Moja hra o život

Jedného dňa, zmizla naša spolužiačka. Zmizla pretože ju chalani a niektoré dievčatá šikanovali.  Ja som bola jej kamarátka. Ale, jedného dňa sme sa pohádali. Zmizla tesne pred halloweenom. A dva roky na to, zomrel jeden môj spolužiak. Na ďalší rok, ďalší. Poviete si, že toto je klasika, dievča odíde, zomrie a teraz sa vrátila a zabíja. Zle. Ona žije.

„Hej, Ayame, čo myslíš, kto bude ďalší?“
„ Eh? Čo tým myslíš?“
„ No veď vieš, naša prekliata trieda, kto bude podľa teba ďalší?“
„ Neviem… zatiaľ to boli len chlapci… pochybujem že to bude aj dievča.“
„ Prečo myslíš?“ pozrela som sa na ňu. Hlava sklonená dole do zeme, ako keby to nebola ona.
„ Eh? Veď zatiaľ to boli len chlapci, nie? Tri roky po sebe. Prečo by sa to teraz malo meniť?“
„Len tak!“ zdvihla hlavu so širokým úsmevom.
„Hovorí sa, že tohtoročným favoritom je Takano.“ Priklonila sa ku mne a začala šepkať. Pozrela sa smerom na Takana s mierne ľútostivým výrazom.
„ Hmm.. vážne? A prečo šepkáš, zdá sa, že už to aj tak vie.“ Naozaj. Vedel už o tom. Nedalo sa ho nevšimnúť. Sedel ako klbko nervov a stresu v kúte.

Konečne zazvonilo.  Koniec školy a už len domov! Dneska je halloween a ja už mám pripravený doma kostým v ktorom idem strašiť! Začína sa stmievať. Dneska som mala službu v škole ja a musela som ostať o trocha neskôr v škole. Jediné čo mi práve beží po hlave je už len ísť domov, prezliecť sa a užívať si zábavu! Rýchlo som zabehla na autobus a domov.

Konečne, už som prezlečená. Vezmem rýchlo z postele moju tašku na sladkosti a utekám dole z mojej izby.

-„Mamka, ocko, ja už idem!“ zakričím na rodičov, no nepríde žiadna odozva. No čo. Asi pozerajú niečo v TV, nebudem ich rušiť. Vybehnem na ulicu ktorá je pod hmlou. Úžasná halloweenska atmosféra!  Ale, musím sa ponáhľať na naše dohodnuté miesto. Mám sa stretnúť s kamarátkami s ktorými budem dneska strašiť.  Rozbehnem sa dole kopcom a v tom, sama od seba zastanem a nemôžem sa pohnúť.

Niekto ma sleduje, cítim niekoho pohľad na mojom chrbte. Obzriem sa. Nikde nikto. Zdalo sa mi to? Asi áno. Pomaly s neistým pohybom sa rozbehnem opäť dole kopcom.  Bežím už asi dobrých desať metrov. Stále zrýchľujem. Mám pocit, že ma niekto sleduje. Ale nikto na okolí nie je. Tak prečo bežím?? Nohy mi nechcú zastať. Konár na ceste. Potknem sa oň a letím dole na nos. Na bruchu sa šmýkam ešte meter kým nezastanem. Ešte som ani nezačala strašiť a už mám potrhaný kostým.  Bolí to. Štípe to. No zase sa sama od seba postavím a bežím ďalej, aj keď nechcem.

Udychčaná som konečne prišla na miesto stretnutia. Celou cestou som bežala a ani som si nevšimla že niečo nie je v poriadku. Až do teraz. Nikde nikto nebol. Len hmla, lístie spadnuté zo stromov, štípavý studený vietor, prázdne mesto, blúdiace duše a ja. Ešte chvíľa stojím a čakám, že niekto príde. No je to nanič. Nikto neprichádza, nikto nejde okolo. Opriem sa o pouličnú starú lampu ktorá ledva svieti a začínam sa strácať v myšlienkach.  Ako sa asi teraz cíti Takano? Bojuje teraz o prežitie? Či to je niekto úplne iný? Aký je to vlastne pocit, vedieť, že si pre teba niekto príde a zabije ta?

O pár metrov niečo začalo šušťať a rachotať. Vytrhlo ma to z myšlienok. Otočila som pohľad na miesto kde kráčala nejaká skupinka ľudí. Ľudia! Prestala som sa opierať o lampu a chcela ísť k nim… Nešla som…  Neboli to totiž ľudia. Jednému z nich upadla ruka a ja som pochopila, že musím utiecť lebo to so mnou nedopadne dobre.  Keď sa dostali do časti ktorá bola osvetlená, videla som, ako sa im pomaly strháva bledá, sivá pokožka a ako pod sebou zanecháva prehnité mäso. Krv sa im liala z očí, kde nebolo vidieť dúhovku, pri niektorých nebolo ani to oko.  Z častí kde im chýbali končatiny sa im prúdom liala krv.  Z pootvorených úst im liezli chrobáky. Cítila som ich hnilobu. A tá hniloba sa približovala čoraz viac a viac ku mne. Začali sa po mne naťahovať. Otočila som sa od nich a rozbehla som sa do temnôt mesta.

Toto nie je moje mesto, kde som vyrástla. Kde to som? Bežím po tmavej úzkej uličke. Čo má toto všetko do pekla znamenať? Je toto len nejaký hlúpy žart?? Ak áno, prestáva to byť vtipné.  Hnilobný zápach a z hĺbky hrude bolestne stonajúce zvuky mojich mŕtvych prenasledovateľov utíchli. Nevadí. Bežím ďalej.  Tmavá ulička nekončí. Na stenách je krv. Kde som sa to dostala? Ako bežím, pošmyknem sa na plytkej kaluži vody a spadnem do nej. Predo mnou prebehne rodinka potkanov. Bojím sa. Nesmiem stáť. Rýchlo sa postavím a utekám ďalej.

Obieham okolo zraneného človeka. Človek! Konečne! Pribehnem k nemu a chcem mu pomôcť. Je však mŕtvy. Rovnaký ako tí ostatný. S nehoráznou silou ma chytí za ruku. Nemám šancu utiecť. Teraz už nie. Pomaly ku mne otočil jeho hlavu. Koža sa s každým menším pohybom odlupovala od čela až po čeľusť. Oči mal obrátené do hora a aj keď mu bola trocha vidieť dúhovka, bola bledá. Zahmlená. Pootvoril ústa a vylial sa príval krvi. Nehorázny puch ktorý mu spolu s krvou vzchádzal z úst ma dostával do kolien. Nemohla som sa hýbať. Pod jeho silou a tým puchom som nemohla nič urobiť.

Mesiac osvietil tvár mŕtveho. Bo, to môj spolužiak. Spolužiak ktorý umrel pred tromi rokmi. Prvá obeť našej prekliatej triedy.  Otvoril ústa ešte viac. Pre živého človeka by bolo nemožné ju takto otvoriť. Koža kolo úst spolu s mäsom a svalmi sa začala trhať. Ďalší vodopád krvi. Naho, sa nado mňa a krv na mňa začala kvapkať. Tmavá, slizká krv. Smrdela. Smrdela hnilobou.  Chcel ma uhrýzť do krku. Chcel ma zjesť zaživa. Inštinktívne som nahrabala spadnutú tehlu pri stene.  Ohnala som sa ňou. Trafila som ho do hlavy a vo fontáne krvi letiac na bok ma pustil. Postavila som sa a celá od krvi s krvavou tehlou som bežala preč.

Prenasledoval ma. Konečne som došla na koniec tmavej uličky na čistinku. Pole sa tiahlo asi tak sedemdesiat metrov a potom bol už len čierny les.  Vysoká tráva  mi siahala až po plecia.  Mŕtvola zastala tesne pred trávou. Nešla ďalej, ako keby čakala že sa k nej vrátim. To tak! Rozbehla som sa cez čistinku. Niekde v polovici som začala mať pocit, že to nebol asi ten najlepší nápad. Stála som vo vysokej tráve ktorá mi siahala až po plecia a čím viac som sa približovala k lesu, tým bola vyššia.  Okolo mňa bolo počuť hlasné vrčanie divých psov.  Nikde som však žiadneho nevidela. Nevidela som že by sa okolo mňa hýbalo niečo v tráve… Avšak…

Niečo sa ku mne nepozorovane dostalo za môj chrbát. Neobzerala som sa. Vystrašená zo zvukov okolo mňa som bola schopná bežať len vpred do lesa. Tráva mi už siahala až nad hlavu a šľahala ma do tváre. Niečo za mnou vyskočilo. Jediné čo už len cítim je nehorázna bolesť. Okolo mňa prebehol asi metrový pes. Nemal srsť, vyzeral ako obrovský potkan. Hlavu mu tvorilo len železo. Čeľusť bola železná so zubami ostrými ako žiletka. Zahryzol sa mi do ruky. Môj kostým pomaly stratil rukáv. Nite sa trhajú. Tak isto ako moja ruka. 

Zahryznutý obrovský pes v mojej ruke. Pomaly mi ju trhá a oberá ma o ňu.  Oči mu svietia na červeno. Nemá oči, sú to len malé červené svetlá namiesto očí. O to je to desivejšie.  Tmavá, prakticky čierna krajina, trocha svetlá vysoká tráva ktorá žije z bohom zabudnutej pôdy. Pôda je úplne vyschnutá, čierna. Teraz ju už však zdobí aj moja jasná, červená krv. Pes, ktorý ma moju ruku medzi zubami, pritlačí a moja ruka, pre neho slúžiaca ako hračka a rozpadne. Z úst sa mu leje moja krv.  Vypľuje ju na zem a ide si po ďalšiu, tú mu však už nenechám.

Bežím v lese. Rana z mojej ruky krváca. Cítim strašnú zimu a v tejto situácií neviem, či je to kvôli strate veľkého množstva krvi, či proste teplota klesla. Takto zomrieť nechcem! Čo má toto všetko do šľaka znamenať? Konári mi trhajú oblečenie a moju kožu z tváre. Zarývajú sa mi do otvorenej rany ktorá  neprestáva krvácať. Na chvíľu zastavím a napne ma. Krv. Toto je koniec.

„Hmm… Čudujem sa, že si došla až sem.“ Ozvalo sa z lesa. Vyľakala som sa, nie som tu sama.
„K-kto si?“ pýtam sa s trasľavým hlasom na neznámeho človeka.
„ Ale, ty ma nespoznávaš? Som to dievča, ktoré každý šikanoval, bola som tvoja kamarátka a pred tromi rokmi som zmizla.“ Zamrazilo ma. Prečo je tu?
„ Vidím, že nechápeš. Po tom čo som zmizla som umrela.“ Počkať, počkať, počkať. Umrela?
„ Veď sme ťa celá trieda nedávno videli v meste! Ty nemôžeš byť mŕtva!“ zvreštím do lesa.

Z temnoty sa predo mnou objavila. Biele šaty, čierne vlasy, zelené svietiace oči. Nezmenila sa.  Uškrnula sa na mňa, vzala do ruky sekeru a vrazila si ju do hrude na miesto, kde je srdce. Krv začala striekať na okolo a ona sa proste len smiala. Vôbec nepociťovala bolesť, je vážne mŕtva?

„Tákže, teraz prejdime k tebe.“ Vytiahla si sekeru z hrude, ukázala ňou na mňa a ešte viac sa uškrnula.
„Je ti dúfam jasné, že tohtoročná obeť si ty.“ Pokračovala ďalej. Nemo som prikývla na znak súhlasu.
„Dokedy s tím chceš pokračovať?“ spýtala som sa už trocha istejšie.
„Samozrejme, pokiaľ celá trieda, nezdochne.“ V tej chvíli mi doplo. Šikanovala som ju aj ja. Úplne som na to zabudla.
„Takže, prestaňme zdržovať, nech to máš rýchlo za sebou.“ Povedala spokojne. V tej chvíli sa okolo mojich nôh a jednej ruky obmotali konáre s ostňami a pevne schytili. Krv mi z ruky začala striekať. Z druhej, ktorú som stratila skôr sa mi začala liať krv.

Podišla ku mne. Schytila pevnejšie sekeru a pomaly mi začala rezať prsty na ruke na nohách. Strašne to bolelo. Krv sa mi liala z tela, pravda však je, že tej krvi už nebolo veľa. Bola som bledá, úplne bledá. Usmievala sa a raz za čas si oblízala pery. Keď odrezala všetky prsty, začala mi sekerou sekať dole vlasy. To však mala za chvíľu hotové. Pramene vzala so ruky a privoňala k nim.

„Nezmenili sa…“ pousmiala sa. Vlasy pustila dole z ruky  , zákerne sa usmiala a sekerou mi trocha porezala nohy ako po nich prechádzala na znak toho, o čo za chvíľu prídem.  Dala sa do polohy ako keby hrala baseball a sekla sekerou do mojej nohy. Od bolesti som zvrešťala. Krv vystriekla a zašpinila jej biele šaty. Dostala sa aj na jej tvár a jedna kvapka sa jej dostala na pery. Oblizla si kvapku krvi, usmiala sa a pokračovala v sekaní ďalej.

Tma, zima… Červená krv, čierne vlasy. Ležím na zemi. Momentálne už nemám nohy, ani tú poslednú ruku. Som už len čisto hlava a telo. Nemôžem už ani hovoriť, ani poriadne vnímať. Jediné čo vidím, je, ako sa nado mnou skláňa osoba so sekerou v ruke. Ide mi odseknúť hlavu a tak ukončiť môj život. Stanem sa štvrtou obeťou prekliatej triedy.  Osoba nado mnou niečo povedala. Nepočula som, jediné čo som videla a počula bol hlasný smiech a ako sekera letí zoťať mi hlavu. A potom, už len tma.

Teraz som jedna z mŕtvych. Mŕtvu ma našli až päť dní po uplynutí halloweenu. Teda, našli len moju hlavu.  Už sú to dva roky čo som umrela. Teraz som nútená ako bábika robiť všetko podľa povelov.  A keďže som sa dostala až do poslednej časti hry smrti, pomáham pri zabíjaní tam. Som jediná, kto sa dostal až tam.  No o tom, kto pôjde ďalší do tejto hry, je rozhodnuté už vtedy keď prehrá práve hrajúca osoba…