básnička

držal ho v náručí, ako by sa nikdy nič nebolo stalo.
objímal ho v drieku,
so slzou v oku,
predsalen ho miloval…
držal ho ešte hodnú chvíľu,
to skrehnuté telo,
teraz bez života…
jeho srdce posmutnelo.
čo učinili jeho nože,
vrátiť späť, žiaľ, už nemôže.
myslel si, že to zvládne,
že kôli pomste urobí všetko…
a až teraz pochopil,
že jeho VŠETKO práve stratil.
och, či len pomsta,
zatieniť vie srdce,
neľudskosť narastá,
činy sú ťažiace…..
ešte raz sa zahľadeľ na blonďákovu tvár,
ktorá ho kvôli láske, zabiť nedokázala.
čo by za to, teraz dal.
bol taký nevinný,keď na mňa upieral,
tie svoje smutné modré okále,
nebrániac sa môjmu útoku…
tak rád by som ho mal po boku.
teraz, keď už sa pomsta stiahla do úzadia,
moje slzy ho prebrať nevedia…
vytiahnem kunai z Narutovho tela,
to už je na mňa naozaj priveľa
naposledy ho pobozkám na pery,
ignorujúc, že už nie sme partnery…
rýchlosťou blesku,
keď už som dosť ďaleko,
chcem zabrániť vresku,
zo zúfalstva sa neovládam.

skrehnuté telo položím,
na lúke medzi kvetmi,
poberiem sa s mučivými záchvatmi,
ďaleko od raja….

viem, som Uchiha,
a tí na lásku právo nemajú,
pre nic neexistuje dúha,
celý svoj život hrdosťou mrhajú…

obzriem sa naposledy,
čo som pre moc zrobil,
najsmutnejšie na tom je,
že sa už nestretneme…nikdy.