Bezsenná noc privádza duchov minulosti

<!– @page { margin: 2cm } P { margin-bottom: 0.21cm } –>

Kisame sa už tretí raz za poslednú hodinu strhol zo spánku. Príčinou bolo, ako sa Itachi neustále prehadzoval. Vracali sa zrovna z nepodarenej misie. Naruto opäť unikol. Nahnevane zavrčal.

Itachi si ho však nevšímal a vstal. Už sa ani neobťažoval tváriť sa alebo sa pokúšať spať. Nešlo to. Opäť ten sen. Vedel, čo ho vyvolalo. Správa, že Orochimaru už onedlho prevezme nové telo. Jeho brata. Ale prečo sa cítil tak pod psa? Ako by mu niečo ukradlo dušu a vytrhlo srdce z hrude. Veď to mal byť Sasuke a nie on… K čertu. K čertu so všetkým. Vstal a zamieril k ľadovému potoku, kúsok od miesta, kde sa utáborili. Nabral si do rúk vodu a opláchol si tvár. Už hodnú chvíľu ho zalieval studený pot. Za každým, keď zavrel oči, vybavila sa mu bratova tvár v „tú“ noc a následne ich posledné stretnutie. Opäť raz bol na pochybách, či sa rozhodol správne. Klan alebo mier. Z morálneho hľadiska odpoveď poznal, ale s vekom začínal byť sebecký a začínal ľutovať, čo stratil. Dnes by si asi nevybral to isté. Nie, k by žil ten život, ktorý žije. Bol si však istý, že by taký život nežil. Najskôr by si Senju našli iný spôsob, ako sa zbaviť klanu. Ako on, tak Sasuke by boli odsúdený na smrť. Nie, to by nikdy nedopustil. Bratovu smrť naozaj nechcel. A keby sa to v tedy a dáky čas ututlalo, musel by neskôr zbiť všetkých. Misia by si ho našla. O tom nemal ilúzie. A ani o tom, že by sa znovu rozhodol rovnako. Z myšlienok ho vytrhlo, že z miesta, kde zanechal Kisameho, počuť kroky a kisameho chrápanie. Kisame nebýval námesačný. Okamžite vyrazil.

Ľahké kroky nebolo takmer počuť. Tým si bola istá. Žraločí shinobi spal tvrdo a cez svoje chrápanie ju nemal šancu počuť. Aké to mali o ňom informácie? Áno, je v týme s…s Uchihom. Práve pre to si vynútila túto misiu. Mala na sebe priliehavý čierny oblek, podobný gaiovmu a leeho overalu. Na páse bežná ANBU výstroj, na tvári maska a ľahké mokasíny na nohách. Bola špecialistkou vo svojom obore. Genjutsu a taijutsu. Zrazu sa za ňou zval pohyb a ona sa otočila. Okamžite ju chytil. Povestné genjutsu, majetok Uchihov. Jej telo sa v realite zrútilo k zemi. Podlomili sa jej kolená a hlasný dopad na zem prebral aj Kisameho. Ona to však už nevnímala. Mohla si teraz na vlastnej koži zažiť to, čo jej kedysi opísal Hakate-kun. Kríže, tisíc smrtí…

„Čo to k čertu?!“ Kisame sa strhol zo spánku a nechápavo hľadel na Itchiho a čiernu postavu na zemi. „Kto to je?“

„Nemám zdania. Za to ty spíš ako poleno.“ Odvrkol Itachi.

„No vieš. Keď ma niekto nenechá spať a prehadzuje sa zo sna, ako malé dieťa, čo sa bojí búrky…“

„…“ Itachi ho ignoroval a podišiel k postave na zemi. Chcel zistiť, s ktorej dediny je. Odhrnul golier, na ktorom mávali z vnútra ANBU štandardne znak dediny a hodnosti. Po tom ho bez rozmyslu nechal narovnať sa na mieste.

„Tak teda?“ Spýtal sa Kisame netrpezlivo.

„Elitní ANBU z Konohy.“ A po odstúpil od tela.

„To ani nechceš vedieť, koho s tvojich ex-kolegov za tebou poslali?!“ Žasol Kisame.

„Ani nie.“ Itachi mal zlé tušenie. „Navyše z kolegýň.“

To Kisameho naozaj zaujalo. Podišiel k dievčaťu a zložil jej masku. V tú chvíľu Itachi zalapal po dychu a bolo zrejmé, že zrušil genjutsu. „Čo stváraš?!… Si bledý!“ Uvedomil si žraločí shinobi.

„To je…“ Itachi však už nehodlal nič ďalšie o dievčati povedať. „Vstávaj. Ideme preč, kým sa preberie.“

„To teda nie. Mohla by sa po našich stopách dostať do Skrýše.“ Ohradil sa Kisame. „Musíme sa jej zbaviť.“

„S tým nesúhlasím.“

„…“ Kisame nevedel, čo povedať a zízal na priateľa s otvorenými ústami.

„Nepripravím o život ďalšiu osobu, na ktorej mi záleží.“ Preniesol Itachi takmer nehlasne.

Žralokovmu sluchu to však neušlo. „Vezmeme ju so sebou.“

„Ale…“

„A zbavíme sa jej niekde, kde budeme mať ako za sebou zahladiť stopy.“ Dodal Kisame.

Itachi sa sklonil nad svoje veci a vytiahol povraz na lezenie. Kisame mlčky sledoval, ako jeho spoločník dievča zviazal. V zápätí ju donútil zahľadieť sa mu do očí. Musí napraviť účinky genjutsu.

Kisame rozložil oheňa posadil sa. Dnes v noci už ani on, ani Itachi nebudú spať. To bolo jasné. „Tak teda, kto to je?“ Spýtal sa len, čo si Itachi prisadol.

„Oremy.“ Povedal Itachi po chvíli. Vyslovil to po tichu a so zvláštnym nádychom. Bol podobne pichľavý, ako keď spomínal brata, ale svojim spôsobom nežnejší.

Kisame sa na neho skúmavo zadíval. „Nechceš mi o tom povedať?“

„Nezdá sa mi, že som niekedy chcel niekoho zasvätiť do svojich záležitostí!“ Vyrútil sa na žraloka.

Kisame cúvol. Itachi mu teraz skôr pripomínal Kakuzu, pri jeho výbuchoch zlosti. „Prepáč. Ja…“

„A ak niečo povieš v Skrýši, osobne si ťa podám!“ Zasyčal Itachi.

Dievča sa konečne začal preberať. Pod ANBU maskou malo tmavohnedé vlnité vlasy a keď konečne otvorilo oči, boli zelené, ako jarná tráva.

„Už sa prebrala.“ Ozvalo sa nad ňou. Oremy otočila hlavu ku Kisamemu. Na jej tvári sa zjavil zdesený výraz. Okamžite sa snažila pohnúť rukami a nohami, ale Itachi ich zviazal pevne. Ústa jej však nechal rozviazané.

Spoza stromu sa ozvalo bručanie. Itachi sa rozhodol, že bude lepšie, ak ho neuvidí. Kisame len pokrútil hlavou. „Ten chlap ma dnes vážne štve! Budeš aspoň ty tak milá a povieš mi, čo medzi vami je?“

„Ani sa neopováž.“ Čiernovlasý ninja vyšiel spoza stromu a tváril sa nahnevane. Nedalo sa povedať, či na ňu, Kisameho alebo na seba. Prišiel až k nej a kľakol si. „Mlč a vysadíme ťa v najbližšej dedine.“

To už však Kisamemu nedalo. Bude musieť podať správu.“Idem po vodu. Mali by sme sa najesť, než vyrazíme.“

„Ita…“ Skúsila prehovoriť.

„Ani to neskúšaj.“ Zmrazil ju ľadovým pohľadom.

Dievča sa mu vpíjalo očami do tváre, ale už sa nesnažilo prehovoriť.

Kisame došiel k potôčiku a naplnil hrniec vodou. Popri tom však vyvolal svoju nehmotnú podobu u Peina v kancelárii.

Peina takmer vystrelo, keď sa otočil a na pred chvíľou prázdnom mieste, zbadal siluetu žraločieho ninju. „Čo sa deje?!“ Zasyčal.

„V noci nás prepadla elitná ANBU z Konohy. Zdá sa, že Itachi ju pozná a za každú cenu sa snaží, aby prežila.“

„Doveďte ju sem.“ Peinov verdikt bol definitívny.

Oremy i Itachi na seba nemo hľadeli, keď sa Kisame vrátil. Obaja mali zvláštne pohľady. Zasnené. Jeden nahnevaný, druhá ľutujúca.

„Kde si nechal vodu?!“ Oboril sa Itachi na Kisameho.

„Sorry, ale hovoril som s Leadrom. Chce, aby sme tú ANBU doviedli.“

„Čo?! Ty…!“ Itachi sa tváril, že žraloka už už zoderie z kože.

„Sorry, ale toto je vážne.“

Itachi sklopil pohľad na zem. „Rob, ako myslíš“ Vstal a bez raňajok začal kráčať smerom na sever.

„Čo blbneš!“ Skríkol na neho Kisame.

„Neviem, kto s tým začal.“ Itachi definitívne nemienil zastať. Kisame si rýchlo spakoval veci a prehodil si zviazané dievča cez plece. „Promiň holka.“ Uškrnul sa a nasledoval Uchihu.