- Velikost textu +
Poznámky:

No, možno sa vám to nebude zdať, ale troška som si to prikrášlila a vymodelovala podľa seba, vzala som viac vecí z Biblie ktoré Yuki nepoužila a pokúsila som sa ich zmiesiť. 
Jedna vec je jasná, rozhodne to nie je moja posledná posledná poviedka na AS. 

      Počúvaj pozorne, človeče. Neber si jeho meno do úst tak ľahkovážne. Všetci sme hmotní, príliš ťažkí aby nás odniesol naraz. Nekonečne veľa drobných svetielok, ktoré hmýria v Jeho veľkosti.


Vstaň a pridaj sa ku mne brat môj. Neurob žiadnu hlúposť, ktorú by si mohol neskôr ľutovať. Sme svetlá, sme program, sme častica, sme súčasť. Milión nekonečných svetielok bez formy a predsa sme formovateľní.


Do temných hmôt. Do démonskej podoby, do papule draka ktorá rozomelie všetko spoločne so srdcom. Nesmrteľná duša sa rozplynie.


         „Pozri sa do mojich očí a povedz, že si nevinný vo všetkých smeroch.“ Pridržal si moju tvár v chladných dlaniach. Moje rozpálené telo, lícia, hlava, všetko horelo a snažilo sa vyrovnať teplote tela môjho brata. Ako dve odvrátené strany mince, nikdy sme sa nemohli seba navzájom dotknúť.


Zovrel som mu zápästia a odtisol od seba.


„Takých ako ty je teraz plný svet! Bežia, brodia sa a hmýria sa pomedzi ulice. Rebelatni bez úcty a...“


„Michael,“ Položil mi ruku na hlavu akoby som bol nejaké malé dieťa, jeho mladší brat, ktorým rozhodne nie som. Za všetko môže moja výška. Ale ja sa mu vyrovnám, pretože ak môže byť Lucifer po páde stále milovaný, musím byť milovaný aj ja. Nezáleží na to, koľko toho vykonal, dal by som mu posledné aby nikdy nezdvihol jeden kútik svojich pier. Aby ma nedržal za rameno, nespýtal sa ma tú jednu jedinú otázku: miluješ ma brat môj? A ak ma miluješ, ako brata a priateľa, budeš navždy na mojej strane?


Ako sklo, ktoré sa rozpadáva na tisíce kúskov, už sa nikdy nedá pozbierať a znova zostaviť. Rovnako tak, som stratil svojho brata. Zotavil sa, ale stal sa niekým iným.


„Neuťahuj si zo mňa Lucifer!“ Zvolal som. Ruku som priložil na meč. Stačilo povedať prebodol by som mu srdce. Neskôr si uvedomíte, že Lucifer žiadne srdce ani nemá. „Pozri čo sa z teba stalo! Rozbil si sa. Presne ako sklenená tabuľa... absolútne rozsypaný...“ Nechal som prsty skĺznuť dole po rukoväti meča. Sklonil som pred ním hlavu, i keď som mal chuť ho otrieskať o steny. Horel som! Vnútorne som bol rozpálený ako samotné srdce pekla. Nešlo to zastaviť, nemohol som utiecť vlastnému hnevu.


„Cítim sa skvele. Nemusíš sa strachovať.“ Znova mi vošiel rukou do vlasov.


„Alexiel umrela.“ Šepol som potichu. Čakal som na akúkoľvek reakciu. Trebárs, že sa zastaví, skríkne, alebo ma udrie. Mohlo to byť absolútne hocičo. Nedočkal som sa žiadnej emócie. Len stál a díval sa na mňa ďalej. „Nepočul si ma!“ Nahol som sa k nemu. Pohľad do jeho sýto modrých, temných očí ma uisťoval, že počul všetko a je mu to srdečne jedno.  Uhol som sa jeho ruke a vytasil meč, „mám toho dosť. Takto sa chovať k svojmu staršiemu bratovi nebudeš! Raz a navždy to skončím Lucifer!“


„Takže tvoja láska nie je taká bezodná. Rozhodne...“ otočil sa mi chrbtom. Čierny plášť za ním zavial a k zemi zletelo pár čiernych pierok. Zamračil som sa. Ukazovať mi chrbát, to je jeho reakcia na úplne všetko. Chrbát celému božiemu kráľovstvu.


„Nikdy som nič také nepovedal. Nemáš poňatia, ako veľmi som trpel keď...“ Zovrel som pevne čeľuste. Snažil som sa ich zovretím vyrovnať sile akou som drvil boží meč. Stačilo sa rozbehnúť a opakovať históriu. Bolestivú, vláčnu, čiernu a nepríjemnú. Tak dusnú a hustú, že by sa v nej jeden utopil a utonul.


„Mal by si sa postarať o Alexiel.“ Ostal stáť na úpätí skalného previsu. Otočil sa ku mne tvárou, no plášť mu ju z časti zahalil. Oči sa prepadli o pár odtieňov a ja som už len cítil, ako ma túži vyhodiť zo svojej prítomnosti.


„Je to moja vina!“ Rozbehol som sa za ním. Mohol som to všetko ukončiť. Celú trpiacu existenciu o ktorej sám tvrdí, že je príjemná. Nevidel som ho už ako svojho brata, videl som len rozbitú bábiku. Krásnu bábiku bez citu, z ktorej vypadlo látkové srdiečko.  S veľkou jazvou na tele a ešte väčšou v duši. Akoby sa neustále rozširovala a Luciferova duša bola rovnako nekonečná ako samotný vesmír. Nezastaviteľná bolesť.


Ty vieš, Michael, že Lucifera, musíš jednoducho nenávidieť. Peklo sa stalo synonymom pre jeho osobu. Akoby bolo stvorené len preto, aby sme sa tam mohli zastaviť a povedať mu do očí, že ho nenávidíme. Aby mu všetci mohli hodiť kameň do tváre.


Ale nakoniec vieš, že som len Božia hračka. Zrodený pre temnotu, aby som ustrážil tie najväčšie monštrá, ktoré by ti mohli ublížiť braček. Lenže ja sa dusím pachom hlbokého pekla. Pachom posolstva, jadra a dlaní ktoré ma stvorili. Akoby Boh držal dlaň na mojich ústach.


Zastavil som pred ním. Len úbohých pár centimetrov stačilo aby som ho prebodol. Bolo by to rovnako k ničomu ako všetky ostatné pokusy Alexiel zastaviť ho. Prečo si nemohol poslúchnuť ani tú, ktorú si tak veľmi miloval? Kto sa má vo vás dvoch vyznať? Padáte z neba ako horiace zápalky ktoré v lete vyhasnú. A to len pre lásku.


„Prebodol som ti srdce.“ Sklonil som meč. Pohliadol som pred seba do obrovskej priepasti. Nad nami viseli dvere do neba.


„Občas mám pocit, že mi spadnú na hlavu. Stojím a čakám kedy sa vyslobodím. Ale vlastne je to úplne jedno.“ Naraz ma chytil za vestu! Pritiahol si ma prudko k sebe. Zachytil som odlesk v jeho očiach, úškrn ktorý preletel jeho tvárou tak ako kedysi. Odhodil ma prudko do priepasti, takže som od neho pár metrov odletel a až potom som začal padať. Naťahoval som k nemu ruky akoby som čakal, že ma snáď on, ktorý rozprestrel svoje veľkolepé čierne krídla nado mnou ako pomník, mohol zachytiť.


Zovrel som v dlani čierne pierko, zatiaľ čo silueta môjho brata sa zmenšovala. Stále som vnímal jeho veľké čierne krídla, ktoré ako závoj stáli za ním a ochraňovali ho.


Vedel som, že ma nezastaví.


Zabil by ma keby mohol.


Pristal som na nohami pevne na zemi. Padal som neuveriteľne dlho, alebo to bol len obyčajný klam Gahenny. Pustil som čierne pierko k zemi. Cítil som ako sa jeho aura snaží vpiť do mojich žíl. Ten chlad, ktorý prúdil skrz moje ruky ako jed, hlboko do srdca a mozgu. Nebolo nič, čím by som ho zastavil. Ten žalostný stav, ktorý som si myslel, že som mu spôsobil. Ak sa niekto chce vzoprieť osudu, ktorý sa vytvoril s jeho príchodom do tohto vesmíru, bude potrestaný. Tak isto ako Alexiel, ako Lucifer, ako Samael, ako stovka anjelov ktorí padli z neba.


Ale Alexiel...


Prečo?


         Myslíš, že ma to mrzí? Nezáleží na tom, ako veľmi by som sa snažil, ľudia budú vždy len devastovať. Budeme sa na nich dívať ako na celok a čakať, kým Gehenna nezmizne absolútne. Ah nie, pretože nebo, to je prístav, ten nezmizne pod oceánom ako peklo. Voda padá z ľudského sveta smerom dole... do pekla.


                Stál tam a pýtal sa ma, prečo sa ľudia boja a prečo sa nikdy nedostane žiadny anjel k ich očiam aby ich usušil. Prečo keď boh stvoril anjelov aby slúžili ľuďom, nikdy sa im nemohli zjaviť. Prečo niekto ako je on, musí počúvať ľudí, ktorí nakoniec všetko zničia. Bože, oni nemôžu byť tak dokonalí ako som ja. Nemôžu byť tým čím ty chceš aby boli. Tí, ktorí Boha milujú najviac, trpia najviac. Sú odvrhnutí a nemilovaní. Len hračky a program ktorý sa spoji pomocou drôtov a káblov. Kedykoľvek vypnúť a zapnúť. Pretože ty, Rosiel ani nevieš, čo je to byť nemilovaný. Si tak zahľadený do seba, že ťa uživí i vlastný láska k sebe samotnému.


Nakoniec, tvoja duša, brat môj, bola vždy s Alexiel. Vždy si ju držal a vždy si jej túžil pomôcť. Napriek tomu, že si na všetko zabudol, možno i na seba samotného, ona nikdy nezabudla na teba a tvoju obeť. Nemusíš ju viac nenávidieť.


Nanatsusaya už nikdy nebude v mojich rukách, patrí jej a ona patrí tebe. Spomienky sú ako prekliatie. Pretože viem, že existuje neuveriteľné množstvo možností a všetky nás nakoniec oslepia. Stal si sa ranným zore, dostal si úlohu, ktorá vdýchla do seba všetko tvoje svetlo. Zhasol si, môj brat, moje dvojča, jedinečný a vlastný mne.


Keby som mohol, tak celý ten svet rozbijem na kusy, pretože je chaoticky. Ty ma poznáš najlepšie. Hovorím ti, že si môj hlúpy brat. Nikto v nebi ani v pekle nie je tak zmätený ako ty, nikto si viac nevytrpel. Boh nás má všetkých viesť, nie trestať.


Chaos.


Keby som mohol, tak tento svet rozbijem!


„Zase si bol dole?“ Opýtala sa ma potichu Gabriel. Len slabo na mňa otočila hlavu a jej pohľad opäť padol kamsi do neznáma. Stratená v hlbokých vodách, pobláznená a naveky blúdiaca v neznáme.


„Vždy sa ma opýtaš len tú jednu a istú otázku.“ Sadol som si k nej a pohliadol na prekrásne, tmavočervenú ruže. „Vieš, že si to budem navždy vyčítať. Som jeho dvojča, mal som ho zastaviť!“  Tak ako sa Alexiel chcela zastaviť Rosiel. Všetok chaos na nás padol v ten istý okamih, nikto nevedel o tom o čom ja a ty.


„Toto je už príliš aj na mňa. Nikdy som sa nemal dozvedieť kým Nanatsusaya je!“ Ľahol som si do trávi a zatvoril oči. „Alexiel drží meč vo svojich rukách. Ona vie všetko, ale rovnako ako on, je uväznená. Vážne sa našli.“ Otočil som sa na bok, „vlastne tomu aj tak nechápem Gabriel. On vedel, že sa mu to nikdy nepodarí a predsa... bože akého hlúpeho brata to ja mám!“ Zakryl som si oči predlaktím.


„Zase si bol dole?“ Znela otázka ku mne. S kým sa to vlastne zhováraš Gabriel?


„Áno, zase...“ Je tak ďaleko a hlboko odo mňa. Tak ako to bude, Setsuna, pokúsiš sa ho zachrániť, keď zistíš pravdu, alebo sa ho pokúsiš zabiť? Koniec koncov, držíš jeho dušu vo svojich rukách. Ja budem mlčať. Ale nie je to nakoniec tak, Alexiel, že urobíš čokoľvek, aby si mohla objať Rosiel?


Ja viem, že ťa môj brat vlastne nenávidí, ale on ani nevie prečo. Viem, že ťa Rosiel miluje, pretože si jeho sestra a vaša láska vás nakoniec skoro oboch zahubila. Uriel, ktorý ťa preklial...


Je tu plno chaosu.


Keby som mohol tak tento svet rozbijem.


Je príliš chaotický.


 


Len mu prosím povedz, kým skutočne je.


Tragédiou.