Black ‚n white – pt.2

Lásku vraj symbolizuje oheň. plamene, ktoré symbolizujú vášeň. Vášeň, ktorá symbolizuje túžbu… Ale keď nás život vyvedie z míľnikov symboliky, ocitneme sa pred nepríjemným poznaním. Oheň je krásny, ale páli. A láska sa nestáva ničím iným, než synonymom bolesti.

Svetlá sa cez červený odtieň vracali znova do jasu.  Blondiačik ležal so zviazanými očami vedľa sediaceho tmavovláska. Málinko sa pohol, len krátky strhaný pohyb. Nejasne naznačené prebratie zo spánku. A kdesi v pozadí sa ozval štebot vtákov.

„Ahh? … Sasuke…?“

Uchihom pri tom vyslovení jeho mena prebehli zimomriavky, ktoré síce očakával, no i napriek tomu ho stálo dosť síl tváriť sa nezúčastnene, s očami stále pozorujúcimi fiktívny východ slnka.

„Temnota… sa ti časom vpije do duše ako krvavo červená farba zaplňuje oblohu…“ Slová vyslané do vzduchu, bez účinku, bez odpovede, bez reakcie. Tichý nevyslovený rešpekt k niečomu skrytému za nimi. „Pravý význam pekla… sa skrýva v duši…“

„Nerozumiem,“ hlesol Naruto, ledva schopný vpadnúť medzi tie slová svojim vlastným hláskom. Ustráchane, zmätene. Dýchal zhlboka a pomaly, ako keby sa snažil zachytiť vôňu Sasukeho, ktorý sedel tak blízko, že sa spolu skoro dotýkali… No len skoro. Znova zmĺkol a snažil sa zachytiť jeho hlas. Dve veci, ktoré mu v hlave vytvárali kolíziu pocitov, čo vysielalo nervové signály do brucha. Vraj, motýle, zrazte sa. A nereálny obraz osoby, ktorú v tú chvíľu nemohol vidieť. Na všetko ostatné sa zabúdalo. Nejaké reflektory, nejaké publikum, nejaká hra.

„Anjeli a démoni sa líšia v tom, ako ich ľudia vnímajú…“ Sasuke preniesol pohľad na Naruta. „Ľudia sú naivné tvory s malou mocou. Nechápu.“

To princa bolelo. Nechápe, áno, nerozumie mu. Pretože je človek? Vyhovárať sa na rasu, plemeno či druh… je nespravodlivé a zbabelé. Ale zostať mlčať, to takisto. A predsa sa neozval.

„Predstava anjelov vždy značí správnu cestu. Avšak keď raz človek stretne démona, nemôže sa od neho odpútať.“ Sasuke na chvíľu zmĺkol. Nepravé slnko pokračovalo vo svojej ceste v snahe osvetliť krajinu, ktorá neexistovala. „…Pretože vás láka vášeň…“

Vášeň. Slovo, ktoré uviazlo princovi v hlave. Vášeň. Vášeň. Vášeň… Sasuke…

„Vieš, že aj my máme túžby?“ Sasuke sa mierne naklonil nad neho. Naruto to nevidel, ale tak nejak to vycítil. Zostával čušať, čakal, kým odpoveď príde sama a bez vyzvania. „Túžby… Zvedavosť… Pohnútky urobiť niečo, čo sme ešte nikdy neurobili…“ Sasuke sa nahol ešte o kúsok. „… zažiť čo sme nezažili…“ jeho prsty zavadili o látku, ktorou mal blondiačik zviazané oči. „… vidieť čo sme nevideli…“ Ako sa Uchihov hlas systematicky stišoval, nádych tajomnosti stúpal. „… pocítiť čo sme necítili…“ Pomaly, jemne, nenáhlivo stiahol Narutovi pásku z očí.

Temná čierna sa stretla s žiarivou azúrovou.

Blondiačik zažmurkal.

„Mám dôvod cítiť sa výnimočne?“ spýtal sa potichu.

„Errrm,“ ozval sa anjel postávajúci pri dverách stodoly. Svojim narušiteľským hlasom vpadol do takmer idylickej scénky ktorá sa odohrávala o kúsok ďalej.

„Ha?“ nevrlo naňho pozrel Sasuke. 

„Bolo to len na skúšku,“ pripomenul mu anjel, „tak ho už pusť, nech môže odísť.“

„Nechce…“ povedal Sasuke bez pomyslenia na to, či to je pravda alebo nie.

„Nechcem…“ prisvedčil tíško blondiačik s azúrovými očkami upretými na anjela ako keby bol dieťa ktorému vzal lízatko.

„Je to nespravodlivé,“ vyhlásil Kiba po chvíli mlčania. Ako keby váhal.

„Nespravodlivé?“

„Že práve ty hovoríš o nespravodlivosti,“ neodpustil si Sasuke.

„Áno, hovorím,“ Kiba si prekrížil ruky na hrudi a silene sa usmial. Pred ľuďmi to bolo vždy divadlo. Príliš veľká priepasť medzi anjelmi a démonmi, dobrom a zlom. A pri tom sú rovnakí. „Mal by skúsiť i čosi odlišné… skôr než sa pre niečo rozhodne.“

Sasukeho a Narutov pohľad sa stretli. Blondiačikom prešli zimomriavky.

„Fajn,“ povedal z ničoho nič Sasuke, chladným nezainteresovaným tónom. Dal sa v ňom konečne spoznať ten Uchiha, ktorého poznali všetci v hľadisku. Vstal. „Ak myslíš, že ti to pomôže…“

„Pomôže to jemu,“ odsekol Kiba.

„Tch…“ zaznel krátky ironický smiech. Nútený. „Prestaň sa na niečo hrať.“

„Naozaj,“ zašomral Kiba a potiahol Naruta aby ho dostal z tej slamy. A Uzumaki vstal.

„Máš vo vlasoch slamu,“ informoval ho Sasuke a prešiel okolo neho von zo stodoly.

„Nemôžem ho vystáť,“ zašomral si Kiba sledujúc Sasukeho, zatiaľ čo si Naruto vyťahoval steblá slamy z vlasov a oblečenia. Noc na kope sena mala svoje následky. „Poďme naňho zabudnúť, ‘kay?“ z ničoho nič prešiel Kiba do veselej tóniny keď sa obrátil na blondiačika.

„U-hm….“ prikývol Naruto, hoci nie práve presvedčivo, a rozpačito uhol pohľadom. Čo má robiť? Ako sa od neho Uchiha vzdialil, jeho dych a tlkot srdca sa vrátil na normálnu rýchlosť. A zrazu ako keby mu niečo chýbalo.

„Narutoooo…“ natiahol Kiba nespokojne jeho meno. Ale aspoň že nepovedal „Princ Uzumaki,“ ako to urobil prvý krát keď ho oslovil. Znova ho potiahol za rukáv. Len ním tak jemne šklbol. „Pozri sa na mňa.“ Postavil sa mu priamo do zorného poľa, takže azúrové očká v konečnom dôsledku nemali na výber.

Svetlo zosilnelo. Slnko sa prebralo a na scénu už svietili plné svetlá.

„Presne tak…“ Inuzuka mu prešiel rukou po čele, kde mu odhrnul prameň vlasov nabok, a skĺzol až na líce. „Teraz som tu ja.“

A Naruto sa naňho len díval a díval, ako keby ho Sasukeho neprítomnosť obrala o slová. A pri tom, Sasuke stále zostával na scéne. Nespúšťal blondiačika z očí.

„Tak povedz už niečo,“ zavrčal Kiba. Ako keby sa snažil hrať na milého a nežného – taký prototyp anjela, ale unikala z neho trpezlivosť.

Chytil ho za ruku a rozbehol sa naprieč pódiom. Jemné podfarbenie hudbou a smejúci sa Kiba postupne prinútili smiať sa i Naruta. Len behať do kruhu a osmičiek pomedzi stromové kulisy a na záver sa hodiť do trávy, pričom Kiba nepúšťal jeho ruku, úplne stačilo. V istom zmysle sa Naruto cítil spokojný, i teraz, tak ako tam ležal. Pokojný, bez akýchkoľvek problémov a čiernych myšlienok, tak odľahčene šťastný. Rozhodne to nebol zlý pocit, možno tak podozrivý. A niekde za ním bolo očakávanie. V jeho mysli sa riadky scenára končili niekde v tomto bode. Preniesol pohľad zo stropu na Kibu. Do tmavých hnedých očí, a vymenili si dlhý pohľad.

A publikum z nejakého dôvodu i z tejto scény nemohli spustiť zrak. Možno len predpokladali, že sa niečo stane.

A predpokladali správne.

Kiba sa iniciatívne prehupol nad Naruta, i keď len z časti. Vyzeralo to ako jedna z tých tesne-pred-bozkom scén. Psí chlapec sa usmial, ale vyčkával. Žiadal si reakciu. Možno len chcel, aby mu Naruto ukázal, že to je v poriadku. Ale blondiačik zaryto mlčal a pozeral mu i naďalej priamo do očí. Taký spaľujúci pohľad a zároveň otázka „čo sa deje?“ Niečo v Uzumakim odmietalo pokračovať v tejto bláznivosti. Mali dokončiť scenár, potom by bolo všetko v poriadku. Teraz, nech urobí čokoľvek, je to jeho vlastné rozhodnutie a v konečnom dôsledku bude zodpovedný.

„K-Kiba…?“

Na tvári psieho chlapca sa objavil úškrn. Tak, a teraz si bude robiť čo chce. Pre neho to, že scenár nebol dokončený, znamenalo voľnosť. Sloboda rozhodovania. A čo záleží na tom, že tam sú tí ľudia? I tak si Sasuke uplatnil svoje už keď sa scenár písal, a teraz je jeho časť.

„Pre zmenu…“ Kiba si olizol pery a Naruto mal v tej chvíli dojem, že mačacie ušká a chvostík by mu sedeli oveľa viac než prezývka súvisejúca so psom. Ale to bola výnimočná chvíľa a o pár úderov srdca – ktoré sa opäť zrýchlilo – to tam už nebolo. „… budeš môj.“

Kiba sa sklonil. A ešte nižšie, a nižšie. S jednoduchým cieľom: pomaly a nenáhlivo sa priblížiť k Uzumakiho perám. Vychutnával si tú chvíľu, a vlastne sa i trochu divil, prečo Sasuke nezasiahne. Presunul svoj pohľad z Narutových očí na jeho pery vo chvíli, keď Naruta na tvári zašteklili jeho vlasy. Svojským spôsobom ho potešilo, keď mohol plne vnímať Narutovu blízkosť, vôňu, zrýchlený dych a rozpaky. Delil ich naozaj kúsok, len centimeter od toho činu…

Kedy sa to stalo? To puto medzi nimi, kedy sa dostalo na inú dráhu? A ako to, že Naruto, s oveľa silnejšími pocitmi ku Sasukemu, ktoré si Kiba uvedomoval, mu nebránil robiť tieto veci? Niekedy sa dokonca zdalo, že ich podporuje. A Inuzuku to neuveriteľne miatlo. V jeho psej duši vytváral mačacie klbko otáznikov a pocitov, z ktorého sa on sám nemohol vymotať. Ignorácia nebola najsprávnejším riešením – a ani realizovateľným.

Diváci zadržali dych. Nastala chvíľa, ktorú čakali. Bozk, ďalší bozk v príbehu, ktorý by prispel ku tomuto extravagantnému deju. Totálne sa do toho dostali, i keď ničomu nerozumeli. Pointa príbehu niekam unikala, ak v prvom rade vôbec nejaká niekedy bola.

Ale…

„Nh…“ blondiačik zavrel oči a obrátil hlavu na bok, čím sa cielene uhol. Nebol si istý, prečo to urobil. Nebol si ani istý tým, že to je ešte stále ten istý príbeh, o princovi, anjelovi a démonovi. Nebol si istý tým, prečo dostal strach a prečo čakal až na poslednú chvíľu, aby sa uhol.

Možno len chcel, aby Sasuke niečo urobil. Alebo aspoň niečo povedal. Žiarlil a dal to najavo, zabránil tomu, čo sa chystalo stať. Istý druh ochrany, po ktorom prichádza pocit, že nič na svete ho nemôže ohrozovať. Pretože je tam Sasuke, je tam s ním, je tam pri ňom a dáva pozor…

Prečo nič neurobil?

Keď sa publikom ozvalo sklamané „Ooo~h,“ Naruto otvoril oči. Vlastne to neznelo až tak sklamane. Skôr ako keby publikum už tiež nevedelo, čo so sebou; či to, čo sa deje je dobré, alebo zlé.

Azúrová sa stretla s temne čiernou. Tak chladnou, neprípustnou a vzdialenou.

Narutom prešli zimomriavky. Čo to je? Čo?

„Naruto?“

Bariéry. Neviditeľné múry, ktoré zrazu povstali a snažili sa ho obklopiť. Oddeliť ho od reality a od jeho okolia, od pohľadov a hlasov. Tichý šepot prichádzajúci odnikiaľ ho chcel nalákať, aby sa úplne odrezal, a zostal len vo svojom vlastnoručne vytvorenom prázdne, do ktorého patrila jediná osoba. A rovnako ako sa stlmilo všetko ostatné, i Kibov hlas k nemu prichádzal akosi z diaľky.

„Ja…“ ako to robí? Jeho pery sa hýbu, a tá jediná myšlienka sa sama blíži k vysloveniu. Tu, pred všetkými, aby povedal to jediné slovo a k tomu ešte jedno meno?

Tie čierne oči, čo ho tak prepaľujú…

Kiba mu prešiel rukou po čele, aby mu dostal zablúdené pramienky vlasov  z očí. Ako keby tým ľahkým dotykom prepol v Narutovej hlave nejakú výhybku a to jedno slovo lásky, slovo ‘milovať‘ kdesi zaniklo, medzi rozumom a perami.

„… rozhodol som sa,“ povedal tíško namiesto toho.

Mal v sebe zmätok, nevedel, čo chce povedať či urobiť. A už dávno si ničím nebol istý.

„Pozri sa mi do očí,“povedal Kiba len o čosi málo hlasnejšie, ale z jeho slov sálala akási autorita. Ako dominantný vlk vo svorke i tichým zavrčaním dokáže dosiahnuť svoje.

Naruto poslúchol. Pomaly, veľmi pomaly preniesol pohľad na Kibu.

„Rozhodol som sa,“ zopakoval.

„Rozhodol… pre neho?“ Kiba sa váhavým pohybom stiahol sponad neho tak, že si sadol vedľa.

„Uznávaš prehru skôr než dôjde k vyhláseniu víťaza…“ ozval sa Sasuke a konečne k nim podišiel bližšie.

„Ako to že máš dobré hlášky len pred obecenstvom,“ zavrčal Kiba tlmene. Stále využíval predstavu súkromého rozhovoru i pred celým davom ľudí.

„Naozaj sa z teba stáva pes,“ oplatil mu to Sasuke. „Zatúlaný bastard, ktorý nevie kde je jeho miesto.“

Poznámka zostala bez odozvy. Ako Kiba, tak i Naruto na neho len mlčky pozerali. Kde sa to v ňom vzalo, toľká otvorenosť? Nikto nebol zvyknutý na takéto anti-Uchihovské správanie. Fascinácia, prekvapenie. A tiež istý druh strachu, ktorý sa objavil spolu s ostatnými pocitmi, keď odvaha postaviť sa mu šla bokom. Rešpekt, údiv. Nechápavosť.

„… Sasu….“ 

Azúrové očká zažmurkali. To mal Sasuke vždy takéto myšlienky smerované na Kibu? Len, že ich nepovedal nahlas, pretože to nemá v povahe? A kým stojí na javisku, tak sa tá brána v jeho duši otvorila…

Možno, ak by sa ho teraz spýtal, niečo, čokoľvek, tak by sa dočkal i priamej odpovedi. Bez ohľadu na to, či by ju chcel alebo nechcel počuť. Zrazu nevedel, s čím má rátať.

„Meníš rozhodnutie?“ kukol naňho Kiba keď si všimol jeho zvláštny pohľad.

Naruto potriasol hlavou a vstal. V ten moment pôsobil ako pod vplyvom nejakej zvláštnej hypnózy.

„Dávaš prednosť nebezpečenstvu pred istotou?!“ Kiba ho prudko následoval a vstal tiež. Keď sa na neho blondiačik nepozrel, chytil ho za rukáv na čo sebou Naruto šklbol.

„Vášeň je výhradou temnej strany.“

„Ale čistá láska nezráňa!“

„Všetky pocity sú schopné zradiť našu predstavu o nich,“ Sasuke unavene pozrel na psieho chlapca. A že boli rivali už od začiatku, len na chvíľu sa zdalo, že by spolu mohli vychádzať. Tá chvíľa už dávno pominula. Len sa stále sám seba pýtal, ako to, že mu Kiba dovolil prispôsobiť si tú prvú časť scenára tak, ako to urobil. Žiadne námietky, žiadny pohľad.

„Prejdem na ignoráciu tvojej osoby,“ zašomral Kiba potichu. Svojím spôsobom sa vyhrážal, bez ohľadu na to, či je to pre druhú osobu zlé alebo nie.

„Prestaňte…“ vpadol im do toho Naruto. Stál so sklonenou hlavou, navzájom tvorili trojuholník.

Váhal. Už znova raz stál na okraji nejakej priepasti. Pod ním bol temný priestor… a niekde na druhej strane ďalšia osoba, ktorú rozlíšiť nevedel. A on sa necítil na to preskočiť tú veľkú prázdnotu aby sa tam dostal k nej.

Sekundy odtikávali a zostávalo ticho. Miesto pre vlastné myšlienky a nevyslovené otázky, ktoré sa neustále hromadili.

Ako to všetko začalo? Kam sa to dostali? Prečo to takto skončilo? Existuje nejaké pokračovanie príbehu? Kam toto všetko smeruje? Nad čím premýšľajú ostantí? Čo si má o tom myslieť? Čo sa deje? Čo má urobiť? Prečo? Prečo…?

Otázky. Otázky, pred ktorými niet úniku.

„Vravel si, že si sa už rozhodol,“ narušil ticho Kiba, ktorého opustila trpezlivosť i nadšenie z tejto hry. Ak by mohol, zložil by karty, alebo by zhodil svojho panáčika z hracej plochy. Avšak toto sa nazýva život a každý musí prejsť prekážkami, až do konca…

Nesmiali sa pred chvíľou? … Zdá sa, že to bolo tak dávno…

„Ja som….“ Naruto zaťal dlane v päsť v snahe vyhnať z tela ten zvláštny pocit, ktorý sa tam udomácňoval, „… si vybral…“

„Hm?“  Kiba poznal odpoveď. Poznal ju on, poznal ju Sasuke. To len Naruto nevedel, ako odpovedať. I keď samotné jeho činy hovorili zaňho.

Blondiačik zdvihol hlavu. Pozrel na Sasukeho, pohľadom ktorým žiadal o navrátenie jeho osoby. To by chcelo exorcistu, vymietača diabla či niečo podobné.

„… Niekedy…“ A tak pomaly to z neho lezie, každé zasrané slovíčko, bez ochoty ukázať sa svetu. „… nie sú potrebné slová…“ Jeho hlas stíchol. Azúrová už znova hľadela priamo do čiernej. Svetlo prenikalo do temnoty.

Sasuke to bral ako pokyn. Bez akýchkoľvek slov spravil krok k nemu, čo bolo dosť na to, aby sa takmer dotýkali. Len samotný fakt že Naruto necúvol mu bol známkou odsúhlasenia jeho i Kibovej domienky. Obecenstvo už hodnú chvíľu ani nedýchalo.

„A tak spravil princ najväčšiu chybu svojho života,“ neodpustil si Kiba v ktorého žilách kolovala nefalšovaná žiarlivosť. Čo by len dal za to, aby si práve v tejto chvíli vymenil so Sasukem miesto. Alebo aby dostal druhú šancu a Naruto by neuhol.

„Ššššt!“ zahriakli ho diváci. Vrhol na nich škaredý pohľad, i keď nikoho nerozoznal.

„Sa-su-ké…“ Naruto podľahol. Jeho vôňa, jeho dych, jeho blízkosť…

A jeho dotyk. Ako mu Sasuke prešiel prstom po perách a následne sa k nim sám zohol.

„Nikto mi ťa neukradne,“ zašepkal tesne pred tým, ako ho pobozkal. A každé jedno slovo Naruto nie len počul, ale aj vnímal a cítil. Jeho telom prechádzal zvláštny elektrizujúci pocit a ako sa Sasukeho pery začali šikovne pohrávať s tými jeho, žiadal si viac a zapojil sa.

A práve v tej chvíli sa Shikamaru v zákulisí pohral s osvetlením. Stlmil svetlo dostatočne na to, aby si diváci viac domýšľali než videli, a tiež aby nespozorovali Nejiho, ktorý vkĺzol na javisko.

Kiba naňho spýtavo pozrel.

„Rozhodlo sa, že končíme,“ šepol smerom k nemu Neji.

„Prečo?“ odpovedal Kiba rovnako tichým hlasom a zamračil sa.

Neji ukázal na hodinky, ktoré mal na zápästí. Hrajú už príliš dlho a toto je prvý potenciálny koniec, ktorý ihneď využijú. Ospravedlňujúco mykol plecami a naznačil mu, aby cúvol.

Keď padla opona, to už aj Naruto začal vnímať, že celé divadlo skončilo. A zrazu akoby sa ocitol v inom svete. Kukol na Sasukeho a potom preniesol pohľad na Kibu, ktorý sa naňho tak zvláštne díval…

Perami len tíško naznačil „gomenne“, na čo sa Kiba silene usmial. To bude problém po tomto, ako sa niektoré veci v ich vzťahu rozpadli, dať to znova dokopy. Otázne je, či nájdu dostatok lepiacej pásky. Avšak strieborné nite stále žiaria, či už silnejšie alebo slabšie. Sú tam, stále prepletené navzájom.

Neji, ktorý zostal stáť pred oponou, teraz čelil svetlám reflektorov a pohľadom z publika. Všetka pozornosť na jedinej osobe.

„E-hm…“ odkašľal si. Možno že by bolo lepšie, ak by na jeho mieste stál Lee. Tam niekde v podvedomí si i tíško prial, nech sem príde zachrániť situáciu. Pretože on už pomaly zabúdal, čo chcel povedať na záver. „Tento príbeh pokračuje, avšak už ako súčasť iného príbehu. Či princ našiel to, čo hľadal, na to si musíte odpovedať sami. Fiktívne udalosti a osoby však predstavujú skutočné pocity študentov tejto školy, ktorých mená zamlčím. Bol to teda príbeh, založený na realite, vo fantazijnom prevedení. Ak sa nad tým zamyslíte, nájdete v ňom viac pravdy, než by sa zdalo.“ Okej, ani to nebolo také ťažké. A teraz, aké slová ho dostanú z pódia?

„Dúfame, že sa vám vystúpenie páčilo, a poprosím potlesk pre hercov i ostatných čo vypomáhali v zákulisí,“ nabehol tam Lee. Tak predsa. Neudržal to v sebe. On a pozornosť, ten úsmev ktorý skôr odradzoval ľudí od toho, aby sa s ním dali do reči… Nejiho nesmierne upokojil.

Ako Naruto začul potlesk, spolu s Kibom, Sasukem i všetkými ostatnými, si uvedomil jednu vec:

Majú to za sebou. Konečne.

Čas vrátiť sa do reality.

Sakura držala v rukách školský časopis. Ich prvé číslo, ktoré vyšlo práve v ten deň. Jej pohľad však nesmeroval naň, ale kamsi do prázdna.

Čo si má o tom predstavení myslieť? Jej pocity boli zmätené. Predsalen Sasuke tam… on… a Naruto… Čo to celé malo znamenať? A tie slová na záver?

Z ničoho nič sa pri nej objavil Sai. V rukách držal veľa ďalších výtlačkov, do písmenka rovnakých ako ten jeden ktorý držala Sakura.

„Rozdaj ich ľuďom – pre dnešok zadarmo,“ natlačil ich jej do rúk, takže ju donútil vnímať svet.

„Sai,“ nebezpečne naňho pozrela. Nebola stavaná na podradnú prácu a tiež nie na príkazy prichádzajúce od neho.

„Pozri,“ nasadil ten svoj typický úsmev, „dostala si sa do redakčnej rady, tak pomáhaj časopisu…“ Ich oči sa nepúšťali. Po chvíli čelenia nekompromisnému pohľadu Sai stále s úsmevom dodal: „Navyše, určite sa chceš pomstiť Narutovi…“

A Sakura si spomenula na svoj článok. Ten, ktorý bol plný jej prianí, s nulovým reálnym základom. Čo ale Naruto nevedel.

Tiež sa usmiala, i keď jej úsmev bol od základov iný. Bolo v ňom čosi, čo túžilo vidieť trpieť inú osobu, akási pomstychtivosť, a tiež spokojnosť so sebou a svojim konaním. Pohla sa z miesta, i s náručou plnou časopisov.

Prečo je tak ťažké znova sa smiať…?

Všetci ReBeli sedeli na okraji fontány. Tej v školskom areáli, v ktorej sa kedysi, keď boli celí od farby, vykúpali. Akékoľvek iné spomienky, bok po boku s týmto zážitkom, sa zdali také dávne…

Kiba pozrel na ostatných – Shikamaru hľadel na oblohu, ktorá sa zaťahovala búrkovými oblakmi. Lee pošťuchoval Nejiho, ktorý to statočne ignoroval. Naruto sedel medzi ním samým a Sasukem. A všetci mlčali.

Postavil sa a obrátil sa čelom k nim. Znova si ich premeral zvláštnym pohľadom, ktorý ako keby hovoril: buďme znova jeden tím. Priatelia, ktorí sa zabávali. Poďme predstierať, že sa nič nestalo. Jeden hlúpy nápad predsa nezruinuje všetko, čo sme vybudovali.

„Poďme niečo podniknúť!“ vyhlásil nečakane.

„Čo?“ spýtal sa prekvapený Lee presne vo chvíli, keď i Naruto. Ostantí si vystačili s nechápavým a spýtavým civením. Otázniky v očiach, a že by s nimi v tej chvíli nepohlo ani to, ak by tam vybuchla bomba, ako zaryto pozerali na Kibu. Doslova naňho viseli pohľadom.

„No čo je?“ zasmial sa a zdvihol rukou dlaňami nahor, akoby sa chcel brániť. „Už dlho sme nepodnikli nejakú akciu.“

„A?“ nadvihol obočie najlenivejší člen ich party.

„Sme v tom všetci spolu – mali by sme byť.“

„Ale…?“

„Ale už to tak nevyzerá,“ Kibov tón prešiel do čierno-bielych odtieňov. Ako keby predtým nosili ružové okuliare, ktoré sa prílišným používaním pokazili.

To už stál na nohách aj Lee. „Naprosto s ním súhlasím!“ vyhlásil.

Ako z neho znova sálal ten špecifický druh energie, Neji sa musel pousmiať. To mu už začínalo chýbať, hoci si to do tejto chvíle neuvedomil. „Majú pravdu,“ pridal sa na ich stranu, i keď zostal sedieť.

Kibovi sa rozžiarili očká. Bolo na ňom vidieť, ako počas tých pár minút kompletne zmenil svoju náladu. Potreba povzbudiť a rozveseliť ostatných bola z istej strany i sebecká. Nedokázal už dlhšie vzdorovať tomu, čo sa dialo. Ako sa vzďaľovali. A teraz, z náhlej nostalgie a popudu urobiť niečo, aby zahnal ten pocit, sa tu uškŕňa tým spôsobom, aký u neho dlhšiu dobu nebolo vidieť.

Ako keby to na pódiu, akékoľvek udalosti, slová či rozhodnutia, neboli skutočné. Proste hraná fikcia, ktorú sa pokúšal vo svojej hlave oddeliť od reality. A že to šlo podstate ľahšie v spoločnosti ostatných ReBelov.

„Prehlasovaní!“ udrel si päsťou do dlane druhej ruky.

„Je to tri na troch,“ podotkol nezainteresovane Shikamaru. Niekedy naozaj nechápal, kde sa v tej parte berie toľko energie.

„Chm.“ Kiba mal spokojný víťazoslávny úsmev. Jednu ruku si založil v bok  a tou druhou ukázal na Naruta. „On so mnou určite súhlasí!“

Shikamaru pozrel na Naruta. Bolo až prazvláštne ako sa všetci tak pomaly v tejto chvíli vracali do starých koľají, pričom on sa ešte neozval.

„Hm…“ zatiahol pochybovačne. „Nevyzerá že by sa chystal niečo podniknúť.“

Narutov pohľad sa stretol s Kibovým. Kedy naposledy videl ten jeho úsmev? Tú žiaru v očiach… Aj Lee… Všetci… Pár slov a všetko je iné, tak nostalgicky iné. Koľkokrát sa chcel vrátiť do tohto bodu?

„Ale chystám!“ povedal nečakane a rovnako prudko vstal. Výzva v očiach psieho chlapca nezostala bez odozvy.

„Prehlasovaný,“ zopakoval tentoraz Sasuke smerom ku Shikamaruovi.

„Čo-?!“ Shikamaru naňho pozeral ako na zradcu.

„Tehéé,“ zasmial sa Naruto. Tak veselo, že to Shikamaruovi nedalo.

„Tak okej…“ rezignovaný tón jeho hlasu síce neodrážal presne to, ako moc sa mu pozdával návrh nejakej akcie, stačil však ako podmienečný súhlas dobrovoľnosti a záujmu.

„Super!“ priskočil k nemu Kiba a potiahol ho za rukáv aby vstal, hoci Sasuke i Neji takisto sedeli.

„Necheš po mne aby som sa postavil, že nie?“ kukol naňho Shikamaru. „… Je to problematické…“

„A otravné a vyžaduje to príliš veľa energie, áno ja viem,“ smial sa Kiba a stále ho ťahal na nohy.

„Xó…“ Shikamaru neochotne vstal. „A čože to chceš podniknúť?“

Kiba žmurkol a následne si priložil vystretý ukazovák ku perám. „To je tajomstvo.“

„Naniii?“ upierali sa naňho dve azúrové očká. „To mi to nepovieš?!“

„Netrpezlivý si,“ postrapatil mu psí chlapec zlatisté vlásky.

„Som,“ ofučane odsúhlasil Naruto. „Ale ja s tým problém nemám.“

„Nemáš?“ podozrievavo doňho rýpol Lee.

„Sasuke!“ zavolal niekto na Uchihu. Známy hlas, ktorý patril Sakure Haruno. V jednej ruke držala ešte zopár výtlačkou časopisu, druhou na menovaného mávala, aby ho privolala k sebe.

„Tak zajtra o štvrtej tu,“ dohodol Kiba nečakajúc na schválenie a tým, že sa Sasuke pohol smerom ku Sakure a on sa tiež rozbehol kamsi preč, ich stretnutie definitívne rozpustil. Mimo to, bolo dosť hodín, stmievalo sa už dávno a čo nevidieť sa mohli z neba pustiť ľadové kvapky vody.

„Oi!“ Lee vyzeral, ako keby si na niečo spomenul a surovo potiahol Nejiho, takže ten sa strhol, a zároveň ho postavil. „Poď so mnou, niečo ti ukážem!“

„Hai, hai,“ Neji sa tváril, že nemá na výber. Koniec-koncov, bola to pravda. „Idem…“ pokúsil sa Leeovi naznačiť, že ho nemusí ťahať, pretože chodiť vie i sám, ale nezabralo to.

Shikamaru zostal stáť po Narutovom boku. Hľadel na Sakuru, ktorá niečo hovorila Sasukemu, s takým sladučkým úsmevom aký by u nej po ich vystúpení nečakal. „Niečo mi tu nesedí…“ pustil svoju paranoju do priestoru a Naruto naňho spýtavo pozrel.

Sakura, ako keby si až teraz všimla že tam tí dvaja stoja, naznačila Sasukemu nech chvíľu počká. To, že s ním musí niečo v súkromí prebrať, a že je to dôležité a neodkladné, bola neškodná lož na dosiahnutie svojho. Nechce predsa, aby bol Naruto v Sasukeho blízkosti, až si bude čítať to, čo napísala. To rovno aby to Uchiha poprel.

Avšak prekvapilo ju, že jej niečo neodvrkol. Asi sa vážne zmenil, odkedy sa pri ňom začal popletať Uzumaki.

Podišla k Shikamaruovi s Narutom a obom im dala jeden časopis, s tým, že je to zadarmo. Bez ďalším slov sa zdvrtla a vrátila ku Sasukemu.

„Môžeme ísť?“

Uchiha prikývol takým tým spôsobom, ako keby povedal „keď to musí byť…“

Sakura len zopakovala, že je to naozaj dôležité, a vybrali sa preč.

Shikamaru sa rozlúčil s Narutom slovami „zabudni na to,“ a tiež sa vybral po svojom. Naruto tam zostal stáť, a keď zavial chladný vietor, uvedomil si že je zrazu sám. I keď stále videl vzďaľujúcu sa Sakuru so Sasukem.

Ružovovláska sa obzrela ponad plece – ako keby v tých modrých očiach bola výčitka. Ale už nemohla cúvnuť – a aj keby mohla, tak nechcela…

Zvonka na okno rytmicky bubnoval dážď. Dával najavo svoju prítomnosť ako len mohol. Vynucoval si blondiačikovu pozornosť. Depresívny, chladný, nezbaviteľný. Dokonalá súhra vlastností na pár kvapiek vody.

Naruto, ktorý doteraz sedel sám potme na posteli, si povedal, že toho má dosť. Sasuke sa nejako nevracal, a jemu sa tá samota prestávala páčiť. Siahali po ňom tmavé tiene, ktorým by sa vyhol obyčajným zasvietením svetla. Avšak to neurobil.

Namiesto toho vstal a vyšiel z miestnosti. Tesne pred tým, než z nej vyšiel, si ale všimol školský časopis, ktorý predtým ledabolo hodil na stôl. Siahol po ňom a vyšiel na chodbu.

Svetlo. Na chodbe bolo to, čo v izbe postrádal. Prižmúril oči.

„Doprava, či doľava?“ zapolemizoval si nahlas a nakoniec sa vybral smerom doprava. Okolo všetkých izieb a ku schodom dole.

Otvoril časopis a za chôdze po prázdnej rovnej chodbe sa dal do čítania. Teda, najskôr len prechádzal jednotlivé tituly, ale potom sa zastavil na Sasukeho mene – „Rozhovor so školským idolom: Sasuke Uchiha už nie je sám“.

Lenže… tie slová, vety a riadky, ktoré čítal… Zraňovali. Zraňovali, i keď nemal dôvod im veriť. Žiadny dôkaz, žiadne usmernenie, či je to pravda, alebo lož.

Ale predsa, Sasuke – jeho Sasuke – so Sakurou?!

Potriasol hlavou. Nemôže to byť pravda. Jednoducho klamstvá, ale za akým účelom?

Zdvihol pohľad od časopisu, ktorý mu následne vypadol z ruky. Bolo to presne načasované, pravý moment na to, aby videl niečo, čo doslova rozbúralo jeho domienku o tom, že sú to všetko klamstvá.

Sasuke stál vo dverách Sakurinej izby chrbtom ku Narutovi, takže ho nevidel. Sakura ale áno, a tak prišiel záverečný bod plánu, odkiaľ niet návratu. Predsa len, to, že si proti sebe poštve Naruta, pre ňu nič neznamenalo. I tak spolu nevychádzali príliš dobre, tak na tom nezáležalo. Nikdy by ho nedokázala prijať ako priateľa, či už preto, že to bol idiot, alebo preto, že bol Sasukemu bližšie než ona sama. Niekedy sa musela pýtať, prečo tá čierna duša k sebe púšťa len chlapcov, nikdy nie dievčatá. Tak prečo?

„Môžem to skúsiť ešte raz?“ spýtal sa Sakura Sasukeho hlasom, ktorý naznačoval hriešne myšlienky. Jeden nevie, čo sa v tom dievčati skrýva, démon sladký ako cukríček. „Naposledy?“ dodala, a hoci Naruto na nej vysel pohľadom, nepočul tie slová, ktoré adresovala jeho… jeho čo? Čo je pre neho Sasuke? Kamarát? To už dávno nie. Tak ako to má nazvať, pomenovať ten vzťah medzi nimi?

„Hn,“ Sasuke síce obrátil hlavu na bok, čo bolo isté zamietnutie, ale v každom prípade Sakura vyčítala z jeho hlasu súhlas. Neochotný, prečo to pre ňu robí? Prečo to musel byť on?

Keďže bol Sasuke od nej vyšší, rukami ho objala okolo krku, a perami sa prisala na tie jeho. Áno, má svoje malé tajomstvo, ako toto dokázala. A ani nečakala, že to bozkávanie bude také prirodzené, i keď napriek inštukciam druhá strana príliš nespolupracovala.

A práve vtedy Narutovi vypadol časopis z ruky. Sakura sa odtiahla od Sasukeho, ktorý sa obzrel za pôvodcom toho zvuku.

Prečo vždy, keď sa vyhrabe zo zlých rozhodnutí, nedorozumení a ostatných vecí, ktoré ho sťahujú dole, ho niečo strčí znova do tých sračiek. A platilo to pre oboch.

„Naruto?“  je zriedkavosťou zachytiť v Sasukeho hlase nejaké emócie. Ale že teraz bol totálne prekvapený, a dalo sa mu to čítať i z tváre. Proste nevedel, čo tam ten blondiak robí, a navyše, ten pohľad doňho vyrýval vinu. Čas sa na moment zastavil, keď sa na seba dívali.

Naruto bol zranený. Ako je to možné? Prečo? Prečo, kurva prečo?!

Sasuke od seba odstrčil Sakuru, ktorá sa do tej doby ani nepohla. Odtiaľto ďalej to nie je jej starosť, a tak proste cúvla, viac do vnútra miestnosti.

Naruta štípali oči, keď všetko to, čo cítilo jeho srdce, chcelo ísť na povrch. Zabil, zničil, roztrhol, dobodal… Sasuke… prečo mu toľko ublížil? Krváca… Krv… Zastaví sa niekedy? Prestane to bolieť?

Ako Sasuke spravil krok k nemu, s vystretou rukou ako keby sa ho chcel dotknúť, sa proste inštinktívne zvrtol a rozbehol sa preč. Podrážky jeho tenisiek na podlahe zapišťali. Pud sebazáchovy ho ťahal preč, preč od zdroja bolesti, od tej tváre, zrádnych očí, od vlastníka pier, ktoré…

Takmer si neuvedomil, že prišli schody. Oči mu slzili a nohy potkýnali, ako keby sa ho snažili zastaviť pred zbabelým únikom. Pred tým jediným, čoho bol v tej chvíli schopný.

Z pier Uchihy vyšla nadávka. Ale že náhoda je blbec, to on už dávno vedel. Chcel sa rozbehnúť za ním, a tiež to bolo presne to, čo urobil. A teraz zistia, kto je rýchlejší – človek zaslepený bolesťou, nehľadiac na to, že sa radí medzi hyperaktivistov, alebo niekto, kto sa pokúša ochrániť pre neho dôležitú osobu a nejako napraviť chybu, ku ktorej nemalo nikdy dôjsť. Závod osudu. Dokáže to vôbec napraviť?

Preskočil posledných pár schodov a hneď sa vrhol na ďalšie schodisko, kde urobil to isté. Na prízemí videl Naruta ako vybieha z budovy, von, do toho mrazivého dažďa, len v krátkom tričku.

Blondiačik sa dostal z bezpečia, ktoré škola poskytovala pred dažďom, von, takpovediac do sveta. Svet… je krutý. Ale ruku v ruke s ním idú i ľudia, učia sa od neho, ako ničiť ostatné individuality. Vedia, ako zráňať. Vedia, ako napáchať zlé veci. A spôsob na záchranu padlého človeka… ten sa nikto od života nenaučí. Na to návod neexistuje.

Dážď… kvapky rozbíjajúce sa na jeho pokožke. Chlad, ktorý pretrváva.

Uchiha vedel, že volať naňho by bolo zbytočné. Počuť jeho hlas by ho len prinútilo ísť ďalej, nespomaľovať, neprestávať. Utiecť, preč, do bezpečia… I keď tam, kam Naruto šiel, žiadne bezpečie nebolo. Svet je veľký, ale čierno-biele farby neposkytujú pomoc, žiadnu ochranu.

Ale ticho prenasledovať závojom dažďa, okolo fontány… bol si istý, že ho dostihne. Vedel to, a mal pravdu.

„Stoj…“ len slovo, vyslovené dosť nahlas na to, aby ho bolo počuť, a dosť ticho na to, aby vyznelo dostatočne vážne. Ťahalo Naruta k zemi, dávalo mu okovy, pútalo ho, ako ho Sasuke schmatol za ruku a obrátil k sebe.

„Čo kruci chceš, Sasuke?!“ vyštekol po ňom hneď ako ho od seba odstrčil. Chcel mu vidieť do tváre, ale nemohol, kvôli slzám, čo sa mu drali z očí. Napriek tomu k nemu celkom jasne doľahol jeho tichý hlas.

„Teba.“

Nechcel veriť. Slová boli preňho viac zbytočné. Lži, klamstvá, boli všade. Priepasti naňho čakali, a obklopovala ho tma plná ľudí, ktorým veril. Ale čomu môže veriť teraz? Bol zmätený a nevedel, čo ďalej. Chce ticho, čas, samotu. Chce sa uzavrieť do seba, schúliť sa do klbka a obrniť sa voči vonkajším vplyvom.

„Nechaj ma!“ vyšklbol sa mu. Dostať sa z jeho vplyvu, dokáže uniknúť temnote? Prudko dýchal. Už nemôže. Nechce, aby to pokračovalo. Pravou rukou sa dostal na miesto, kde je srdce, a zaryl sa prstami do trička. Tak hnusne to bolí. „Nechaj ma,“ zopakoval vysílene, hoci tie slová k Sasukemu doliehali len veľmi ťažko. Prešiel okolo neho, pričom sa vyhol akémukoľvek kontaktu – očnému i fyzickému, a kráčal späť. Má vôbec cenu vzdorovať?

A Sasuke zostal stáť na mieste, pozerajúc ako odchádza.