„Ako sa cítiš?“ …využite…

Cíti na sebe každučký jeho drobný dotyk. Vlhkosť pier, ktoré mu láskajú hruď, brucho, ruky, absolútne všetko. Trvalo to len pár minút, obyčajných pár minút, pre neho večnosť a pri tom len sekunda, a zrazu bol pod Kandom celkom nahý. Prepína sa pod jednotlivými dotykmi a bozkami. Privádzajú mu nekonečné sladké muká, neopísateľnú rozkoš, ktorú  podporuje svojimi stonmi, Kandovi v ústrety. Rukami zovrie povlečenie, zakloní hlavu a slastne vydýchne, keď ucíti na svojom penise Kandov jazyk. Ako skĺzava dole, a hore, pomalinky, ako ho obopína a olizuje. Následne ho vtiahne do úst, a Allen poleje ešte väčšia horúčava a záplava pocitov.  Kanda sleduje odozvu v Allenovej tvári, ako ho polila horúčava i ten rumenec v tvári. I to, že to dlho nevydrží, takže mu o chvíľu ústa zaleje biela tekutina. Miestami si sama nájde vstup do jeho tela. Stečie dole hrdlom a niečo z toho si nájde cestičku i von, a stečie po brade. Kanda ho prepustí z úst a otrie sa. Allen zhlboka oddychuje, rukami kŕčovito, pevne zviera povlečenie. Nemá poňatie o svete okolo. Len on a jeho orgazmus. Kanda nad neho vyjde a svojimi perami sa vpije do Allenových. Je to ľahký bozk, aby Allen mohol dýchať.

„…Kanda… prečo to robíš?“

Allenove oči sa zalesknú. Práve ten dôvod mu chýba. nech premýšľa akokoľvek. Vie, prečo by to mal robiť on sám, ale nepozná ten Kandov dôvod.

„…myslím, že sa na to pýtaš v nevhodný čas…“

Skôr než Allen stihne niečo povedať, jeho ústa sú plné Kandovho jazyka, ktorý ho neprepustí zo zovretia. Takmer sa  musí sám vyprostiť, vytrhnúť z toho živelného a majetníckeho bozku, ktorý ho nechcel prepustiť. Na to sa Kandove pery presunú k jeho krku a smerujú s každým vášnivým zhryznutím pokožky na krku nižšie a nižšie. Allen len zakloní hlavu dozadu. Rukami mu zájde na chrbát, a prechádza po ňom rukami, prstami i nechtami, všetkým čo dokáže cítiť a potrebuje to zo seba ventilovať. Tak moc by s ním chcel splynúť v absolútnu jednotu, nikdy sa od neho neodlúčiť.

Neustráži si svoje stony, musí to dávať najavo, inak má pocit, že sa s nimi zadusí. A to len vtedy, keď ucíti to (ne)príjemné dráždenie na bradavkách. Doslova mu telo polieva horúčava, cíti sa ako v horúčke. Ťažko sa mu dýcha, napína svaly, a stále chce viac a viac.

S ľahučkým prešmyknutím Kandovho mena spomedzi pier ucíti jeho vlhké pery na svojom podbrušku. Ten pocit, ktorý v ňom panuje je tak neopísateľný, krásny, chcel by ho cítiť večnosť a stále len s Kandom. K tomu tie bozky čo mu ho posievajú, ten pocit je k nevydržaniu. Bude to už druhý raz?

Pevne zavrie oči a prsty rúk ktoré mu skĺzli z Kandovho chrbta zaborí do povlečenia tak pevne. Prehne sa v ľahký oblúk oproti Kandovi, nevydrží to proste. Zhryzne si do spodnej pery len aby to nejak potlačil, skúša vymeniť rozkoš za bolesť, ale márne. Celkom márne…

Kanda sa len usmeje a vytiahne vyššie k nemu. S úsmevom ho pobozká na pery, takže by sa dalo povedať, že ten úsmev mu tam vtisne.

„…toto sa robí? Hm?“

Allen ešte viac sčervená v tvári. Nielen od vzrušenia, ako mu krv koluje telom hore dole rýchlejšie a rýchlejšie, ale už i ostychom.

Allenove ruky pustia povlečenie a ovijú sa okolo Kandovho krku.

„Ale no tak…“

Ruky zosilnia zovretie a pritiahnu si ho viac k sebe. Pevne zavrie oči ako ucíti prenikanie do konečníku. To si Kanda pritiahol k sebe vyššie Allenove nohy, ktorý ich omotal vysoko na jeho bokoch.

Prsty sa strácajú a znova vynárajú z Allenovho tela, a jemu skvapne pár sĺz na tvár. Z nej stečú dole a vytratia sa. Poodchýli pery. Bolí to, tak moc ho to bolí, ale Kanda neprestáva.

„…prosím…“

Šepne s pevne zavretými očami. V tvári sa mu odráža bolesť a vtedy pohyb ustane.

Chvíľku, len chvíľočku mu dáva… nedokáže to vydržať. Dívať sa takto na Allena, cítiť ho pod sebou, jeho vzrušenie, telo, dotyky. Premáha sa, no po chvíle znova rozpohybuje prsty, tento krát pomalšie ale za to preniká hlbšie a hlbšie. Cíti Allenove sťahovanie svalov, zatínanie zubov, i to ako ho priam už dusí.

„No tak…bude to len chvíľka…“

Lenže Allen zoviera ešte pevnejšie a tým si spôsobuje bolesť sám. Kŕčovito napína palce na nohách, a ešte viac sa uzatvára. Kanda sa pokúša od neho nadvihnúť, lenže Allen ho ide zovretím zadusiť, tak prestane s pohybom no prsty nevytiahne.

„…musíš sa uvoľniť, inak to bude bolieť… no tak…“

Allenove zovretie rúk ako tak poslabne a Kanda sa môže konečne nadvihnúť a nadýchnuť. Pustí sa nežne do Allenových pier ktoré tak pevne stíska, až sa mu ich podarí od seba oddeliť a vkĺznuť medzi ne. V ten okamih pocíti i uvoľnenie Allenovho tela. Ako obomknutie okolo jeho prstov zoslabne. Uvoľnil ho bozkom, privodil ho na iné myšlienky. Pomaly znova rozpohybuje prsty, tento krát už Allen neblázni. Necháva telo v kľude. Celkom sa mu odovzdáva.

No prsty o okamih vystrieda celkom niečo iné. A to zabolí. Allen si zhryzne spodnú peru ale snaží sa byť ako tak v kľude.

Kto mal vedieť, že je to jeho po prvé?!

Snažiť sa ho ukľudniť by bolo niečo ako chcieť spraviť z kameňa vodu. Nemožné, i tak by ho nepočúval.

„Hej… všetko bude dobré… sľúbil som ti to…“

Vnikne hlbšie a začne sa pohybovať. Lenže ten Allenov výraz, to je niečo čo nechce vidieť, čo tam nepatrí. Tie slzy čo stekajú dole. V tvári bolesť vpísaná. Prestane, úplne. Má chuť, to všetko zastaviť, zahodiť to, vymazať, nech sa to nikdy nestalo.

„…ak nechceš, prestanem…“

Dve zaslzené očká sa otvoria a pohliadnu cez clonu sĺz do modrých očí, ktoré sú zrazu tak jemné a starostlivé. Len sa usmeje. I v takýchto okamihoch sa dokáže usmievať.

„To je v poriadku… ja chcem…neprestávaj…“

Predsa len, raz by k tomu došlo a bolelo by to i tak. Takže je jedno kedy tú bolesť podstúpi. A on chce teraz, s ním.

Znova sa teda rozpohybuje. Snaží sa nevnímať Allenove syknutie od bolesti a len pokračovať, nežne, pomaly, lenže nekontrolovateľne vzrušenie stúpa a s ním i chtivosť a prírazy. O pár okamihov, už necíti od Allena žiadny svalový protest, ani záchvev len ten ston, ktorý mu uniká spomedzi pier. Sladký a čistý ako kryštálovo čistá voda. Tak krásne sa to počúva. Od bolesti po slasť. Od tej slasti po vrchol…

Z chodby sa šíri krik. Dosť známi šialený krik, ktorý skôr pripomína sirénu. Biela hlávka vykukne z dverí od izby a zamrká do šera chodby. Je si istý, že ten čo kričal bol Lavi. Len vedieť tak odkiaľ to prichádzalo. Zavrie teda za sebou dvere a vydá sa hľadať Lavi, keď narazí na Kandu, len sa žiarivo usmeje a do tváre sa mu mierne, takmer nebadateľne nahrnie červeň. Kanda na neho mrkne no nič na sebe nedá poznať.

„Nevidel si Laviho?“

Opýta sa Allen so žiarivým úsmevom.

„…na ošetrovni…“

A kráča ďalej. Allenovi opadne úsmev z tváre.

„Kanda?“

Chytá sa poslednej nádeje. Trebárs čakal od toho všetkého viac. Viac než to, že sa spolu vyspia a Kanda ho bude ďalej ignorovať. Len zastaví a otočí na neho hlavu.

„Teda… ja, vieš už čo od teba Lavi včera chcel?“

Síce mal na jazyku niečo iné, ale nevyšlo mu to.

„Nič…“

A kráča ďalej. Allenovi poklesne nálada na bod mrazu. Otočí sa a kráča opačným smerom od Kandy. Nič, to isté cíti i on. Nič… absolútne nič necítil, keď sa s ním v noci miloval… nič necítil, keď mu stenal bolesťou a rozkošou, proste len si užil a šiel ďalej. Zastaví pri zábradlí. Pevne zavrie oči a potlačí tak naštvaný výkrik toho ako mohol byť tak naivný. Tak moc naivný. Tá naivita mu priniesla len bolesť a slzy…

„Allen – kun!“

Ozve sa za Allenom radostne od Laviho, ktorý ako sa zdá, je v poriadku. A ten výkrik to bolo len…

Allen potlačí slzy a v rýchlosti tie neposedné kvapky ktoré mu z nich stihli uniknúť zotrie rubom dlane. Otočí sa a nahodí svoj anjelský úsmev. Zakrýva ním len jedno… bolesť a smútok…

„…oi! Lavi…“

No ten úsmev mu padne a vystrieda ho prekvapenie.

„Čo sa ti to stalo?“

Poukazuje na Laviho opuchnuté oko. I to má len jedno a musí do neho schytať.

„Nepočul si ten výkrik?“

Ukáže na schody.

„Stackal som sa dole…“

Usmeje sa i cez to ako ho to bolí a že ledva vidí.

„Lavi… my sme teda prípady…“

Mal ten zvláštny pocit už pred tým, keď Kandu stretol prvý krát na chodbe. Dnes večer sa to len potvrdilo.

Allen natisnutý v tmavej chodbe pri stene sa snažil ako tak udržať a dostatočne brániť pred Kandom, ktorý by si ho najradšej bol vzal hneď na chodbe.

„O čo ti zase ide?!“

Vyhŕklo nakoniec z Allena, ktorý začínal mať toho nájazdu na svoju osobu po krk.  Kanda zmiernil zovretie a Allen ho od seba odtisol rukami ktoré mu priložil na hruď.

„O to isté ako včera…“

V Allenovi sa niečo zastavilo. Možno to bolo srdce, ktoré odmietalo ďalej biť len pre potešenie toho mladíka pred ním. Allen zrazu mlčal. Jeho šedé dúhovky sa roztiahli akoby prestali vnímať akékoľvek svetlo ktoré by mohlo prejsť tou temnou chodbou. Navždy pohltený v tme. A zrazu tu bola zase, jeho prítomnosť. Cítil jeho teplo tela, dych na tvári, bezprostrednú blízkosť. A srdce znova šialene tĺklo.

Prečo mu to len robí? Jeho prítomnosť? Prečo sa vždy tak rozbúši, dych sa skráti až zatají, urobil by pre neho naozaj čokoľvek?

Posledná skúška odporu. Znova priloží dlane na Kandovu hruď, no na viac sa nezmôže. Nie potom, čo ucíti jeho pery na krku. Urobí pre neho takmer čokoľvek…

„…ja nechcem…“

Chabé námietky, ktoré padli len preto, aby sa nepovedalo. Len pre niečo… žiadna nádej v nich nebola.

„Kanda…“

Vysloví jeho meno so slasťou na jazyku… posledný krát… aspoň ten jediný…

Prenesie svoju váhu na stenu za chrbtom. Ruky spustí pozdĺž tela a zavrie oči. Je mu už jedno čo sa stane. Pri tom jeho telo to chce, myseľ sa bráni, ale nedokáže dostatočne odpudiť od toho telo. A tak len vníma ten letmý dotyk na jeho hrudi, keď sa odopínajú gombíky na košeli. Hneď na to pery, ktoré láskajú jeho bledú kožu. Zabúda i na to, že je na chodbe rádu, že kedykoľvek, nikto môže prejsť okolo. Ale na čo? Existuje len pre tento okamih… ostatným sa bude zaoberať neskôr, až sa to prihodí. Nebude to predsa privolávať.

Jeho svaly sa uvoľnia a chcú viac… proste viac…

„Zmenil si názor?“

Jeho hlas, tak sladké ópium, ktoré mu zatemňuje mozog.

„…dá sa tak povedať…“

Každý dotyk cíti intenzívnejšie, i to pohladenie.

Kanda sa od neho odiali a rukou mu zájde do lona. Zľahka zatlačí na značne vzrušenú mužnosť. Allenov príjemný výdych mu dorazí do uší a prijme ho pokračovať. Rozopne mu nohavice a vezme za ruku. Pomaly si ho otáča chrbtom k sebe, takže Allen hornou polovicou tela pritisnutý na stene. Akoby jeho nohy boli z rôsolu, chce sa mu oddať, byť poslušný, nie ako predtým. Uvoľniť sa… roztiahne nohy aby mu umožnil ľahší prístup a ucíti to vláčne vniknutie prstov do konečníka. Je to o mnoho lepšie, krajšie…

Zohne ruky v lakťoch a zdvihne pred hlavu. Dlaňami sa oprie steny pod tvárou. Na ne si priloží líce a spokojne zavrie oči. Chce len jedno, len to jedno.

„…prosím…“

Zašeptá do ticha tmavej chodby, v ktorej zaniká kontrolovaný ston.

Pomalé prenikanie do jeho tela vzbudzuje v ňom len ďalšiu a ďalšiu chtivosť. Chce ho tak moc. Snaží sa svoj ston utíšiť zhryznutím do spodnej pery. Tak moc to chce. A Kanda preniká hlbšie, jeho prírazy, sú živelnejšie a jeho stony hlasitejšie. Kanda si toho ani nevšíma, je mu to jedno, nech to počuje celý rád, len Allen to nevydrží a zahryzne sa do zápästia ruky, je tak blízko vrcholu…

Prečo sa cíti tak mizerne? Slasť strieda trpkosť… trpkastá príchuť sladkého zakázaného ovocia. Lenže on sa cíti mizerne, tak využito. Skláňa hlavu ku kolenám. Sám ako vždy. Opustený vo svojej izbe, sediac na posteli, ktorá bola svedkom jeho prvého milovania. Prečo to tak nemôže byť stále? Nežné a krásne. Prečo s ním Kanda nemôže byť? Nemali by byť dvaja ľudia, ktorí žijú takto intímne spolu? Mať vzťah? Prečo sa cíti tak mizerne? Pretože ho využil a šiel ďalej. Využije ho znova a on sa nebude znova brániť, a to je to najhoršie, to, čoho sa najviac bojí. Že mu nedokáže odolávať, a táto hra bude pokračovať až pokiaľ to Kandu neomrzí… len Boh vie, či je jediný…

Možno sa ho mohla spýtať, prečo je to tak nepríjemné, ale len mlčí. Predsa, by to nemalo bolieť, ani by to nemalo byť tak nepríjemné, tak prečo to tak bolí?!

Zhryzne si spodnú peru a rukami mu zájde do dlhých prameňov vlasov. Nemá to tak bolieť! Pevne zovrie palce na nohách, tá intenzita vzrušenia ale i bolesť…

Ohne sa dopredu, čím sa jej zelené pramene vlasov pripletú do tých jeho tmavých. Natiahne do seba ich vôňu. Ten pocit, ktorý jej vždy dokáže privodiť… vždy i skončí… a on sa zdvihne a sadne si na posteľ oproti kreslu. Prečo to tak je?

Len tam tak ostane sedieť. Od pása na dol nahá. Necháva jeho pohľad skĺzavať po svojich intímnych partiách, nehanbí sa… jeho už nikdy nebude.

„Si smutný…“

Odvráti od nej hlavu smerom k nočnému nebu.

„…dnes sa niečo stalo, však?“

Zamračí sa. Prečo sa ho pýta? Prečo proste nemlčí a nezalezie k nemu do postele?

Zovrie nohy k sebe a smutne pohliadne do zeme.

„Poznáme sa od malička, Kanda… prečo sa nikdy na nič neopýtaš?“

„Ako na čo?“

„Neviem…? trebárs na to, ako sa cítim?“

Pohliadne jej modrým neosobným pohľadom do tých jej fialovkastých.

„Ako sa cítiš?“

Ona sklopí zrak a posmutnie.

„Využite…“

Lavi prebehne celú chodbu, kým konečne neuzrie svoju spásu! Svoju izbu. No skôr, než vbehne dovnútra, je niekým o tie dvere pritlačený. Cíti jeho telo natisnutý na tom svojom a ako sa jeho ruka natiahne po tej jeho na kľučke. Stiahne ju dole a nahne k uchu, na ktorom ucíti horúci dych, vôňu, ktorú by ucíti na metre, a patrí len jednému…

„Yuu…“

Vydýchne zničene Lavi.

„…prosím, toto nie je správne…“

Kanda otvorí dvere od jeho izby a zatlačí ho dovnútra. Lavi zacúva ku kraju až sa dostane k stene. Kanda za sebou zavrie a pohliadne na Laviho vystrašený výraz, nechce to. Ako sa Kanda presúva pomaly k nemu, Lavi zavrie to jedno očko, no ničoho sa nedočká. Keď sa ho odváži otvoriť, Kanda sadí zničene na jeho posteli.

„…deje sa niečo? Yuu?“

„Máš ma rád? Lavi?“

Laviho pohľad zmäkne ba až znežnie. Na perách sa mu rozhostí úsmev.

„To vieš, že áno.“

Kanda otočí na neho hlavu a pramene vlasov mu padnú do tváre. Lavi má nutkanie k nemu podísť a oslobodiť jeho krásnu tvár od toho tmavého závoja, no nepohne sa. Vie, čo by sa stalo, keby sa dostal do blízkeho kontaktu s Kandom.

„Ty sa ma bojíš? Lavi?“

Tá otázka ho zaskočila.

„…nie bojím, len som opatrný…“

Na Kandovej tvári sa objaví trpký úsmev.

„…vieš, že práve ty by si mohol byť tej jediný?“

Hra? Žart? Oblbovanie?! Kde je skutočnosť? Veriť mu alebo nie?

„Veríš mi? Lavi?“

Zhrnie si dlhé čierne pramene na druhú stranu, kde mu prepadnú cez rameno.

Laviho výraz skamenie.

„…ani nie…Yuu…“

Neverím, i keď sa snažím… ty si mi skrátka príliš ublížil sľubmi, ktoré si nikdy nesplnil… ako ti mám veriť? I keď ťa mám rád, ba čo viac, obávam sa, že i niečo viac… v každom vzťahu je dôležitá dôvera… ak chceš takto pokračovať, moju dôveru stratíš úplne… len neplnohodnotné vypĺňanie dlhých chvíľ… pocit ktorý vyvrcholí a znova si v tom v čom pred tým… nehľadáš viac? Yuu? Nechceš viac? U mňa to máš, kedykoľvek budeš chcieť… no nič viac odo mňa nechci… nechcem byť tvojou hračkou na krátenie chvíľ v hľadaní… nechcem!