Can u Fell it?… a Thrill

     V San Diegu

     Poznáte ten pocit, keď chcete byť v niečom najlepší. Ste ochotní všetko vytrpieť, zaprieť sami seba a dostať sa na vrchol. Mám súťaživého ducha a byť prvým a najlepším bolo pre mňa vždy jediným cieľom. Tentoraz som však mal torchu pocti, akoby sa mi to vypomstilo.

     Príjemný slnečný deň, bezvetrie, lepšie to už byť nemohlo. To je pekné privítanie v novej práci.Vybral som z puzdra pušku a znovu som ju celú skontroloval. Naplnil som zásobník a spojil ho s puškou. Na vrch hlavne som pripevnil ďalekohlad a nabil som zbraň. Postavil som sa k okraju strechy a zamieril na okná vedľajšieho mrakodrapu.

     O hodinu neskôr.

     „Peniaze sme už previedli na váš účet. Tu je letenka.“ muž v drahom obleku mi podal podlhovastý papier.

     „Nórsko,“ povedal som trochu prekvapene. „Čo tam mám akože robiť? Vŕtať diery do ľadu a kŕmiť soby?“ opýtal som sa nahnevane. Rozhadzovanie zarobených peňazí som si predstavoval niekde na Bora Bora medzi krásnymi ženami domorodcov, nie v zamrznutom Nórsku, kde je pol roka noc a studené more.

     „Nesmiete sa teraz veľmi ukazovať. Ozvem sa vám, keď vás budem opäť potrebovať.“ odpovedal muž a odišiel.

     ***

     Opäť sa mi to snívalo. Letela som vysoko nad lesom a hľadala som striebristé odlesky potokov v nočnej tme. Vietor sa mi hral s dlhými vlasmi a hladil mi tvár. Mocné krídla plachtili nad krajinou a využívali prúd vetra na stúpanie, takže sa ani raz nemuseli pohnúť.

     „Anis… zobuď sa Anis.“ zo sna ma vytrhli ospalé nahnevané slová. Otvorila som oči a uvidela som nad sebou hnedého kocúra. „Niekto sa s tebou chce rozprávať.“ povedal mi, keď videl, že sa mu podarilo zobudiť ma.

     „Koľko je hodín?“ zamrmlala som unavene a posadila som sa. Bolo päť, vonku tma a v otvorenom okne sedela malá sova. Hneď som sa prebrala.

     „Wind, čo je, čo sa deje?“ pribehla som potichu k sove aby som nezobudila Alice.

     „Ten chclap, Anis. Niečo sa mu stalo, vizerá, akoby bol mŕtvy.“ povedala mi sova vystrašene.

     „Čo?!“ vykríkla som hlasnejšie ako som chcela, no Alice našťastie spala sladko ďalej. Mala som len nohavičky a tielko, no nebol čas vymýšlať, tak som si obliekla aspoň župan a rýchlo som zbehla po schodoch na prízemie a do stajne.

     Vyviedla som Whisper na ulicu a z múru som jej vyskočila na chrbát. Mesto sme prešli pomaly krokom. Bolo by nebezpečné galopovať s koňom čo sa práve zobudil a má stuhnuté svalstvo. Hneď za posledným domom som volne pustila vôdzky na jej krk a chytila som sa čiernej hrivy.

     Obklopila nás hustá tma, len obzor začínal byť svetlejší. Nohy som pevne pritlačila k jej teplému telu a sústredila som sa na jazdu. Kobylka čoraz viac zrýchlovala. Dostali sme sa k pobrežiu ku hlavnej ceste a Whisper konečne prešla do galopu.

     Ja a Whisper, to nie je obyčajný vzťah koňa a jazdca. Často si rozumieme aj bez slov. Ako sme prechádzali krajinou osvetlenou len mesačným svitom, cítila som každý pohyb jej tela, každý úder kopyta, vedela som dokonale čítať jej pohyby a využiť ich, aby som sa na nej udržala.

     Dom bol dosť ďaleko od mesta a Whisper dal beh poriadne zabrať. Keď sme došli na miesto, celá sa chvela a srsť na chrbte sa jej leskla od potu. Jeden z nájomníkov domu ma už netrpezlivo čakal. Na železnej bráničke sedel ryšavý samček lesnej lasičky a prosil ma, aby som sa ponáhľala. Pribehla som ku vchodovým dverám a prudko mykla kľučkou. Dvere boli zamknuté. Neúspech ma na chvíľu zaskočil, no rýchlo som sa spamätala a nasledovala som lasičku na terasu, kde bolo pootvorené okno do kuchyne. Otvorila som ho dokorán a vyskočila som na kuchynskú linku za oknom.

     V dome bol rovnaký smrad a dym ako keď som tam bola pred mesiacom. Uprostred kuchyne ležalo bezvládne telo muža. Rýchlo som zoskočila a zbierala som odvahu aby som sa k nemu priblížila. Pomaly som natiahla ruku a jemne som sa dotkla jeho krku. Mala som hrozný strach a srdce mi prudko bilo. Nedokázala som si predstaviť, čo by som robila, keby bol naozaj mŕtvy. Zatlačila som na miesto kde som predpokladala, že je tepna, a čakala som. No nič som necítila. Znepokojená som k nemu prišla bližšie a skúsila som iné miesto. Jeden úder, druhý, tretí… zhlboka som si vydýchla a trochu som sa uvolnila.

     „Čo mu je?“ opýtala sa ma vystrašená lasička.

     „Netuším, no hlavné je, že žije. Už som sa videla, ako mu kopem hrob.“ povedala som lasičke a nahla som sa nad Jamesa aby som počula, či dýcha. Zistila som to veľmi rýcho tým, že sa mu pravidelne z úst vyvalil hnusný zápach piva. Rozhodla som sa, že ho zobudím, no mykanie, fackanie ani krik nepomáhal. Tak som nabrala do misky vodu a vyliala som mu ju do tváre. Účinok bol okamžitý. Lasička rýchlo zmizla, keď sa na mňa zniesla pestrá spŕška nadávok a preklínaní, no bola som im rada.

     „Čo tu robíš?“ zasyčal na mňa a snažil sa posadiť.

     „Prišla som si po ďalšie nájomné.“ bolo prvé, čo ma napadlo.

     „O pol šiestej ráno?“ pozrel sa na mňa neveriacky a zas si ma premeriaval tým svojím nepríjemným pohľadom.

     „Pol šiestej? Prepáč, ja… máš pravdu, neprišla som po nájomné, kto by chodil ráno po nájomné? A ešte oknom… hehehe… Mala som zlé tušenie… nie mala som sen a bála som sa či sa niečo… teda… eeeh.“ jeho pohľad ma vyviedol z rovnováhy a znovu som začala splietať piate-cez-deviate. Mala som chuť prepadnúť sa hlboko pod zem. Srdce mi bilo v krku a ten jeho pošmešný pohľad… kyaa. Najradčej by som sa schovala do myšecej diery.

     „Podaj mi ľad. Je v mrazničke.“ povedal mi chladne po krátkom trápnom tichu. Rýchlo som vstala a do sáčku som nahádzala kocky ľadu.

     „Nech sa páči.“ podala som mu to a s malou dušičkou som pozorovala, ako si sáčok prikladá na hlavu. Tmavou kuchyňou sa ozývali jeho tiché bolestné stony.

     „Čo sa ti stalo?“ zapípala som do tmy… Zas ten pohľad hovoriaci: „Drž hubu a nestaraj sa“. Ešte viac som sa utiahla do kúta, no cítila som, že by som mala niečo urobiť. James sa postavil a odišiel do obývačky. Len čo sa mi stratil z očí, napadlo ma, že by som mohla vyvetrať. Ten smrad bol odporný, štípal oči a dráždil na kašel. Radostne som otvorila druhé kuchynské okno a dvere na terasu, a nechala som do domu prúdiť čerstvý nočný vzduch. Spolu s ním do domu prenikli aj zvuky noci a oceánu. Zhlboka som sa nadýchla a usmiala som sa do tmy. Vrátilo mi to sebadôveru. Postupne som otovorila okná v obývačke a vyháňala z domu ten hrozný puch. Zbierala som porozhadzované flaše a obaly, naprávala som rozhádzaný nábytok a celkom som zabudla na to, že je v miestnosti James. Pristúpila som ku gauču a chcela som na ňom napraviť deku, keď som sa vystrašene strhla.

     „Čo to robíš?“ opýtal sa ma. Stuhla som strachom a previnilo som sa mu pozrela do očí, no namiesto očakávaného hnevu som v nich videla prekvapenie.

     „T-trošku som tu upratala a… a vyvetrala.“ odpovedala som „Bol tu strašný smrad, nevedela som dýchať.“ dodala som celkom potichu. James na to nič nepovedal, oprel sa a privrel oči. „Nechceš sa ísť prejsť na pláž? Trochu sa rozhýbať a nadýchať čerstvého morského vzduchu?“ opýtala som sa opatrne. Chvílu sa vôbec nepohol, no potom otvoril oči a pomaly sa postavil.

     „Veď ma.“ vzdychol a zamieril ku dverám.

     Vyviedla som ho von a bosá som pred ním cupkala až k útesu na miesto, kde sa začínal chodník vedúci na pláž. Pozrel sa dole a v tom sa mu zatočila hlava. Nebezpečne sa nahol smerom ku zrázu, no stihla som k nemu pribehnúť a chytiť ho.

     „Toto mi nerob.“ povedala som mu prosebne. „Pred chvíľou som sa bála, že si mŕtvy, tak to nepokaz skokom z útesu.“ tlmene sa zasmial a chytil ma za bok. Pritiahol ma k sebe tak, aby mal vo mne pri chôdzi oporu a pokračovali sme ďalej. Bol to zvláštny pocit, keď ma tak pevne držal a bol pri mne tak blízko. More bolo pokojné, piesok na pláži obmývali len malé vlnky. S Jamesom sme po pláži prešli necelých dvesto metrov keď vyhlásil, že stačilo. Sadli sme si na naplavené drevo a sledovali sme more. Spoza hôr na východe začalo vykúkať ranné slnko a osvetlovalo morskú hladinu.

     „Here comes the sun, tudududú, here comes the sun, i said, its all right.“ začala som si spievať potichu. „Little darlig, the smiles returning to the faces. Here comes the sun, tudududú, here comes the sun, i said, its all right.“

     „Ticho.“ zasyčal James. Okamžite som prestala a cítila som sa trochu previnilo.

     „Ehm… a čo sa ti to vlastne stalo?“ opýtala som sa nesmelo. Dlho neodpovedal, tak som to vzdala a ďalej som sa ho nepýtala.

     „Fajčila si už trávu?“ opýtal sa odrazu divnú otázku.

     „Prečo by som mala… fajčiť trávu?“ pozrela som sa na neho nechápavo.

     „Ach, tak ty ani nevieš, čo to je.“ začal sa smiať a poslal ku mne opovrhujúci pohľad. Nevedela som, čo na to povedať. Vždy ma privádzal do rozpakov, a tak som sa rozhodla nič viac nevravieť. Postavila som sa, župan som nechala na dreve vedľa Jamesa a zamierila som k vode aby som si trochu namočila nohy. Ukazovalo sa, že to bude nádherné sobotné ráno.

     Začala som zbierať mušle, ktorých bolo vďaka začínajúcemu odlivu veľa a mnohé boli pekné a veľké. Keď ma to prestalo baviť, začala som naháňať a chytať ryby. Až ma znudilo aj to, vrátila som sa ku Jamesovy a neďaleko od neho som si sadla do piesku aby som si prezrela mušle čo som našla.

     „Čo povieš na túto? Je fakt veľká, čo?“ ukazovala som mu najväčšiu zo všetkých, no všimla som si, že ma nepočúva. Už zase mal v ruke cigaretu (blee) a nepozeral sa na moje mušle ale na mňa.

     „Máš dobrú postavu.“ povedal skôr pre seba ako pre mňa. Nemala som rada ten nepríjemný pocit, keď ma niekto sledoval a obzera si ma. V tej chvíli sa to ešte znásobilo skutočnosťou, že som na sebe okrem nohavičiek a tielka nič nemala. Cítila som, ako mi líca zahoreli červeňou. Len aby ste vedeli, som nevinná, čistá panna… znie to síce hrozne, no v našom zapadákove plnom senilných obyvateľov sa priateľ dá nájsť len za predpokladu, že vám nevadí tá senilita a veľmi, veľmi veľký vekový rozdiel.

     „Pozri, aj táto je pekná.“ rýchlo som zodvihla do výšky prvú mušlu, ktorá sa mi dostala do ruky a strčila som mu ju rovno pod nos.

     „Nuda.“ odbil ma a odtisol mi ruku preč. Zabodla som pohľad do piesku a robila som sa, že sa zabávam s mušlami. V skutočnosti som sa snažila vyhnúť jeho očiam. Cítila som na sebe Jamesov pohľad, ktorý vo mne vyvolával množstvo nových, zvláštnych pocitov. Mala som chuť nakričať na neho nech na mňa nečumí, no zároveň mi to lichotilo a tešilo ma to.