Boj pri dedine

Modré oči sledovali rovnako modrú oblohu kde jasne svietilo slnko. Absolútne nič nemala na práci. K diere mala ešte stále zákaz, no vybavila s nimi, že sa bude môcť prepchať aj ona… A jej povinnosť pri deťoch? Opatrovateľka sa už vrátila po týždni a tak ju tam už nepotrebovali. Nemala čo robiť a tak nechala , nech sa jej jemný letný vánok pohráva s vlasmi a ženie jej ich do tváre. Ani Shiki nemala nič proti, bola ticho… Ako keby tam ani nebola.  Greenys na ňu už bola tak navyknutá, že toto ticho ju znepokojovalo, no po dlhej dobe sa aj zišlo. Už dlho nemala taký pokoj ako teraz.

Dedina bola teraz ,v tento čas, prakticky mŕtva. Deti spali, ženy pracovali na poli a chlapci boli pri diere.  Mala od všetkého a každého pokoj, žiaden hluk z bojov v uliciach… nič. Normálne, keby bola ešte stále v meste, by bola aj rada, no teraz ju to unavovalo. Nudila sa, keď nemala čo robiť. Nenapadalo ju nič čo by robila. Povzdychla si a privrela oči. Nechala si hladiť pokožku od lúčov svetla ktoré ju príjemne hriali.

Jeden z psov okolo dediny začal štekať, neskôr sa k nemu pridali ďalšie. Normálne by to ignorovala, no teraz to bolo nezvyčajné, psy v dedine sú väčšinou tiché a neštekajú bez dôvodu. Počula kroky ľudí z myšieho klanu. Ženy vrieskali a bežali do domov. Počula mužov ako berú nejaké ťažké nástroje a niekam bežia. Typovala lopaty. Vietor  zafúkal jej smerom a do nosa jej udrela nová vôňa. Nebola to vôňa nikoho z myšieho klanu. Nepatrila im… typovala by skôr… líšky, možno psí klan.

Otvorila oči a prudko sa posadila. Veď toto nie je územie ani jedného z tých dvoch klanov. Rozhliadla sa okolo. Na oblohe sa objavili tmavé mraky, ktoré neveštili nič dobré. Za dedinou sa začal dvíhať čierny dym. Myší klan podpálil suchú trávu okolo dediny pred nevítanými návštevníkmi. Začula ako niekto volal jej meno medzi domami. Bol to Asagi. Hľadal ju s vydeseným, prosebným pohľadom.

Zoskočila zo strechy pred neho a na tvári sa jej objavil veľký úsmev.
„Yoh!“ pozdravila ho veselo.
„Žiadne „Yoh“!! Psí klan na nás zaútočil! Potrebujeme pomoc!!“
„Oni? A vlastne, prečo by som mala ísť ja?!“
„Pomohla si mi proti líškam! Prosím!“
´Noták, Greenys, veď neodmietneš niečo, čo na teba urobilo práve psie oči a prosí ťa to o pomoc, však?! ´ zapojila sa do témy aj Shiki, opäť s jej odporným spôsobom.
´Ty drž hubu, Shiki!! ´
„Prosím!“ doliehal naďalej Asagi… (ani sa mu nečudujem)
„Uwáá! Dobre! Idem! Stačí?!“ vybuchla Greenys keď  na ňu hučali dvaja.

Greenys sa vybrala po strechách. Preskakovala jednu strechu za druhou. Musela uznať, bola dosť ďaleko od miesta diania. Skákala cez medzery medzi domami a pokúšala sa do strechy domu neurobiť dieru. Asagi behal pomedzi domy dole. Bolo to možno menej ničivejšie, no o to viac únavnejšie. Nehovoriac aj o tom, že aj o dosť pomalšie. Uhýbať sa bežiacim ženám ( pre lepšiu predstavu: veľké, mäsité, vreštiace gule zaberajúce polovicu uličky, ktorá sa ako tank ženie vpred :DD ) ktoré bežali okolo.

Konečne dorazili na miesto, Asagi tam už dávno vletel a začal bojovať, keďže bol chlap, aj keď sa tak veľmi nesprával, bol mužského pohlavia a musel ísť chrániť dedinu. Čo priviedlo Greenys k ďalšej myšlienke, keď majú chlapi strážiť dedinu, čo tu , do frasa, robí ona?! Naďalej na streche, asi dva domy od miesta diania si sadla a čakala až sa to skončí. Nehodlala zakročiť. Bola lenivá. (Ostatne , to som aj ja :DD Postava je vytvorená podľa môjho správania (vo veľkej väčšine) , no samozrejme, má aj povahu, akú ja nikdy pravdepodobne mať nebudem :DD )

Hľadela na boj. Pozorovala psí klan, ako sa zúrivo vrhá do neskrotného živlu- ohňa. Pozorovala myší klan ako bráni dedinu keď v tom… jej pristála jedna lopata tesne pred nohami. Strhla sa a začala hľadať naštvane onu osobu, čo jej takmer zabodla lopatu do nohy.  Uvidela niekoho z psieho klanu ako niečo hľadá… Áno… lopatu!

Preskočila medzeru medzi posledným domom deliaci boj od dediny a skočila medzi myší a psí klan. Niektorý sa zastavili, no hneď začali bojovať ďalej. Počula hlas toho starého pedofila ako na ňu kričí, nech ide preč… Ignorovala to. Vadil jej ten hluk v tom úžasnom, tichom, letnom dni. Nadýchla sa a z plných pľúc zvrešťala:
„Ktorý z tých psích volov toto hodil na strechu?!“ zdvihla lopatu do vzduchu a v tvári mala výraz alá, nech sa ozve ten, čo to urobil , lebo  urvem každému hlavu s tou lopatou.

„Ako si nás ty malý nezmar nazval?!“ ozvalo sa niekde vzadu v dave psích ľudí. Áno, bol to ten, koho Greenys hľadala, ten, kto jej hodil tento kovový darček na strechu. Nikto nebojoval, toho Greenys využila a naštvane sa vybrala k tomu volovi. Podišla k nemu a celou silou, spolu s výkrikom „Smrdíš!“ mu dala lopatou po hlave, až ho to zložilo s hlasným zakňučaním k zemi.
„Ty malá sviňa!“ zvrieskol keď si zvykol na bolesť, chytil Greenys jednou rukou za zápästie, druhou jej chytil lopatu a kolenom ju udrel do brucha. Ľudia na okolo začali opäť bojovať. Chlap odhodil Greenys na bok a chcel ísť preč…

Greenys ho chytila za nohu. Síce jej vyrazil na chvíľu dych, ale mala už aj horšie zranenia. Toto bolo len niečo málo na to, aby ju to malo zložiť. Vyškrabala sa na nohy. Chlap na ňu len nenávistne hľadel.
„Máš odvahu, maličká!“
„Nie som maličká, ty psisko plné bĺch!“ zvrešťala a rukou zovretou v päsť sa ohnala po jeho zjazvenej tvári. 

Chlap jej chytil ruku do svojej a tým jej zabránil tomu, aby mu dala jednu po zuboch.  Ohnala sa teda aj druhou, no aj tú jej zachytil. Zákerne sa uškrnul na znak toho, že týmto mu neublíži. To Greenys ešte viac vyštvalo, využila toho, že jej drží pevne obe ruky, vyskočila a kolenom mu kopla, nie práve najslabšie do brady.  Pustil ju, pričom si automaticky chytil krvácajúcu bradu.  Nečakala. Tvrdo mu zasadila ďalšiu ranu do svalnatého brucha, načo sa hneď zvalil v bolestiach na zem.
„Ešte stále si myslíš, že som maličká, ty psisko zjazvené?!“ začala naňho vrieskať pričom stála jednou nohou na ňom.

Neodpovedal.  Premenil sa na svoje zviera- psa. Postavil sa a začal vrčať.
„Nemysli si, že sa len tak ľahko vzdám, dievčička!“ zvrešťal na ňu a rozbehol sa proti nej. Z úst mu trčali ostré zuby a sliny mu lietali naokolo. Vyskočil, v snahe sa zahryznúť Greenys do tela, tá mu to však znemožnila tým, že ho odkopla do ďalšieho psa. Každý bol už momentálne z psieho klanu premenený na psa. Len myší klan sa ich snažili brániť v polo- ľudskej podobe.  Daný pes, do ktorého ho odkopla a aj ten sa k nej otočili a zúrivo sa proti nej s vrčaním rozbehli.

Povzdychla si. Začali to brať vážne a v centre, kde sú samý psy by dlho v polo- ľudskej podobe nepochodila. Premenila sa na jej zviera. Psy sa však nezastavili a naďalej proti nej bežali. Prišlo jej to odporné. Poznala jedného človeka, ktorý mal charakteristické zviera psa. Jej kamarát z detstva. No psy boli milej, prítulnej a priateľskej povahy. No toto na myši len tak zaútočilo aby vykradli zásoby jedla a prípadne zjedli aj ľudí z myšieho klanu… (Nie, neboli kanibali, len keď by boli premenený na myši už by ich nepovažovali za ľudí a tým pádom by ich s chuťou zjedli :DD mňam…(robím si srandu, nikdy by som nezjedla myš ani nič pod. .____.))

Biela vlčica sa zahryzla jednému zo psov hlboko do krku a tým pádom sa jej krásne biela kožušina sfarbila na niektorých miestach na červeno.  Odhodila mŕtve telo psa na bok a začala sa venovať tomu, ktorý sa jej práve zahryzol do chrbta. Otočila hlavu v bok, zahryzla sa mu do chvosta a celou silou ho odmrštila do stromu pri dome, od ktorého sa odrazil a bez pohybu spadol na zem.