Allen?

Rada nešťastných náhod, či príhod, alebo naschválov začala po príchode Kandy do rádu. Po týždňovom pokoji v ráde, bez vražedných pohľadoch a typu „rozsekám všetko čo ma naserie“ sa tieto vyššie uvedené veci začali ozývať znova. Pri tom masovom objednávaní Allena Walkera, nemohol ako na protiveň chýbať Kanda, ktorý už pätnásť minút netrpezlivo kopal do steny, nadával, a prisahal Budhovi, že Allen sa ďalšieho obeda nedožije.

„Kanda!“

Prekvapene zvolá osemnásť ročný bielovlasý mladík, keď sa otočí aby si odviezol jedlo k stolu. Kandovi zatepe žilka na čele. Nechtami zadrapí do steny až jej odlúpe farbu.

„To si ma zaregistroval až teraz?!“

Allenovi sa na tvári sformuje nevinný úsmev hodný anjela. Prehrabe sa v belasých vlasoch.

„Gomenasai, Kanda – kun…“

Kanda je vytočený na najvyššiu možnú mieru. Chystá sa vytasiť mugen, keď niekto za ním mu položí ruky na ramená a z nich mu stiahne dole ten obtiahnutý svetrík.

„Na, Kanda – kun, nemal si prísť ku mne…?“

Ten sladký tón hlasu mu zdvihne mandle na takú úroveň, že začína vidieť len červene. Pokrčí nohu v kolene a odzadu nakopne do rozkroku istého blonďáka menom Bak.

„Ty!“

Prenesie naštvane, potom ako si napraví sveter.

„S tebou som ešte neskončil!“

Už chce ísť za Allenom, keď mu do nosa udrie vôňa soby, ktorá je pre neho pripravená od Jerryho na okienku. Vezme si tác a mieri za Allenom. Akonáhle by mu niekto skočil do cesty, zrejme by ho odkopol.

Sadne si ku stolu pri ktorom už sedí Allen a láduje sa. Kanda si inteligentne sadne a skôr než začne jesť, so zavretými očami prenesie:

„Počúvaj! Moyashi! Ešte raz mi toto urobíš, tak budeš nasledujúci deň hlavný chod!“

Allen ktorý práve stiahol zo špajdle dango knedlíky, zamrká po Kandovi, ktorý práve rozpojil paličky a chystal sa k jedlu.

„Vravel si niečo?“

Ja ho zabijem! Rozporcujem! Priúdim! Natlačím! Zabijeeeeeeem!!

Kanda sa vážne zatvári a zahliadne po Allenovi. Na jeho tvári nie je ani známka hnevu ktorý v ňom buble.

„Len že ťa zabijem.“

„Aha…“

Už ani slovo, obaja sa začali venovať jedlu.

Ozve sa spokojné vydýchnutie, to Allen práve dojedol svoju mega várku jedla. Spokojne ponaťahuje svalstvo s blaženým výrazom, až teraz si všimne, že Kanda tam už nie je. Počul každé jeho slovo, cítil každý jeho záchvev pri stole, cítil a počul úplne všetko. Posmutnel. On ho skutočne nechcel ignorovať, ale vždy keď to nerobí, tak mu Kanda zase hovorí, že je vtierka a podobné veci. Nevie ako sa má pri ňom chovať, všetko mu vadí. Je z toho mimo. Rád by s ním chcel vychádzať, ale on je tak… oprie si hlavu o ruku a zadíva sa do prázdneho pohára ktorý má pred sebou.

„Sakra! Si tak komplikovaná osoba…“

Naskladá taniere, misky a všetko okolo toho na vozík a odnesie to späť k Jerrymu.

Zamyslene kráča dole za Komuiom, odkiaľ sa ozýva ten rámus. Zabúcha mu na dvere.

„Oi! Allen – kun…“

Allenovi div nepadne sánka na zem. V očiach má hrôzu, polieva ho pot a všetko možné naraz. Kolená sa mu roztrasú ako malému chlapčekovi. Je k smrti vydesený. Díva sa to obrovské monštrum, ktoré vyrastá uprostred Komuiho výskumného centra.

„Páči sa ti? Môj Komurin XX?“

„…ja…ja, sa stavím… neskôr…“

Vybehne ani taká myška do bezpečia do svojej diery, v jeho prípade sú to dvere.

Zamyslene s hrôzou ktorá sa vyznačuje studeným potom kráča hore schodmi do izby, keď ho zastaví Lavi. Vlastne si ho ani nevšimne a vrazí do neho.

„Gomenasai, Lavi…“

Prehodí s nevinným úsmevom. Prehrabne si rukou vlasy a chce odísť, keď ho Lavi chytí za predlaktie a pritiahne mierne k sebe.

„Allen? Nevidel si niekde Yuu – chana?“

„Hm…“

Zamyslí sa a vybavuje si celý obed ktorý prebehol v rytme Kandovho naštvaného výrazu.

„…hai, na obede…ale to je všetko.“

Lavi posmutnie a vydá sa smerom späť k izbám. Allen len háda, čo za tým jeho chovaním stojí. Už si stihol všimnúť jeho premenu nálady akonáhle sa objaví Kanda v jeho blízkosti. Ten týždeň čo bol na misii sa choval Lavi dosť podivne. Často vyhľadával samotu.

Zamieri tým istým smerom ako Lavi s tým rozdielom, že keď Lavi zmizne za dverami svojej dočasnej izby, dvere ktoré sú ukryté v druhej chodbe v prítmí sa otvoria a vyjde z nich hľadaná osoba. Allen sa doširoka usmeje a pribehne za Kandom.

„Oi! Kanda…!“

Starší exorcista sa rozhodne, že pokus o zabitie toho bielovlasého človiečika bude na mieste. Tak sa ho rozhodne ignorovať.

„…hľadal ťa Lavi.“

Naďalej ignorujúc ho kráča preč, smerom k schodisku.

„Vyzeral dosť smutne. Nezájdeš za ním? Asi je to dôležité!“

Keď mu Allen nedá pokoj ani po dlhej chodbe, ktorú ho musí počúvať, zastaví pri vstupe do kúpeľov. Prudko sa k nemu zvrtne a urobí krok. V ten istý čas Allen o krok ustúpi.

„O čo sa snažíš? Moyashi?“

„…o, o nič… a volám sa Allen!“

Nadhodí podráždene posledné slová. Kanda sa k nemu približuje a Allen cúva až zacúva vonku ku kúpeľom.

„Si snáď Laviho odkazovať?“

„…neviem o čo ti ide, Kanda… ale nepáči sa mi to!“

Zastaví s chladným výrazom. Už necúvne ani o krok. Možno i preto, že keby cúvol dostal by sa k horúcemu prameňu a spadol do neho. Kanda k nemu na oplátku bez váhanie dôjde. Prebodne ho očami, ktorými prejde po celom jeho tele.

„Alebo chceš snáď niečo odo mňa, ty?“

Allen sa prikrčí medzi ramená. Nepáči sa mu čo sa tu začína odohrávať. Na samote pri horúcich prameňoch. A ten Kandov výraz, jeho slová, akým tónom ich povedal.

Kanda sa k nemu nahne, a Allen nemá kde cúvnuť.

„Nechceš mi niečo povedať?“

„…už…som ti povedal…Lavi ťa…“

Zahriakne ho. Nechce o Lavim ani počuť. Prečo na neho skúša takú chabú obranu? Zdvihne ruku a Allen prižmúri oči. Už sa chystá na ranu, ktorá ho pošle do vody, keď v tom mu ruka pristane na hrudi. Čo ho prekvapí ešte viac je to s akou nežnosťou.

„Ja hovorím o tebe…“

Pohladí ho po uniforme a pohľadom skĺzne nižšie.

„Skutočne nie…“

„Neklam mi!“

Vezme Allena za obe ruky. Za ne si ho pritiahne k sebe až na doraz. Nakloní hlavu mierne na bok a vpije sa perami do tých Allenových.

Nechápe kde sa zrazu v ňom berie toľko citu. Neskutočne šokovaný Kandovým počínaním sa ani nepohne. Oči upiera kamsi za Kandu. Dych sa mu úplne zatajil. Vlastne prestal dýchať. Pery ho po tom dotyku začali páliť, celé telo bolo v jednom plameni. Je úplne odrezaný od reality. Visí von, nad priepasťou na slabých nitkách a Kanda je jediný kto ho dokáže za tie nitky ovládať. Každým bozkom ho vyťahuje vyššie a on sa mu odovzdáva. Pootvorí pery, aby mal lepší prístup. Čo Kanda okamžite využije a vtrhne mu jazykom prudko do úst. Vyhľadá Allenov jazyk a zahráva si s ním ako mačka s myšou. Allen má pocit, že sa za chvíľu rozpadne. Že zbĺkne a to jediné čo po ňom ostane bude popol, ktorý odnesie vietor. 

Šikovné štíhle prstíky začnú rozopínať Allenov kabát. Trvá to len pár sekúnd, nie viac. Allen to ani neregistruje. To jediné, čo cíti sú Kandové horúce pery, ktoré ho pália v každej časti jeho tela. Kabát len o malý okamih spadne k zemi. Na hrudi, cez košeľu ucíti dotyk, tak jemný a hneď na to hladný. Nechty sa mu zderú do košele, a keby ju nemal, možno až niekde do jeho vnútra, kde je srdce a rozdrápu ho na kúsky…

Prečo sa to deje? Prečo to cíti? Predsa len čo si pamätá, tak pri každom Kandovom dotyku skôr cítil chlad. Tak prečo teraz horí túžbou? Prečo ho tak rozpaľuje jeden bozk? Lenže… ten bozk je niečo neobyčajné… celý Kanda je neobyčajný…

Zakloní hlavu aby mal Kanda lepší prístup na jeho krk, ku ktorému sa jeho pery pomaly skláňajú. Rukami zájde pod Allenovu košeľu. Dotkne sa pokožky chladnými dlaňami. Allen sa mierne stiahne a zachveje pod tým studeným dotykom. Jeho telo je tak rozpálené, že kocka ľadu by sa roztopila mrknutím oka. A Kandove studené ruky… tak moc ich túži zahriať…

„…Kanda…“

Stiahne opatrne svoje ruky ku Kandovým. Má tu potrebu. Má pocit, že ak ho nezahreje tak mu zmrzne. Priloží si ruky na Kandové. Ucíti prúdenie krvi ktoré sa začne po chvíli rozlievať v jeho stuhnutých rukách. No i o tú chvíľu, vykĺznu Kandove ruky spod Allenových a skĺznu na lem jeho nohavíc. Povolí gombík i zips. Rukou mu zájde pod nohavice. Sleduje v Allenovej tvári reakciu, a je príjemná.

Zrazu je ruka von. K Allenovi dosadne chlad. Všetky horúce bozky vyprchali, tak isto ako dotyky.

„Prečo…?“

Nedokončená otázka ani nedostala odpoveď. Zrazu sa rozsvietili svetlá a dovnútra sa prihrnuli ľudia. Allen s otvorenými ústami sledoval ľudí z rádu, ktorý prišli relaxovať. Okamžite očervenel. Vzal zo zeme svoj kabát a vybehol odtiaľ ani fúria s odhalenou košeľou a rozopnutými nohavicami vo vysokom štádiu vzrušenia.

Kanda privrie oči. Zdá sa mu to ako zlý sen. Ako niečo neprirodzené…

Nikto mu nepraje…

Pod zvedavými pohľadmi a nemiestnymi narážkami opustí kľudne bez jedinej známky rozrušenia, kúpele.

„Si baka! Bože, si tak neskutočný idiot! Už sa nedokážem ukázať na verejnosti! Čo mám robiť?!“

Akonáhle Allen dobehne do svojej izby a zavrie za sebou dvere, znesie sa popri nich k zemi. Úplne bez vlády, nevie čo má robiť, cíti sa tak zúfalo. Oprie hlavu bokom o dvere, celý je akýsi pokrútený. Jednu nohu má z boku pokrčenú, druhú pod zadkom a vykrútený bokom. Srdce mu bije ako  zvon. Zdvihne ruku a priloží si ju na pery. Stále cíti tie horúce bozky. Zakloní hlavu s úsmevom.

„…bože, bol tak neskutočný…“

Ten cit, ktorý zrazu od neho šiel. Cítil sa neuveriteľne. Svet navôkol proste padol. Úžasne krásny pocit. Na perách mu pohráva spokojný úsmev.

„Čo si to so mnou len urobil? Yuu?“

Na dvere sa ozve zaklopanie. Allen strnie. Nechce otvoriť, určite je to niekto kto sa mu prišiel vysmievať alebo si ho pripraviť ako výskumný exemplár. Objaviť na ňom niečo nové. Postaví sa a chvíľu mlčí. Klopanie sa ozve znova.

„Kto je tam?“

Opýta sa. Snaží sa byť tvrdý, no jeho hlas zlyháva, a to na plnej čiare. Keď sa nikto neozve odstúpi od dvier. Nahnevá ho to. Nikto si z neho nebude robiť blázna. Prudko otvorí dvere a jeho naštvaný pohľad sa rázom zmení na prekvapený. Začne cúvať a nie sám od seba. To preto, že niekto sa tisne do jeho izby. Prikladá mu ruku na hruď a poháňa ho hlbšie do izby. Ani nezaznamená ako sa zavrú dvere. Ten dotyk, znova ho rozpaľuje. To ohnisko celého požiaru je stred jeho hrude s Kandovou rukou. Allen prepadne cez okraj postele. Šokovane hľadí na Kandu ktorý si vyzlečie kabát a vyzuje sa. Len tam tak leží podopierajú sa o predlaktie. Neverí tomu čo sa deje. Príde mu to ako sen. Ako niečo nadprirodzené. Sleduje prsty ktoré uvoľňujú vlastnú košeľu. Vlastne si ani nie je vedomí toho, že zatajuje priam drží dych akoby mal Kandu čo len dýchaním odradiť. Akoby to bolo moc nahlas, a rušilo to okamih. Zrazu je nad ním. Tak tesne, blízko, pociťuje horúčavu. Zmysli sa mu príliš pobúrili aby dokázal vnímať. Je pri ňom tak tesne…

Jednou rukou pošle Allen ľahnúť si. Vysadne mu obkročmo do lona. Cíti ako Allen pokrčí nohy, čím si ho k sebe viac natisne. Na tvári sa mu objaví letmý úsmev. Priloží ruky k Allenovej hrudi a skloní sa k jeho absolútne rozpálenej tvári.

„…dýchaj…“

Šepne mu do pier. Allen vtedy ako na povel vydýchne a do pľúc naberie kyslík. Kyslík, ktorý vonia ako Kanda. To mu privodí ešte väčšie rozpaky. Tie ruky, ktoré boli predtým tak chladné, sú teraz horúce a pomaly rozopínajú posledné tri gombíky. Odhrnú Allenovu košeľu z tela a odhalia jeho telo. Allen sa zachveje akonáhle sa pozrie do tých modrých očí, ktoré priam horia túžbou. Vypne sa proti dotyku dvoch dlaní ktoré pohladia napnuté telo. Cíti i to ako jeho srdce v hrudi naráža do Kandovej dlane. Je to príliš šialené.

„…Kanda…“

Ani neverí s koľkou túžbou vyslovil jeho meno… že ho vôbec v tom rozpoložení dokázal vysloviť. Na perách ucíti jemný dotyk ukazováčika. Na to sa k nemu Kanda znova skloní. Rozpustené pramene čiernych vlasov pošteklia Allena po hrudi.

„…tíško…“

Pohladí ho ukazováčikom po perách a vtisne na ne bozk.

„…nič nevrav…“

Vezme medzi zuby zľahka Allenovu spodnú peru a potiahne ju s k sebe. Vykĺzne mu spomedzi zubov. Presne na to isté miesto vtisne bozk, ktorý začne postupne prehlbovať. Pohráva sa s Allenovými perami, ktoré mu bozky oplácajú s neskrývajúcou vášňou.

„Nikto, nás už rušiť nebude…“

Allen nadvihne ruky. Konečne sa dokázal pohnúť. Konečne reaguje ako človek a nie socha. Pomaly ich priloží na Kandove ramená a na to ho nimi obíjme okolo krku. V očiach sa mu zračí mierny strach, očakávanie, i oddanosť.

„…budem nežný…“

Allenovi sa ešte viac prehĺbi otázka v očiach.

„…neveríš mi?“

Opýta sa ho šepotom do uška. Allen privrie oči. Len dúfa, že to bude brať Kanda ako odpoveď.

„…len kľudne… nič sa nedeje…“

Jemne mu zhryzne ušný lalôčik. Allen cíti jeho horúci dych na krku. Akoby do neho prenikal príjemný vánok, s tým rozdielom, že tento mu dokonale vniká pod kožu.

„Zavri oči…“

Šepne do bozku, ktorý pritisne Allenovi na hruď. Pomaličky ju začína perami mapovať. Allen sa neudrží povzdychu. Je to tak príjemné, hrejivé, ten pocit, nevie si ho vysvetliť… skrátka od tohto momentu vie, že ten pocit miluje.

„…len, mi načúvaj…“

Tlkot Allenovho srdca sa zrýchli… bije… duní mu v ušiach a predsa ho nevníma. Vníma len šuchot periny, dozvuk bozkov, cíti ich jemnosť a nežnosť.

„…bože, nech to neskončí…“

Pokračovanie nabudúce…