Akai Gatsu

Pokračovali v nekonečnej ceste do kopcov kúsok od bambusového lesa. Tráva šuchotala pod nohami. Na jej listoch sa udržiaval dážď i ranná rosa. Ostať niekde v Japonsku, keď neviete ani kde… to je všetko čo treba vedieť. Treba ostať a brániť. Lenže čo? Koho? Čím ďalej sa dostávajú, tým je to horšie. Takmer nepriebojné. Musia vyhľadávať staré, stratené cestičky. Predierať sa cez takmer nepriepustné porasty. Nepríjemná cesta, ktorá ich i tak bude stáť život. obaja sú s tým zmierení. Neexistuje, aby miesto ako je toto dokázalo tak dlho odolávať. A nemyslia si, že tomu nejak pomôžu. Pri prvom zničení Eda, bolo hneď jasné, ako to skončí. Mohli zdržovať, zahrávať sa… lenže, Ani Allen toho nebol schopný. Dostať sa vôbec k Earlovi, bolo umenie. Ak sa neukázal sám, nemali šancu. Dostať sa do toho sveta, bolo nemožné, pokiaľ by neobjavili stratené dvere v Arche, čo bolo takmer nemožné. Proste sú stratení.

Na nebo vystúpil Mesiac. Schovaný za jemnučkými obláčikmi, ktoré presvietil, vytvoril okolo seba zlatistý kruh. Na oblohe sa objavilo zopár hviezd, nejasných a skrytých. A čím ďalej kráčali, tým tmavší Mesiac bol, čím ďalej vnikali do vnútra pekla, tým menej hviezd bolo na oblohe.

Možno ani nemalo zmysel ďalej kráčať. Nemalo zmysel, sa ďalej snažiť. Pretože to bolo presne tak, ako si myslel…

Ľudia sú ako hračky. Malé, hračky, ktoré potrebujú veľa miesta. Hračky, ktoré keď sa pokazia, už sa nedajú opraviť. Niekto vyšší, nás ťahá za ruky, za nohy, trhá nám vlasy, a riadi našu chôdzu, pohyby… niekto vyšší ktorý ťahá za nitky. Vždy a všetko je dokonale premyslené, naplánované. Vlastne robíme presne to, čo chce aby sme robili. Všetko má svoje výhody a nevýhody. A ten niekto ťaží z tých výhod, ktoré z nás má viac, než sme si mysleli. Sme príliš prchaví, príliš sentimentálni. Vo svete neprežijú krásne, jemnučké hračky… neprežijú ten pád dole na tvrdú zem… rozbijú sa, a už sa nebudú dať nikdy opraviť. Vo svete, nie je miesto pre porcelánové bábiky…

Cesty sa vždy skrížia. Neexistuje taká, ktorá by bola len rovná, alebo kľukatá. Vždy sa skrížia…

Neďaleko malo byť mestečko, dedinka pred tým bola jedna veľká ruina. Už žiadny človek, žiadne zmierenie. Môžu to robiť navždy, navždy sa bude ničiť. Je to nezmysel. Jeden veľký nezmysel. Umrieť na mieste, ktoré sa nedá zachrániť. Úplne nezmyselná smrť. Sú ako dvaja blázni, blázni, ktorí potratili i zbytky zdravého rozumu. Lavi zaslepený láskou kráča kvôli nemu do samého pekla… Kanda, ktorý vidí zmysel života len v boji, v tom pekle býva už niekoľko rokov.

Predierajú sa cez  bambusový les, vysoké papradie a kríky v noci sú tak splývateľné a ťažko sa cez ne hľadá cesta. Len kratučká prestávka… akoby mala niečo zmeniť, niečo oddialiť. A pritom odďaľovala jedine ich koniec.

Bol to ten strach z poznania, s utvrdenia pravdy, ktorý ich nútil zastaviť? Alebo už vážne neexistoval dôvod prečo sa tak ponáhľať?

…vždy hovorí, že treba ísť ďalej. Nezávisle od toho čo sa deje. Žiť pre budúcnosť, ísť ďalej a nezastavovať. To čo bolo sa nám už nepodarí zmeniť, preto je zbytočné to oplakávať…

Teraz už viem, kým je, čo cíti a ako to cíti… aspoň z malej časti. Potreboval by som vari celý život i viac, aby som ho spoznal… viac než celý život…

Chcel by som mu ukázať jeho domov, nepoškvrnený… ten, ktorý sa neváľa v ruinách! Chcel by som  mu ukázať, že všetko i tá najmenšia drobnosť, ktorou sa nezaoberá má svoj význam.

Viem, čo sa stane… viem, čo uvidíme až vyjdeme von z lesa… viem to presne! Srdce pekla!

Edo! Po druhý krát… aby sme druhý krát videli jeho skazu… a predsa, to s ním nehne…

On najlepšie vie, čo nás tam čaká. Už len čakám na to slovo, jedno jediné, alebo obyčajný pohyb, ktorý ho zdvihne a bude kráčať ďalej. Bez slova tak ako po posledné dni. Veril som, že sa Kanda nedokáže zmeniť, ale opak bol pravdou… zmenil sa, je ešte introvertnejší, neosobný, chladný, uzavretý… už to ani vari nie je on…

Kráčame ďalej…

Bol pred nimi posledný kus lesa. Dole viedol kopec, ktorý poskytoval nádherný výhľad, spoza čerešní. Už len zopár stromov im bránilo vo výhľade, pár stromov, ktoré svojimi ružovými okuliarami zakrývali realitu. Ale obaja dokázali túto realitu vnímať viac než dokonale. Najmä jeden z nich, ktorý nepotreboval vidieť, on cítil…

Tma… nekonečná tma do ktorej sa v diaľke zahrýzal oheň. Plamene vyskakovali do neba, obrovské, červené plamene, ktoré pohlcovali všetko čo im prišlo do cesty.

„Neskoro… ako vždy…“

Lavi sa oprel o strom a založil ruky. Pohľad mu padol z kopca, na Edo, ktoré pohlcovali plamene, nové a nové, i keby nemalo už čo horieť, tie plamene tam budú navždy. Nezachránili absolútne nič. Prehra, strach a smútok… to sú jediné pocity, ktoré v posledných mesiacoch zažívajú.

Lavi odtrhol zrak od horiaceho mŕtveho mesta. Pozrel očkom na Kandu, ktorý priamo a chladne hľadel do plameňov, ktoré sa mu odrážali v očiach. Akoby ich ten chlad dokázal udusiť, a tak všetko ukončiť… ukončiť trápenie tých duší, ukončiť trápenie zeme…

Stalo sa presne to… na ceste sa dva osudy spojili, dve osoby sa zmenili, a stalo sa z nich niečo, čo si nikdy nedokázali predstaviť, že budú…

Lavi, ktorý by prisahal, že nedokáže byť chladným, nezainteresovaným bookmanom, práve hľadí bez jediného  prejavu citu v tvári na trosky kedysi živého mesta, ktoré pohlcujú plamene.

Kanda, ktorým by už nikto ani nehol, sa stal práve absolútnym stelesnením…

„Poďme ďalej…“

Obaja sa otočia na odchod… to je začiatok, koniec, stred… nekončený kruh, z ktorého sa nedá vyjsť. Kruh, ktorý je vytvorený tak, aby dotyčný, mohol ťahať navždy, a nedovolil svojim hračkám sa rozbiť…. navždy…

Sme, na žive, od seba ďalej než akoby sme bývali… ďalej dušou i srdcom, každým krokom sa mení náš život… sme si ďalej než kedykoľvek predtým, a predsa zvláštnym spôsobom i bližšie. Pozeráme sa na utrpenie, smrť rovnako, očami, ale vidíme ho inak…

Je len vidím, ale on, tam niekde vnútri to cíti… v srdci, ku ktorému som sa napriek všetkej moje snahe a láske, nedostal…

To, čo všetko ukončuje, čo vidíme na každom kroku.. je červený mesiac… skropený krvou nevinných… večná noc, večná temnota v kopcoch, horách a uliciach Japonska… večná temnota v jeho srdci, večná priepasť citov v mojom vnútri…

Tak nech ťa len súdia… nech preklínajú všetko kým si, čím si… nech preklínajú… nikto z nich ťa nepozná… nikto nevidel tvoje slzy… nikto, nenazrel hlbšie do tvojho srdca, než ja… i keď padám, i keď sa rútim do temnoty… rútim sa tam s tebou, padám s tebou… každým krokom… iným spôsobom, som ti bližšie… nepotrebujem ti ukazovať svoju lásku… nepotrebujem ti dokazovať svoju lásku… viem, že i keď na sebe nedávaš nič vidieť… viem, že ju cítiš… každú kvapôčku z nej, ktorá ti stiekla po tvári… moje prvé milujem ťa… tvoj prvý bozk… tvoje slzy… vo mne prebudili niečo, čo nedokázal nikto iný…