1. kapitola – Múzeum

     „Lizzy-chaaan… tak hrozne sa nudííím.“ zamrnčala mi za chrbtom Haruna a šuchtavým krokom ma nasledovala.

     „Tu máte možnosť vidieť, aký riad sa používal počas doby japonskej občianskej vojny, čiže zhruba pred štyristo rokmi. Nádherné zdobenie a pestrosť hovorí veľa o umeleckom cítení vtedajších ľudí.“ vravela sprievodkyňa.

     „Ak v krátkej dobe nestretnem dákeho hotty bishíka1, tak mi z tej staryny preskočí.“ sťažovala sa mi Haruna šeptom, aby ju nepočuli rodičia. Len som sa na ňu súcitne usmiala a ďalej som počúvala výklad. Mne sa, narozdiel od Haruny, v múzeu celkom páčilo.

     Ach, sorry, že som sa nepredstavila. Ehm… Mám osemnásť rokov a volám sa Eliška Škovránková 😀 naozaj, nerobím si srandu. Kamaráti mi hovoria Eli a japonská host-rodina ma najradšej volá Lizzy. O tom, ako japonci skomolili moje priezvisko a aké problémy im robí vysloviť ho, radšej nechcite vedieť. Ani neviem ako, no stala som sa jedným z mála šťastných slovenských študentov, ktorí sa dostali do Japonska na výmenný pobyt. Dostala som sa do celkovo bohatej host-rodinky, u ktorej bývam už takmer pol roka. Mám novú otravnú sestru (Haruna) a nového neznesitelného brata (Makoto, jeho meno sa veľmi dobre /a veľmi často/ kričí) ktorý by dokázal pripraviť o nervy aj najvyrovnanejšieho budhistického mnícha. Podarenú rodinku dopĺňajú ešte otousan (otec), ktorý sa najlepšie cíti pod papučou a hlavný veliteľ, okasan (mama). S mojou milovanou host-rodinkou sme každý výkend využili na výlet a zrovna dnes sme sa kôli hnusnému počasiu museli uchýliť k takému zúfalému činu, akým môže byť len návšteva múzea.

     Najskôr som si myslela, že to budem znášať podobne ako Haruna, no len čo sme sa dostali do oddelenia so zbraňami a oblečením ninjov a samuraiov, ožila vo mne otaku a so záujmom som si všetko začala prezerať. Nikdy pred tým som nevidela katanu. Ach, aká je krásna… kým ju mám od tela… aha, šurikeny! Vizerajú omnoho hrozivejšie ako v anime… brrr. A čo je toto? Hmmm

     Zastala som pred starým obrazom ktorý zobrazoval akésy posedenie samurajov…

     „Tento obraz,“ sprievodkyňa ukázala na maľbu, ktorá ma tak zaujala „je výjav z popravy seppukou2.“ vlasy mi stali dupkom, zalial ma studený pot a telo mi stuhlo od hrôzy. Konečne som pochopila, prečo sa mi zdal ten obraz divný. Už som sa nečudovala, prečo samurajovi sediacemu v strede obrazu, trčí z brucha len rukoveď katany. S úctou som sa vzdialila od maľby, ktorej som sa pred chvíľou takmer dotýkala nosom, a trochu roztrasene som si vydýchla. Fajn, poďme radšej ďalej.

     Miestnosťou sa ozvali divné zvuky. Otočili sme sa za zvukom a oči všetkých spočinuli na Makotovi. Kľačal na zemi a z hrude mu trčala rukoväť katany, ktorou pomany pohyboval zprava doľava. Na tvári mal divokú grimasu samuraja končiaceho svoj život. Všetci ohromene zmeraveli a vyvaľovali na neho oči, neschopní čokoľvek povedať. Takmer som to neustála, keď sa zrazu Makoto zaškeril. Nebola to katana. Aspoň nie celá, len jej rukoväť.

     „MAKOTO! Anta wa bakajarooo!“ vykríkla Haruna plná zlosti a nešetrila silami, keď mu dávala pohlavok.

     „Haruna, nebi svojho mladšieho brata!“ napomenula ju rázne matka.

     „Otousan, povedz už niečo okasan. Musíš sa ma zastať!“ obrátila sa Haruna na otca. Ten len nerozhodne pohliadol na kamennú tvár svojej manželky a radšej zostal ticho. Haruna si vzdychla a nechala to tak. Otec a protirečiť mame? Čo to bol za divný nápad, Haruna?

     „Prisahám, že ho raz zabijem!“ vrčala Haruna, keď sme spolu kráčali k ďalšej vitríne. „Nesmej sa, Lizzy-chan. Myslím to celkom vážne.“ povedala mi keď videla, ako sa potmehúcky usmievam.

     „Viem si ťa celkom dobre predstaviť. Haruna – nebezpečná delikventka, ktorá zabila svojho brata!“ vravela som pritlmeným hlasom ako v trailery na nejaký hororový film. Obe sme sa potichu rozosmiali a ďalej rozvíjali príbeh Haruny – pomstiteľky.

     Ďalšia sklenená vitrína ma najskôr veľmi nezaujala. Bola v nej vystavená zvláštna kamenná nádoba, popísaná kanji znakmi. Haruna si nádobu vôbec nevšímala, pretože nad ňou visel portrét mladého muža, samuraja. Okamžite ho vyhlásila za bišíka a mala pravdu. Keď som sa na neho lepšie pozrela, musela som uznať, že má moja „sestra“ celkom dobrý vkus. Bišík sa trochu mračil a na tvári mal výraz svedčiaci o odhodlaní kedykoľvek položiť svoj život za vlasť a za pána. Na prvý pohľad sa mohol zdať strašidelný, no v tom odhodlanom výraze bol kus šarmu. Vôbec som pri pohľade na neho nepochybovala o jeho odvahe. Priam sršala z jeho divokých očí.

     „Och, mať tak doma takého bishíka. Všetky spolužiačky by mi závideli.“ zasnila sa Haruna „Aká škoda, že som sa nenarodila pred štyristo rokmi.“ vzdychla smutne.

     „Radšej by ste, slečna, mali povedať: Prečo sa nenarodil on o štyristo rokov neskôr. Keby sa vám vaše prianie splnino, nebola by ste z tej doby, v ktorej žil, veľmi nadšená.“ povedala sprievodkyňa a len sa pousmiala nad Haruninou detinskosťou.

     „Kto to bol?“ opýtala som sa jej dychtivo.

     „Chlapec, alebo skôr muž, ktorého vidíte na kresbe, bol samuraj z dôb japonskej občianskej vojny. Jeho pánom bol feudálny pán3 z rodu Tanaga.“ vykladala sprievodkyňa. Bolo na nej vidieť, že je vo svojom živle, takže si vôbec nevšimla ako sme sa všetci strhli, keď vyslovila meno feudálenho pána. S Harunou sme si vymenili prekvapené pohľady. Bola to náhoda, že moja host-rodinka niesla priezvisko Tanaga? Rovnaké priezvisko, aké mal feudálny pán nášho biši-samuraja?

     „Volal sa Nagase Mineji a zomrel, keď mal dvadsať rokov. Príčinou jeho smrti bola seppuka, ktorú vykonal ako protest proti nerozumnému chovaniu svojho pána.“ pokračovala sprievodkyňa, pričom ma pri slove seppuka opäť nepríjemne striaslo.

     „Samuraji mali až príliž v láske tú seppuku, nezdá sa vám?“ povedala som zachrípnuto a Haruna mi horlivým prikyvovaním dávala zapravdu. Už som vedela, o čom sa mi bude vnoci snívať, chjo…

     „Seppuka bola jediný spôsob, ktorým si samuraj mohol očistiť pošpinenú česť, alebo vyjadriť nesúhlas svojmu pánovi.“ pustila sa sprievodkyňa hneď do vysvetlovania. „Takže ju nerobili preto, že by ju mali v láske, ale preto, lebo to bol jediný spôsob ako vyjadriť svoj názor.“

     „Chudáčik Mineji-chan.“ vzdychla smutne Haruna.

     „Čo s ním má spoločné tá nádoba?“ opýtal sa otec, ktorý si samuraja veľmi nevšímal, zato s veľkým záujmom lúštil kanji4.

     „Ech, je to len prázdna urna.“ odvetila bez záujmu sprievodkyňa. Bola síce (vraj!) prázdna, no aj tak sa mi pri tom zistení zatočil svet pred očami. Vždy som mala z duchárskych vecí strach. „To kanji, ktoré lúštite, hovorí o tom, že v urne prebýva duchu mŕtveho Minejiho. Z ďalších legiend sme sa dozvedeli niečo také, že vraj sa hodlá vrátiť, keď bude jeho pán v nebezpečí. Tiež vraj pred vykonaním seppuky spomenul, že by pri znovuoživení rád pomohol svojmu pánovi ku zmene správania.“

     Po prednáške o statočnom mladom samurajovi sme sa pomaly pobrali ďalej. Rodičia so sprievodkyňou sa od nád už dosť vzdialili, no Haruna sa od vitríny s Minejim nevedela (alebo skôr nechcela) vôbec pohnúť.

     „Ak okamžite nepôjdeš, Haruna, odídem bez teba.“ vyhrážala som sa jej „Nemám chuť hľadať ostatných v tomto veľkom múzeu. Nie, nehádž po mne smutné kukuče, vieš, že to na mňa nemá žiaden účinok.“ nakoniec sa veľmi neoochotne odlepila od skla vitríny a spolu sme zamierili k rodičom a sprievodkyni, ktorí medzičasom už došli na koniec chodby.

     Boli sme práve v strede našej cesty, keď sme si všimli, ako sa čierne samurajské brnenie stojace pri setne, znenazdajky pohlo. Obe sme ako na povel spustili neskutočný krik. Brnenie sa zachvelo, chcelo urobiť krok dopredu, no prevážilo sa a začalo padať na strachom paralizovanú Harunu. O krok som cúvla, keď som videla, ako sa hromada železa a kože rúti k zemi. Keď som si uvedomila, že to padá rovno na Harunu, bolo už neskoro a sama Haruna sa nezmohla na nič iné, len na výkrik. „TASKETE!!!“5 zrevala z celej sily, takmer na smrť vystrašená. Brnenie sa zvalilo rovno na ňu a uväznilo ju pod sebou. Už vtedy by sme mali dosť, no to nebolo ani zďaleka všetko.

     Bez varovania sa odrazu ozval výbuch, ktorý zatriasol základmi domu. Bolo počuť rinčanie skla a celá chodba sa naplnila dymom. Doľahli ku nám vystrašené hlasy rodičov, no ani jeden z dospelých nemal odvahu ísť k nám.

     „Ste v poriadku?“

     „Nič sa vám nestalo?“

počula som ich ustráchané hlasy. Tak sa príďte sami pozrieť, keď sa o nás tak bojíte, strachopudi! Vravela som si v duchu. Dym bol veľmi hustý, ťažko sa mi kôli nemu dýchalo a dráždil ma na kašeľ. Smrdel ako starina, zatuchlina alebo vzduchu z miestnosti, kde sa veľmi dlho nevetralo. Ako som sa rozháňala rukou okolo tváre, snažiac sa rozptýliť dym, sklonila som sa k Harune aby som zistila ako na tom je. Ležala na zemi privalená samurajským brnením a len ťažko predýchavala to, čo sa práve stalo. Z brnenia sa ozýval šibalský smiech a nebolo treba veľa, aby človek pochopil, kto za tým celým je.

     „Makoto! Mal by si sa hanbiť! Takto strašiť svoju sestru.“ karhala som „brata“. Nešlo mi do hlavy, ako sa do to ho brnenia vôbec dostal. A ako ním pohol? Veď nemal ani pätnásť a bol to prakticky škrečok.

     Začala som práve rozmýšlať, komu pomôžem ako prvému. Makotovi z brnenia, alebo Harune? K rozhodnutiu tejto otázky som sa však už nestihla dostať. Začula som za chrbtom kroky a inštinktívne som sa obzrela. V rednúcom dyme som zazrela postavu. Ako sa približovala spoznávala som v nej muža… mladého muža v kimone s dvoma… katanami…

     „Prečo musí byť to brnenie tak sakra ťažké?!“ozvala sa Haruna, ktorá sa už trochu oklepala z prvého šoku. „Lizzy? Lizzy! Tak mi už pomôž, Lizzy-chan. “ prosíkala, no ja som nebola v stave, čokoľvek spraviť. Zostala som nehybne kľačať vedľa nej, ani som si neuvedomila, že mám otvorené ústa.

     Postava prešla popri mne a prvotnú myšlienku, že je to duch, vyvrátila skutočnosť, že muž chytil brnenie za bok a prevrátil ho na chrbát, čím oslobodil Harunu.

     „To ti trvalo, Lizzy-chn.“ neodpustila si Haruna, keď si sadala. V tom si všimla, že ja sedím vedľa nej. „Kto potom…?“ nedokončila vetu a tiež uprela vyjavený pohľad na samuraja stojaceho pred nami.

     „Čo teraz?“ šepla mi Haruna, lúčiaca sa so životom. Nejdem sa tváriť, že mi bolo v tej chvíli všetko jedno. Aj ja som mala plné gate.

     „Bež!“ vykríkla som, no ani jedna z nás sa na to neodvážila. Haruna začala namiesto toho jačať ako najatá a kebyže mi nezlyhal v tej chvíli hlas, určite by som sa k nej pridala. Vôbec sme si nevšímali rodičov, ktorí sa nás pýtali, čo sa deje. Samuraj zostal nehybne stáť, až kým Harune nedošiel dych. Len čo sme sa obe trochu spamätali, nahol sa ku nám a vystral k Harune ruku. Chcel jej pomôcť postaviť sa, no ona namiesto toho začala cúvať k stene.

     „Kto si?!“ vydralo sa z nej chrapľavo. Hlas mala plný strachu, rozochvený a plačlivý. Aj tak som ju však obdivovala, pretože môj hlas zostal zaseknutý niekde v hrdle a vôbec sa nevedel dostať von.

     Samuraj si kľakol na jedno koleno, lakeť si oprel o druhé (ktoré nemal na zemi) a rozhodne vyhlásil:

     „Watakushi wa Nagase Mineji to moushimasu. Douzo yoroshiku onegaiitashimasu!“6 povedal, sklonil hlavu na znak úcty a mne padla sánka ešte nižšie. Nebol to duch, o tom som sa presvečila pred chvíľou. Aj tak som tomu však nedokázala uveriť!!!

Vysvetlivky:

1- bišík (bishonen) v jap. pekný chlapec.

2 – seppuka (v európe tiež známa ako harakiri) je poprava, pri ktorej si odsúdený sám bodne krátkou katanou do brucha, čiže spácha samovraždu.

3 – japonsko bolo kedysi rozdelené na územia, ktorým vládli feudálni páni. Títo páni medzi sebou zvykli viesť aj vojenské konflikty, napríklad spomínanú japonskú občiansku vojnu.

4 – kanji je znakové písmo, ktoré Japonci prevzali od Číňanov.

5 – taskete = volanie o pomoc

6 – táto veta bola veľmi, veľmi zvorilou formou predstavenia sa.