ALICE!

     Keď som bola malá nepoznala som nič len mesto. Boli ste niekedy v meste? Myslím tým skutočné, veľké mesto s mrakodrapmi, obchodnými centrami, veľkými obytnými štvrtami a viac než miliónom obyvateľov. Žila som uprostred betónu, no snívala som o tom, že raz odletím zo strechy nášho obytného mrakodrapu na krídlach vážky a budem bývať v lese s vílami a elfami. Keď si na to teraz spomeniem musím sa smiať. Veľký sen malého dievčatka s neskrotnými blond vlasmi a modrými očami. Utekala som rodičom odkedy si pamätám. Bosá, v drahých šatách, som sa vytratila z bytu, po schodoch som prešla dvadsať poschodí a vybehla som na rušnú ulicu. Bežala som, až kým som tam nedošla. Po prvých pár výletoch som už poznala smer… no vždy keď som tam prišla uchvátil ma rovnako. Nádherné veľké stromy, svieža pokosená tráva, farbami hemžiace sa kvety, zurčiace potôčiky a veľká mramorová fontána. Ten park poznám do detailov aj teraz. Každú skrýšu, každý kút, bol to svet, ktorý som milovala.

     Teraz mám les a čistú prírodu pár metrov od domu. To sa mi splnilo no… sny o lietaní zostali. Sníva sa mi o tom takmer každú noc, trepot mocných krídiel, nie vážkyných, už viem, že by ma neuniesli. Tieto krídla sú väčšie a mocnejšie, neviem aké je to zviera ale viem, že je dosť silné aby zabilo či chránilo. Vždy, keď spolu letíme, cítim zvláštnu radosť, ktorú som doteraz ešte nikdy nezažila.

     „Anis, Alice! Vstávajte!“ zaznel z kuchyne starkyn hlas. Bývali sme v dvojposchodovom radovom domčeku uprostred starého mesta, ja, moja sestra a starí rodičia. Starký bol kováč a babka pekárka a mňa so sestrou k sebe zobrali, pretože naši rodičia boli kariéristi a nikdy na nás nemali čas.

     Chcela som sa otočiť na brucho, no niečo mi v tom bránilo. Otvorila som oči a rovno pred sebou som uvidela mahagónovo červené strapaté vlasy. Len som sa usmiala, pohladila som ju po hlave a potichu som sa vykradla z postele. Pohľadom do zrkadla som spokojne zistila, že škaredé rany zo včerajšieho pádu sú už takmer celkom preč. Rýchlo som sa obliekla, skonštatovala, že ani dnes moje, po pás dlhé, husté a vlnité vlasy neskrotím.

     „Vstávaj Alice, ideme do školy.“ budila som to mahagónové klbko spiace v mojej posteli. Chvíľu to trvalo, kým som ju vytiahla von z perín a obliekla, a nezaobišlo sa to bez protestov a komentárov.

     „Už sa teším, keď vyrastiem a budem dospelá.“ povedala mi keď sedela na stoličke oproti zrkadlu a zelenými očami sledovala ako jej češem dlhé, rovné vlasy. Ach, rovné vlasy…

     „Čo je na tom také dobré, byť dospelá?“ opýtala som sa jej zvedavo.

     „No… nemusíš chodiť do školy… a poslúchať… a celú hodinu sedieť… a potom sa doma učiť.“ vyratúvala všetky nevýhody školy a tvárila sa pritom veľmi vážne.

     „Keby naozaj platilo, že dospelí nechodia do školy, tak by som tam ani ja už dnes nemusela ísť.“ povedala som a s potešením som sa pozrela do zrkadla na Alicinu nechápavú tvár. „Ja mám osemnásť,“ pokračovala som, „podľa zákona som dospelá a aj tak musím chodiť do školy. Hm? Čo na to povieš?“

     „Že chcem byť dospelá a nechodiť do školy.“ odpovedala nahnevane. Usmiala som sa na ňu a začala som jej robiť priberaný vrkoč.

     „Chceš, aby som ti zaspievala?“ opýtala som sa jej.

     „Áno, áno, prosím.“ jej tvár sa okamžite rozžiarila.

     „Tak dobre, no sľúb mi, že sa na mňa prestaneš hnevať.“ určila som podmienku.

     „Nehnevám sa, veď vieš, že sa len robím.“ zasmiala sa

     „Ále, vážne?“ predstierala som prekvapenie. „Tak ktorú chceš?“

     „Alice!“ vykríkla veselo.

     „Oh Alice, dear, where have you been?“ začala som spievať „So near so far, or in between? What have you heard, what have you seen? Alice, Alice, please Alice… Oh, tell us are you big or small… To try this one or try them all? It’s such a long, long way to fall, Alice, Alice… oh, Alice…“ vrkoč som uchytila gumičkou a prestala som spievať.

     „Nabudúce ti to zaspievam celé, neboj sa.“ upokojovala som nespokojnú Alice.

     Školu nemám rada rovnako ako ona. Chodím do miestneho gymnázia, no som jedna z piatich žiakov v jedinom treťom ročníku. Naše malé mesto by sa dalo prirovnať skôr ku starobincu, pretože tam žijú len dôchodcovia. Všetci mladí ľudia, ktorí mali rozum, odišli do väčších miest. Po poslednej hodine som sa ponáhľala domou najesť a prezliecť.

     „Ahoj, starký.“ pozdravila som ho, keď som prechádzala okolo jeho dielne.

     „Anis!“ usmial sa na mňa. Bol to zdravý a čulý sedemdesiatročný muž s tmavou pokožkou, hrubými rukami poznačenými ranami po popáleninách a mocným telom kováča. „Podkul som ti Whisper.“ povedal mi a ukázal na čiernu lipicánku stojacu opodiaľ.

     „Ďakujem. Už si dokončil tú bránu s kvetmi?“ opýtala som sa ho a začala som sa obzerať.

     „Áno, je vzadu.“

     „Podarila sa ti.?“

     „Bude sa ti páčiť, som si tým istý.“ zasmial sa a opäť sa pohrúžil do svojej práce. Rýchlo som odbehla pozrieť sa na jeho dielo. Brána bola nádherná, jednoducho kováčske umelecké dielo. Tam som sa však nechcela dlho zdržiavať a rýchlo som zamierila k Whisper.

     „Kam ideme, že sa tak ponáhľaš?“ opýtala sa ma prekvapene.

     „Som zvedavá, ako sa má náš nájomca. Možno bude niečo chceť.“ šepkala som jej do ucha keď som ju viedla cez bránu von na ulicu. Ľudia z mesta si myslia, že som šialená keď sa rozprávam so zvieratami. Pokiaľ viem, robia to mnohí dobrí chovatelia. Avšak jedným zásadným rozdielom medzi nimi a mnou je v tom, že mne zvieratá aj odpovedajú…

***

     „Dobrý deň, pán James.“ pozdravila som svojho nájomníka len čo som vošla do domu.

     „Spravíš mi jednu láskavosť?“ ani sa mi nepozdravil a zablokoval mi cestu do kuchyne. Oprel sa o zárubňu, potiahol si z cigarety a skúmavo si ma prezeral.

     „Jasne, na to som sem prišla.“ usmiala som sa milo a zodvihla som do výšky nákupné tašky plné potravín.

     „Tak mi prestaň vykať. Nehovor mi pán James a neloz mi sem. Viem, že je to tvoj dom, no zaplatil som si za neho. Dokonca dvojnásobok skutočného nájomného, tak očakávam, že budem mať pokoj.“ povedal mi chladne a fúkol mi do tváre dym.

     „Ach…“ vydýchla som prekvapene. „Tak vám… tak ti tu nechám aspoň to jedlo.“ začala som veselo, keď som sa trochu oklepala z prvého prekvapenia. Ten chlap bol fakt… otrasný. Nehovoriac o tom, že celý dom smrdel ako krčma a vo vzduchu sa vznášal dymový opar.

     „Vizerám, že to potrebujem?“ zasmial sa a otvoril chladničku. Mal ju plnú jedla, no väčšinu tvorili flaše s alkoholom. Jednu vybral, zubami odstránil vrchnák a napil sa. „Vráť sa domou, dievčatko. Nepotrebujem tvoju opateru, som o sedem rokov starší ako ty.“ úžasom sa mi otvorili ústa, z dymu sa mi začala točiť hlava a slziť oči. Koho som si to pustila do domu? A skadiaľ vie kolko mám rokov?

     „Vchodové dvere sú tým smerom.“ ukázal za mňa. „Rád som ťa videl, strapatá hlava.“ povedal ironicky a vytlačil ma von z domu.

***

     „Anis… čo sa deje?“ opýtala sa ma potichu Alice. Bola už noc, oblečená v pyžame som sedela na okraji jej postele a rozprávala som jej rozprávku no akosi som sa zamyslela a prestala som rozprávať. Obedňajšie stretnutie s Jamesom mi neustále mútilo hlavu nevysvetlitelnými otázkami a úvahami.

     „To nič. Povedz, čo chceš ešte počuť?“ pohladila som Alice po čele.

     „Ešte si nedokončila to o faunovi.“ pripomenula mi.

     „Jasne, prepáč. Hneď budem pokračovať. … Tak, kde sme to prestali?“ opýtala som sa jej.

     „Anis, ty vôbec nie si duchom prítomná.“ vyčítala mi. „Nechajme to tak a radčej mi porozprávaj o tom, ako si ma našla. Pri tom sa určite budeš sústrediť.“ poradila mi.

     „Dobre.“ vzdychla som si. Alice mala rada tento príbeh. Bol o nás dvoch, o tom, ako sme sa prvýkrát stretli.

     Bol to sychravý novembrový deň, prechádzala som sa po parku a obdivovala som farebnosť listov. V Chikagu bola už veľká zima, z úst mi stúpali obláčiky pary a všetko okolo bolo ozdobené srieňom. A v to čarovné jesenné ráno som ju našla. Zabalené v nádhernej vzorovanej látke vystlatej kožušinou, sa na mňa pozeralo dievčatko so zelenými očami, pripomínajúcimi lesnú zeleň, krásnejšími ako čkoloľvek, čo som kedy videla a vlasmi tak zvláštnej farby, až som mala strach dotknúť sa jej.

     „Toto nie je hra, Anis.“ karhali ma rodičia, keď som prišla domou s mesačným dieťaťom v náručí. „Nemôžeš zobrať dieťa len preto, že sa ti páči.“

     „Keby ju chceli, nenechali by ju tam.“ protestovala som.

     No rodičia boli neústupčiví. Zelenooké dievčatko skončilo v deckom domove a vždy, keď sa mi podarilo utiecť z domu, nešla som do parku, ale za ňou. Nakoniec to rodičia nevydržali a adoptovali si ju. Mne dovolili dať jej meno. Prečo Alice? Pretože rozprávka Alice in the Wonderland bola a vždy bude mojou najobľúbenejšou rozprávkou, lebo hovorí o tom, že možné je všetko keď prekonáš svoj strach.

     „Dobrú noc, moja Alice.“ zašepkala som a letmo som ju pobozkala na líce.

     „Sladké sny, Anis.“ odpovedala z polospánku a pritiahla si perinu bližšie k tvári. Na posteľ vyskočila veľká hnedá mačka s čiernymi tygrími pruhmi. Schúlila sa na vankúši vedľa Alicinej hlavy a spokojne začala priasť.

     „Solitude, kde si sa túlal? Dva týždne sme ťa nevedeli nájsť.“ zašepkala som kocúrovy nahnevane. Mierne pootvoril oči aby mi dal najavo, aká som mu ukradnutá a že nemieni odpovedať na moju otázku.

     „Dala si mi meno a pýtaš sa prečo?“ odpovedal napokon tichým hlasom. Niečo na tom bolo pravdy.