- Velikost textu +
Poznámky:

Dúfam, že sa vám bude poviedka páčiť.

Autorovy poznámky ke kapitole:

Pre potešenie, a vôbec, pre dotvorenie atmosféry ak sa vám chce, si ako doprovod pustite túto pieseň: http://www.youtube.com/watch?v=WxiyrPPEVsY

***

Lístie šumelo v jesennom vetríku, ktorý priniesol zopár nevinných bielych obláčikov na nebo. Boli to tie horúce jesenné dni, ktoré sa nedostavili v týchto končinách nejaké tie dlhé roky. Farebné lístie povievalo na stromoch a vietor ich nemilosrdne odtrhával od domova, berúc ich na cestu smrti...

Dopadajúc na zem vytvárali farebné chodníčky alebo pokrývali zažltnutú trávu ktorá to už bez vlahy vzdávala. Celá krajina upadala. Nech všetkým pripadala jeseň krásna a malebná. Nech už bola symbolom skorého konca niečoho, predzvesťou neskoršieho návratu, bola pochmúrna a niekedy až melancholicky sugestívna. Farby, slnko ktoré malo najžltšiu farbu práve v jeseni. Obloha, ktorej farba sa menila tak často... príroda ktorá odhaľovala svoje slabiny a krásu len v tom ročnom období. Krásne ročné obdobie... A predsa...  

Dole, ako tak zelenajúcou sa ešte trávou pokrytá stráň, kde sa miestami zachytil nejaký ten farebný list, bežal usmievavý ryško. Možno tak Boh chcel, keď im splietol cesty. Možno to tak malo byť. Dve strany mince. Dve strany Mesiaca, dve polarity. Prostá inverzia. Ako počasie, ako tie ročné obdobia... Lenže, mal ten Boh v úmysle ich rozdeliť tak skoro? Mal v úmysle jednému spôsobiť radosť v živote, úsmev na tváre a dlhý život a druhému večné trápenie, pochmúrne myšlienky a upadajúci život? Je nadmieru smiešny výrok nedožijem sa vlastnej smrti. Alebo lepšie povedané, neumriem! Nesmiem! Ciele sú tak vratká vec. Práve ten cieľ ho postupne a potichu zabíjal. Do toho chladné sveta, tá usmievavá tvár s jedným smaragdovým očkom vniesla aspoň trocha tepla a svetla. Bol by prisahal, že zacítil i vôňu.

„Hľadám ťa celý deň... kde sa mi zašívaš?“

„Mal by si odísť...“

Lavi nechápajúc sa od neho odtiahol. Nepripadal mu nejak extra rozrušený. Dokonca v tvári nemal ani svoj obvyklý neústupčivý výraz. Nebola tam žiadna chladná podoba Kandy. Nevedel čo presne sa deje, ale jeho nálada bola niečoho príčinou.

„Stalo sa niečo?“

„Hovorím ti aby si odišiel...“

„To si mi povedal už toľko krát Yuu...“

Lavi sa pritiahol k nemu. Oprel sa o široký kmeň tisíc ročnej lipy ktorá krásne voňala i po lete. „Prečo je pre teba také ťažké mi to povedať?“ Privrel oči pred slnkom ktoré na jesennej oblohe stálo dosť nízko. Schyľovalo sa k večeru. Znova uvidí tú istú večernú tmavú oblohu? Tak ako po všetky tie predchádzajúce dni čo tu sedáva?Slnko ako obvykle dokončuje svoju viditeľnú cestu na západe. Schováva sa pomaly za pohoriami a ukončuje jeden deň. Tak končí a o nejakých dvanásť hodín ho môže znova vidieť. Je to cyklus ktorý neskončí pokiaľ bude existovať Zem alebo Slnko.Ale čo on? Keby jeho život záležal len od týchto dvoch vecí.  Mať niekoho pre koho bude vstávať, a s kým bude hľadieť na východ. Mať niekoho s kým bude hľadieť na západ slnka. A takto stále dookola. Jeden večný cyklus, ktorý by ho ani neomrzel. Lenže jeho život závisí od tej najnezmyselnejšej veci. Jedného prekliateho Japonského leknína menom lotus. Tiež má svoj cyklus. Rozkvitne a umrie... znova sa narodí... lenže jeho cyklus je ukončený a vlastne to nie je ani cyklus, skôr len úsek z neho. Nejaká predstava, akýsi príbeh z toho všetkého. Narodí sa, žije, a umrie... nevráti sa. 

„Umieram...“

To je hlúposť! Proste nevysvetliteľná a neospravedlniteľná kravina! Ako môžem povedať, že umieram?! Ako to len tak môžem povedať?!

Za iných okolností by to Lavi nebral vážne. Keby mu to povedal Allen alebo Lenalee ktokoľvek, asi by sa neveriacky zasmial o čom to hovoria. Lenže toto bol Kanda. On nežartoval. Žartovať, znamenalo byť ľahkovážny. A teraz to ľutuje...

Je skutočne hlúpe ako dokáže jedno slovo zabiť všetko čo by mohlo byť vyslovené. Prečo dokážu slová tak rezať a psychicky zabíjať? Dokážu byť tak tvrdé, že na ne neexistuje žiadna reakcia. A vôbec, ako reagovať? A na čo? Čo by mu mal povedať? A na čo? Keď je to tak ako to je? Vie ako sa cíti. A i keby mu to mal povedať a ukázať, svoje city... nikdy by ich dostatočne nevyjadril, pretože na to by mu neexistovali slová ani pohyby... neexistuje toľko sĺz ktoré by potreboval.

Slová... ako taký bookman by som mal poznať každé slovo... mal by som... a predsa... slovo smrť, je len jedno... nepoznám ho! A odmietam!

Potichu sa pritiahol ku Kandovi, ktorý neprestajne hľadel na nebo, z ktorého skĺzalo slnko za obzor. Tak predsa bude tento večer iný. Lavi ho objal nemo okolo ľavého ramena. Položil si hlavu na jeho hruď a ticho načúval bitu srdca. Prečo tak potichu? Pamätá si tie dni, kedy bilo tak pevne a silne. Pamätá si keď si predstavoval, že by mohlo byť len pre neho. Pamätá si to objatie, kedy ho pocítil po prvý krát...kedy ho počul... Dnes je tíško. Unavene udiera v jeho hrudi, ktorá bola na veky prekliata jedným znakom. Uvedomenie toho, že všetko závisí len na tom orgáne, neúnavnom svale ho prijalo zovrieť tuhšie Kandovo rameno.

Neúnavné srdce... už viem, kde je srdce pravej nevinnosti...

Lotus, tá prekliata až príliš inteligentná rastlinka...

„Mal by si skutočne odísť, Lavi...“

„Neopustím ťa!“

„Sakra Lavi! Urob čo ti hovorím! Aspoň raz v živote!“

To bolelo. Počuť slová ktoré ho odháňali. Ako sa snažil do nich natlačiť čo najviac hnevu a nenávisti. Uvedomoval si, že mu to chcel uľahčiť, ale tým mu jedine ublíži.

„...prepáč ak ťa sklamem, ale nie! Neurobím tú výnimku! Budem ťa hnevať až do konca života!“

Uvedomil si ako pravdivo to znie. To mu veľa času nezostáva. Vlastne kedy príde ten čas? Aké kruté a morbídne je o tom takto hovoriť. Musí to cítiť. Vyhľadáva samotu posledné dni a teraz vie prečo.

„Prepáč... ale ja... nedokážem ťa opustiť... hovor čo chceš, rob so mnou čo chceš, ja neodídem.“

„Sakra!“

Znelo od Kandy naštvane so zmesou trpkosti v hlase. Predsa, bola tam úľava, ktorú Lavi začul. No predsa si nástojil na svojom. Nech bol kdekoľvek dokonca i smrti pred dverami nedokázal ustúpiť od svojho nech to bolo akékoľvek hlúpe. „Lavi! Povedal som...“

„To chceš ostať znova a zase sám?! Yuu, pre Boha! Už dosť! Neviem ako to cítiš ty, ale mňa tvoja vlastná samota zraňuje... bolí ma sa dívať na teba ako sa strácaš ako mizneš si tak... nech sa deje čokoľvek, nech to bude trvať hocikoľko, ostanem s tebou dokonca!“

Vyhŕklo z Laviho na jeden dych s pevne zavretým očkom. Nenávidel sa za tie slová. Nenávidel sa za to, že hovorí o smrti akoby to bolo tak jasné. Nerobí to, čo by mal... mal by dôverovať veriť, odmietať... ale on to ešte potvrdzuje a tým všetkým, tými chladnými a drsnými slovami rozpútava ešte väčší kruh bolesti.

„Posledné hodiny, chcem stráviť s niekým koho nenávidím! Chcem ho zaškrtiť, zabiť, vyzúriť sa, že ma Boh berie preč od Teba!“

Lavi bol prudko pritiahnutý do Kandovej náruče. Tak predsa, i niekto ako je Kanda, sa dokáže vzdať. Dokáže precitnúť na hranici lúčenia sa so životom. Možno by to pre neho nebol taký problém, keby sa s Lavim tak moc nezblížili.

V celom tom citovom návale, ho Lavi tak silno zovrel, akoby ho chcel dostať rovno do svojho tela. Schovať ho vo svojich útrobách pred všetkým čo by mu mohlo ublížiť. Bolo neskoro i na to...

„...mal by si ma nenávidieť! Všetko čo som kedy robil sa...“

„Hej...nechaj to tak... nikdy som sa na teba nehneval skutočne. Si môj najlepší priateľ...“

„Ja... robil som to pre vaše dobro... vedel som, že môj deň príde skôr než kohokoľvek z vás... príde tak neodvratne a... nechcel som za sebou všetkých nechávať... robil som to pre vás...“

Lavimu skĺzlo pár strieborných slzičiek z oka. Stiekli dole tvárou ako novovytvorený potôčik. Cítil, že nepomôže absolútne nič. Slzy mu už nedokážu uľaviť, krik nedokáže utíšiť rozbúrenú myseľ. Sklonil hlavu na Kandove rameno a nechal slzy naň stiecť.

„Hlupáčik... chránil si nás vlastným životom... akoby som sa mohol od teba držať? Akoby som ťa mohol ponechať osudu? Nikdy som ťa nechápal... skutočne... trvalo mi dlho kým som sa dostal aspoň niekde...“

Iná obloha i slnko. Slniečko už bolo na poly preč za horami. Obloha sa zafarbila do krvavo červena. Táto farba pohltila pár belasých oblakov svojim nádychom a vytvorila prekrásny, dych berúci obraz.

„Yuu! Nesmieš mi odísť keď ťa najviac potrebujem...“

Ucítil ako Kandov stisk povolil. Srdce sa mu rozbúšilo ako zvon. Vedel, že každý takýto nepatrný záchvev môže znamenať koniec. Odtiahol sa od Laviho aby mu pohliadol do tváre.

„Urob pre mňa niečo, Lavi...“

„Čokoľvek!“

Mal potrebu hovoriť. Viesť akýkoľvek rozhovor. Vedel, že to môže byť naposledy čo ho počuje, čo ho vidí. Zrazu mal toho toľko na srdci, túžil sa s ním zasmiať, prvý krát v živote vidieť Kandov úsmev, túžil dostať od neho svoj prvý bozk, túžil po toľkých veciach, o ktorých si myslel, že je na ne čas. Ešte dnes ráno, i keď zbehol dole stráňou si to myslel. Čo všetko dokázalo zabiť jedno slovo? Zrazu zistil, že život je tak krátky. Krátky pre nich, a najmä pre Kandu. Ako všetko do seba zapadalo, alebo nechcelo, to už bolo jedno. Jeho nepochopiteľné konanie. Ako tak všetkých posielal do hája, a pritom riskoval kvôli ním život. Bral vlastnú životnú energiu s tým vedomím, že to nemusí prežiť. Bral ju a daroval ostatným ktorých zachránil.

„...nevrav im to! Nechcem aby sa dozvedeli pravdu...“

„O čom to hovoríš Yuu? Si predsa...“

„Tak ma počúvaj kruci!“

I teraz dokázal byť smrteľne vážny a hroziť svojim pohľadom.

„Je to moja posledná vôľa ak to tak chceš! Moje posledné prianie!“

Vrazil mu túto skutočnosť do tváre akoby to bola nejaká hádka o poslednú soba porciu.

„...to by si mi mal splniť.“

Dodal potichu. Lavi prestával potláčať slzy.

„Yuu! Sakra!“

K slzám ktoré stekali pred tým, sa pridali nové a nezastaviteľne padali dole jeho tvárou. Nakoniec vzal Kandu rukami za ramená a hlavu oprel o jeho hruď.

„Nenávidím to! Všetko! Všetky tie veci... tvoje obavy, tvoj strach! Nenávidím tú ružovú vec! Nenávidím Boha za to, že mi ťa chce vziať!“

„Tak nevrav...“

Nechcel o tom hovoriť. Pre boha! Chce prežiť svoje posledné hodiny nejak inak než rozoberaním smrti. Potrebuje prežiť niečo, čo mu uľahčí odchod, niečo čo presvedčí o...

Podvihol Lavimu hlavu. Otrel mu slzy z tváre.

„Neplač predsa... raz sa stretneme... ja si na teba počkám...“

„Milujem ťa, Yuu...“

Na chladnej tvári exorcistu sa objavil úsmev. Skutočný úsmev, ktorý prerazil cez chladnú masku. Úsmev, ktorý sa odrazil v už nie tak tmavých a chladných očiach. Úsmev, ktorý vyžaroval takú várku tepla, až Lavimu stislo u srdca.

„Ja viem...“

Naklonil sa k Lavimu.

„Aj ja teba...“

Na perách po ktorých nešikovne stieklo pár sĺz pocítil hebkosť Kandových pier. Nikdy si nemyslel, že sa tohto okamihu dožije... a predsa, bolo to tesné. Znova taká morbídnosť.

Bozk sa prehĺbil. Kanda pocítil slanosť Laviho bozku a Lavi na oplátku to, čo Kanda celú dobu skrýval, to čo tak nenávidel. Sladkosť jeho pier.

„Áno, milujem ťa...chcem byť s tebou...Lavi...“

Znova jeho zovretie poslablo. Padla mu dole ruka z Laviho tváre. Hlava klesla nižšie a Lavi si zrazu uvedomil, že tlkot Kandovho srdca počuje až kdesi v útrobách mozgu. Zapamätal si ten zvuk tak presne. V jeho strachom stiahnutej mysli, začínal slabnúť, spomaľovať. Privádzalo ho to do šialenstva.

„Yuu...“

Pritiahol si ho do náruči. Oprel sa s ním o voňavú lipu, ktorá pustila k zemi pár listov. Až teraz si uvedomil teplý večerný vietor, a že slnko bolo už skoro celé schované. Obloha potemnela a tak i jej krásny nádych červenej. Bola tak temná, chladná. Tak moc sa líšila od tej krásy pred tým, od tých teplých červených farieb. Stmievalo sa. Súmrak ukončoval deň.

Sklopil zrak od oblohy. Zistil, že Kandove oči na neho uprene hľadia. Boli tak slabé a vyčerpané.

...musí to moc bolieť...

Bez slova spojil ich pery v bozk. Posledný bozk...

Ruka, ktorú mal položenú na Kandovej hrudi stuhla. Všetko stuhlo a stíchlo. Na perách pocítil chlad. Bozk sa pretrhol. Ostal po ňom len nekonečný pocit ktorý sa rozpínal do diaľky. Žiadny dotyk, žiadne objatie... nebola v nich pevnosť. Ticho. Burácanie vystrašenej mysle stíchlo. Ozval sa posledný úder...

Bezvládne sa zniesol dole. Hlava mu klesla na Laviho hruď, ktorý nehybne sedel pod stromom s pohľadom upreným pred seba. Slzy stekali sami od seba. Nedokázali ani trošku poľaviť bolesti ktorú prežívala jeho srdce a myseľ. Nedokázali zabiť bolesť. Pramienok stiekol do odchýlených pier. Snažil sa vari zmyť i to posledné čo mu ostalo? Chuť toho najkrajšieho bozku... jeho prvých skutočných bozkov...

„Yuu...“

Ruky sa pomaly zdvihli. Objali nevládne telo a pritiahli k sebe.

„...Yuu...“

Perami skĺzol do rozpustených jemných vlasov. Vtisol bozk, ktorý nebolo cítiť. Nemal vari žiadny zmysel.

„...milujem ťa...“

Slová sa mu strácali v slzách. Nebolo možné niečo vyjadriť. Bolesť ktorá sa drala na povrch zabila všetky slová, všetko čo chcel urobiť, čo by mohol...

„...pane Bože...“

Zovrel pevnejšie telo, ktorým sa neozýval už žiadny zvuk. Žiadny pohyb. Už to nikdy nezačuje. Nezačuje tú krásnu pieseň života. Nezačuje jeho hlas, nepocíti jeho objatie... už nikdy v živote neokúsi tú sladkosť pier...

Zaboril tvár do tmavých vlasov. Zmáčal ich slzami.

„...nenávidím ťa...“

Precedil s hnevom cez pery, do ktorých sa tisol nával sĺz.

„Nenávidím ťa!“

Skríkol s nekontrolovateľným vzlykom.

 

...áno, milujem ťa...chcem byť s tebou...Lavi...

 

„Ja Ťa nenávidím Bože!“

Skríkol k tmavému nebu, na ktoré vyšli prvé blízke hviezdy.

„Nenávidím Ťa! Počuješ?!“

 

„Nehovor tak...budeme znova spolu, ja tam na teba počkám...“

 

„Yuu...ja chcem...“

Hlas mu preskočil. Sklonil hlavu a posledný krát vdýchol do seba Kandovu vôňu. Na perách sa mu vybavila tá sladká nádherná chuť a okamžite pocítil teplo jeho náruče. Všetko to bolo zrazu v ňom. Priložil pery na snehobielu tvár. Na líce, ktoré strácalo teplo... na líce na ktoré stiekli jeho slzy a zanechali na ňom spomienkovú stopu...

„Počkaj ma...prosím...“

 

„...nebojím sa smrti, viem, že jedného dňa, sa znova stretneme... nezáleží na tom, ako dlho to bude trvať... na večnosti, máme času dosť...“

 

Autorovy poznámky na konec:

čo by som... no, nemám čo povedať :)