- Velikost textu +
Poznámky:

Bože, takmer som nemala čas to písať :D Je to krátka poviedka na tému „prázdniny“ :D Snáď sa vám bude páčiť :3

Autorovy poznámky ke kapitole:

Krátka poviedka, ktorá sa mi zrodila v hlave, ospravedlňujem sa za chyby a dúfam, že sa vám to bude aspoň trocha páčiť :3

***

Pomaly roztvorila svoje oči do absolútne šedej izby, ktorú ešte ako tak osvetľovalo svetlo z vonka. Hlúpy budík... pomyslí si pri pohľade na nočný stolík vedľa postele, kde jej pípa budík. 7:06.... Akurát čas aby sa postavila a vybrala sa z postele a začala sa chystať do školy.  No jej sa nechcelo... Posteľ bola tak príjemne mäkká a oči si ešte vyžadovali pozornosť spánku.

„Aika! Zobuď sa! Musíš do školy! Aika!“ vletela jej mama do izby keď zase zaspala. Teraz už virtuálne hodinky ukazovali 7:20. Do šľaka! pomyslela si a vybehla z postele rovno do kúpeľne.  Vzala zubnú kefku, natlačila na ňu kus pasty a vložila si ju do úst. Následne vybehla späť do izby kde si poobliekala školskú uniformu. Sivá dlhá sukňa, sivé tričko s rukávmi a čierna šatka okolo krku. K tomu ešte biele dlhé ponožky po kolená  a vybehla späť do kúpeľne. Narýchlo si vydrhla zuby, opláchla kefku aj svoju pusu, letmo prečesala svoje vlasy dlhé približne po plecia čiernej farby a vybehla do kuchyne. Schmatla jeden kus toastu s maslom a vybehla do chodby, aby sa obula.

Ľudia z rovnakej školy, či už jej spolužiaci , starší alebo mladší jedinci, na ňu pozerali ako na zjavenie. V tomto dokonalom svete kde sa pracuje od 8:00 , kde neexistuje takmer žiadna prestávka a kde si už nikto nespomína na nejaký deň typu sobota a nedeľa, bolo dosť nezvyčajné vidieť niekoho behať do školy s toastom v ústach. Pri pohľade na ňu sa jej uhýbali z cesty a niektorý sa pri pohľade na ňu museli až zastaviť aby si prezreli túto novinku. Behať s toastom v ústach v tejto dobe, kto to kedy počul, nie?

Vbehla do triedy už udychčaná, chvála bohu už bez toastu v ústach. Sadla si na svoje miesto a pretrela si pot z čela. Obzrela sa po triede. Všetci sedeli ako bábky na svojich miestach, dievčatá ktoré sedeli blízko seba si ticho šepkali svoje a tí, ktorý nemali pri sebe nikoho blízkeho len tupo hľadeli pred seba. Až príliš dokonalé... pomyslela si znechutene. Ako domáca zvieratká ktoré čakajú len na to, kedy sa ich majiteľ vráti a dá im najesť... potom sa na neho vykašlú a idú spať. Presne takto funguje tento svet... komentovala pre seba každodenné dianie okolo seba. Každý deň všetky hodiny, len poprehadzované, to už nie je zábava. Ako keby niekedy aj bola...

Učiteľ chémie vošiel do triedy, všetci sa postavili a na jeho mávnutie rukou sa aj posadili... Pozdravil sa im a aj žiaci zborovo jemu. Ako roboti... Učiteľ začal hodinu s témou: „soli“ ... to bude zase zábava...

***

Otvorila dvere od svojej izby a hodila sa tvárou do postele. Konečne doma... Zdvihla zrak a zahľadela sa na digitálne hodinky na stolíku. 20:42... Čas ísť spať. Nad touto myšlienkou sa pousmiala. Predsa len niečo dobré v tomto otravnom, stále rovnakom živote. S protestným zakňučaním sa postavila z postele a šla sa umyť do kúpeľne. Vydrhla si zuby zubnou kefkou (nie, záchodovou :I :DD) a trocha prečesala vlasy. Keď vošla do izby, prezliekla sa do pyžama a s radosťou sa vrhla do postele.

„Mama, oco, dobrú noc!“ zakričala na celý dom.
„Dobrú noc, Aika!“ zakričali jej zborovo späť rodičia.
Teraz už si len nájsť pohodlné miestečko na posteli, poriadne sa zaryť pod deku a zatvoriť oči...  Nenávidela tú chvíľu, kedy len zatvoríte oči a nič nevidíte, kedy ešte nesnívate, len tam nehybne ležíte a nič nerobíte...

„Aika....“
Kto to je? Kto volá moje meno? hovorila si v obklopení temnoty...
„Aika...“ volal na ňu chlapčenský hlas z diaľky....
Obzrela sa okolo seba, no nevidela nič iné ako temnotu...
„Aika.... otvor oči...“ dohováral jej nežne...
Otvoriť oči? Veď otvorené sú...
„Aika, no tak... otvor ich...“
Svetlo ktoré ju obklopilo bolo celkom príjemné. Už okolo seba necítila ten ničotný chlad, no teplé lúče slnka, trávu ktorá sa o ňu jemne dotýkala a čerstvý vzduch.

Modrá obloha žiarila. Takú modrú oblohu videla len na starých fotografiách. Obloha ktorú pozná ona je sivá, sivá s miernym nádychom modrej. Biele mraky vyzerali ako cukrová vata vznášajúca sa po oblohe. Stála uprostred lúky, ktorá žiarila rôznymi farbami. Fialová, rúžová, žltá, zelená, modrá... všetko nádherné farby zdobiace lúku.  Zohla sa po jeden červený mak pri jej nohách. Dotkla sa ho. Prekvapilo ju, že cítila jemnosť lupeňov. Zafúkal silnejší vietor a jej do nosa udrela vôňa kvetín.  Vietor sa jej ešte chvíľu hral s vlasmi a trhal tmavú uniformu, než ustal.

Okolo lúky si všimla malý, začínajúci lesík. Pozrela sa do ľavej strany, kde videla dole malú dedinku. Kostol, malé rodinné domy, malý obchodík, polia.... za dedinkou sa tiahol ďalší les a hory. Pousmiala sa a začala sa točiť. So smiechom padla do mäkkej trávi a obklopila ju len modrá obloha a nadýchané mraky.
„Aika...“ trhla sebou. Kto ju volá? Podoprela sa lakťami a obzrela sa. Pred ňou stál chlapec, v jej veku. Čierne vlasy s ofinou, zelené oči, chudá , trocha vyšportovaná postava. Oblečené mal voľné čierne nohavice dlhé po kolená a modré voľné tričko s krátkym rukávom. Okolo krku mal čierne slúchadlá s modrými pásikmi.

Vystrel k nej ruku a usmial sa na ňu. Tá mu úsmev opätovala a chytila sa jeho ruky, ktorá jej pomohla späť na nohy.  Usmial sa na ňu ešte viac a trocha ju potiahol vpred, keď sa rozbehol dolu k dedine. Nechcelo sa jej. Chcela ešte chvíľu skúmať lúku, no niečo jej hovorilo, že sa tam ešte vráti. Rozbehla sa za chlapcom dole do dediny.

Cestou si dávali preteky, váľali sudy, robili kotrmelce a smiali sa z plných pľúc. Keď konečne dobehli k jednej z domov na okraji dediny, zastali a snažili sa pobrať druhý dych. Lepšie si obzrela dom. Hnedá strecha bola zarastená machom a nejakými popínavými rastlinami. Brečtan, asi. Tá istá rastlina sa tiahla po jednom bielom rohu domu. Okolo rástlo kopu pestrofarebných rastlín. Pri okne rástli červené machy. Po krajoch domu kríky s bielymi a fialovými trsmi kvetov. Malé zelené kríky, ktoré boli úhľadne ostrihané, sa tiahli popri úzkej cestičke k vchodu do domu. Pomedzi nich rástli malé stromčeky rovnako dobre ostrihané. Za nimi sa tiahol úhľadne okosený trávnik , v ktorom bolo vložené aj ozdobné jazierko.

Chlapec ju zaviedol do domu. Vnútri to pripomínalo miesto, kde žije nejaká babka, no bolo to tam pekné, skôr ako to, útulné.  Pôsobilo to tam milo, proste miesto, ktoré sa vám zdá, že ste už niekde videli, že je vám povedomé a je vám na tom mieste dobre, miesto, kde sa cítite by v bezpečí.

Zaviedol ju do miestnosti, kde bola jedna veľká posteľ a obrovská skriňa.
„Vyber si oblečenie aké chceš.“ Ponúkol jej, pričom ukázal do izby na tú obrovskú skriňu. Tá len nesmelo prikývla a vošla dnu. Chlapec za ňou zatvoril dvere a ona sa v miestnosti ocitla sama. Nesmelo sa poobzerala po miestnosti a prešla ku skrini. Otvorila ju a poskytol sa jej pohľad na nespočetne veľa nádherných šiat. Prezerala si ich a rozhodla sa pre nenáročné zelené šaty dlhé asi tak po kolená. Vybehla von z izby aby našla toho chlapca, ktorý pritom stál opretý o stenu pri dverách.
„Hodia sa ti.“
„Vďaka...“ letmo sa na neho usmiala.
„Ideme?“ natiahol k nej ruku, pričom sa postavil do normálnej polohy pri ktorej sa neopieral o stenu.
„Kam?“ spýtala sa s úsmevom a natiahla ruku k jeho.
„Prekvapenie.“

Ťahal ju za ruku ďaleko od domu a od dediny. Ťahal ju cez vysokú trávu, z ktorej vylietavali malé včely a iný hmyz. Prudko zastal a ona mu narazila do chrbta...
„Vyzuj sa.“ Rozkázal jej. Nechápavo sa na neho zahľadela, no keď sa mu pozrela cez plece, uvidela malý potok. Voda bola nádherne priezračná, každý malí kamienok na dne bol vidieť a občas preplávala malá rybka na druhú stranu po prúde. V očiach jej zaiskrilo. Na tvári sa jej objavil úsmev a hneď zo seba zhodila topánky. Skočila do potoka, ktorý bol príjemne studený v teplom letnom dni.

Chvíľu stála vo vode a sledovala ryby, ako jej plávali okolo nôh, niektoré sa pri nej zastavili a štuchali jej do nohy... Užívala si pocitu vody, ktorá jej chladí nohy, toho jemného prúdu ktorý bol cítiť na pokožke a ostré kamienky zarývajúce sa jej do kože na chodidlách. Sledovala, ako sa voda nádherne leskne. Zahrabla rukami do vody, nabrala do nich trocha tekutiny a vymrštila ju do vzduchu. Malé kvapky sa vo vzduchu ligotali ako diamanty na najkrajšom náhrdelníku aký sa dal vidieť. Trvalo to však len chvíľu. Niektoré krehké diamanty spadli na jej šaty, či vlasy a zanechali po sebe mokré fľaky... niektoré spadli späť do vody a tam sa aj stratili. Niekoľko krát to zopakovala, pričom sa šťastne smiala.
„Poď aj ty!“ zavolala na chlapca sediaceho trocha ďalej.

Po malej chvíli kým sa chlapec vyzul a vliezol za ňou do vody, začali na seba navzájom špliechať vodu. Kvapky ich príjemne chladili na rozpálenej pokožke. Líšky a malé myši nechali svoju naháňačku a začali ich sledovať.

Slnko pomaly zapadalo a začínalo sa ochladzovať. Obloha sa sfarbovala do oranžovo-rúžovej farby, zatiaľ čo sa chlapec a dievča veselo smiali v tráve. Suché steblá trávy ju pichali do krku a rúk, zatiaľ čo ju tlačili malinké kamienky na chrbte.
„Odkiaľ vlastne poznáš moje meno?“ spýtala sa po chvíľke ticha.
„Poznám ťa už veľmi dlho... stále sem chodíš.“
„Ale ja tvoje neviem.“
„Nemám meno.“
„Ako to že nemáš meno? Každý má meno!“
„Tak mi nejaké vymysli.“ Navrhol jej.
„Uhh..  Aki... nie... Cho!“
„Cho?“
„Áno! Cho! Budeš sa volať Cho!“ odpovedala s úsmevom. Ten sa len zasmial.
„Prečo také meno?“
„Pripomínaš mi motýľa...“ odpovedala veselo.
„Motýľa? Čím?“
„Ani neviem...“
„Si zvláštna...“ povedal jej s úsmevom.
Veselo sa zasmiala na znak súhlasu.

Ležali v tráve, rozprávali sa o rôznych zvieratkách, ktoré prebehli okolo. Nechali, nech im sa im vietor hrá s vlasmi a nech im dlhšie steblá trávi šteklia tvár. Hľadeli na čisto oranžovú oblohu, kde sa lenivo prechádzali sivé mraky. Smiali sa nad ich rôznymi tvarmi a rozprávali si rôzne príbehy. Ani si nevšimli, že sa obloha pomaly začala sfarbovať do tmavo modrej a v dedinke neďaleko nich sa v domoch rozsvietili svetlá.
„Bude to takto navždy?“ spýtala sa s úsmevom na tvári Aika.
„Nie..“
„Prečo?“
„Musíš sa vrátiť...“
„Nechcem sa vrátiť!“ prudko sa posadila „Je to tam nudné! Každý iba pracuje! Chcem zostať tu!“
„Nemôžeš Aika... Za chvíľu sa budeš musieť vrátiť...“
„... budem sa môcť ešte niekedy vrátiť sem?“
„Určite.“ Odpovedal jej s úsmevom. Úsmev mu opätovala. Na to sa Cho posadil.
„Už by sme sa mali pomaly pohnúť...“
„Kam ideme teraz?“ spýtala sa šťastne, pričom jej v očiach zaiskrilo a hlas mala plný nadeje, že ju vezme ešte na nejaké zábavné miesto.
„Ty ideš... domov.“
„Nechcem.“ Odpovedala zaryto.
„Musíš.“
„Nechcem! Chcem sa ešte baviť!“
„Budeme sa baviť zajtra... dobre?“
Nemala ani možnosť odpovedať. Schmatol ju za ruku a donútil ju sa postaviť. Nasilu ju začal ťahať k lúke kde ho prvý krát uvidela.

Celú cestu sa zmietala, zastavovala sa a snažila sa mu vytrhnúť. On len ticho šiel vpred. Keď došli konečne na lúku, na to miesto, kde na začiatku dňa ležala v tráve, bola už úplná tma. Obrovský mesiac osvetľoval lúku na ktorej stáli. Malé hviezdy sa rozsypali po oblohe a vytvárali nádherný obraz.  Zastavila sa, už sa nesnažila vyšklbnúť sa z jeho zovretia. S úžasom hľadela na oblohu. Toto v meste nikdy nevidela. Nemala čas, alebo skôr, nemala možnosť. Obloha bola večne zakrytá sivou hmlou ktorá obklopovala celé mesto. Na oblohe spadla hviezda. Len malý záblesk umierajúcej hviezdy, no aj tak jej vyčaril úsmev na tvári.
„Želaj si niečo...“ prehovoril k nej ticho.  Zatvorila oči s úsmevom a po chvíli ich zase otvorila.
„Smiem vedieť, čo si si želala?“
„Aby som sa sem mohla zase vrátiť, aby som sa s tebou mohla ešte viac baviť...“ povedala s úsmevom... Cho jej stisol ruku.
„Je čas ísť...“ Zachmúrila sa, chcela zase protestovať, no vedela, že by to nijak nemohla zmeniť. Prikývla. Naznačil jej, aby si ľahla do trávy.
„Zatvor oči...“ povedal jej skláňajúc sa nad ňou.
„Maj sa.“ Usmiala sa a zatvorila oči.

***

V pozadí čiernej miestnosti ako na začiatku počula slabý zvuk budíka, ktorý sa ako keby približoval a bol stále hlasnejší. Otvorila oči do šedej izby. Povzdychla si... Zase si to celé zopakovať ako pred tým.  Natiahla ruku aby umlčala ten satanov výtvor presne vo chvíli, keď jej mama začala kričať, aby už vstala. Ešte chvíľu sedela v posteli, potom sa vyhrabala spod perím a zamierila do kúpeľne, aby si umyla zuby, učesala sa a zobrala si čisté veci, ktoré jej tam mama prichystala.

 

Zase ten hlúpy, stále opakujúci sa deň bez cieľa... pomyslela si a vybrala sa z domu. 

Autorovy poznámky na konec:

Snáď sa páčilo :D Kritika je vítaná :3