Bastard

           „Môj Hafan…“ ozval sa Leslie v tichu tmy, ktorá bola tou poslednou pred svitaním. Adrien nechápajúc otvoril oči pri pomalom zaspávaní. stále mu znel v hlave Leslieho príbeh. Ležal mu otočený chrbtom. Rukou podberajúc vankúš. Rozhodol sa tváriť sa, že spí. Už teraz mal hlavu plnú Leslieho a nepotreboval aby tam Leslie pridal ešte ďalší kus zo svojej hlavy, ktorá začínala byť na nevydržanie.
             „Adrien…“ lenže celé to horúce, nahé telo sa mu pritislo na chrbát. Po tele mu prešla jemná husinka, keď ucítil na svojom odhalenom ramene Leslieho ruku. „čo ak sa jej niečo stalo?“
To snáď nemyslí vážne. O piatej ráno si spomenie na svojho psa a ide sa tváriť ustarostene.
            „Nič jej nie je.“ ozve sa nakoniec, „zveril si ju predsa susedke nie?“
            „No…“ fňukne a pritisne nos do záplavy svetlo hnedých vlasov Adriena, „no ale ty ju nepoznáš. Je to ženská…“
Adrien chvíľu uvažoval, či je skutočne podstatné vedieť, že je to sučka v tomto prípade.
             „To znamená presne čo?“
             „Že bude na mňa urazená.“
             „Fakt?“ začínalo to znieť zaujímavo. Ani vlastne nevedel prečo. otočil sa takmer na chrbát, kebyže mu Leslieho telo v tom nebránilo. Pohliadol do šedých očí, ktoré vyzerali utrápene. A to všetko len pre sučku. Nebude sa trápiť pre to aký je v podstate psychopat, ale preto, čo si o ňom myslí jeho pes. Občas stretne takéhoto človeka, ktorého je ťažké pochopiť.
              „Áno, často sa uráža. Potom je nevraživá. Nie je s ňou zábava. Nespoznal by si to. Ale ja s ňou bývam sám, takže je mojim jediným spoločníkom.“
             „Teraz už i Vivyen.“ odpovie mu na to Adrien. Leslie sa usmial s tou jednoduchou detskou radosťou v očiach. „teraz bude žiarliť na Viiho. A aj na teba.“
              „Ďakujem pekne teda…“ povzdychol si Adrien a prevrátil oči v stĺp, keď si uvedomil slová ktoré riekol Leslie z iného pohľadu „…ako na mňa? Však ja s vami nebývam.“ opäť pohliadol do svetlých očí, ktoré sa stále usmievali. „A nechceš?“
             „Máš trojizbový byt. z čoho jedna izba je obývačka, druhá je pracovňa a tretia tvoja spálňa.“ Nie, skutočne nechce bývať v obývačke alebo na malej pohovke v pracovni. To si skôr ustelie pod stanom na chodbe. „a skutočne nie, Leslie, nechcem s tebou bývať.“ Absurdné! Aby oni traja pod jednou strechou bývali stále. Samovražda. Nielen spoločenská ale i osobitná.
             „Zoženieme si veľký byt. Spoločne.“ Zdalo sa mu to, alebo bol Leslie podivne pozitívne naladený? Možno to bolo tým, že sa konečne po rokoch mohol niekomu zveriť so svojim životným príbehom. Trebárs len raz. Jediný krát. Uvoľniť kus bremena na svojich ramenách. Zdielaný problém, je uľahčený problém. Je až absurdné, ako behom pár dní, dokázal človeka spoznať takýmto spôsobom. Ako sa tento človek zdôveril prakticky neznámemu a cudziemu človeku. Čoraz viac začal pochybovať o Leslieho psychickom zdraví. Nemyslel to samozrejme zle, po tom všetkom čo si Leslie  prežil. Ale z istej časti si za to mohol sám. Zvedavosť mačku zabila, ako sa hovorí. A v Leslieho prípade, ho skoro dostala do blázinca. Nebyť istej B.J. ktorú by samozrejme chcel aspoň raz vidieť, keď ju Leslie opisoval s takou opatrnosťou a slušnosťou.
             „Mám prácu v St. Monice ak si si nevšimol. Aj priateľov.“
            „Ale milenca máš tu.“ zatváril sa víťazne Leslie vediac, že Viveyn je pre Adriena ako matra či sväté písmo. Nič zlého na neho sa nesmie povedať.
            „Tak si ho vezmem ku sebe.“
Možno mohol ľutovať všetkých tých šesť slov, ktoré povedal, a takmer i začínal po tom pohľade ktorý Leslie sklopil od neho na stranu. Horúce telo ho opustilo. Ten priestor ktorý sa medzi nimi vytvoril, bol ako priepasť ktorá sa zaplnila ľadovou vodou. Leslie sa odtiahol a ľahol si na druhú stranu postele. „Môžeš keď chceš.“ bola jediná jeho odpoveď, ktorá zase toho toľko nedala, ale dala toho toľko dosť, aby sa Adrien začal cítiť ako podrazák.
            „Pozri, nie je to tak, že ti… chcem vziať Vivyena. Len to bola odpoveď na tvoju otázku. Proste to teraz znie ako vytrhnuté z kontextu.“ Nahne sa Lesliemu cez rameno. Skvelé, ide ho ignorovať.
            „Mne to nevadí,“ zašomre do vankúša, „bol som sám doteraz.“
            „Nikam Vivyena neberiem. Ale… je to môj milenec to je pravda a ja s ním chcem byť.“
            „Tak sa tu nasťahuj.“
            „Tebe nejde o Vivyena, ale o mňa.“
            „Si namyslený Adrien,“ odvrkne Leslie.
            „Decko!“ vráti mu Adrien s vyplazeným jazykom.

Ráno vyzeralo ako vytrhnuté z obrázkového sprievodcu po Las Vegas. Modrá obloha, usmievaví ľudia, pár blikotavých svetiel v dennom svetle. Čo bolo podľa Adriena absurdné a neekologické. Leslie sa kyvkal zo strany na stranu akoby chcel každú chvíľu začať skákať panáka.
            „Kam zájdeme? Majú tu…“ Leslie otočil hlavu vedľa seba kde ešte pred chvíľou stál jeho spoločník. Teraz sa to hnedovlasé čudo trepalo k herni. „Adrien!“ priskočil k nemu akoby jedným krokom Leslie a schytil ho za rukáv trička, „zabudni. Prehráš i gate. Poď pôjdeme na zmrzlinu.“
            „Ale ja.. ja sa chcem hraaaaaaať!“ natiahol utrápene a detsky s ručičkami vystretými ku kasínu.
            „Ujo Leslie ti dá zmrzlinku. Akúkoľvek budeš chcieť.“
            „Aj trojposchodovú?“
            „Aj mrakodrap.“

           O pár chvíľu Leslie sedel na obrubníku, ktorý oddeľoval trávnik od chodníku. Nastavil tvár slnku, ktorú otočil mierne na bok, aby videl na Adriena. Ten sa len díval pred seba, v ruke kornútok s banánovou zmrzlinou. Ani sa nepohol, dokonca ani keď mu zmrzlina pretiekla cez okraj a stiekla na prsty. Leslie sa zameral na bod jeho pohľadu, no videl len sklenené tabule obchodného centra. Čo bolo na nich tak úžasne príťažlivé nechápal. Možno sa tam odrážal a Adrien sa túžil na neho dívať takto nepriamo. Nie, nemôže sa tam odrážať, je to príliš ďaleko.

            „Ujo Leslie sa o teba vážne musí starať.“ Sklonil sa k ruke s kornútkom a zlizol mu z prstov zmrzlinu. Adrien na neho otočil hlavu.

            „Nepripadáš si teraz troška…  pedofilne?“

            „Len troška.“

            „To bola urážka!“ Adrien zdvihol hlavu za Lesliem, ktorý sa postavil s úsmevom, „tak poď ty môj synovček zlatučký, pôjdeme na tobogán.“

            „Trhni si nohou.“

            „Dostaneš na holú ak sa tak budeš chovať.“

            „Hej? Akoby som ťa bál.“ Zahundral si do zmrzliny ktorú olizol z krajou a nasledoval Leslieho po Pasáži ďalej.

            „To aby sme ťa to naučili.“

            „Už sa bojím človeka, ktorý si oniká.“

            „Adrien!“ Leslie sa k nemu naraz otočil celý vo svojej úžasnej kráse a výške meter osemdesiat päť centimetrov. Impozantnou postavou, ktorú obopínala tmavo modrá košeľa s krátkym rukávom a prvými štyrmi rozopnutými gombičkami. Ruky mal vo vreckách od slabo modrých riflí.

            „A čo si myslíš teraz? Že si na Pasáži pre metrosexuálov?“

Leslieho obočie vyletelo hore a ruky sa natiahli po tom všemožne inom tele než mal on. Tom gajdavom, povaľačskom, rozkošnom, chtivom, krásnom, hebkom tele… Adrien uhol jeho rukám tak ladne a jednoducho s úsmevom.

            „Za prvé, nie som metrosexuál, za druhé… nie je za druhé.“

            „Plodná informácia.“ Prikývol Adrien a olizol znova banánovú zmrzlinu dookola. Rozhliadol sa po Pasáži a Leslie s pohľadom na jeho spodných partiách ho začal dookola obchádzať. Zastal až v druhom kole s pohľadom na Adrienovom zadku obtiahnutom v bielych džínsoch.

            „Je ti to asi príjemné, že?“

            „Čo?“

            „To vibrovanie na zadku…“

Adrien otočil hlavu dozadu akoby mu to umožnilo dokonale vidieť na svoj zadok. Natoľko sa zamyslel, že to ani necítil. Vytiahol mobil zo zadného vrecka a prekvapene pozrel na meno.

            „Už ťa povolávajú do pekla?“  Leslieho sa ocitli na Adrienovych bokoch, za ktoré si ho pritiahol k sebe na telo. Prsty zľahka zatlačil do mäkkej pokožky. Nevedel si vysvetliť odkiaľ prichádzala tá neskonalá túžba ho držať, vlastniť, nepustiť. Schovať ho do svojho vnútra. Predsa Adrien bol papuľa, nikdy mu v ničom nechce vyhovieť. Robí všetko naopak, len aby ho naštval alebo mal z toho vlastný osoh. Pozná vôbec Vivyen túto jeho šialene poskladanú stránku?

            „Volá mi Samy.“

            „A?“

            „Prečo by mi mal Samy volať?“ Leslie pociťoval, že Adrien si nie je poriadne vedomí toho, že ho objíme a na verejnosti. Pritíska si ho na svoje telo majetnícky a s rukami na miestach, kam by ich pokladať nemal. Jediné čo sa stalo stredobodom Adriena bolo meno na displayi mobilu.

            „Pretože mu volal Vivyen aby vedel ako sa má a pretože ťa podozrieva, že sa so mnou kurvíš a nie si tam kde by si mal byť.“

Premohol sa a pustil Adriena. Ruky založil v bok a prešiel pár krokov dozadu a zase pár späť ale nie toľko aby stál tesne za Adrienom. Díval sa na jeho chrbát a nerozhodnosť. Tento človek je už natoľko rozobratý, že ho nedá dohromady. Je to zbytočné, že áno? Niečo teraz od neho chcieť. Ja som zbytočný v tento okamih. A vlastne len sa mu vtískam a zhadzujem sa. Tak úžasný Leslie sa momentálne nehoráznym spôsobom zhadzuje.

Samy práve obedoval svoju obvyklú dávku kalórii a soli v kaviarni, kde obdivoval servírku s tak dlhými a štíhlymi nohami, že by sa pokojne na nej i vozil, keď mu zazvonil mobil. Chvíľu sa díval na číslo a meno nad ním, kým si utriedil myšlienky. Snažil sa skoncentrovať na klamstvo, ktoré sa mu bude v nasledujúcich minútach rozvíjať v hlave. Ak teda to bude vôbec možné.  Napil sa čaju a prijal hovor.

            „Nazdar hviezdička, ako sa máš?“

            „som chorý ako by som sa ma mať?“

„Momentálne asi podráždene že?“ Samy sa stále usmieval a nedal na sebe nič poznať. Prijímal existenčnú spoločnosť Adriena ktorý sa nachádzal od neho cez pár stoviek kilometrov v úplne inom meste a k tomu aj štáte. Len si ho proste vygenerovať, na to hlavu má. Teraz sa jeho fantázia musí osvedčiť.

            „Je tam pri tebe Adrien?“

„Momentálne nie.“

            „a kde je?“

„No, musel si ísť niečo vybaviť ešte do práce mal dosť naponáhlo. Možno ďalšie voľno aby bol s tebou.“ Pokúsil sa troch previesť tému na niečo pozitívne. Takéto rozhovory mu nerobili dobre v žiadnom ohľade.

            „Povedz mi pravdu Samy… je Adrien s tebou?“

            „Samozrejme!“ zareagoval okamžite.

            „Mám strach…“ No aby nie! Pomyslel som Samy a pohliadol von oknom na ulicu. Nech už mal Adrien akýkoľvek dôvod urobiť to čo urobil, dúfa, že nemal na výber. Pretože jemu ten pravý dôvod určite nepovedal. Každý sa občas zamotá natoľko, že nevie viac vyjsť. A ak aj vyjde, môže byť rád, že trpí len toľko koľko trpí. V Adrienovom prípade to bude bolestivé dostatočne. On ho kryť viac už nebude. Nebude sa stavať medzi neho a Vivyena.

            „Neboj sa, je v poriadku.“

            „mám strach, že mi klamal. Že šiel niekam s Lesliem, pretože obaja naraz…“

„No…“ povzdychol si, „myslíš vážne? Síce tvojho brata nepoznám, ale viem, že Adrien ho  práve moc nemusí.“ Hororové kraviny rozprávam. Dúfam, že sa to bude počítať ako pozitívna pomoc a nie záporné klamstvo.

            „Asi máš pravdu.“ Usmeje sa smutne Vivyen, „budem končiť. Maj sa Samy.“

Nemal by sa zaoberať takýmito vecami. Netýka sa ho to nie? Napil sa znova čaju a pohliadol do prázdneho tanierika, kde predtým boli dve hrianky s maslom a plátkom syru. Samozrejme, že je to už aj moja vec! Adrien ho do toho samovoľne zaplietol. Keď mu potom Adrien volal, zúril, kričal po ňom, a nechcel s ním spolupracovať. Ale čo sa dalo robiť? Podraziť najlepšieho kamaráta s ktorým býva, alebo podraziť jeho frajera. Radšej si na to ani neodpovedal. Pohodil na stôl pár dolárov a vyšiel z kaviarne. Ak bude Vivyen volať i Adrienovi tak to dobre nedopadne. Preto okamžite vytočil jeho číslo a vyčkával. Celý nervózny keď mu to nezdvíhal kráčal pomedzi ľudí domov. Až sa konečne ozval.

            „Počuj, Vivyen ťa začína podozrievať!“ oznámil mu namiesto pozdravu. Adrien chvíľu mlčal. Bolo mu jasné, že si niečo triedi v hlave. Buď to, alebo trepne nejakú kravinu.

            „Takže keby niečo, stavil si sa v práci kvôli niečomu. Nepovedal som, čo.“

            „Rozumiem.“

            „Toto dobre nedopadne Adrien. Podvádzaš ho. Ty ho podvádzaš.“

            „Jasné, rovno mi to vyklep morzeovkou nie som blbý. Viem čo robím a čo by som nemal robiť.“

            „Tak s tým prestaň kým nebudeš vedieť čo robíš.“ Zložil mu bez počkania na nejakú reakciu. Už teraz sa cíti za to celé mizerne. Vivyen je dobrý chlap. Chlapec, mladík… to je jedno proste. Nezaslúži si takéto chovanie Adriena. Až sa vráti a dostane sa mu pod ruku tak z neho vytrasie tieto kraviny čo sa v ňom hromadia.

            „Krásne lži však Adrien?“ ozvalo sa mu zozadu v pravom ucho. Leslieho hlas znel ako sykot. Ako rozdvojený háklivý hlas, hlásajúci dvojpravdu. Vlastnú dvojpravdu. „aký je to teraz pocit hm? Teraz vieš ako sa cítim ja… sme v tom spolu.“

Adrien sa otočil. Chytil ho za lem košele a pritiahol tesne k sebe „slovo Vivyenovi, a ručím ti, že ako jeho brat si skončil.“

            „A čo ak mi na tom nezáleží?“ I keď Leslieho slová hovorili jedno, jeho pohľad hovoril druhé. A v tom sa nezaprie ani jeden z nich. Ich oči vždy hovorili celkom niečo iné a to skutočné, čo si mysleli. Adrien len pokrútil hlavou a pustil ho. Otočil sa na odchod po Pasadene. Olizol zmrzlinu dookola a nezávisle od Leslieho kráčal ďalej. Lži Adrien. Sú tu zase, dobehli ťa. Našli ťa i v tak obrovskom meste. Prenasledovali ťa z tej rodnej diery do L.A. až sem. Bastard.

            Nech by bol schopný si myslieť čokoľvek, nevrátil by slová ktoré mu povedal. Snažil sa z Adriena vytiahnuť hnev. Vidieť ho v čistej forme. Jeho agresiu zo slov. vždy, za každým, keď sa Adrien rozčúlil, zadalo sa mu, že ten hnev je plne pod kontrolou. Žiadna zvieracia agresia. A možno vtedy, až to dosiahne, bude toho skutočne schopný. Porozumieť jeho úsmevu, jeho svetu plného drakov, princezien na záchranu a zlých zlobrov. A za tým všetkým smutnému chlapcovi, ktorý neváha sa pobiť pre pravdu, za seba, za kohokoľvek druhého. Kto vlastne z nich nosí horšiu masku?

            „Zajtra odchádzame.“ Sadne si k Adrienovi v bare za stôl. Tichý kútik v tichom bare. Žiadna disko hudba, ktorá drása uši. Svetlá ktoré porušujú pravidla a kazia oči o dvadsať percent viac než pohľad do slnka. Bar zladený do drevených farieb a zlatých poťahov lavíc. Z jukeboxu potichu hrala pieseň od Trespassers William, Lie in the Sound. Leslie pohliadol na nápojový lístok stojaci uprostred stola. Adrien hľadel na svoje prsty, ktoré sa pohrávali s kľúčenkou tvaru ušatého zajačika s mrkvou v ruke. Ten medený pohľad sa vpíjal do obyčajnej kľúčenky akoby bola najväčšou skutočnosťou v tomto svete.

            „Chcem niečo vedieť Adrien. Máš druhé meno?“

Adrien zavrtel hlavou. Takže ma počúva, dobrá správa.

            „Ja áno. Volám sa Leslie William… ale to si nevšímaj. L.W. nie je nijako zvučné. Ani tie mená k sebe nepasujú.“ Odsunul popolník na stranu a znova pozrel na jeho prsty pohrávajúce sa s kľúčenkou. „Je do Viiho?“ Adrien zovrel kľúče do dlane a zdvihol na neho hlavu.

            „Nie som tvoj nepriateľ. A chcem aby si vedel, že čokoľvek si za tieto spoločne strávene dni spravil, nebolo zlé. Pomohol si mi natoľko…“ pokrútil hlavou s povzdychom a oprel sa o operadlo lavice. „ani neviem ako to povedať.“ Znova si povzdychol.

            „Teraz mi je to už jedno.“ Povie potichu Adrien, „uvedomil som si plne aký som bastard.“

            „No…“ je všetko čo vyjde s Leslieho nakoniec. To je všetko na čo sa zmôže po toľkých útrapách, ktorým ich oboch vystavil? A čo vzájomná pomoc? Nejaká spolupráca, čokoľvek? Ja uľavím tebe a ty mne. „už pôjdeme domov, takže…“

            „Takže čo? Na všetko zabudneme?“  v Adrienovom hlase zazneli stopy hnevu. Leslie si na okamih založil ruky za hlavu a potom späť na stôl. „to som nepovedal.“

            „O čo ti teraz ide?“

            „Ja ťa chcem, Adrien…“ pohliadne mu do hnedých očí, „pre seba. Viem, že by nám to Vii odpustil.“

            „Si totálne k ničomu.“

            „Včera si hovoril niečo iné!“ zaprotestuje Leslie.

            „Čo som včera hovoril? Vylial si si svoje boľavé srdiečko a teraz si myslíš, že sa ti budem plaziť pri nohách? Každý máme nejakú minulosť. Ty sa s ňou len nevieš vysporiadať.“

Leslie si pritiahol popolník späť k sebe a zapálil si cigaretu. Celý jeho plán na dnešný deň padol kvôli jednému telefonátu. Takže už nebude mať príležitosť úplne na nič. A k tomu, ako zistil je Adrien strašne c hladný ňufák. Otvorenosť k nemu, bola zjavne chyba. Ešte to bude zneužívať, alebo si to ani nepovšimne. Že niečo také zažil a že nie je úplne v poriadku potom. Samozrejme, pretože chlap s takou fantáziou si i tak nedokáže predstaviť aké to je. Nech ťahá do čerta. Tak ako všetci ostatní. Koniec koncov bude lepšie keď bude sám. Na nohy sa postaví bez cudzej pomoci. Teraz to už vie. Všetko je to zbytočné.

            Ostatok dňa ani nestál za to. Adrien sa bavil na vlastný úkor a on… bol celý čas mysľou inde. Tak to bolo. Díval sa na neho a ešte viac po ňom túžil. A za každý jeho úsmev, ktorý venoval niekomu inému by dotyčného niekoľko násobne zabil.  A Adrien si všimne jeho násilníckej povahy až bude príliš neskoro. Tak ak to býva vždy i vo filmoch. Na starých fotkách v policajných archívoch. Už mal predtým problémy sa udržať. Tak prečo by to dnes malo byť tak jednoduché?

            „Môžem sa k tebe aspoň pritúliť?“ opýtal sa v noci Leslie ležiac vedľa toho chladného polena v posteli. Nahol sa mu cez rameno a nosom prešiel do svetlo hnedých vlasov. Medový. Adrienova odpoveď pozostávala z myknutia ramien.

Leslie si jednoducho musí len uvedomiť, že pokiaľ je s Vivyenom nikdy sa nič nestane natoľko aby to bolo príliš ťažké a jednoznačné. Prečo od toho vôbec niečo čakal? Rukou zašiel pod perinu a pohladil ho po obnaženej koži na boku.

            „Dostal si aspoň čo si chcel, keď už sme tu?“ opýtal sa Adrien v tej tichosti.

            „Dostal. Viac než si myslíš.“

            „Je ti jasné, že ak sa ma doma dotkneš, tak sa neovládnem.“

            „Si zvláštny Adrien. Vie vôbec Vivyen, aký si mrzutý a arogantný vo vnútri?“

            „K nemu nemám potrebu sa tak chovať.“

            „Takže len ja som tvoja obeť?“ pritisol pery na Adrienove rameno a pohliadol v nočných slabých tieňoch do jeho tváre.

            „Chovám sa k ľuďom tak ako si zaslúžia.“

            „A možno to robíš zle.“ Adrien sa otočil z boku na chrbát a pohliadol na Leslieho výraz, ktorý mu pripomínal sebaistého psychopata s poruchou chovania, ktorý si nie je celkom istý, či je vlastne normálny, a že zabil pár ľudí.

            „Fajn…“ nadvihol sa na predlaktie a druhou, voľnou rukou objal Leslieho okolo krku, pri čom si ho stiahol na seba. Pritisol svoje pery na tie jeho a s úmyslom ho nepustiť, si prerazil cestičku dovnútra jeho úst. Leslie to plne využil a vyšiel si pod perinou nad Adrienove telo. Oprel sa rukami vedľa jeho hlavy a svoje telo nechal padnúť nižšie. Otrel sa o pokožku Adrienovho tela. Ten len nadvihol jednu nohu a stehno pritisol zvnútra na jeho penis pod látkou boxériek. Z Leslieho úst vykĺzol ston. Otrel sa sám znova o jeho stehno. Znova a znova, zatiaľ čo si bral nenásytne bozky z Adrienovych pier. Znova túžil po jeho horúcich dotykoch. Po tom každom jednom z nich, ktorý ho rozpaľoval a nedal mu zabudnúť. Presne vidieť ten istý výraz tváre ako vtedy v kúpeľni. Cítiť jeho telo na sebe. Adrienove ruky sa uvoľnili a skĺzli pozdĺž chrbtu dole na zadok, kde podbrali látku spodného prádla. V rukách mu zovrel zadok. A znova vyšiel nimi von aby stiahol prádlo dole skrz zadok na stehná, kedy mu odhalil vzrušený penis.

            „Teraz ma už nezastavíš!“ vydýchol do pier Leslie a odpojil sa od nich. Odtiahol sa rukami od jeho tela a skĺzol pohľadom až dole na brucho. Svoju polohu zmenil do polosedu. Zhrnul z nich perinu a pravou rukou prešiel po látke ktorá zakrývala Adrienove lono. Trel jeho penis s očakávaním, ktorého sa i dočkal.  V ten okamih, keď sa spodné prádlo pokúsil stiahnuť dole, sa Adrien nadvihol a posadil sa pred neho.

            „Čo chceš robiť?“ opýtal sa takmer šepotom. V jeho hlase bolo jasne rozoznať vzrušenie.

            „…vyzliekam ťa baby predsa… chceš to… či nie?“ Leslie sa nadvihol na všetky štyri a jazykom prešiel dráždivo po Adrienovych perách. „ľahni si späť baby… neboj sa…“ priložil obe dlane na jeho hruď a zatisol ho na posteľ.

            „Nechcel si sa predsa len maznať že?“ stiahol zo seba čierne spodky a pohodil ich za seba. V celej svojej nahej kráse prešiel Adrienovy po nohách hore na stehná a rovno sa chopil príležitosti. Ruky pretisol pomedzi matrac a jeho zadok hore k lemu prádla. Zachytil sa ho prstami a naraz potiahol dole. Adrien dívajúc sa skôr do stropu sa nadvihol, aby mu proces vyzliekania uľahčil.

            „Nádherný…“ vzdychol opojene Leslie keď ledabolo pohodil kus nepotrebnej látky bokom. Zhypnotizovane sa díval na vzrušený penis ktorý odhalil. Odtiahol Adrienove zohnuté nohy od seba. Prehol svoje telo zapierajúc sa o jeho kolená medzi stehná kde olizol penis po celej dĺžke. Adrien namiesto vytúženého stonu si zahryzol do pery a pevne zavrel oči. V jeho prípade prichádzalo všetko po čom jeho telo túžilo už od prvých dotykov a objatia v kúpeľni. Ťažká zvieracia túžba, ktorú nedokázal ovládnuť.  Vnímal Leslieho jazyk. Hebká, horúci a vlhký. Tak pohyblivý a skúsený. Pritláčajúc na tie správne miesta na jeho penise. Ani si nevšimol, že celý čas, čo Leslie začal lízať jeho penis, sa díval uprene do jeho tváre i v tom šere.

            „Chcem aby si stonal uško…“ vtisol bozk nad penis a rukami mu zovrel boky, za ktoré si ho pritisol viac k sebe.  „stonaj… vyplň moje zmysli.. no tak baby…“ pohltil celý penis do úst sledujúc každú Adrienovu zmenu. Ako zovrel pevne perinu vo svojich rukách. Ako sa mu zdvíhala hruď vyššie a vyššie. Až nakoniec praskol. Povolil a vydal zo seba prvý ston, ktorý to ticho zázračne prerazil a zohrial celú atmosféru na ešte vyšší stupeň.

            „To je ono…“ uchopil penis za koreň do pravej ruky zatiaľ čo jazykom olizol špičku. Adrienov výraz bol dokonale stiahnutý rozkošou. A chýbalo už len minimum… „baby….“ pohltil bez slova penis opäť do úst. Voľnú časť penisom dráždil ďalej len rukou až dotiaľ, pokiaľ neprišla vytúžená odmena.

Adrien v ten jeden jediný moment mal v hlave na toľko jasno, že jediné čo ho vtedy koplo a dosť to bolelo, bola hanba. Hanba s veľkým transparentom kde stál jasne čitateľný nápis: bastard.