Bludička

Bolo to obdobie po porážke toto ktorého meno sa nevyslovuje a svet mágie ohrozuje teraz iné nebezpečenstvo: Bludičky. Tieto sveteľkujúce zhluky mágie veľmi agresívne reagujú na kúzlenie, ale inač sa voľne potulujú krajinou. Až na to, že sú schopné posadnúť čokoľvek a občas tak oživiť i neživé veci. Obydlia, mestá i samotné Bradavice sú teraz nepretržite chránené bariérami ktoré im zabraňujú vstup, ale to je len dočasným riešením tohto problému. 

A ako už isto tušíte jednými z dobrovoľníkov, ktorý sa podujali na riešenie bludičiek, je naše trio Hermiona, Herry a Ron. A tak sa stalo, že ako jedny z mála dostali povolenie na prechod bariérou.

Zahalený do plášťov, vyzbrojený svojimi paličkami, odvahou a s hromadou fľaštičiek na odchyt v batôžtekoch, ktoré mali prehodené cez plecia, kráčali zarastenou cestičkou k jednej opustenej zrúcanine.

„Takže, aby sme si to ujasnili.“ Navrhol Ron. „Táto bludička si zachováva ľudskú podobu, svietia jej oči na červeno, údajne vie hovoriť a je dosť chytrá na to aby zatočila so skupinou čo tam bola pred nami až tak, že odtiaľ utiekli s krikom a stiahnutými gaťami.“   

„Ron!“ Napomenula ho Hermiona. „Nevyjadrili sa tak. A i keby maj trocha úcty!“

„No keď som sa ich na to neskôr dodatočne opýtal, tak som mal taký pocit. Dokonca to vyzeralo, že sa s krikom dajú znova na útek.“

„Ron!“

„Nemôžem si pomôcť. Musíš uznať že je to divné a to som nespomenul že tá vec mlátila Dementora.“

„Nie je isté či to bol skutočne dementor. Mohli sa zmýliť.“

„Mohli sa zmýliť? Tak schválne menuj jedinú vec ktorá môže pripomínať dementora?“

„Vidíš to príliš čierne, no nemám pravdu Herry?“

„Tak či tak.“ Povzdychol si ich tretí spoločník. „Vrátili sa odtiaľ živí a čo navyše nezranený. Myslím, že tento fakt by sme nemali prehliadať.“

„Len preto že tá vec mala viac zábavy s tým Dementorom než s nimi.“ Nedal sa Ron.

„Ron. Možno ich to pred nimi chránilo. Maj troška nádeje.“ Oponovala.  

„Tá vec si užívala mlátenie do dementora!“

„Údajne to bol dementor, údajne bila a údajne si to užívala.“ Opravila ho.

„Myslím že sa vyjadrili dosť jasne ohľadom toho čo zažili. Ako môžeš tvrdiť niečo iné?“

„No-ták, boli celkom vystresovaný a vystrašený. Je prirodzené že im to v hlave nemuselo pracovať správne.“

„No vďaka… komu by to v hlave pracovalo správne, keď sa pripletie do potýčky medzi naštvanou bludičkou a Dementorom. A dostali na zadok len preto že tam boli.“

„Možno sa to tým Dementorom živilo.“

„No teraz si tomu dala, komu by sa tam chcelo.“

„Nevedela som, že si stal takým strachopudom. Kam sa podela tvoja odvaha?“

„Odvaha nemá nič spoločného so snahou varovať svojich priateľov, že to čo sa chystáme urobiť je úplná hlúposť.“ Namietal urazene.

„No ták. Tá teória Lenky Láskorádovej, že bludička mohla posadnúť človeka a že nebude nutné ju odchytiť ale postačí očistiť dušu daného človeka.“

„To je to o čom hovorím. Očistenie je jedno z najzložitejších kúziel vôbec. A vôbec tá posadnutá osoba môže byť mozkožrút, väzeň z Azkabanu alebo ešte niečo horšie.“

„Tak schválne čo môže byť ešte horšie?“

„Mohol by to byť posadnutý Dementor.“

„Tak teraz znieš hlúpo.“

„Hovorím ti, že je chyba tam vôbec chodiť.“

„Poznáš niekoho iného kto by to mohol urobiť za nás?“ Opýtal sa nečakane Herry.

„To že ta Láskorádová priamo doporučila neznamená, že sme jediný ktorý to dokážu.“ Namietal ďalej.

„Povedala, že postačí ak sa mi podarí prehliadnuť závoj a budem sa vedieť správne rozhodnúť.“

„Pokiaľ.“ Namietol. „A nejako moc nedôverujem tvojim očiam.“

„Čo ta tak dráždi.“ Vyhŕkla pre zmenu Hermiona. „Nemusel si s nami ísť.“

„Samozrejme, len by som sa potom nemohol už nikdy pozrieť do zrkadla ak by sa vám niečo stalo a ja tam nebol aby som vás zachránil.“

„Ty môj hrdina.“ Vrhla sa k nemu Hermiona.

„Možno máš pravdu.“ Utrúsil Herry a oni sa na neho pýtavo pozreli. „Nevieme do čoho ideme a spolu s bludičkami a Demeterom nemáme ani predstavu proti čomu stojíme. Ale to sme nemali už mnoho krát a zakaždým sme sa nejako z toho dostali.“

„Aj tak je to hlúposť.“ Dodal porazene Ron.

„Kedy nebola?“ Podotkla Hermiona v dobrej nálade a zaumienila si určovať krok.

 Netrvalo nejako významne dlho než sa dostali k spomínanej zrúcanine. Šlo o nejaké dávno opustené sídlo. Napriek tomu že bol deň hmla sa držala podozrivo nízko. Podľa toho v akom stave bolo sídlo sa ľahko dalo usúdiť, že už to bude nejednu dekádu čo tu naposledy niekto býval. Teda až na prírodu ktorá si krôčik po krôčiku brala naspäť čo jej náleží.

Nachvíľu sa na tu budovu zahľadeli než si Potter zhlboka povzdychol. „Tak a sme tu. Postávaním vonku asi nič nevyriešime.“

„Počkaj Herry!“ Namietol Weasly. „Mali by sme si pripraviť plán. Veď predsa toto nie je obyčajná bludička.“

„Má pravdu.“ Podotkla nežná časť ich týmu. „Môj návrh je ten, že Herry pôjde prvý s pripraveným Patronom a mi dvaja mu budeme kryť chrbát.“

„Vlastne.“ Nedal sa Weasly. „Ja by som mal ísť prvý.“ Odhodlane opravil jej plán.

Obaja sa na neho zadívali ale on sa len díval vpred. Siahol do kapsy svojich nohavíc a odial zvučne vytasil dýku ako by to bol mec. Nebola nijak veľká, skôr pripomínala nôž na otváranie dopisov ale nemohli si oči vyočiť keď sa tá malá dýka za pár sekúnd zväčšila do plnohodnotného meča.

Poťažkal si ho a chcel urobiť prvý krok vpred keď Grangerová udrela do ramena.

„Au. Čo je?“ Otočil sa na ňu s ublíženým výrazom.

„Ani neviem kde mám začať!“ Zaštekala.

„Čo sa ti nezdá? Veď predsa tí s mečom chodili vždycky vpredu.“ Namietal.

„Veď práve.“ A spravila gesto v ktorom akoby zobrala tú svoju vetu či myšlienku a oboma rukami mu ju šmarila do tváre, aby to konečne pochopil. „Ako to že máš Grifindorov meč?“

„A hneď po tom mi povedz ako to že ho máš v nohaviciach.“ Doplnil ju okamžite Potter.

Weasly sa na sekundu zadumal zakrátko na to pohliadol na meč a potom na nich. „Ja som vám o tom nepovedal?“ Obaja mu dali mlčky najavo že nie. „Ták teda, ak by som mal povedať dlhší príbeh kratším tak je to…“

Odmlčal sa na okamih ale obaja ho jednohlasne okríkli. „Ron!“

„No dobre, dobre. Meč môže privolať z klobúka ktokoľvek ho bude hodný a keďže som posledný kto ho povolal mám sa o neho starať. Chcel som ho niekam odložiť ale zakaždým keď som sa ráno prebudil mal som ho pri posteli. Dosť divné…“ Snažil sa podeliť o svoj dojem ale oni dvaja stále vyzerali že čakajú na hlavnú pointu. „A… viete ako to býva v tých filmoch keď rytier po boji zasunie svoj meč späť do pošvy pri svojom opasku?“ Znervóznel ale oni na neho gestami tlačili aby pokračoval ďalej. Rozhodne dal najavo že mu to nie je príjemne. „Mal to biť len také akože zasunutie meča do prázdna vedľa seba. Lenže…“

„Lenže?“ Doplnila ho jeho partáčka keď sa nemal k dokončeniu vety.

Povzdychol si. „Lenže som sa netrafil a zasunul som ho do vačku. Už som sa šiel rozlúčiť s nohaviciami keď sa stalo niečo neuveriteľné.“

„Čo sa stalo Ron?“ Súril Herry.

„No ták Ron nenapínaj nás.“ Dodala dievčina.

„Spomínate si na Voldemortovho hada?“ Obaja prikývli. „Nechal som si kúsok jeho kože ako suvenír a zabudol som že ho mám práve v tom vačku.“ Obaja vypleštili neveriacky oči. „Pýtal som sa na to kde koho a keďže údajne bol ten had silno očarovaný tak i po jeho smrti jeho koža potom nesie nejaké stopy mágie a keďže je Grifindorov meč tiež čarovný vznikla medzi nimi nejaká väzba aby mohli spoločne slúžiť svojmu majiteľovi. Takže zakaždým keď sa meč dotkne tej pošvy z hada scvrkne sa do nej. A to je asi tak.“

„Takže teraz to je niečo ako vyťahovanie z klobúka?“ opýtal sa Potter.

„To my chceš povedať že teraz Ron nosí vo vačku miniatúrnu verziu múdreho klobúka?“ Nedalo to dievčine.

„Možno len jeho premostením.“ Dumal.

„To by možno šlo. Ten had už nežil a pre Rona bol Grifindorov meč príliš veľký než aby ho mohol nosiť zo sebou.“ Načrtla a on na ňu okamžite naviazal. „Takže nejako vypočul jeho prosbu, použil kožu z hada a transformoval sa..“ „..do kompaktnejšej verzie.“ Dokončila nadšene za neho.

„Pozrite sa na seba.“ Vynadal im Weasly. „Vy dvaja si vymyslíte odpoveď na čokoľvek. Čo keby ste aspoň raz boli: Fajn, dobre,  ideme ďalej. Ale vi nie.“ Povzdychol si. „Radšej už poďme dnu lebo sa vážne rovno otočím.“

„Máš pravdu Ron. Prepáč.“ Ospravedlnila sa. „Plytváme tu časom.“

„To bokom. Hlavne nezabudnite, že nesmiete zaútočiť pokiaľ vám nedám znamenie.“ Pripomenul ten čo prežil.

Zato teraz na neho obaja neveriacky pokrútili hlavou. Ale neodvrávali. Vstúpili dnu. Kráčali krátkou chodbou než vstúpili do rozsiahleho vestibulu. Z vnútra sa zdal byť dom omnoho väčším než z vonka. Nehovoriac o tom že strop bol stále zastrešený i keď v žalostnom stave. A i dvojité štvrkruhové schodisko na poschodie videlo lepšie časy. Celé to tam bolo zchátralé a poničené ale miestami do očí bili jasné znaky spôsobené nedávnym bojom. A rozhodne to nebol nejaký typický boj kúzelníkov. Skôr to vyzeralo, že tam niekto veľmi silný upustil uzdu ničeniu.

Pokračovali vpred do stredu. Opatrne našľapovali keď tu zrazu zaškrípalo pod Weaslyho nohami sklo. Zatváril sa veľmi nepríjemne a radšej sa ani nepozrel na pohľady svojich kolegov. Stúpil totižto na zvyšky odchytových fľaštičiek ktoré tu ostali po prvom týme. Ani nestihli poriadne pouvažovať čo ďalej keď sa zdvihol vietor a miestnosťou prešiel prízemný vánok ktorý rozvíril naviate lístie, odpadky a kde čo možne. Všetkým trom okamžite došlo, že to nebol kdejaký vietor ale varovanie. Niečo sa prebudilo a oni zaujali obranný kruhu hľadajúc po miestnosti po čomkoľvek čo tam nepatrí.

Započuli hlas ale neboli si istý či to hlas bol. Slová boli príliš nezrozumiteľné a takisto bol príliš slabý. Všetci traja hrobovo utíchli a nastražili svoje uši. Po chvíľke rozpoznali ženský hlas ktorý si melodicky pospevoval riekanku a po chvíli boli zrozumiteľné i slová.

„Cinká, cinká hviezdička, spadla rovno z nebíčka.“

„spadla na zem s rachotom, mesto padlo popolom.“

„než sa nazdáš už aj ty, stojíš celkom bezradný.“

Než si to stačili uvedomiť po miestnosti lietalo niekoľko jasných červených svetielok. Poletovali prevažne blízko stropu ale pomaly sa znášali nižšie a nižšie.

Už sa nestarali o riekanku a sústredili sa na svetlá ale čoskoro ich pozornosť upútala stemňujúca sa atmosféra a zakrátko sa objavil i nezvaný hosť. Do domu cez dáku škáru či dieru vletel Dementor. Začal poletovať po okraji miestnosti, akoby si držal odstup od tých červených svetielok. Spozorneli a  Potter im pripomenul, že nemajú nič robiť pokiaľ im nenakáže. Avšak čoskoro situácia zvážnela. Pretože sa ukázal i druhý dementor a o chvíľu neskôr tretí, štvrtý, piaty. Dementory lietali po okraji a nejakú tú chvíľku trvalo než sa jeden z nich odvážil priblížiť. Ale nebolo to k svetlám ale k našej trojici. Pomaly a opatrne ich obletel akoby si ich prezeral. K nemu sa pripojil ešte ďalší ale po pár obletoch sa vzdialili a trojica si všimla, že sa počet poletujúcich strašidiel navýšil. Bolo ich toľko že už ich nemohli ani porátať a vďaka nim teplota riadne poklesla až na mrazivú. Obláčiky pary sa im hrnuli od úst pri každom vydýchnutí.

Úzkosť sa začínala vkrádať do vnútra našich troch hrdinov ale oni odhodlane vyčkávali na tú povestnú bludičku. Situácia rapídne vyeskalovala, keď červené svetielka popukali a Dementory začali lietať krížom krážom ako splašený. Okolo našej trojice lietali čoraz bližšie a bližšie ale skôr to vyzeralo, že stále pátrajú po niečom inom než sú oni. Pátrali po niečom čo tam je ale súčasne i nie je. Priestor medzi nimi sa zmenšoval až sa naši hrdinovia pritisli chrbtami k sebe a jediné čo ich azda držalo  na nohách bola ich odvaha. Už, už sa chceli začať brániť keď sa ozvalo zamumlanie od hlasu ktorý počuli skorej ale ktoré nič dobré neveštilo.

Zo stropu sa niečo rýchlim pádom prirútilo, schmatlo to jedného konkrétneho Dementora spadlo to s ním na podlahu až hlučne zapraskala a samotný Dementor zaškriekal od toho nárazu že ho to zarazilo do podlahy.

Nasmerovali na to miesto svoje pohľady a tam uvideli niečo. Skrz prach, lístie, sutiny a dym, a i cez neopýsatelný zlovestný závoj rozmazávajúc pohľad na to, boli jasne schopný rozoznať humanoidnú siluetu.

Dementory zaškriekali ako spevecký zbor temnoty a jeden po druhom sa vrhali na za svojim druhom. Avšak tak isto jeden po druhom začali od toho miesta po priamkach či parabolách odlietať ako špinavé handry v bolestných škrekoch a nejakú tú sekundu im trvalo než sa spamätali.

Našim hrdinom sa naskytol vcelku zaujímavý pohľad. Sledovali ako nejaká postava päsťou mláti jedného Dementora za druhým a napriek všetkému čo o nich vedeli, títo po jedinej rane odlietali skutočne ako hodení handry alebo ako opilci pri krčmovej bitke vystrihnutej ako z nejakého filmu. Avšak oni sa nedali a začali útočiť intenzívnejšie. Daná postava stále držala toho jedného konkrétneho Dementora v zovretí svojej ruky a stále viac a viac vyzerala ako človek. Alebo skôr ako démon v ľudskej podobe: komplet tmavá od paty až po bujaré, stojace, špicaté, alebo skôr načechrené vlasy. Ako keby ani inšiu farbu než temnotu by ste na nej nenašli. Teda až… na tie svietiace oči jasnou, krvavo červenou farbou.

Dementory začínali mať na vrch ale postava v strede nich mávla rukou a okolo nej sa zhmotnilo mnoho červených svetielok ktoré videli pred tým. Mávla rukou v pred ako vodca ktorý nariaďuje výpad a svetielka sa rozleteli v šialenej rýchlosti po priamkach v pred do všetkých smerov. Výpad špinavých handier tak bol úspešne znovu odrazený. Protiútok bol nemilosrdný. Strašidlá v bolestnom kvičaní boli tlačené preč od ich cieľa. Nielen že tých červených svietiacich guličiek bolo viac než dosť ale oni samotné boli ničivé ako výstrely z malých kanónov. Tie čo nezasiahli Dementorov trhali na kusy všetko čoho sa dotkli a po stenách po nich zostávali diery. Ale i tie čo zasiahli svoje ciele neboli o nič bezpečnejšie. Tlačili svoje obete vzduchom až sa zastavili o nejakú prekážku ktorá bola ešte dostatočne pevná aby sa neroztrieštila na tresky. Jedna z takých guličiek tesne preletela vedľa našich hrdinov vďaka čomu stratili rovnováhu a spadli. Čo bolo dobré pretože rovno cez miesto kde pred tým stáli ďalšia prehnala dementora ktorý vrazil do dákej skrine či vitríny a úplne ju zdemoloval.

Postava s vražedne červeným pohľadom niečo zvolala. Skrz hluk praskania, škrekot a kde čoho nerozumeli jediné slovo, ale pointu pobrali celkom presne. Bolo to varovanie.

Dementory ale na to nedali a zmenili svoju taktiku. Zborovo zahučali, nie zborovo zvolali, tónom ktorý zamrazil až pri duši. Všetci v úplnej synchronizácií sa vrhli na svoj ciel a dosiahli ho v jediný moment. Postava teraz ani nestihla zareagovať a brániť sa. Vrazili do nej ako torpéda a bolo počuť dunivé vyrazenie dychu. Nabalili sa na svoj ciel a uzavreli ho tak v guľovej sfére zo svojich tiel, ktorá sa stlačovala a stlačovala.

I keď naša trojica bola zmrznutá Dementorským zvolaním ako prvý sa znej dostal Potter. Silou vôle sa štveral na svoje nohy. Odhodlaný zakúzliť. A nie je isté či jeho konanie ho viedlo potrebou zachrániť bludičku, alebo svojich kamarátov keď uzrel červenú žiaru prenikajúcu zo sféry. Možno mu došlo, že tá vec možno doteraz nebojovala naplno a pokiaľ sa pokúsi o podobnú vec ako pred chvíľkou.. len.. o niečo.. viac, viac a viac početnejšiu alebo väčšiu táto budova by to nemusela prežiť a oni s ňou.

Tak či onak nerozmýšľal nad tým a všetko sa to odohralo v príliš krátkom okamihu. Jeho patronus v podobe jeleňa nacválal priamo do sféry. Vnútro budovy komplet preliezlo jasné biele svetlo. Sféra akoby vybuchla v čierno červenom opare a Dementory sa s vreskotom rozleteli do strán. Mnohý z nich akoby horeli alebo skôr akoby sa ich čierne skoro nehmotné a temné plášte trošku chytili od ohňa a teraz spálené uhlíky z uhorenej látky odlietali z nich ako sa hnali do bezpečia a hlavne von z budovy a ďaleko, ďaleko preč. Avšak niektorý to nestihli. Niektorý akoby v bolestnom kvílení horiac dvoma ohňami kde jeden bol čisto jasno bieli a ten druhý  čisto jasno rubínovo červený sa rozpadli v prach a aj ten uhorel až z neho nič nezostalo.

Toto divadlo bolo epické a i keď sa Pottrovy priatelia v úžase dívali na všetko to naokolo jeho bezvýrazný pohľad bol priklincovaný vpred na tú osobu ktorú teraz zachránil. A teraz už ju jasne videl, pretože ju už nezakrýval žiadny závoj. Teplota sa vrátila do normálu a i zvírený prach dostatočne ustal. Stála tam pomerne mladá atraktívna žena v oblečení ktoré doteraz nikdy nikde nevidel. Farebný vyzývavý odev pôsobil priam akoby nebol z tohto sveta pretože si bol istý, že by nikdy nikoho ani len nenapadlo si niečo také obliecť alebo vôbec navrhnúť. Ktokoľvek si takéto niečo oblečie rozhodne bude vždy a všade vyčnievať z radu. Jej stredne dlhé lesklé vlasy strieborno modrej farby budili dojem že táto osoba až príliš dlho stála v prievane. Pramene jej vlasov sa tiahli dozadu a tvorili tak nadýchanú korunu a skôr pripomínali bodliny ako u ježka Sonika. Uši mala o niečo poznateľne dlhšie než majú všetci ostatný ľudia. A jej oči boli čisto žltej farby.

Ale načo bol priklincovaný jeho pohľad bol na jej výraz v tvári. S desením sa pozerá ako sa Dementor ktorého ani teraz nepustila mení v prach. Zúfalo sa snažila udržať v rukách aspoň ten prach, pred tým než sa aj on rozplynul. Jej výraz bol neskutočný: Vypleštené oči v dokonalom vyobrazení totálnej porážky v neskrývanom zúfalstve.

Trvalo to niekoľko sekúnd než sa s tými vypleštenými očami pozrela priamo na neho. Po chvíľke jej začínalo dochádzať čo sa stalo a kto za to môže. A tak isto to dochádzalo i Pottrovy. Jej výraz sa postupne menil na poriadne nasraný. Zovrela päsť a naštvane vykročila v pred trhanými krokmi.

Jeho priatelia si všimli jeho strnulosti a rýchlo sa pobrali na nohy. Neodpovedal na ich volania a tak vzali iniciatívu do vlastných rúk. Grangerová vyslala po rozzúrenej žene zväzujúce kúzlo ale ona to kúzlo v lete päsťovkou poslala na bok a k zemi. Nechápajúc ako to mohla dokázať po nej vyslala ešte zopár ďalších kúziel ale s rovnakým efektom a dokonca ju to ani nespomalilo.

Bola od nich len na pár krokov keď sa do toho vložil Weasly. „Nechajte to na mňa!“ Postavil sa pred svojich kamarátov v bojovej póze s namiereným mečom na ňu. Jedna červená gulička sa zhmotnila pri nej. Zúrivo ju schmatla a zakrátko sa oná gulička zmenila do podoby svietiacej tyče. Ako s mečom sa zahnala na oponenta stojaceho pred ním. Dva krát sa ich meče zvučne stretli než si pripravila pôdu pre to aby mu dala päsťou do tváre a tak ho poslala na bok k zemi. Jej ciel sa nezmenil a ani len nespomalila.

Nebola to ale márna snaha, dalo to jeho polovičke dostatok času na zariekavanie aby si pripravila jedno obtiažnejšie kúzlo. Postavila sa pred Pottera. Ani nebolo jasné akou rečou to vyslovila ale poslala ho na ňu. Jej oponentka ho ale plácla svojím mečom a v sekunde ho odšmarila preč i s tým samotným mečom ktorý začal okamžite hrať všetkými farbami než v záblesku spolu s tým kúzlom zmizol. Rišovláska stuhla keď ich nezastaviteľná súperka bola priamo u nej. Schmatla tú rišovlásku za rameno a sotila ju na bok.

Takže už teraz stála priamo pred ich okuliarnatým priateľom.

„Eh, prepáč. Mohli by sme sa porozprávať?“ Navrhol keď ho zdrapla za golier.

Na jej tvári sa jej vytesal šialený úsmev a navreté žili tancovali z jednej strany na druhú. „Ani sa o to nepokúšaj!“ Precedila medzi zuby. „Si v poriadnej kaši a ja ti to poriadne spočítam!“ Jej výraz sa zmenil na až zlovestne škodoradostný. „Priprav sa na to!“

„Okamžite ho pusť!“ Zajačala Grangerová keď videla, že sa ich priateľ nebude brániť. Z miesta kde bola odhodlane na ňu namierila prútikom. „PATRONUS!“

Plný zásah. Takto rozsiahle kúzlo nemala ako odraziť a tak okolie znovu zalialo číre svetlo. Jej telo sa rozvibrovalo až tak ako by sa začalo rozmazávať, čiastočne bolo priehľadné ako krídla kolibríka keď sa kŕmi nektárom. Celkom to pripomínalo vymietanie kedy sa nežiaducu entitu snažia vytlačiť z reality. Vyzerala ako by jej to nebolo moc príjemné. Dokonca ako by to bolestne sťahovalo jej telo.  

Až zasneno jej hlasité zastonanie.

Avšak tento ston bol trošku Iní.. taký ktorý rozhodne nepatrí do kategórie prejavu bolesti ale skôr do slasti. Patron zhasol a zasiahnutá sa vrátila do normálu. So spokojným výrazom nežne pritisla Potrovu hlavu na svoju hruď ktorá, ako sa ihneď ukázalo, skrývala viac než sa pôvodne zdalo. Jeho tvár sa zaborila medzi jej prsia.

Nastalo niekoľko sekundové ticho a jeho tep bol rozhodne rýchlejší než jej ktorý sa spomaľoval. Pocítil jej príjemnú vôňu ale tento blažený pocit netrval dlho. Bolo ako by sa zrazu prebrala a s blaženým výrokom: „Ty jedna… ♥“  hodila Pottera priamo k Grangerovej. Celú tu cestu sa preletel a keď do nej vrazil zvýskla.

„Hermiona!“ Zvolal Weasly ktorý sa na jej piskot prebral z bezvedomia. „Herry!“ Zvolal druhý krát keď ich uvidel ležať na zemi sotva sa hýbajúc. „ČO SI TO UROBILA?!“ Zakričal na strieborno vlasú. Vyštveral sa na nohy a so zúrivým krikom sa rozbehol k nej s mečom pripraveným vo svojich rukách.

„Nie! Ron zadrž nebojuj s ňou!“ Volal za ním Herry zo zeme.

Výpadu sa už ale nedalo zabrániť ale ona bola ďaleko nad vecou. Spravila úkrok a elegantne by sa vyhynula neskúsenému útočníkovi s jasným nadhľadom, avšak on zakopol. Kompletne stratil rovnováhu a náhodne machol mečom od seba aby sa na neho pri páde náhodou nenabodol. Žuchol na zem len pár krokov od nej a na chvíľku sa tam natiahol.

Naproti tomu ona zostala stáť celá prekvapená sledujúc ako sa jej odseknutá ruka i so zápästím na zemi rozvibrovala a behom okamihu rozplynula. Po chvíľke pozrela skúmavým pohľadom na Weaslyho práve v momente keď k nemu pribehla jeho priateľka aby zistila ako je na tom.

Medzi ne a ju sa postavil ich okuliarnatý priateľ. „Prosím, odpusť mu bola to nehoda, určite nájdeme spôsob ako to napraviť.“

„To je potom! Najskôr sa musíme postarať o jej zranenie.“ Naliehala Grangerová keď pomáhala Weaslymu vstať.

„O čom to hovoríte?“ Nechápal zmetene až pokiaľ si nevšimol jej výrazu a že jej od zápästia chýba ruka.

„Najskôr treba zastaviť krvácanie.“ Pokračovala ale pri pohľade na jej zranenie sa zarazila. Nebola tam žiadna krv. Ani kvapka.

Všetci traja zbledli a strieborno vlasá si všimla kam sa dívajú. Skúmavo pozrela na svoju končatinu s chýbajúcou rukou a tajnostkársky sa usmiala. Pozrela na nich a priložila svoje ruky k sebe, tak aby ich jasne videli. Teda až na to, že jej tá jedná chýbala. Kúsok končatiny ktorá jej chýbala zastrčila do dlani druhej, ktorú ešte mala celú. Rovnako ako kúzelník ktorý siahol do skrytého rukávu aby to vyzeralo že časť jeho ruky zmizla. Všetci traja to so zatajeným dychom sledovali. Opatrne začala vyťahovať svoju končatinu z dlane až znej vytiahla i to čo jej chýbalo ako keby to nikdy ani nestratila. Pozerali na to s očami do korán. Neprestávala sa usmievať a hlboko sa uklonila akoby skutočne bola nejakým kúzelníkom, ktorý práve skončil svoje predstavenie a teraz už len čaká na potlesk. Oni sa nezmohli ale na nič, len v tichosti na ňu pozerali. Možno by ste čakali že sa narovná a niečo povie. Ale ona namiesto toho začala klesať do podlahy. Nie klesala cez podlahu akoby skutočne bola len duchom až zmizla pod ňou úplne.

V nemom úžase tam ostali stáť. Teda až do momentu až si ich šermiar niečoho všimol, s pohľadom upretým hore. „Hej! Nechcem byť zas ten čo má zlé správy ale mali by sme už ísť.“ Nasledovali jeho pohľad a v momente im to došlo tiež. Teda hlasité zavŕzganie napínajúceho dreva im bolo dostatočnou nápoveďou. „Von!“ Všetci traja sa rozbehli k dverám a vŕzganie a pukanie naberalo na hlasitosti. Prach sa sypal dolu na nich skrze škáry ktoré sa otvárali. Domom prebehlo mierne zachvenie a na moment to vyzeralo že sa všetko zastavilo. Bez problémov sa dostali pred dom a po pár metroch chceli jeho dvaja kamaráti zastať ale on ich hnal pred sebou. „Čo to robíte? Nezastavujte sa bežte! Priamo po ceste po ktorej sme prišli až na ten maličký vŕšok!“ Ubehli takto dobrých ďalších päťdesiat metrov než sa po kratučkom stúpaní zastavili na tom malom vršku z ktorého mali dobrý výhľad na samotný zchátralí dom.

Až nabrali dych obaja sa na neho pýtavo pozerali, ale jeho pohľad smeroval na to sídlo. Za moment sa ozvalo pnutie a pukot z ktorého ich zamrazilo. Nebolo to pnutie a pukanie dreva. Toto bolo od kameňa. S obavami teraz všetci traja sledovali ako sa spomínané sídlo začalo pomaly prepadať do zeme. Keď už bolo tak v polke, zem sa zatriasla a dom sa v ohlušujúcom hluku začal rozpadať. Drevo praskalo, ramene sa hnali najkratšou cestou dole ako lavína a i tie posledné sklenené tabule čo tam ešte boli sa s rinčaním rozbili. V moment na to prišla pohroma. Zem okolo domu sa začala prepadať a dom sa doslova rozsypal do všetkých strán na okolo ešte viac drviac prepadajúcu sa zem. Zakrátko sa celá budova ohlušujúco prepadla a zmizla pod zemou. Prepad pokračoval niekoľko desiatok metrov ďalej od domu i cez miesto kde sa chceli predtým tí dvaja zastaviť.

Až zemetrasenie ustalo naskytol sa im pohľad na obrovskú prepadli keď nie priamo kráter.

„Tak to by sme mali.“ Skomentoval Weasly a zasunul Grifindorov meč naspäť do svojho vačku.

Zvyšný dvaja sa na neho uprene zadívali a zmohli sa na len strohé okríknutie. „Ron!“

Pozrel na nich a na moment sa zadumal. „Oh aha. Všimol si pri vstupe iniciály o samotnej budove. A keďže je toto magická budova došlo mi aké veľké bude podzemie pod ňou a ďalej to už poznáte.“

Neveriacky na neho pozerali až napokon Potter sformuloval ako také poďakovanie. „Vďaka ti Ron. Si fakt kamoš. Už mohlo byť niekoľko krát po nás ak by si s nami nebol.“

„V poho Herry. Načo sú priatelia? Takže už nás tu nič nedrží a môžeme ísť domov.“

„Skvelé.“ Zalamentovala tretia z nich. „Takže jediné čo sa nám podarilo je zachrániť si vlastné životy, zbúrať historickú budovu a naštvať bludičku.“

„Aspoň sme odtiaľ neutiekli s krikom.“ Pripomenul Weasly.

„Nie som si istý, či to bola bludička a mám pocit že sme ju ešte niekedy stretneme.“ Skomentoval Herry zamyslene. „Tak či tak mali by sme sa vrátiť. Nepáči sa mi to tu.“

Na toto sa už nedohadovali a radšej sa pobrali kade ľahšie. Tento súboj s bludičkou im stačil a vôbec nepotrebovali aby stretli nejakú ďalšiu ktorú by mohlo prilákať ich kúzlenie.