Believe me

Nevedomosť je zhovievavá. Aké by bolo pekné zmiznúť z reality a ocitnúť sa na mieste, kde neexistuje trápenie, pretože čokoľvek zlé unikne, vyprchá. Žiadna vina, žiadna bolesť, žiadne pochybnosti, žiaden strach. Len nevedomosť.

Hlodalo ho to zvnútra. Malé ostré zúbky sa mu zarývali hlbšie a hlbšie do srdca a do duše.  Chýbala mu istota, chýbalo mu vysvetlenie. Chýbala mu… áno, chýbala mu Sasukeho prítomnosť. To ukľudnenie, keď ho drží tesne pri sebe, a vdychuje jeho vôňu. Ľahké šteklenie v brušku a túžba mať viac. To je to, čo potrebuje.

Potrasie hlavou. Musí sa toho zbaviť, proste musí. Nie je to správne. Nikdy to nebolo v poriadku, ale nepozastavoval sa nad takými vecami, že to nebude fungovať. Bolo to prirodzené, jeho telo reagovalo na jeho osobu. A teraz domček z karát spadol. Tak krehký.

„Sakra, Sasuke!“ chrbtom narazil do steny a zošuchol sa k zemi ako stelesnenie nešťastia. Nechcel sa vrátiť do izby, pretože to bolo miesto, kam skôr či neskôr dorazí i on, a potom možno už nebude úniku.

Ale ako dlho chce utekať?

Mokré oblečenie sa naňho lepilo a bola mu zima. Pritiahol si kolená bližšie a položil si na ne hlavu. Jediné, čo chcel, bolo prestať vnímať svet. Možno ak by sa mu od neho podarilo odpútať, dokázal by aspoň na chvíľu necítiť. Aký by to bol krásny pocit nemať žiadne pocity. Len ak by to prestalo bolieť.

Aspoň na chvíľu…

Nevedel, ako dlho tam takto sedel. Jemne sa šklbol až začul kroky, hlavu však nezdvihol. Ten zvuk, ktorý spôsobovali, sa mu zarýval do hlavy. Chcel ho odtiaľ vyhnať, ale neúspešne.

Len nech to nie je Sasuke, nech to nie je Sasuke…

Osoba sa pred ním zastavila a čupla si. Na svojej hlave ucítil ľahký dotyk.

„Naruto…“

Chcel cúvnuť, ale za ním bola stena. Kde sa vzali všetky tie múry okolo neho? Hmotné i tie neviditeľné. Kedysi bol voľný. Kde je teraz?

„Čo sa stalo?“

Prsty sa jemne preplietli medzi zlatými vláskami a následne sa stiahli. Ozval sa povzdych.

„Nie si sám…“

„… Kiba…“ 

„Prečo nezdvihneš hlavu?“

„…“

„Naruto…“

„Bolí to.“

Kiba naňho ustarane pozeral. Čo sa stalo? Zase je to tu, prečo sa musí všetko tak rýchlo meniť? Ale… prečo mu nemôže dôverovať, prečo mu nepovie, čo sa stalo?

Dobre, možno to celé nie je o dôvere. A možno práve naopak. Možno dôvera k niekomu spôsobila tento jeho stav.

„Poď, vstaň,“ Kiba ho chytil za ruku a potiahol hore. A Uzumaki sa napokon nechal viesť, ochotne, bez síl a chuti na odpor. Priatelia sú od toho, aby si pomáhali, tak si nechá pomôcť. Aspoň skúsiť to môže.

Samota sa stávala čímsi iným, než bola kedysi. Pol roka na zmenu, jeho život prešiel z pokojnej arktickej krajiny na horskú dráhu vo veľkomeste. Svetlo, ktoré naňho dopadalo, bolo umelé. Žiarovka vrhala tiene. Nič nemôže ísť hladko, vždy sa objavia zábrany a prekážky. Všetko je to len skúška. Obyčajná skúška s jednoduchými pravidlami. Ale keď spadne na nejakej prekážke, možno už nevstane. I najlepší bežec môže utrpieť zranenie, ktoré mu zabráni behať po zvyšok života. A s trochou opatrnosti by sa to nemuselo stať. Nemuselo, ale mohlo. Skôr či neskôr. Pretože osud sa oklamať nedá.

Ruku, doteraz voľne položenú na stole, zaťal v päsť. Jedna vec, jedna udalosť, jeden chybný krok.

Prudko vstal. Nemal náladu na to robiť pomalé či aspoň normálne pohyby. Dobré bolo už len to, že nerozbíjal lampy či niečo podobné. Prešiel ku oknu a čelom sa oprel o chladnú sklenenú tabuľu. Vonku už nepršalo, namiesto toho sa k vlhkej zemi spúšťali biele snehové vločky.

Bál sa toho, čo bude. Predsa len, rany sa zahoja, ale po tých veľkých zostanú jazvy.

A že to spôsobil on sám…

„Vrav,“ on to z neho dostane. Ten dôvod, vysvetlenie, prečo sa tvári tak, ako sa tvári. Na slnko padol tieň a ono v snahe chrániť svoje svetlo sa stiahlo do seba. Naruto sedel ako nejaké klbko na jeho posteli a prázdny pohľad upieral na zem.

Kiba preletel miestnosť pohľadom, ako keby niekde hľadal podporu, záchytný bod. Alebo návod na to, ako ho donútiť rozprávať. I keď on ho k tomu nechcel nútiť, radšej by bol, ak by mu to povedal sám a bez toho, aby to z neho musel ťahať.

„Naruto,“ povedal znepokojene. To, čo sedelo na jeho posteli, vyzeralo tak krehko a zraniteľne. Ako nejaká hračka z porcelánu, do ktorej stačí už len jemne postrčiť a ona sa rozbije. „Povedz mi to, chcem ti pomôcť.“

„… on….“ Ako mu to môže povedať? Čo sa stalo, čo videl, čo cítil? Ako môže vysloviť tie slová a tváriť sa, že Sasuke je ten zlý, krutý bastard, ktorý ho uvrhol do teroru a nechal ho v ňom samého? Aj keď to nie je úplná pravda, pretože práve Naruto utiekol. Prečo? Nemyslel si kedysi, že Sasukeho náruč je to najbezpečnejšie miesto na svete? Uteká pred bezpečím, alebo tomu jednoducho prestal veriť?

„On? Kto, Sasuke?“ domyslel si celkom jednoducho Kiba. A Narutovo šklbnutie pri tom mene mu podalo súhlasnú odpoveď. Snáď jediná osoba, ktorá s ním dokázala urobiť toto, pretože len tí, na ktorých nám najviac záleží, nás môžu dostať na samé dno a nechať nás v domienke, že klesáme nižšie, i keď sa už nedá kam klesnúť.

„Vravel si to,“ hlesol Naruto tichučko. Spomenul si na to, práve teraz. Vybavil si jeho hlas, ako mu to vtedy hovoril, i keď to nemyslel vážne, len ako príklad k niečomu inému.

„Čo?“ Kiba prekvapene nadvihol obočie. On už povedal veľa vecí.

„Aké myslíš, že by bolo vidieť Sasukeho napríklad so Sakurou?“ zopakoval Naruto presne to, čo predtým počul od neho. Veta, ktorá sa mu uložila v pamäti a teraz svietila v popredí. Nemohol sa jej zbaviť. „Vravel si to…“

„Ah-“ a ten chýbajúci diel skladačky sa zrazu objavil. „Takže…“

Naruto obrátil hlavu nabok. Je ešte niečo, čo by mal k tomu povedať? Aj tak sa nič nezmení. V tejto chvíli, tu, nedokáže nič zmeniť. Presvedčiť svoje pocity že je to v poriadku, uistiť sa, že sa to vyrieši, napraví.

„Musí to mať nejaké vysvetlenie,“ vyhlásil Kiba bez známky zaváhania. Bolo mu to jasné. Prečo by sa Sasuke dával dokopy so Sakurou? V poslednej dobe bolo tých prečo nejako veľa.

„Nemusí,“ odvetil na to Naruto. „Niektoré veci… sa proste dejú. Bez príčiny,“ preniesol pohľad na Kibu. „Dejú sa a nemajú vysvetlenie.“

„Ale toto má vysvetlenie,“ trval Kiba na svojom i keď nevedel detaily. „Čo sa vlastne stalo?“

„Videl som ho…“ vyzeralo to, že sa blondiačik začal otvárať. Trochu sa odpútal od svojho vnútra a venoval časť svojej pozornosti Kibovi. „Bozkával sa so Sakurou.“

Kiba mlčal. Ako sa má s touto záplavou informácií pohnúť ďalej? Ten chytrý bol vždy Shikamaru. „Iniciatívne?“

Naruto naňho zmätene pozeral. Pokiaľ vedel, všetky kroky urobila Sakura, ale on sa nebránil, a tak na tom čosi muselo byť.

„Pozri, neverím, že by to Sasuke urobil len tak.“

„A k tomu ten článok…“

„Článok?“

„O tom, že sú pár.“

„Počkaj, aký článok?“

„V školskom časopise…“

Kiba potriasol hlavou. Objavilo sa pred ním čosi komplikované, ale pre tú jednu osobu to musí vyriešiť. „Mal by si sa s ním porozprávať.“

Naruto už znova bočil pohľadom. Nechcel to počuť, tú jednu jedinú radu. Mal by, ale ako? Ako sa mu môže po tom všetkom pozrieť do očí a rozprávať v jeho prítomnosti? Bol si istý, že to nezvládne.

„A ver si trochu,“ dodal Kiba ako keby vedel, čo Narutovi práve preletelo hlavou. „Musíš si predsa vypočuť obe strany na to, aby si si mohol utvoriť názor na to,  o čo išlo. Nemôžeš sa rozhodnúť, komu budeš veriť, skôr, než nezistíš aké sú obe možnosti.“

Slová.. niečo mu pripomínali. Stále a znova sa tam objavovala tá myšlienka, že by mal byť niekde inde. Proste vstať a odísť, ťahalo ho to na iné miesto, k inej osobe. A zároveň ten rozpor, keď si protirečil. Nie, on tam nechce ísť, tam to bude bolieť. Tam sa jeho duša nenávratne rozpadne, bojí sa, že tam nenájde to, čo ho tam tiahne.

„To ťa naše divadlo nič nenaučilo?“

„… Naučilo…“ povedal po dlhšej chvíli Naruto. To už Kiba ani nečakal, že odpovie, a začal premýšľať nad tým, čo by mal urobiť. Aj keď odpoveď nebola až taká ťažká. „Že všetky pocity, nech sú akékoľvek silné, akokoľvek moc im dôverujeme a myslíme si, že nám poskytujú ochranu, bezpečie… sú schopné zradiť… jednoduché protiklady.“ A tak sa niečo, čo bolo pôvodne tak svetlé, mení na niečo temné. A príjemný pocit, ktorý to vyvolávalo, sa stáva bolesťou.

Kiba naňho iba pozeral. Čo sa teraz deje v jeho vnútri? Bol si istý, že on si to nedokáže ani predstaviť. Rozhodol sa, už v tej prvej chvíli keď ho zbadal sedieť tam na chodbe, do nitky mokrého od dažďa, so sklonenou hlavou, ako sa snažil chrániť samého seba pred čímsi, pred čím nebolo úniku. Veď, ako môžeme utiecť pred niečim, čo je hlboko v nás? Keď srdce krváca a bolí, trpí celé telo. No nemôžeme sa srdca zbaviť, proste ho odhodiť a odísť, žiť ďalej s tým, že sme nadobro odstránili bolesť. Nech prežívame čokoľvek, má to rovnako začiatok, ako i koniec. Pravdilo vesmíru. Nič nie je nekonečné. A nedá sa to násilím zmazať.

„Neverím, že by toho bol Sasuke schopný,“ vyhlásil Kiba napokon a obrátil sa ku dverám. „Vyspi sa tu,“ povedal ešte, zhasol svetlo a vyšiel z miestnosti.

„Ty si taký idiot,“ ozvalo sa odo dverí izby číslo 36. Ležérne sa o ne opieral psí chlapec hľadiac do tmavej miestnosti na postavu pri okne. Celkom ho zaujímalo, v akom stave nájde Uchihu. Ak sa s ním nechce porozprávať Naruto, on sa s ním rozprávať teda určite bude. Vyriešia to. On mu pomôže. Pomôže… im obom…

„Hn…“ odpoveď, ktorá vlastne ani nebola odpoveďou, len niečím, čo nestojí za zmienku. Proste a skrátka, znak toho, že ho počul. A možno ho ani plne nevnímal, príliš ponorený do seba a vlastných myšlienok.

„Necítiš sa vinne?“ Kiba vstúpil do miestnosti. „Prečo si tu potme?“

„Zhasol som,“ odvetil Sasuke nezaujato. Vážne, prečo ho trápi práve to? Svetlo mu pripomína Naruta. Lenže Naruto tu teraz nie je. A on nemá právo byť teraz s ním, pretože… „Vieš, kde je Naruto?“

„Viem. Hovoril som s ním.“

Sasuke to nedokázal vysloviť. Tú otázku, ktorá mu neschádzala z mysle. Nenávidí ma?

„Ublížil si mu.“ O čo sa snaží? Vyvolať v ňom ešte väčší pocit viny? Alebo aby si uvedomil, že to, čo urobil, bolo od neho kruté a nezodpovedné?

No to má márne, keďže všetko z toho sa tam už nachádza. Niekde v ňom.

„Prečo si to urobil?“ neodíde, kým mu to nepovie. Podišiel až ku oknu, aby naňho mohol pozrieť. Vyžaduje pozornosť. „Je to v tvojom i v Narutovom záujme.“

„Choď sa spýtať Haruno,“ odvrkol. Takto to dopadne, keď sa do jeho života pripletú ľudia. Nastanú putá medzi nimi, a potom udalosti, ktoré tie putá narušia. Nikdy to nie je ‘a žili šťastne až do smrti‘.

„Pôjdem,“ Kiba sa zamračil. Nemôže mu aspoň raz povedať niečo milé? Celkom by mu i stačila odpoveď na otázku. Musí to zbytočne komplikovať? Nemohlo v ňom pretrvať čosi z toho démona, ktorý bol na javisku? Napríklad, výrečnosť a úprimnosť? To by bola pekná kombinácia, aspoň v tejto situácii.

Sasuke pozrel naňho. „Kde je?“

„Daj mu čas,“ odvetil neurčito Kiba. „Vieš čo by si mal urobiť?“

Čierne oči naňho ďalej vytrvalo pozerali, ale zostával ticho. Tak, ako realita, bez odpovedí.

„Vypadnúť z temnoty,“ na to sa Kiba zvrtol a vyšiel z miestnosti. Nikde sa dlho nezdržal. A nebol si istý, či sa práve takto niečo dozvie. Ale vedel, že k ďalšej osobe sa nemusí správať tak jemne. Predsa len, to všetko … vinil z toho práve ju. Nevedel, čo ho k tomu videlo, že chcel očistiť Sasukeho, no zvádzal to na to, že je to kvôli Narutovi. Musel to urobiť.

Proste musel…

Za čo ho trestá? Nie je to správne. Ale to on vedel, všetci to vedeli, i ten, ktorý to celé začal. A keďže nikdy nebol na ich strane, nemohli ho nazvať zradcom. Ľudia robia nesprávne veci prirodzene, a väčšinou i vedome, takže stále je čo odpúšťať. No niektoré veci sa skrátka nedajú ignorovať a žiadajú po reakcii.

„Sakura!“ Kiba s hukotom otvoril dvere. Nemá dôvod držať sa späť. A čo ho po tom, že tu stojí uprostred noci a v okolných izbách chcú spať. To nie je jeho problém. Jeho problém je práve v tej miestnosti, do ktorej vtrhol. Chodil po škole hore-dolu, ale už sa tomu nedokázal dlhšie ubrániť.

Ružovovláska naňho rozospato pozrela. Bola strapatá a jej pyžamo hovorilo jasne o tom, že nemáva často nočné návštevy. K tomu jej výraz svedčil o tom, že netuší, o čo ide.

„Horí?“ rukou si šúchala oči aby ich aspoň prebrala k schopnosti zaostriť na predmety a osoby.

Kiba mal chuť odpovedať že áno. Proste by ju schmatol a vyvliekol na chodbu, následne i von, bosú a tak ako je, do tej zimy, a postavil by ju priamo do blata, i keď by už asi bolo zamrznuté. Stála by tam dovtedy, dokým by nerozmrzlo a bolo by. Alebo niečo podobné.

„Chm. To určite,“ odsekol stroho.

„Čo tu robíš?“ taký hlas, nevedel o ničom. Nedochádzali jej súvislosti. Zatiaľ nie. Prečo toho nevyužiť?

Prešiel miestnosťou k posteli a uvidel na nočnom stolíku školský časopis otvorený na nejakej strane obsahujúcej Sasukeho meno. A že Sakurine tam bolo tiež. Nespomenul niečo o tom Naruto? Natiahol ruku že sa pozrie, ale Sakura mu po nej capla. Pozrel na ňu.

„Čo chceš?!“ spýtala sa ho na rovinu.

„Je to, čo si napísala, pravda?“

Sakura zažmurkala. „Prečo sa pýtaš?“

„Lebo Sasukeho poznám,“ odvetil Kiba naštvane. Šlo mu síce o Naruta, ale to hneď zo začiatku vyzradiť nemusí. Ani si neuvedomil, že povedal Sasukeho meno. Väčšinou je to len ‘Uchiha‘.

„Možno ho nepoznáš až tak dobre ako si myslíš,“ snažila sa protirečiť Sakura a posadila sa, keďže nezvaný hosť nejavil chuť odísť.

„Myslím že v tom to nie je.“

„A v čom teda?“

„V tom, že ty a on nemáte spolu nič spoločné!“ vyhlásil vzdorovito Kiba.

Pokojne naňho hľadela. Hoci v duchu bola úplne mimo a pýtala sa sama seba ako na to mohol prísť. Niekde tam, kde bolo len jej skutočné ja uviaznuté v tmavom priestore. „Mýliš sa.“

Kiba udrel päsťou do nočného stolíka. „Kurva nemýlim!“ Nebude trpezlivý. Mal by byť? Prečo? Kvôli nej by sa mal držať v kľude? Nie. Dostane z nej pravdu, a je mu jedno akým spôsobom.

„Prečo to práve teba toľko zaujíma?!“ pre istotu sa od neho o trochu odtiahla.

„Mám svoje dôvody,“ zavrčal.

„Ide o Sasukeho… alebo o Naruta?“ skúmavo naňho pozerala. Kto by si bol pomyslel, že bude niekedy robiť niečo takéto ľuďom okolo seba. Nikdy nechcela nikomu ublížiť, tak prečo? Žeby to bola skrátka z jej pohľadu vojna o lásku, v ktorej sa môže čokoľvek? Aj keď v podvedomí vie, že ten cit, ktorý chce, jej nikdy nebude dopriaty. Sasuke o ňu nebude mať záujem, nie takým spôsobom, akým by chcela.

„Oboch. Vraj si pobozkala Uchihu.“

„Áno, urobila som to. Naruto žaloval?“

Kiba sa snažil cez tú poznámku preniesť. Takúto Sakuru nepoznal. Síce, on sa s ňou nikdy nejako nekamarátil, nemal šancu vedieť, aká je jej povaha, ale aj tak od nej čakal niečo iné. „Ako si to urobila?“

Sakura mykla plecami. „Nebolo to ťažké, len som Sasukeho požiadala, či ma naučí bozkávať sa.“

„Súhlasil?“ psí chlapec prekvapene nadvihol obočie.

„Stačilo zvoliť správné slová,“ Sakura si rukou zašla do vlasov. „Teraz keď to vieš, vypadni, dobre?“ To slovíčko na koniec a otáznik zneli skoro ako keby ho nechcela vyhadzovať, aspoň nie tak priamo.

„Zranila si Naruta…“

Vystrela sa. „Malo by ma to zaujímať?“ Bolo badateľné že už jej je nepríjemné takto sedieť a prednejšie než nejaký človek jej je jej vlastný spánok. Ružovovlasá egoistka.

„Malo.“

„Prečo?“

„Keď ublížiš jemu, čo myslíš, že k tebe bude cítiť on?“ poklepal rukou na Sasukeho mene v otvorenom časopise.

„Sasuke….“ Sakura sa zamračila. Nebola schopná dokončiť vetu. Sasuke čo? Bude ju nenávidieť?

„Aj on má pocity. On, Naruto, ja, všetci cítime.“

„Hm?“ nechápavo naňho pozrela. Čo sa jej to snaží povedať?

„Baví ťa ničiť tie pocity v nás?“ naštvane sa na ňu pozrel. I keď v tom pohľade toho bolo viac, oveľa viac. „Rozbíjať putá medzi ľuďmi klamstvom? Zabávaš sa na tom, že si niekomu dosrala život a dotiahla ho na samé dno?“

„Čo je s tebou?“ Nedochádzalo jej, ešte stále nevedela, prečo za ňou prišiel on. A tie slová, kde sa  v ňom berú? O takých veciach normálni ľudia nerozprávajú.

Obrátil sa jej chrbtom. Dokelu, prečo nemôže normálne odpovedať? Povedať áno, bavím sa na tom? Alebo sa aspoň tváriť trochu previnilo, keď už to tak nie je. „Vieš…“ chuť kopnúť do niečoho sa pomaly vytratila. „… že sa ti to raz vráti…“

Obzrel sa na ňu ponad plece a usmial sa. Nebol to nepríjemný, naštvaný či silený úsmev. A práve preto pôsobil strašidelne. Ako sľub prídem ťa zabiť. Pocity v tebe, človeka v tebe.

Bola v nej v tej chvíli nejaká ľudskosť, ktorú by mohol zabiť? Nebola si tým istá. Vyvolal v nej dojem, že je bezohľadná, egoistická, zaslepená… Čo si myslela, že po tomto  jej Sasuke padne do náručia?

Omyl, dievčatko.

Aspoň ráno sa dokáže tváriť tak, že všetko je v poriadku. Slniečko sa vyšplhalo na oblohu a vyslalo svoje lúče na zem svietiť zablúdeným dušiam. A zem naozaj žiarila, pretože cez noc ju stihla pokryť slušná vrstva snehu. Biele kryštáliky sa ligotali a vyzývali, aby sa na ne šli deti hrať. Dospelí, ktorý ich už dávno prestali počúvať, ich jednoducho podupali. Vŕzgajúci zvuk ozývajúci sa spod ich topánok sa tým mladším páčil, a tak nasledovali rodičovský príklad – kráčali a kráčali, až kým v snehu nevznikli všelijaké cestičky.

„Hej, sneh nie je na to, aby sme po ňom chodili, ale aby sme ho hádzali,“ adresoval im Kiba stojaci pri okne, i keď ho nemali šancu počuť, keďže bolo zavreté.

„Sneh je len pevné skupenstvo vody,“ Naruto sa stále nedostal z tých depresívnych myšlienok a Kiba sa naňho usmial. Veď on s tým niečo urobí.

„Narutoooo,“ zatiahol a hodil sa k nemu na posteľ. „Buď trochu kreatívny.“

Blondiačik naňho kukol. Kiba z neho asi nechce mať túto trosku, ktorá mu obsadila posteľ.

„Sneh je…?“ naklonil sa k nemu Kiba a dal mu ruku okolo pliec.

„… Sneh je ten, ktorý nás oberá o teplo i o slová…“ Naruto vnímal Kibovu prítomnosť. Až teraz, keď sa ho dotkol, a on ucítil váhu jeho ruky na svojom ramene, si plne uvedomil, že tam je s ním. Že sa naňho usmieva, a ako moc sa snaží. „Vyvoláva v ľuďoch radosť…“ dodal.

„Hai, presne,“ štuchol ho Kiba do hrude a zasmial sa. Cieľ: nakaziť veselosťou. „Chceš ísť von?“

„U-hm,“ Naruto prikývol, hoci to vyzeralo nerozhodne.

„Ale nechceš si ísť do izby po budnu, že?“ stále s úsmevom naňho pozeral Kiba.

Naruto prikývol.

„Nechaj to na mňa,“ psí chlapec vstal a uškrnul sa na Naruta. „Hlavne nikam nechoď, dobre?“ s tým sa pobral preč, von z miestnosti.

Kiba sa dostal do izby číslo 36 kde ho hneď prebodol pár čiernych očí. Odvrátil sa od nich ku skrini a otvoril ju. Nebolo ťažké zistiť, ktoré veci patria Narutovi.

„Hej, urobíš mi láskavosť?“ spýtal sa Uchihy kým hľadal nejakú bundu či hrubú mikinu. Nemalo by to byť zložité. „Treba ostatným povedať, že sa stretnutie posunulo.“

„Na kedy?“ spýtal sa Sasuke vecne s pohľadom upretým von oknom. Tam, kde bolo všetko také biele. Neušlo mu však, že Kiba sa hrabe v Narutovej skrini.

„Na… teraz!“ vyhlásil Kiba a vytiahol nejakú bundu. Obrátil sa na Sasukeho, ktorý sa v tej chvíli takisto obrátil naňho. „Proste čo najskôr…“ Nebolo to upresnenie. Skôr práve naopak. Teraz značilo aspoň nejaký čas. Čo najskôr, to bol už širší pojem. „A môžeš i dodať že im to odkazujem ja,“ dodal a odišiel odtiaľ.

Stále odniekiaľ odchádza. Od ľudí, od jedného k druhému, kolobeh, kruh. Tam, hentam, sem, a to celé naspäť. Robiť im spoločnosť, povedať im niečo, ísť po niečo… Dôvod sa vždy nájde.

„Naruto,“ Kiba stál za blondiačikom, ktorý sedel na snehu. Predklonil sa nad neho, aby videl, čo robí. Čo píše nejakým utrhnutým konárikom do snehu. „Sasuke ti nikdy nechcel ublížiť.“

„Hmm,“ zatiahol zamĺknutý Naruto. Čo mu bude na túto tému rozprávať? Sasuke sa s ním nakoniec vážne len zahrával. A hračky sa časom rozbijú.

„Sakura ho nejako presvedčila, aby ju naučil bozkávať. Inak s ňou nemá vôbec nič.“

Azúrové očká sa neodtŕhali od snehu. „Ale ten článok…“

„To písala Sakura,“ Kiba si čupol a zozadu mu ovinul ruky okolo pliec. „Nemôžeš tomu veriť. Nesmieš.“

„… prečo?“

Kiba stíšil hlas. „Lebo sú to len špinavé lži,“ zašepkal mu do ucha. „Chcela vás dvoch dostať od seba, nie je to jasné?“

Naruto by sa naňho pozrel, keby mohol. Lenže tak, ako tam boli, to bolo príliš zložité. Namiesto toho sa len zaprel trochu dozadu, aby ucítil podporu jeho tela. On bol tá vec, ktorá ho zachránila od pádu. Zachytil ho a odmieta ho pustiť. Nenechá ho aby sa dostal do toho bodu, z ktorého niet návratu.

„Nešiel za tebou po tom, čo si ho videl?“

„…. šiel….“

„A niečo ti povedal, však?“

Naruto zostal mlčať. Nakoniec, niekedy nie je potrebná odpoveď. Mlčanie je viac než dosť. Znak súhlasu. Potvrdenia. Len to nechcel priznať, nechcel si to pripomínať, pretože sa od toho stále odvracal. Nechcel tomu veriť, dôvera sa kamsi vytratila.

„A čo to bolo?“

Ticho. Žiadna opoveď.

„Naruto…“

Blonďaté vlásky mu padali do očí. Nadýchol sa. „On.. mi len klamal…“ Rýpol palicou do snehu.

„Stoj…“ len slovo, vyslovené dosť nahlas na to, aby ho bolo počuť, a dosť ticho na to, aby vyznelo dostatočne vážne. Ťahalo Naruta k zemi, dávalo mu okovy, pútalo ho, ako ho Sasuke schmatol za ruku a obrátil k sebe.

„Čo kruci chceš, Sasuke?!“ vyštekol po ňom hneď ako ho od seba odstrčil. Chcel mu vidieť do tváre, ale nemohol, kvôli slzám, čo sa mu drali z očí. Napriek tomu k nemu celkom jasne doľahol jeho tichý hlas.

„Teba.“

Nechcel veriť. Slová boli preňho viac zbytočné. Lži, klamstvá, boli všade. Priepasti naňho čakali, a obklopovala ho tma plná ľudí, ktorým veril. Ale čomu môže veriť teraz? Bol zmätený a nevedel, čo ďalej. Chce ticho, čas, samotu. Chce sa uzavrieť do seba, schúliť sa do klbka a obrniť sa voči vonkajším vplyvom.

„Nechaj ma!“ vyšklbol sa mu.

„Ak by ti Sasuke niekedy klamal, tak to pochopím, ale… premýšľaj, klamal ti on vôbec niekedy?“

Nemôže si pamätať každé jedno slovko, ktoré mu Sasuke povedal. Každú vetu i jej význam. Nespomenie si. Nejde to. Pozostáva len tušenie a nepodložená odpoveď.

Nie, neklamal.

„Kiba.. prečo práve ty sa nás snažíš dať znova dokopy?“

„Nh,“ Kiba, ktorý zozadu svojím spôsobom objímal Naruta, sa mu usmial pri uchu. „Bude to zase okej, dobre?“

„A čo tu  teraz?“ spýtal sa Neji, ktorý sa pokúšal nejako zahriať. On vedel, že si má zaopatriť teplejšie oblečenie, ale nedalo mu to. Znova potiahol zips dohora, i keď už vyššie ísť nemohol.

„Teraz…“

Kiba sa vystrel a v rukách mal sneh, ktorý upravil do snehovej gule.

„… tu….“

Všimol si Leeho, ktorý sa takisto zohol po sneh.

„… začne…“

Naruto zachytil jeho pohľad a pre istotu sa postavil trochu bokom.

„… vojna!“ dopovedal Kiba a hodil do Leeho sneh. A ten neminul cieľ. Psí chlapec sa zasmial. Leeho to natoľko vyviedlo z rovnováhy, že svoju guľu hodil po Nejim, ktorý sa pred tým pýtal, namiesto aby to oplatil Kibovi. Hneď na to sa zohol po ďalšiu.

„Narutoooo!“ rozbehol sa k nemu Kiba, aby ho mohol zvaliť do snehu a pre prípad, že sa mu to nepodarí, by ho aspoň využil ako štít. Žiadna ľútosť, toto je surová hra ktorá nemá pravidlá. Zlé myšlienky v nej nemajú miesto.

Skôr, než sa však na Naruta hodil, mu ten do tváre chrstol hrsť snehu. Okamžite na to sa na Kibovom čele rozletela Leeho guľa. Neji, ako keby pochopil, čo práve robia, sa zohol po sneh a Shikamaru nasledoval jeho príklad.

Sasuke sa postavil pod strom a pozeral na nich. Boli len kúsok od neho a všetci sa smiali, behali, obhadzovali. Naruto najskôr pôsobil tak osamele a ako keby sa snažil odpojiť od sveta, od okolia, na jeho príchod reagoval len jemným trhnutím. Ale ako začali prichádzať ostatní tak sa postavil, a teraz sa dokonca smeje. Aj keď Sasuke vycítil, že to nie je ten smiech, akým sa smial predtým. Niečo v ňom sa zlomilo a už nedokázal byť tak voľne šťastný.

A v Sasukem zostávali výčitky.

Guľovali sa, váľali po zemi, skákali po sebe, vrážali do seba, potkýnali sa, zhadzovali do snehu, bláznili… vyzerali byť tak slobodní, ešte i ten človiečik s okovami nemal problémy energicky behať a pridávať na nálade.

To bolo to, čo kedysi nazval pozitívnou energiou? Niečo, čo i anjela so zlomenými krídlami dokáže aspoň na chvíľu udržať opäť vo vzduchu? Lenže vždy sa to vráti. Bolesť len tak nezmizne.

Jeho myšlienky preťala zablúdená snehová guľa. Alebo žeby nezablúdila? Šuchla sa mu o líce a sneh sa mu zachytil na čiernych vlasoch. Ihneď zachytil pôvodcu a jeho nervový systém vyslal signál do podbruška. Jeho telo si to žiadalo, ten hriešne nepríjemný pocit nervozity a očakávania zmiešanými s rozpakmi, ktorý sa stáva príjemným. Ten, ktorý sa v jeho tvári neodráža.

Pozeral priamo do azúrových očí. Žiarili svetlom a ich majiteľ sa naňho vyškieral. Snažil sa ho zapojiť. V zápale hry predsa nebude myslieť na niečo také ako sú zničené vzťahy, lži, hlboké ryhy vydriapané do jeho srdca a všetko ostatné podobného charakteru. Kiba vedel, že to pomôže. Na chvíľu.

Neji pomáhal vstať Leemu ktorý si na zemi urobil anjelika a nechcel ho porušiť stopami z toho, ako sa dvíhal. Shikamaru si zabral neforemný ledva držiaci prístrešok ktorý Naruto s Kibom pracne postavili zo snehu. Tí dvaja ležali na zemi, Naruto na chrbte a pozeral na nebo, Kiba na bruchu a hral sa mu s vlasmi z ktorých dostával vločky. Sasuke stál opodiaľ a nemal sa k tomu ísť k nim. A keď sa nezdalo, že sa oni chystajú ešte k niečomu, len sa zvrtol a pobral sa preč.

„Mal by si ísť za ním…“

„Prečo?“ Naruto sa prevalil na bok. Zase len ďalší pokus o to schovať slniečko za mraky.

„Porozprávať sa, predsa.“

„Kiba,“ Naruto skončil na bruchu takže si pozerali do očí. „Prečo to robíš? Nemal by si radšej hovoriť…“

„Ak chceš naňho zabudnúť, som tu ešte ja?“ doplnil Kiba so zdvihnutým obočím a otáznikmi v očiach.

„Um..“

„Pamätáš na naše prvé stretnutie?“

„Pamätám,“ odpovedal pomaly Naruto.

„A vieš, čo som ti povedal?“ Kiba sa už znova usmieval. Úsmev patriaci duši v temnote.

„… Každý si zaslúži šancu…“ hlesol Naruto ticho.

„Tak!“ Kiba sa zaprel na ruky a posadil sa.  „On ti má určite čo povedať, choď za ním. Aj tak to večne odkladať nemôžeš.“

„Môžem,“ zafunel Naruto.

„Nie je to voči nemu fér,“ dodal Kiba.

„Prečo…?“

„Ty nie si sám, ale jeho zanechávaš v samote.“

„On…“

„Naruto,“ Kiba si netrpezlivo vzdychol. „Ty si z toho ešte stále nevyrástol?“

Blondiačik zažmurkal a tiež sa posadil. „Nani?“

„Stále si idiot,“ zasmial sa Kiba a postrapatil mu vlasy. „Bež za ním.“

Kroky. Naruto kráčal po chodbe, prázdnej a tichej, takže každý jeho krok rezonoval. Každou chvíľou bližšie ku cieľu, ku ktorému ani nevedel, či sa chce dostať. Hoci mal pocit, že by bolo také jednoduché a takou veľkou úľavou ponoriť sa do Sasukeho náruče, vnímať jeho vôňu a počúvať jeho slová. Jemné dotyky medzi nimi, i to by mu stačilo. Zaspávať s tým, že sa naňho upierajú čierne oči a prebúdzať sa s rovnakým pocitom. Smiať sa a zabávať bez viditeľnej odozvy z druhej strany. Prijímať všetky maličkosti, ktoré medzi nimi boli. Cítiť sa… chránený.

Bol by spokojný. S úsmevom na tvári by zabudol, že sa vždy objavia prekážky príliš vysoké na to, aby ich preskočil, ale príliš nízke na to, aby sa o to nepokúsil. Na takých sa zakaždým potkne. A Sasuke beží ďalej, ale niekde tam vpredu… čakal naňho. Keď spadol, tak ho počkal. Stále znova a znova, len naňho čakal. Chytil ho potom za ruku a viedol ďalej, až kým sa nezačali znova vzďaľovať.

Tentokrát boli od seba surovo odtrhnutý. Keď do vás narazí pretekárske auto, tiež to bolí. Ale nie takto…

V Narutovej hlave mimovoľne vyvstala spomienka na nedobrovoľný rozhovor so Saiom. I keď sa jednalo skôr o monológ.

„Myslíš si, že osoba, niekto ako ty, môže byť s ním? Stačí sa len pozrieť. Ty ho nechápeš. Nič o ňom nevieš. Sotva ho poznáš, a tváriš sa, že vieš viac ako ostatní. Lenže nie, nevieš. Sasuke Uchiha je večný samotár. Nebude sa na niekoho viazať, a určite nie na niekoho ako si ty. Povedz mi jediný dôvor prečo by mal? Prečo práve ty? To celé je len v tvojej hlave. Nevidíš to, že sa s tebou len zahráva. Využíva ťa, a neskôr, až sa mu zunuješ, proste ťa odhodí a už o teba nezakopne jediným pohľadom…“

„…ja…“ Naruto sa snažil vstrebať do seba tak veľa slov naraz, ale nejako to nechápal.

„… Počul si ho. Vieš prečo nesúťaží. Vraj, je to úbohé. A teba tiež pred tým tak nazval, keď ste sa spoznali. Úbožiak. Vidíš. Podľa neho si len niečo čo nie je hodné jeho záujmu. Príde deň, keď si povie, že toho má dosť, teba a tvojej úbohosti, a je to rovnaké ako s touto súťažou, proste… odstúpi. A vieš, ako to bude bolieť? Ako to bude bolieť teba? A on nebude mať ani výčitky svedomia. Bude mu to jedno. Nemal by si sa naňho tak viazať. Drž sa od neho ďalej, dobre ti radím. Zabudni naňho a nájdi si niekoho iného.“

Spomalil.

Význam niektorých slov, ktoré sú nám povedané, nám dochádza až vtedy, keď si na ne znova spomenieme. Niekedy v budúcnu. Narutovi to teraz všetko zapadalo do seba. Každá veta. Ale už bolo neskoro.

Dá sa považovať za chybu zostávať v niekoho prítomnosti? Túžiť po niekoho prítomnosti?

Mal chuť byť dieťaťom. Natiahnúť rúčky a dožadovať sa toho, čo chce. A plakať, skutočne plakať voči celému svetu, keď cíti bolesť. Za posledných niekoľko hodín minulého dňa by stihol potopiť celý kontinent. A to nerátal dnešok.

Zastal.

O čo sa teraz pokúša? Zachrániť puto medzi ním a Sasukem, alebo zachrániť seba? Prečo volí radšej  útek? Je to tak zbabelé… nedokáže sa pred neho postaviť a pozrieť sa mu priamo do očí, s vážnou tvárou.

„Naruto…“

Blondiačikom prešli zimomriavky a tuho zavrel oči. Preto uteká. Pre ten pocit, že by mal. A pulzujúcu bolesť niekde v ňom, ktorá sa opäť prebrala k životu.

„Pozri sa na mňa.“

Hlas. Chladný a dôverne známy.

Naruto sa zachvel.

„… Pozri sa…“

„Sasuke…“vykĺzlo Narutovi z pier. Ani si neuvedomil, ako moc túžobne a žiadostivo to vyznelo. Chcel dôveru. Chcel, aby ho to prestalo ťahať niekam preč.

Ruky Uchihy ho zo zadu chytili za driek a pritiahli na svoje vlastné telo.

„Budeš ma počúvať?“

„…“ Naruto prehĺtol. Jeho vnútro bolo pod paľbou a on potreboval do úkrytu.

„So Sakurou nič nemám.“

Naruto sa mu vyšklbol a obrátil sa tvárou k nemu. Sťažka dýchal, ale mal priamy pohľad do Sasukeho očí. „Prečo mi to hovoríš?!“

Sasuke ho schmatol za ruku.

„Nechaj ma!“ blondiačik sa znova vyšklbol. „Vieš ako moc… si ma zranil?“ ublížene naňho pozrel.

Sasuke spravil krok k nemu a on o krok cúvol. A zase a zase, až kým Naruto nenarazil do steny. Vtedy sa Sasukeho ruka oprela pri Narutovej hlave a on sa naklonil k nemu.

„Sasuke…“ vydýchol Naruto. Nemôže vzdorovať, ten hnev v ňom sa stiahol. „… zahrávaš sa so mnou…?“

„Myslím to vážne,“ povedal Uchiha. Nebola to priama odpoveď na Narutovu otázku. Dlaňou sa dotkol miesta na Narutovej hrudi, kde bilo srdce.

„Hej…“ Naruto mu tú ruku chytil, ako keby ju chcel dať preč. Ten pálivý pocit, keď sa ho Sasuke dotkol. Chcel aby zmizol. Ale nič neurobil. Len ju chabo držal a čakal, čo bude ďalej.

Uchiha sa mu naklonil k uchu. Naruto vnímal jeho dych, a tiež sa ich líca na moment dotkli. Hrejivá pokožka chladnej osoby. Tak príjemné, vedieť, že i on niečo cíti. Jedno modré oko sa zatvorilo, aby sa vyhlo styku s čiernymi vlasmi.

„Gomenne…“

Slovo. Jedno slovo pokúšajúce sa utíšiť ranenú osobu. Pokúšajúce sa zastaviť toho, kto uteká. Osloviť toho, kto odmietol počúvať.

„Neverím…“

Sasuke sa o kúsok odtiahol. Len na toľko, aby sa mu mohol pozrieť do očí, ktoré hľadeli na zem.

„Čomu?“

„Neviem… neviem čomu mám veriť…“ jeho ruka pomaly skĺzla z tej Sasukeho. „Pretože… je rozdiel medzi tým, čomu chcem veriť a čomu môžem veriť, však?“ Bolo na ňom vidieť, že chcel zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na Sasukeho, ale neurobil to. Len sa tak strhol.

Sasuke mu položil voľnú ruku na líce a málinko naklonil hlavu. „Naruto…“

Blondiačik to bral ako pokyn. Ako žiadosť o to, aby sa naňho pozrel. A tak sa azúrová stretla s chladne čiernou. Tak upokojujúcou, istou…

„Ver mne.“