Black ‚n white – pt.1

Pôvodný plán znel ísť všetko vysvetliť Tsunade, no kvôli možnosti, že by zavolala políciu, sa rozhodli tento bod vynechať. Itachi predsa vravel, že Narutovi nič nehrozí, a ak aj, tak pri ňom stále niekto bude. Kiba mu štedro ponúkol Akamaru ako bodyguarda, na čo sa len Naruto zaboril hlbšie do Sasukeho náruče.

Zrazu bolo jedno, kto tam je. Kiba-NeKiba, oni sa k sebe budú túliť a basta. Ak sa mu niečo nepáči, nech odíde, je to ich izba a oni si tu budú robiť čo chcú. Navyše, Naruto mal triašku a prísny zákaz myslenia na zlé veci. Snažili sa vymyslieť postup, ktorý by mu pomohol na všetko zabudnúť. A on sám si ako prvú vec na zozname zvolil bezpečnú Sasukeho náruč. Miesto, kde sa nedá nad takými vecami uvažovať.

„Vieš, Sasu?“ zašomral Naruto. Akási apatia mu bránila vyslovovať celé vety a poriadne, avšak oslovený si to preložil správne, ako „vieš čo, Sasuke?“ Pozrel do azúrových očiek a takmer sa usmial. Jediné, čo mu v tom bránilo, bol snáď nezvyk.

„Hn?“

Kiba vstal zo stoličky, na ktorej doteraz sedel. V hlave mal niečo, čo chcel zahnať do úzadia, ale nedalo sa to. Absolútne ho nezaujímalo, čo má Naruto na srdci, pokiaľ to chce povedať Uchihovi a nie jemu. Začína sa tu cítiť ako vzduch, a kde je jeho odmena za to, že pomáhal? Prečo sa nemôže k nemu tak túliť? Prečo nemôže vdychovať jeho vôňu, cítiť jeho pokožku, počuť jeho slová tak blízko, opájať sa jeho prítomnosťou a nestarať sa o nič ostatné? Prečo je to privilégium Sasukeho Uchihy?

Naruto na to ani nepomyslel. Takmer aj zabudol, že tam Kiba je, pretože Sasukeho vôňa bola tak mámivá, a pravidelný rytmus jeho srdca, ktorý počul keď mal hlavu položenú na jeho hrudi, bol taký oslobodzujúci od reality. Spolu s nádychmi a výdychmi, ktoré kolísaly a uspávali, bol to najjasnejší, najrýchlejší a najpríjemnejší spôsob, ako sa mysľou dostať niekam ďaleko. Na miesto prázdnoty, kde nie je nič, až na Sasukeho osobu. Každý jej kúsok patriaci Narutovi, ktorý po Kibovom postavení sa len zdvihol strapatú hlavu a zmätene pozrel na Sasukeho, ako keby sa pýtal, čo sa deje. Skrátka mal vlastné pohodlie a dopriaval si sebeckosti koľko sa v ňom len našlo.

„Naruto,“ Kibov ostrý hlas ho ťahal preč z romantiky a nepekne mu pripomínal, že je v ibze spolu s nimi.

„Há?“ škaredo sa naňho pozrel. Nech chce čokoľvek, musí práve teraz? Naruto ani netušil, čo by mohlo spôsobiť, ak by to povedal nahlas.

„Naruto,“ zopakoval Kiba iným tónom a vzdychol si. „Mohli by sme sa porozprávať? Prosím,“dodal.

Azúrový pohľad váhavo pozrel na čierne oči, ako keby si pýtal povolenie. Bolo mu pri Sasukem tak dobre a teplúčko, čo po ňom Kiba chce? Ale keď sa naňho pozrel, to čo ucítil bola… výčitka? A čo to bolo za výraz? Nedokázal pochopiť, čo sa deje. Spravil niečo zlé? To už dospel do bodu, keď si mohol byť istý, že ak nepôjde teraz za Kibom, tak sa potom bude stále sám seba pýtať čo chcel. Nedá mu to pokoj, nedá mu to spať. Ešte raz sa poriadne pritúlil ku Sasukemu, aby cítil jeho telo na svojom a ucítil jeho ľahký dotyk ktorý mu prešiel z vlasov cez chrbát až ku drieku. Mimovoľne sa zachvel, to bolo to, po čom túžil, Sasukeho dotyk. Len jeho. Aké by bolo pekné, ak by na verejnosti vyhlásil, že sa ho nikto iný nesmie dotknúť. Byť jeho majetok, to by i celkom bral…

„Errm,“ Kiba si odkašľal a spýtavo naňho pozrel.

Naruto nahodil výraz typu „hops“ a zliezol zo Sasukeho. To má za to, že myslí na také veci. A teraz musel opustiť tú teplú náruč a v sprievode psieho chlapca – ktorý síce pre neho bol tiež svojím spôsobom nevyhnutne dôležitý -, vyšiel na chladnú chodbu.

„O čo ide?“ spýtal sa na rovinu, kým Kiba prešiel ku protiľahlej stene a oprel sa o ňu.

„…Naruto….“ Prečo to nechápe? Ako mu ubližuje už len tým, čo ku Sasukemu cíti? Áno, on to nemôže nijako zmeniť, ale môže si to nahovárať. A teraz… to, že mu niečo povie, nepomôže ani jednému z nich. To všetko sú len zúfalé pokusy ako získať niečo, čo nie je určené jemu.

„Hai?“ spýtal sa Naruto obozretne.

„Aké myslíš, že by bolo vidieť Sasukeho napríklad so Sakurou?“ nadhodil Kiba. Dobre, nechcel na to ísť takto priamo, ale musí mu ukázať, aké to je.

„S… so… Sa… Čo-?!“ v Narutovej blonďatej hlavičke nastal skrat a len nechápavo pozeral na Kibu. Nedochádzalo mu, o čo sa snaží, čo mu chce povedať. Len, že jeho mienka o Sakure dostala niekoľkonásobne viac čiernych bodov, než mala doteraz, a on začal cítiť bezpointnú žiarlivosť. A potom že naša vlastná fantázia nás nemôže zraniť.

„Šššt,“ Kiba sa odlepil od steny a spravil krok ku Narutovi, takže stáli tesne pri sebe, a zahľadel sa mu do očiek. „Nie nie nie…“ Bože, len aby nič nepokazil. „Chcem len povedať, že… žiarlim na Sasukeho.“

„Lebo má Sakuru?“ Naruto naivne zdvihol obočie. Akosi si neuvedomoval, že sa odklonil od reality, a Sasuke v skutočnosti patrí jemu samému.

Kiba sa musel zasmiať. „Pretože má teba.“

„… Ah….“ blondiačik zažmurkal. Čo to, čo to? Takže, Kiba žiarli, a Naruto to ignoruje a pokračuje v tom, čo psieho chlapca zraňuje. Proste si nemôže pomôcť, pretože všetko ho volá k Uchihovi, a snaží sa sám sebe nahovoriť, že na ničom inom nezáleží.

„… Kiba…“

„Ha?“ Psí chlapec zostal prekvapený, keď ucítil Narutov jemný dotyk, a prehĺbenie končiace objatím. Jeho vôňu a teplo jeho tela. Zrazu celý ako keby patril jemu. Na malý okamžik, ktorý raz skončí, a bude to skoro. Nepríjemný návrat do skutočnosti však odkladal čo najďalej, a radšej si blondiačika privinul viac k sebe.

„Gomenne…“

„Arigato…“

„Noták, notáááák!“ Kiba zatlieskal aby na seba upriamil pozornosť, „prestaňte sa tu povaľovať, musíme skúšať!“ zavelil.

„Hmmmmm,“ zatiahol Shikamaru a neochotne sa postavil. Aj tak tu nie sú žiadne oblaky, ktoré by mohol pozorovať, len blbý strop. Ale prišlo menej ľudí – predsa len, minulé dni na týchto akože skúškach nerobili nič.

„A čo, čo čo čo?“ energicky sa spýtal Naruto.

„Och nie,“ Kiba zastonal, „zase ťa chytá tá hypeaktivita?“

„Hááái,“ pritakal Naruto so smiechom a priskočil až ku Kibovi. V krátkom pohybe, ktorý nikto nepostrehol, sa zľahka obtrel vlastnými perami o tie jeho a už bol od neho o niekoľko metrov ďalej. Pobehoval z miesta na miesto, v ruke držal scenár a mával s ním, ako keby mu mal pomôcť lietať.

„Ako to, že máš takú dobrú náladu?“ spýtal sa Lee už asi po ôsmy krát a ešte stále naivne očakával nejakú odpoveď.

„Nh,“ zazubil sa blondiačik, ale zmysluplnú odpoveď v sebe nenašiel. Je tu, je doma, je medzi svojimi. Má tu ľudí, na ktorých mu záleží. Malo by mu ku šťastiu chýbať ešte niečo? Kukol na Sasukeho a jeho úsmev sa ešte o čosi rozšíril.

„Sa-su-ké ~“ vrhol sa pre zmenu jeho smerom. Uchiha sebou trhol, a v tú správnu chvíľu spravil krok nabok, aby sa vyhol kolízii s Narutom.

„Musíme skúšaaať!“ zopakoval Kiba tvrdohlavo. „Naruto!“

„Hai,“ Naruto si čupol a usmieval sa ako slniečko. „Môžeme začať.“

„… Určite?“ Kiba naňho podozrievavo hľadel. To decko sa len tak ľahko uzemniť nedá, ale tak čo, radšej aby ho nejako zamestnal. Odkašľal si a otvoril scenár. „Tak teda, strana osem…“

„Osem, osem,“ nevinne zopakoval Naruto kým listoval stránkami. „Mám to!“ zahlásil nahlas, na čo sa niekoľko párov očí otrávene prevrátilo ku stropu.

„Nech si včera fetoval hocičo… už to nerob,“ dal mu radu Neji.

„Achm…“ Naruto nafučal líca, takže vyzeral ako veľká blonďatá žaba. „Háá?“

„Scenár, Naruto, scenár,“ pripomenul mu Kiba.

„Háá???“

Miestnosťou sa ozval zborový povzdych.

„Sasuke,“ vydýchol Naruto. Bol to jeden z mála okamihov, keď jeho meno vyslovil tak… obyčajnejšie, pričom sa mu podarilo, aby to vyznelo výnimočnejšie než hocijaké iné oslovenie. Pozerať sa na neho, v čiernom tielku a rovnako tmavých nohaviciach po kolená, navyše s jednorázovým tetovaním plameňa na rukách i lýtkach… zdalo sa, že Uzumaki vrástol do zeme a nechal sa unášať vlastnými predstavami, typu ako to oblečenie z neho dostať….

„Naruto, švihni si, ideš na javisko za päť minút!“ prebral ho Kiba, ktorý mal biele nohavice a košeľu s krátkymi rukávmi, ktorú si práve zapínal. Na chrbte mal relatívne malé a tak i ľahké krídla z papiera.

„Ááá,“ Narutovi došlo, že pôjde tam, pred tých ľudí, ako prvý. „Kruci, kruci…“

„Xó!“ Kiba naimitoval Sasukeho a nadvihol obočie. „Ty máš trému, Naruto?!“

Naruto zavrtel hlavou. „Iie.“

„… Okey… “ Kiba si ho prešiel zvláštnym pohľadom, ako keby ho skenoval a hľadal znaky nervozity. „Ponáhľaj sa, čas beží…“

**

Mladý princ stál oproti osobe s korunou na hlave. Údajne jeho otec, kráľ. V tom prípade sa ale musel podať na matku, keďže nemá ani čierne vlasy, ani super-mega-extra-ultra husté obočie. Na tom ale nezáleží. Stáli pod bránou vedúcou do paláca, pričom blondiačik bol na vonkajšej strane. Cez plece mal prehodený obyčajný kožený batoh.

„Nemusíš odísť. Kto prevezme trón?“ Kráľ ľútostivo pozrel na svojho syna.

„Nie som predsa tvoj jediný syn,“ jemne ho upozornil Naruto. „Len, preboha, neplač,“ dodal okamžite.

„Vrátiš sa, však? Máš svoje povinnosti, ako prvorodený.“

„Mám, viem o nich. Nájdem si ženu, ktorú budem milovať, a vrátim sa,“ predniesol princ nadnesene. Ilúzie o svete a o tom, ako je všetko jednoduché, ho ešte stále neopustili. Detská predstava vypestovaná za múrmi palácu a neschopnosť vidieť svet taký, aký je.

„Nevestu si nájdeš aj tu,“ snažil sa ho kráľ stále presvedčiť. Posledný pokus chabo padol.

„Nehľadám nevestu. Hľadám lásku. Zbohom, otec…“

Nemyslel si, že to bude také jednoduché. Opustiť domov. Vidina dobrodružstva, a možno aj niečoho lepšieho, ho poháňala vpred. Vymaniť sa spod hierarchie, v ktorej stál navrchu, a ochutnať niečo iné. Spoznať to, čo doposiaľ nepoznal, a hnať sa za halucináciou… láska je pojem, istým spôsobom legenda. Pocity vzťahujúce sa na druhú osobu vraj nikdy nemôžu byť dostatočne silné. Pokoj a jemnosť sa len ťažko spája s vášňou a túžbou, dostatočne nespútanou na to, aby vyvolala závislosť.

Nechce už počúvať také veci. Má všetkého dosť, dospel do veku samostatnosti a chce si sám overiť, čo je pravdou a čo nie.

Nejakú tu chvíľku už kráčal popri ceste, keď uvidel niečo smotanovo biele ležať v tráve. Neváhal, a podišiel ku tomu.

„… Pes?“ kľakol si a prešiel rukou po srsti. Akamaru, hoci bol stále len šteňaťom, dokázal ležať na zemi ako keby už nemal na žiadny pohyb síl. „Umiera,“ vydýchol princ. Podal tak informáciu divákom, ktorý by inak nemuseli pochopiť, čo sa deje.

Kľakol si do trávy a vzopäl ruky ako pri modlitbe. Bolo pravdou, že sám k tomu psovi nijaký vzťah nemal, ale i tak prosil o záchranu jeho duše. Zistiť, či existujú záźraky, predsa bolo na jeho zozname. Preto jeho pery začali nehlučne odriekať slová, želanie, prosbu či azda príkaz niekomu tam hore.

Chvíľu sa nič nedialo, potom preblyslo ostré svetlo a pri kľačiacom Narutovi sa zjavil Kiba. Ľútostivo pozeral dole. Ľudská bytosť… vždy žiada nemožné. Nemožné od nich.

„Pomôžeš?“ vzhliadol princ hore, a jeho oči sa stretli s tými anjelovými. Odpoveďou mu bolo len pokrútenie hlavy. „Tak prečo si prišiel?“ spýtal sa takmer obviňujúco.

„Volal si.“ Vždy niekto zavolá, a potom len viní. „Tak som tu.“ Nemôže pomôcť. Nie je toho schopný, jednoducho sa to nedá.

„Bláznivé je, že sa človek vždy obracia na nebo,“ ozval sa tretí hlas. Princ sa prudko obrátil a pozrel na osobu, ktorej príchod si ani nevšimol. Napriek tomu, že to on sám, ako Naruto, očakával, ucítil už pomerne známe šteklenie v podbrušku. Takmer neodolal a vyhŕkol jeho meno, no namiesto neho to urobil Kiba.

„Sasuke…“ Bol to tón, aký by človek použil pri stretnutí so svojím rivalom.

„Ty si… diabol?“ Hlesol Naruto a očami visel na Sasukem.

„Cha. Som. A?“ Uchihovi to celkom sedelo. Arogantné postavenie, ktoré získal tým, že mu Kiba pridelil práve túto úlohu. A predsa to nebol čisto on, jeho vystupovanie bolo otvorenejšie, dráždivejšie. Ako keby horúčnosť pekla, s ktorou sa jeho postava spájala, roztopila čosi z toho ľadu. Chlad, ktorý sa zdal takpovediac nezničiteľný, zrazu zmizol.

„Prečo si tu?“

„Prečo sa pýtaš, keď nechceš poznať odpoveď?“ Sasuke sa predklonil, aby sa dostal bližšie k jeho úrovni.

„Nepovedal som, že nechcem poznať odpoveď,“ povedal Naruto chabo na svoju obranu a vyhol sa mu pohľadom. Ako keby v ňom čítal, aj keď to celé bola len hra. A musel si stále pripomínať, že musí pokračovať, a hlavne nezabudnúť text. Obrátil sa preto na Kibu. „Prosím, pomôž,“ dôvod, prečo ho sem volal, je predsa ten. Áno, anjel už povedal, že to neurobí, ale na tom nezáleží.

„Nemôžem…“ zopakoval Kiba. V hlase nebola previnilosť ani smútok, len čosi čisté a svojím spôsobom nebeské, čo sa ťažko charakterizovalo.

„Vieš, aký je ten rozdiel medzi dobrom a zlom?“ ozval sa znova Sasuke, „… my bývame úprimnejší.“

„A ty mu pomôžeš?“ Naruto sa obrátil na démona.

„Nie je to tvoj pes, tak prečo sa tak moc staráš?“

„Chcem vidieť zázrak,“ šepol blondiačik.

„Ja by som mohol,“ potvrdil mu Sasuke svoju právomoc a kľakol si ku psovi. Akamaru naňho pozrel, pričom si pamätal, že nesmie vrčať, a nechal sa pohladkať. Postavil sa, zjavne úplne bez problémov, a i celkom netrpezlivý. Chcel odísť zo scény a to čo najskôr. Nechápal, prečo sa naňho všetci dívajú. A prečo je tam toľko ľudí – doteraz tam vždy boli len tí, ktorých poznal.

„Čo vlastne hľadáš?“ Sasukeho hlas znel posmešne, ako keby všetko už vedel – celú pravdu -, a len chcel, aby to vyslovil princ nahlas. Jedno slovo, detinsky a naivne.

„… Lásku…“ v Narutovom hlase zaznelo váhanie. Práve sa zveruje anjelovi a démonovi. Nie je to choré?

Akamaru zavrtel chvostom. To slovo – lásku – bolo preňho ako povel. Krátke a jednoduché. Obtrel sa o Sasukeho a následne Narutovi skoro čumákom vypichol oko.

„Ďakuje,“ vysvetlil anjel, ktorý tam postával bez povšimnutia. Prestali mu venovať pozornosť.

„Odkedy robia démoni dobré skutky?“ vykĺzla princovi otázka z pier.

„Toto nie je o dobre a zle,“ odvetil Sasuke neurčito a postavil sa.

„Teraz… odídete?“

„Nie,“ odvetili obaja naraz.

„Zaujal si ma,“ ozrejmil démon a lenivo si prehodil ruku cez Narutovo plece. Blondiačik sa medzitým postavil. Presne do tohto bodu sa chcel dostať. Teraz môže cítiť Sasukeho a mať ho pri sebe. Aj keď ch ce veľa sebazaprenia aby sa k nemu nepritúlil a udržal scénu v chode.

„Chceš náhradu? Zaplatenie duše za dušu?“ hlesol.

„Nie je to náhrada ani platba. Zaujíma ma len, ako chceš dosiahnúť ten cieľ.“

„Nie!“ zaprotestoval anjel. „Princ Uzumaki,“ na priebeh konverzácie vyznelo toto oslovenie príliš stroho a formálne, „je to démon. D-É-M-O-N.“

„Možno som,“ odfrkol si Sasuke, „ale neklamem. Nič z toho, čo hovorím, nie je lož.“

„Čo teda chceš?“ zmätený Naruto pozrel na Sasukeho.

„Teba, vo svojej moci,“ nebadane sa usmial. Uchihovský úsmev priamo na javisku, a ako reakcia pár vzdychov z publika. Taká vec sa vidí len raz za život.

„Takže spútaš moju dušu?“ Naruto mu pozeral priamo do očí a cítil, ako ho niečo vťahuje. Zabúda na to, kde je, kto tam je, prečo tam je. Ako keby naňho skutočne pôsobila nejaká démonia moc.

„Tvoju dušu? Nie, tá zostane slobodná. Spútam len telo, v ktorom sa nachádza. Ach, áno, on by ti vzal dušu, to, čo chcem ja, je len telo…“

„My z nikoho nerobíme živé bábky,“ ohradil sa anjel.

„Tch. Veriť anjelovi,“ Sasuke pohŕdavo nadvihol obočie. „To rovno podaj ruku diablovi. Ale ak veríš, že ti ponúka niečo lepšie, tak si choď za svojím naivným snom.“

„Nie,“ princ pokrútil hlavou, ako keby väčšinu z jeho slov ani nevnímal. „Uzavrieme dohodu.“

„To sa mi páči,“ Sasuke si nebadane pritiahol blondiačika bližšie k telu. Ako keby si chcel brániť svoj majetok.

„Prestaň s tým a hneď ho nechaj,“ prikázal anjel démonovi. Bolo však jasné, že tým nič nedocieli.

„Čo nevidíš?“ pobavene naňho Sasuke pozrel. „Azúrová už prepadla temnote.“

„… Ale len na skúšku…“ hlesol Naruto.

Ako tak kráčali, svetlo sa tlmilo a zachádzalo do červenšieho nádychu stmievania. Kiba sa držal v úzadí, v bielej anjelskej kombinéze si však nepripadal práve nenápadne. Napriek tomu si ho tie dve osoby pred ním nevšímali. Naruto monotónne kráčal vpred, a Sasuke, ktorý bol po jeho boku, mu prevliekol cez oči pásku. Nato sa obrátil o 180°, takže kráčal dozadu, a začal mu nejakým kusom látky zväzovať i ruky.

„Si v mojej moci…“ zašepkal mu do ucha.

Premena dňa na noc sa prehlbovala, a pred nimi sa zjavila stodola. Sasuke sotva nebadaným pohybom nasmeroval Naruta tam, a ten ho nasledoval. Slepo a ochotne, ako keby si ani neuvedomoval, čo sa s ním deje. Nedokázal v sebe prebudiť tú hereckú časť, ktorá by ho vyburcovala k takémuto výkonu, išlo len o jeho dôveru k Uchihovi.

„Počkáme do úsvitu.“

Stodola bola otvorená, dnu nikto nebol – ani človek, ani žiadne zviera, len nejaké matné blikajúce svetlo a veľké kopy slamy. K jednej z nich Sasuke doviedol Naruta a nenáhlivo ho do nej zvalil.

„Ahh…?“ Princ bol zmätený. Nevedel, čo sa deje, ale ako keby sa mu niečo snažilo nahovoriť, že na tom aj tak nezáleží. „Čo sa deje?“

„Nič,“ zaznela bezstarostná odpoveď a Sasuke si kľakol k nemu.

„Kde si…?“ Naruto natiahol dohora zviazané rúčky.

„Som tu,“ zaznela tichá odpoveď, ktorú mali v javisku problém počuť, princovi priamo do ucha.

„… čo…?“ nedopovedaná otázka. Niečo, čo sa stáva nepodstatným a absurditou.

„Tak a teraz…“ Sasuke šikovne rozopol gombíky na Narutovom oblečení a dostal sa k jeho hrudi. Koľkokrát to už robil, a stále sa mu to nezunovalo. Niečo takéto ho snáď nikdy neprestane baviť. Aj keď, on by to nenazval priamo zábavou. Presne ako očakával, neďaleko nich sa vznietil plameň, z ničoho nič. Moderné efekty im poskytovali veľkú slobodu, aj keď museli využiť vlastnú vynaliezavosť, aby na ne nemuseli míňať peniaze. „… teraz sa nebráň,“ dopovedal.

„Nemôžem sa brániť…“ odvetil Naruto a zjavne ho to stálo veľa síl.

„Áno,“ Sasuke mu prešiel rukou po celej hrudi až dolu, kde ho zastavila látka nohavíc. Blondiačik sa zachvel „Nemáš na výber.“

Narutove rúčky vo svete tvorenom tmou, v ktorom sa nachádzal sám, konečne našiel Sasukeho a pritiahol si ho k sebe bližšie. „… Chcem ťa…“

„Chm,“ Uchiha naňho pozrel napoly pobavene, napoly spokojne. „Je to len sugescia. Môžeš si myslieť, že to chceš, lebo to chce tvoje telo. A to mi úplne stačí…“

Princ vždy dostával to, čo chcel. Už od mala, bez obmedzenia. Nepáči sa ti náš palác? Dáme postaviť iný. Zdá sa ti tvoja izba malá? Dáme ti inú. Chceš byť vegetariánom? Mäso je predsa zdravé… ale keď tak moc chceš, tak buď. Máme ťa radi, všetci ťa majú radi. Rob si čokoľvek. Si predsa kráľovskej krvi.

Nebol zvyknutý čakať, alebo nechávať veci na náhodu. O veci, ktoré chcel, nežiadal. Rovno si ich bral, bez opýtania či ďakovania. Aj keď sa mu snažili v neskoršom veku pchať do hlavy kaleráby o slušnosti v spoločnosti, aby nerobil korune hanbu či čo. Ale asi bolo už na výchovu neskoro.

Preto teraz potiahol ešte o kúsok a zároveň sa sám málinko nadvihol. Nemusel hľadať, neboli žiadne zlé či neúspešné pokusy. Inštintívne vedel presne, kde sa jeho cieľ nachádza, i to, ako sa k nemu dostať. Ucítil Sasukeho pery, bojovne sa do nich pustil a jeho snaha bola opätovaná. Toľko k vášni, žiadostivosti a hladu. Uchihov jazyk sa mu víťazne dostal do úst, kde zápasenie vo veľkom pokračovalo.

Len pár sekúnd. Pár sekúnd, ktoré oberajú o dych a žiadajú o predĺženie. Prídavok. Jednoducho viac. Krátky moment, ktorý zanechal publikum zmätené. Je to naozaj, je to realita?

Sasuke pozrel na Naruta. Cítil jeho prudký dych. Chytil jeho ruku a jemne mu ju odsunul od svojho trička, aby ho blondiačik pustil. Druhou rukou sa pustil znova do zahrávania sa s jeho telom. Dychtivý výraz bol len pre neho samého. Nikto to nevidel, ani jedna jediná živá dušička. Azúrové očká zostávali oddelené látkou od sveta.

„Môžeš to nazývať peklom, ak chceš…“ A svet pomaly upadol do temnoty.

**

Prestávka… Bola prestávka… Svetlá, mieriace na javisko, zhasli, a ľudia vstávali zo svojich miest. Nezáležalo na tom, bolo to nepodstatné. Jedna z vecí, ktoré nie sú dôležité.

„Je tma,“ hlesol Sasuke, pričom sa ani nepohol, s rukou na blondiačikovom brušku.

„Pre mňa sa nič nezmenilo,“ zahuhlal Naruto, ktorý mal stále cez oči previazanú pásku.

„Je prestávka!“ nahlas oznámil Kiba a kráčal k nim. „Noták. Prestávka.“ Čupol si.

„My vieme,“ odvrkli obaja takmer jednohlasne.

„Nevyzeráte,“ posťažoval sa Kiba. „Možno ak by ste sa prestali držať scenára…“

„Keď urobím niečo, čo nie je v scenári, budeš potom spokojný?“ spýtal sa Naruto trochu kruto, vzhľadom na to, čo myslel pod pojmom niečo.

„Chm,“ Kiba sa znova postavil. „Robte si čo chcete,“ odvetil stroho zrazu nepríjemne chladným tónom, zvrtol sa a odišiel tam, odkiaľ prišiel.

„Sa-su-ké…“ Naruto sa pomrvil na slame. Tá ruka na jeho bruchu ho začínala štekliť, rovnako ako výčitky ktoré sa mu ozvali v hlave. Proste nie je stavaný na to byť nekompromisný hajzlík, ktorý si ide za tým, čo si vybral, nehľadiac na tých okolo. Potriasol hlavou. „Dochádza nám scenár,“ podotkol, narážajúc na stále nedokončený koniec príbehu.

„Hn…“

Ako dlho to už nepočul? Dve písmenká, charakterizujúci tón.

„Neh,“ zamračil sa.

Sasuke Uchiha… mení sa? Mení sa preňho, kvôli nemu, pod jeho vplyvom? Alebo je to len niečo, čo si sám nahovoril, a nič sa nedeje? Pozrel by sa naňho. Urobil by to, keby mohol. V podsate to nebol taký problém, lenže si nechcel nechať znova zaväzovať oči, takže radšej vydrží takto ešte o čosi dlhšie.

„… máš ma rád?“

Prečo to teraz vyťahuje? Čo chce docieliť, pokračovanie poslednej scény? Čaká snáď súhlas, alebo niečo podobné, priamu odpoveď, ktorá by mu vyhovovala? Vlastne, ani nie. Tú otázku položilo viac jeho podvedomie než on sám. Jednoducho mu vykĺzla z pier skôr, než ju stihol zastaviť. Zahryzol si do pery.

„To je to, čo ťa trápi?“ zatiahol Sasukeho hlas z neuveriteľnej blízkosti.

„Si iný…“ hlesol blondiačik, ktorého každé jedno Sasukeho slovo oberalo o viac a viac síl.

„To už si mi vravel,“ zľahka si povzdychol Sasuke.

„… Hm…“ Naruto nevedel, čo povedať. Alebo vedel, a nechcel to povedať. Preto už len ležal a mlčal, vnímajúc vlastnú spleť pocitov, kým sa prestávka skončila.