Can’t run away

Životy, ovplyvňovanie a posúvanie ďalej. Jeden človek po boku druhého. Každá osoba, ktorá sa prepletie naším životom, získava určitú dôležitosť. Každé slovo, ktoré počujeme od takejto osoby, zasahuje do nášho sveta. A keď je tých slov priveľa alebo primálo, dochádza k určitej zmene. Ako kvapky dažďa, ktoré padajú na zem. Pretože dážď, to sú len slová padajúce z oblohy. Také, ktorým človek nerozumie. Adresované všetkým a nikomu zároveň. Moc prírody.

Naruto sa v spánku zamrvil, ako mu stúpajúce slnko po oblohe zažiarilo do očí. Nepekný budíček, a jeho telo takisto protestovalo. Bol unavený, nie je na ranné vstávanie. Potreboval by doplniť pohon hyperaktivity, ale to mu je odopreté.

Natiahol sa a nevedomky postrčil do Sasukeho, ktorý zletel na zem. On sám sa len prevalil na druhý bok, čelom ku stene, a pokračoval vo svojom spacom režime.

Sasuke si sadol a pošúchal si hlavu. Škaredo zazeral na Naruta, ktorý si spokojne spinkal obrátený k nemu chrbtom. Proste ho zhodil z postele. Surovo a násilne.

„Oi,“ ozval sa, ale bez výsledku. Ako je to možné, že ten bndiak, s ktorým to šlo ešte nedávno tak z kopca, s ním spal pomerne dobrovoľne v jednej posteli? Síce ho z nej napokon zhodil, ale aj tak. Sasuke sa postavil. Povedal si, že mu to zatiaľ stačí, tých niekoľko hodín. Teda, snažil sa sám sebe vysvetliť, aká je situácia, ale jeho žiadostivé Uchihovské ja to odmietalo prijať. Chcel viac, nežiadal, neprosil, proste by si to vzal. To všetko, čo v tej chvíli chcel, pri pohľade na Naruta. Dokázal by jedným činom vytvoriť medzi nimi pevnejšie puto, ktoré by len tak hocikto nerozbil.

A čo tam bolo doteraz? Čo budovali, do toho dňa, do tej udalosti? Podpichovaním, výsmechom, robením si napriek. Dotykmi, dráždením, vyvolávaním pocitov silnejších než priateľstvo. To nebol pevný vzťah? Nebolo to puto, ktoré pretrvá?

On si to aspoň myslel.

Žeby jeden sex stačil na viac než toto všetko? Oslovenie milenec a slová „áno, chcem ťa“… dokázali by prekonať všetok ten čas, ktorý spolu strávili? Spoločné chvíle, zverovanie, budovanie dôvery… Vlastne, Naruto mu vždy veril. Od začiatku, bol s ním a snažil sa z neho niečo dostať, niečo, čo v ňom zaručene bolo len sa tomu nechcelo na povrch. No možno od neho očakával príliš. Možno to celé…

„Sakra.“

Už nevedel, čo si má myslieť. Čo sa stalo, aké to bolo pred tým, čo má urobiť ďalej, čo znamenalo to krátke zblíženie v túto noc, či to bude pokračovať, ako sa zbaviť otázok… Ten deň, keď stačil jeden pohľad na odhadnutie akejkoľvek osoby v miestnosti, deň, keď sa vyhýbal kohokoľvek prítomnosti… kedy to bolo?

Tak dávno…

Ako keby táto časť jeho života s Narutom predstavovala oveľa viac než tých mnoho rokov dozadu. Jediný človek a porušenie základu osobnosti. Predtým ho nič neprekvapilo, nič s ním nedokázalo pohnúť, proste bol, žil, s chladným pohľadom a bez nutkania sa usmievať. A počas týchto pár mesiacov sa všetko nepekne zvrtlo, a on skrátka nechápal.

Lee a Kiba stáli na chodbe. Na konverzáciu v skorých ranných hodinách, keď sa v ich blízkosti nemihne ani dušička, predsa nepotrebujú súkromie aké poskytuje uzavrená miestnosť. Proste slová a priestor, a slnko šplhajúce sa po oblohe. Odkedy vlastne Kiba vstával takto skoro? To celébolo určite len preto, že si nezvykol na novú miestnosť a dve postele. Celú noc mal mindráky z toho, že sa Uchiha vráti a uvidí, ako spí. Teda, je pravda, že predtým ho to nikdy netrápilo, tak prečo teraz?

Ale predsalen, báť sa nemusel. Veď aký dôvod by už len Sasukeho vyhnal od Naruta?

A on to vedel. Takže možno to celé bolo v niečom inom. Napríklad v tom, že mal príliš veľa myšlienok a príliš silné pocity, než aby dokázal zaspať.

„Kruci..“ zašomral si.

„Kiba?“ Leemu sa nad hlavou zjavili otázniky. Dostal nutkanie začať poskakovať okolo a pýtať sa, milióny otázok, aj keď by nevedel čím začať.

„Človek sa snaží… a všetko sa rozpadá…“

„Hm?“ dobre, asi nepôjde o rozhovor, behom ktorého by mohol poskakovať. „Deje sa niečo s ReBelmi?“

Kiba si len povzdychol. Rozhodne nebol výrečný.

„ReBeli ale zostanú pokope, však?“

„Jasne,“ povedal Kiba tónom, z ktorého sa nedalo vyvodiť, či to bolo len sarkastické tíšenie alebo prostý súhlas.

„Pýtal som sa Naruta…“

„A?“ psí chlapec zdvihol pohľad od dlážky.

„A on sľúbil, že zostanú navždy pokope, ale…“

„Nič netrvá večne,“ pri pohľade do Leeovej tváre ho bodla previnilosť. Čo mu to robí? „Tak počúvaj. Keď ti aj ja sľúbim, že s ReBelmi to bude okej, budeš kľudnejší?“

Lee odolal chuti ísť sa prebehnúť na koniec chodby a naspäť pred tým, než odpovie. „Um,“ prikývol.

„Tak sľubujem.“ Tam, kde to Naruto nebude zvládať, tam, kde spomalí a nechá ostatných ísť dopredu a rozpŕchnuť sa, tam bude on. V každom prípade urobí čokoľvek preto, aby ich zviedol znova dokopy a udržal ich pri sebe. Nenechá ReBelov utiecť. Nenechá kohokoľvek či čokoľvek zruinovať to. Nenechá, nenechá…

Obrátil sa Leeovi chrbtom. Čo ten hlások v jeho hlave, že v istom bode to prestane zvládať? Že to nedokáže? Vždy si myslel, že Naruto je silnejší ako on, tak na čo sa tu teraz hrá?

Trochu sa predklonil, aby nebolo to gesto, keď si rukávom pretrel oči, také badateľné.

„Kiba?“ Lee naňho pozrel, zmätene, nechápavo, spýtavo, skúmavo i podozrievavo zároveň. Už viacej do toho pohľadu dať nemohol.

Prečo…

Zlomový bod. On to vedel, že sa k nemu blíži. Príliš rýchlo, a ono to nejde zastaviť. Nejde spomaliť.

„Mám pocit… že….“ nedopovedal. Načo Leeho zaťažovať? Sú to jeho starosti. Celé je to jeho jedna veľká starosť, o ktorú sa nebude a nechce deliť s ostatnými. Jeho pocity, jeho myšlienky… zostanú len jeho.

Obrátil sa a zasmial sa. Neúprimný, nútený smiech, ale Leeho to zjavne upokojilo.

Aké šťastie že mu to nedopínalo.

Situácia, realita, okolnosti, a všetko to ostatné, čo zráňa. Nejde to prekonať. Vyšplhať na Everest bolo nakoniec ťažšie, než čakal.

„Zabudni na to,“ mávol rukou. Také ľahkovážne gesto. Pokus o vzbudenie ľahostajnosti druhej osoby.

„Oi,“ zavolal na nich Shikamaruov hlas. Lee sa obrátil a pozrel naňho, čo bola normálna adekvátna reakcia, avšak Kiba sa strhol.

„Yo…“ povedal vzápätí. Vyznelo to mrzuto. Nepáčilo sa mu, ako sa správa, to, čo sa dostáva do jeho podvedomia. Kukol na Shikamarua, ktorý mal pri sebe Nejiho. Teraz sa odniekiaľ vynorí Naruto so Sasukem, keď už chodia takí spárovaní, a bude dokonané.

Ďalšou vecou na zozname, ktorá postihla jeho osobu, bola paranoja.

„Ale čo je s Narutom?“ Lee znova preniesol pozornosť na Kibu, neochotný skončiť konverzáciu len kvôli príchodu ostatných ReBelov, keď sa konečne mohol niečo poriadné dozvedieť. „On je v tvojej izbe?“

„No, niekde predsa byť musí,“ odvetil Kiba vyhýbavo.

„Lee,“ oslovil ho Shikamaru a Neji upresnil dôvod ich príchodu, či presnejšie potuliek po chodbách za určitým účelom:

„Hľadali sme ťa.“

„Mňa?“ tmavé husté obočie vyletelo dohora a stratilo sa v rovnako tmavej ofine detsky zostrihaných vlasov.

„Hľadá ťa Gai-sensei,“ objasnil Shikamaru a bolo na ňom badať nezáujem.

„Načo?“

Kiba sledoval Leeho zvláštnym pohľadom. Čo je toto za deň, deň metamorfóz v správaní? To mu už vážne šibe, že niektoré aspekty Leeovej osobnosti nespoznáva? Napríklad, ako to, že sa pýta, namiesto toho aby rovno bežal za svojím milovaným idolom á la dvojité mega-mega husté monštruózne obočie a lesklý odstrašujúci úsmev, Gaiom-senseiom?

„Blížia sa Vianoce, veď vieš…“ jednoduchá veta ako keby mala objasniť všetky záhady na svete.

„Zdá sa, že treba pomáhať s výzdobou,“ dodal Neji.

„Je to otrava…“ Shikamaru potlačil zívnutie. To aby vymyslel plán ako sa tomu úspešne vyhnúť.

„Keď hľadal Leeho, znamená to, že my pomáhať nemusíme?“ skúsil Kiba. Nemal na to náladu, vešať po chodbách hovadiny, lepiť papierové vločky na steny a okná a o mesiac ich znova dávať dole. Bolo to dobré tak na jedinú vec, ktorá sa nazýva atmosféra. A čo by sa stalo, ak by jeden rok na Vianoce nemali vianočnú atmosféru? I tak všetci študenti odídu domov.

„Zrejme musíme…“ ťažký povzdych.

„Nejdeme sa niekam zašiť?“  navrhol Kiba. Asi prvý krát chápal, prečo sa kúpeľne nedajú zamknúť – aby študenti nemohli uniknúť pred hrozným Gai-senseiom a jeho vyzdobovacími akciami.

„Pôjdem za tebou kamkoľvek,“ mrkol po ňom Shikamaru. Len aby prišiel s nápadom miesta.

„Máme predsa svoju učebňu,“ na Kibovej tvári sa zjavil úškrn. Taký ten, ktorý veštil, že sa chytá spáchať niečo zakázané.

„Samozrejme,“ Shikamaruovi vykĺzol ľahký povzdych a kútiky úst sa mu nebadane zdvihli v jemnom úsmeve. „Ideálne miesto na to uvedomiť si -“ nedopovedal, keď zbadal Kibov výraz. Psí chlapec snáď ani nedýchal, a díval sa kamsi za neho. Jeho pery nehlučne sformovali meno ‚Uchiha‘. Čo s ním ten blázon robí?

„Huh?“ spozornel i Lee pri nedokončenej vete a tých pohľadoch, ktoré ho viedli od Shikamarua ku Kibovi a od toho ku Sasukemu. Jednoduchšie by však bolo kuknúť sa na Nejiho, ten sa tam díval priamo. A aspoň by ho toľko nemiatol ten výraz.

„Kiba,“ sykol Shikamaru.

Inuzuka si neuvedomoval, čo sa s ním deje. Nechcel ho vidieť, a zároveň bol rád že ho vidí a vie, že s ním Naruto nie je. Potom tu bola ďalšia vec, o čo sa vlastne snaží, keď ich spolu ani vidieť nechce. A tiež to s tým, že ho bodá v hrudi už len keď na to myslí. Mal by sa dať dokopy, pretože si za to môže sám, a odteraz ďalej bude spávať zjavne nejaký čas so Sasukem v izbe, ak si to teda Naruto s tým sťahovaním nerozmyslel a ak sa Sasuke nenasťahuje k Narutovi na jednu posteľ. Má proste postarané o totálny bordel vo všetkom, veľa ‘ak‘ a jedno veľké SÁM SI TO TAK CHCEL. Dosiahol to svojím rozhodnutím, svojimi slovami, svojimi činmi. Čo si bude nahovárať? Je len veľké decko ktoré sa snaží páchať dobro.

Nemôže si to z ničoho nič rozmyslieť. Nedá sa to, dostavili sa následky.

Tak, Kiba, trp…

„Chm,“ stočil pohľad nabok, najskôr niekam do zeme a potom zase hore, až sa stretol so Shikamaruovými očami. Pohľad bez súcitu. Unes si pravdu sám, chlapče.

Neji sa snažil vyvodiť si niečo len z prístupnej vizualizácie situácie. Napokon pokročil dopredu a schmatol Kibu za zápästie, takže si vynútil jeho pozornosť na ten moment, kým Sasuke prechádzal tesne popri nich. Skoro sa navzájom dotkli, ale nič také sa nestalo. Kiba nevedel, čo to Nejiho gesto malo znamenať, ale skôr, než tomu stihol venovať jedinú myšlienku, ho ten potiahol.

Bolo to jasné. Majú stanovený cieľ cesty, tak by sa tam mali dostať. Ešte lepšie, aby to bolo nepozorovane. Avšak obyčajný presun z bodu A do bodu B Kibovu myseľ dostatočne nezamestná. To aby sa dostal do fázi zmierovania sa s tým… všetkým. Pochopil, prijal a šiel ďalej. Neobzeral sa za tým, čo tam zanechal, čo vedome stratil.

…Naruto…

Blondiačik sa pomrvil v posteli. Chlad. Chýbalo mu teplo ľudského tela. Proste sa niekam vytratilo a jeho rúčky siahli do prázdna. Ako keď sa niekto snaží intuitívne prikryť len tušiac kde vlastne jeho perina je, tak sa i on snažil dotknúť sa ľudskej pokožky. Potreboval ju, ale nebola tam. Nebola… nikde.

Rozlepil očká. Kam, preboha, šiel jeho radiátor?

On mu zakáže vstávať skôr, keď spia spolu v jednej posteli. Inak mu to zatrhne.

Počkať…

Prudko sa posadil. Čo sa dialo? Rukou si zašiel do blonďatých vláskov, ktoré mu i napriek tomuto gestu úspešne vleteli do očí. Zamračil sa. Kde je to celé, tá priepasť medzi ním a Sasukem. Včera v noci na chvíľu zmizla. A jemu, debilovi malému, sa ju podarilo znova vybudovať. Len jednou vetou, ktorú si surovo vyžadovalo jeho podvedomie. Tomu nejde odporovať. Pretože pre neho má vždy pravdu.

A kam sa hrabe ‘riaď sa svojim srdcom‘. Tento jeho životne dôležitý orgán je zmätený, zamotaný kdesi na polceste medzi Jupiterom a Uránom, zrazený kométou, priklincovaný v nekonečnej prázdnote vesmíru, zviazaný úlomkami hviezd, bez možnosti dovidieť na cestu pred seba, vrátiť sa späť či pochopiť svoju aktuálnu polohu. Niekde uprostred nelogickosti, a na niečo také sa má spoliehať? Že ho dovedie tam, kam potrebuje, kde je to pre neho dobré, bezpečné, výhodné, príjemné? Tam, kde to nebude bolieť, do ríše nezraniteľnosti? Keď všetko, čo robí, je to, že stojí na mieste. Pumpuje krv do jeho tela tichými buch-buch a pri každom vonkajšom podnete sa ide zblázniť.

Tak je to, pošle svoje srdce do blázinca.

Nafučane sa strepal z postele a následne i postavil na nohy. Keby sa aspoň slnko za oknom mihlo, ale nie, namiesto toho naňho čumia len tie sivé mráčiky. Prečo nemôže mať pekný deň?

Tak ako bol, bez akejkoľvek čo i len sebamenšej potreby prezliecť sa, vyšiel na chodbu. Čo ale robiť nemal, pretože vzápätí sa strhol do takej miery, že len zamával rukami vo vzduchu a capol na zadok.

„G-Gai-sensei…“ vyjachtal.

„Naruto!“ zasmial sa ten z vesela. Takto z rána, namiesto slniečka mu tu prikvitol tento úsmev. Biely chrup, to dokázalo pokaziť náladu. „Na, zdob!“ strčil mu do rúk akúsi misku v ktorej bolo zopár ozdôb na sklo a na steny. Len na to nechápavo pozeral, ale to už Gai odišiel bez toho, aby sa namáhal čokoľvek bližšie vysvetlovať.

Naruto sa znova vyštveral na nohy.

Prečo sa nedokáže tváriť, že sa nič nestalo? Mať úsmev na tvári… prečo to nedokáže? Blbnúť, smiať sa, byť tým, ktorý otravuje a povzbudzuje ostatných. Kde je problém? V tej temnote? Tma, čierna, pohlcuje jeho vnútro. Kde sa vzala?

Podišiel ku stolu a zasvietil stolnú lampu. Na svetlu v miestnosti to nepridalo, ale on si asi myslel, že keď si tú vec nasmeruje tak, aby mu svietila na hruď – čo normálne nešlo, a tak sa tam musel trápiť s káblom a nakoniec si ľahol na stôl do veľmi čudnej polohy – vyženie to tú rozmáhajúcu tmu z neho.

Chvíľu tam tak ležal, bolo to nepohodlné a trochu sa skĺzol, ale akosi to nevnímal. Mal zavreté oči a naozaj naivne očakával zmenu.

Tú, ktorá sa nedostavila.

Naštvane pozrel na strop nad sebou. Už ho to nebaví. Nabudúce sa čisto z psychopatie podpáli. Oheň patrí temnote alebo svetlu?

„Naruto?“ Lee nakukol do miestnosti a uvidel Naruta, ako leží na stole tak, že z neho div nespadne, svieti mu na brucho lampa a potom i ten pohľad azúrových očí, taký potemnený. Nikdy v nich nevidel to, čo v nich bolo teraz.

Ale ako blondiačik zažmurkal, zmizlo to. Bola to len čisto modrá, a dokonca sa dostavila na normálnej polohy, keď nejakým zázrakom zliezol z toho kusu nábytku bez toho, aby si ublížil.

„Máš v sebe energiu,“ pripomenul mu Lee a zdvihol zo zeme misku, ktorú tam Naruto ledabolo položil takmer okamžite po tom, čo sa mu ocitla v rukách, „tak ju nejako využi.“

„Hai hai,“ zašomral si blondiačik a prešiel do kúpeľne.

Keď sa oprel chrbtom o mliečno-priesvitné dvere a začul Leeho odísť, zamyslel sa nad svojimi pocitmi. Naozaj to bola hlboká úvaha, na tému čo teraz chce. Práve v tejto chvíli.

„Kiba,“ zašepkal si pomedzi pery.

Nezvládal to už sledovať, svoj vzťah so Sasukem. Nemal chuť zamotávať to ešte viac, než to bolo. Pretože tomu nechápal, nevyznal sa v tom a nevedel, ako sa má správať, ako reagovať. I keď niečo v jeho hlave mu vravelo, že to vedieť nemusí. Byť prirodzený, to predsa patrilo k jeho osobnosti, tak prečo túto časť jeho samého potlačovať do úzadia?

Ale časť z neho si vybrala Kibu. Bude mu s ním fajn, bude sa môcť usmievať a smiať, rozprávať, zabávať sa. Budú do seba rýpať a provokovať sa, a bude to šťastné. Nevidel na tom nič, prečo by nemal. Žiadne ohrozenie. Žiadny zákaz. Žiadnu priepasť.

Úlet jeho mysle. To, čo si priala… chvíľková dezorientácia v priestore alebo to myslel vážne?

Zastretý pohľad upieral priamo pred seba.

Nerozmuel svojmu vzťahu so Sasukem, to áno, ale horšie na tom bolo, že už prestával rozumieť i sebe.

A z toho sa zrodila chuť zradiť vlastnú osobu. Vlastné pocity. Vlastné túžby. Vlastné sny.

Pretože už začal zabúdať, aké vlastne boli.

Kam smeroval?

… nepoznal odpoveď… nepoznal ju a desil sa jej. Strach. V ňom. V tej temnote. Strach nad všetkými otáznikmi, strach čo i len priblížiť sa k tej priepasti v ňom, strach cítiť znova tie pocity. Strach, ktorý  mu zmýval úsmev z tváre a uzatváral ho pred svetom.

Ale osobu nejde od základov zmeniť…

Bral schody po dvoch. Žiadny náznak toho, že by chcel strácať čas pomalým kladením nohy pred nohu, aby sa slimačým tempom možno raz dostal hore. Nevidel zmysel v tom snažiť sa vyplniť čas absurdnou činnosťou i keď vlastne nemal čo robiť. Ako keby sa ocitol vo svete paradoxov.

Otvoril dvere a ocitol sa na streche. Vietor mu dôkladne odpratal čierne pramene vlasov z tváre. Čerstvý vzduch a sivá obloha, ktorá voňala po daždi.

Bude pršať.

Prešiel ku okraju strechy. Je tu sám, a jediné, čo ho obklopuje, je voľný priestor. Tento pocit kedysi cielene vyhľadával, a potom naň na určitú dobu zabudol. Bolo načase si to pripomenúť.

A dokázal by tam stáť i veky. Mlčky, osamote. Hlavne kým nikto nevie, že je tam.

Predstavil si, aké by to bolo, ak by sem za ním vybehlo akési blonďaté trdlo mávajúce rukami a s obrovským úsmevom na tvári. Jeho smiech… ten si už nedokázal vybaviť. Štruktúra všetkého bola porušená a to, čo vyboudovali, začinalo padať. A bolo na ňom aby prišiel na to, ako to zastaviť.

Nejaký spôsob predsa byť musí.

…musí…

Na zem dopadla prvá kvapka. A za ňou ďalšia. Dážď začínal ľahko a nikam sa neponáhľal.

Sasuke pozrel dole. Na asfalte sa začali objavovať škvrny. A okrem nich sa tam objavilo aj niečo iného.

Naruto vyšiel z budovy školy a mieril niekam preč. Sasuke nevedel, kam ide, ale prestávalo to byť podstatné. Chladné srdce a duša z ľadu sa primäli k pohybu, aby zachránili to posledné dôležité, čo zachrániť mohli.

…Len jeden zruinovaný vzťah…

Mestské ulice a uličky boli všetky rovnaké. Uprostred cesta lemovaná chodníkom a po stranách domy alebo paneláky. Žiadna zmena, prostá a obyčajná rutina ľudskej originality. Načo vykladať námahu a snažiť sa, aby bol každý kúsok sveta trošku iný. Načo, sú to všetko zbytočnosti, poďme vymaľovať všetky budovy na rovnakú sivú a keď tá dôjde, možno by sme mohli skúsiť i nejakú inú farbu. Logika, zmýšľanie, speje k tomu, že mesto bude na pohľad rovnako zaujímavé ako kanály pod ním.

Naruto kopol do jedného kamienka. Kde sa tu vzal štrk? Nemá tu čo robiť. Všetko je na nesprávnom mieste, v nesprávnych tvaroch, farbách, tónine. Človek sa zameral na čas a zabudol na samotný život.

Dážď zosilnel. Doteraz o ňom skoro nevedel, a zrazu sa spustil oveľa prudšie než pred chvíľou. A Naruto nemal chuť túlať sa do nitky mokrý, potom ochorieť a … Načo by to bolo dobré? Rozhliadol sa.

„Knižnica?“ pozrel na budovu, ktorá vyzerala staro a opustene. Hladko zmenil smer cesty a dostal sa až ku dverám, kde zaváhal či má klopať alebo nie, ale napokon v ňom zvíťazilo to decko ktoré túži po tom vojsť majestátne do miestnosti, štýlom, pri ktorom sa naňho budú upierať všetky pohľady.

Vnútri bolo ticho. Na chodbu svietilo svetlo spoza pootvorených dverí, a tak Naruto zamieril tam. Inštinkty, ako keď hmyz po zotmení vletí do otvoreného okna a priamo ku žiarovke.

„Haló?“ ozval sa zvnútra chlapčenský hlas.

„Hej,“ Naruto prechádzal pomedzi vysoké regály plné zaprášených kníh. Bolo tam toho tak veľa, že to pôsobilo ako bludisko. Strácal sa tam. Odkiaľ šiel ten hlas?

Zrazu sa pred ním zjavila ryšavá hlava. „Kto si?“ vybafol naňho o čosi mladší chalan.

„Hmm?“ Naruto prižmúril oči a premeral si ho. „Toto si zapamätaj!“ chcel naňho ukázať prstom, ale keďže na to bol príliš blízko, štuchol ho do hrude.

„Nechytaj sa ma,“ odstrčil mu chlapec ruku.

„Ja som-“

„Ale vieš ty čo, už ma to nezaujíma,“ obrátil sa mu chrbtom.

„… Naruto Uzumaki!“ vyštekol po ňom Naruto, predsa len rozhodnutý dosiahnuť svoje.

Chlapec obrátil hlavu nabok a pozrel naňho ponad plece s úsmevom. „Timothy, ale neteší ma,“ na to vyplazil jazyk a zmizol niekde za ďalším regálom.

Narutom šklblo. „Počkaj!“ Rozbehol sa za ním s tým, že jemu určite neutečie.

„Háá hááá,“ ozvalo sa posmešne odniekiaľ.

Blondiačik sa dostal pomedzi police s knihami ku akémusi centrálnemu priestoru. Bol tam veľký okrúhly stôl, na ktorom boli zhasnuté sviečky, nejaké stoličky a v rohu pohodlné kreslo. Ryšavé vlasy sa mihli kdesi pod stolom.

Naruto sa predklonil a pozrel dole. „Čo tam robíš?“

Timothy si priložil prst ku perám. „Schovávam sa.“

„Pred kým?“ Naruto si čupol.

„Pred tebou,“ vyhlásil chlapec namrzene.

Naruto na neho bez slova hľadel. Nechápal, čo je ten Timothy zač. Čo robí na mieste ako je toto?

Nadýchol sa, že sa ho na niečo spýta, keď v tom ryšavovlasý chlapec vyliezol spod stola a hodil Narutovi zápalky.

„Načo?“ spýtal sa ten, keď ich nešikovne chytil.

Chlapec sa uškrnul. „Len počkaj, budeš ich potrebovať.“ Tiež si vzal krabičku a zase niekde zmizol.

V tej chvíli za oknom hlasno zahrmelo a celý elektrický systém v tejto budove proste padol.

„Rebeli, rebeli…“ opakoval si pre seba Kiba.

Shikamaru i s Nejim naňho pozreli s povytiahnutým obočím. O čo sa to pokúša? Vyvolať nejakého ducha, to asi nie, to by nehovoril ‘rebeli‘. Ale žiadne iné zdôvodnenie jeho správania nikde nablízku nebolo, tak si vystačili s tým. Kto vie, možno sa nejaký kanadský duch volá Rebeli.

Pochybovačne na seba pozreli. To už bude naozaj asi pravdepodobnejšie, že Kibovi ruplo v bedne.

Akamaru sa mu ošuchol o nohu, snažiac sa vrátiť ho späť do reality a taktiež dať najavo, že tam je. Je s ním, pri ňom, a bude tam, stále. Nepohne sa od neho, pokiaľ to on sám nebude chcieť. Pôjde za ním všade, kamkoľvek. Ochota, vernosť, dôvera. Tri vlastnosti, ktorými sú psi snáď obdarení viac než my ľudia. A že život je pes, to je hláška ktorá nás zrádza, ak je náš pohľad na svet naozaj taký čiernobiely. Pretože, svet je diera. Len jedna veľká diera prederavená milióny ďalšími, a niekde tam, na dne tých dier, si kopeme vlastné hroby. S dôverou, vernosťou či psiou láskou to nemá nič spoločné. Vôbec nič. Takže ak je život naozaj pes, sme len blchami na jeho kožuchu, a aj tak to celé zo zamatovo bielej kožušinky vidíme príliš pozitívne.

Kiba pozrel na psa pri svojich nohách. Málinko sa usmial, človek s pochmúrnym pohľadom pesimistu. Čo je toto za obdobie? Blížia sa Vianoce a on ide mať depresiu?

„No to snáď nie,“ vydýchol. To je jasné, na jeho zoznam sa pripisuje samomluva. Kľakol si ku psovi a začal ho hladkať a škrabkať. Psí kožuch takisto nie je len tak na okrasu. Dotyk totiž dokáže upokojovať.

„Čo snáď nie?“ spýtal sa ho Neji presne vo chvíli, keď to isté chcel urobiť i Shikamaru.

„Huh?“ Kiba zmätene zdvihol hlavu a pozrel na nich. Ako keby sa doteraz nachádzal na inom kontinente. A bude z neho kráľ Madagaskaru, pretože si to vždy prial.

Shikamaru zoskočil z lavice a psí chlapec na ňom visel pohľadom, ako kráčal k nemu. Ruky však mal stále ležérne pohodené cez Akamarua a ten mu funel do ucha. Nara podišiel až ku Kibovi, takže ten musel zakloniť hlavu, aby naňho dovidel. Málinko sa sklonil a potom mu strelil frčku rovno do čela so slovami „vráť sa už do reality“.

„Itai,“ zamračil sa a bruškami dvoch prstov sa dotkol miesta zásahu.

„Ti to patrí,“ Shikamaru si založil ruky v bok.

„Si krutý,“ oznámil mu Kiba. Nato k nemu Shikamaru natiahol ruku a pomohol mu na nohy.

„Naplánujeme ďalšiu akciu?“ spýtal sa z ničoho nič Neji, ktorý celú tu dobu sedel na lavici a hompáľal nohami.

„Idú sviatky,“ Kiba vystrčil ruky do vzduchu a poriadne sa natiahol v snahe dosiahnuť strop. „Takže na Vianoce budeme každý inde.“

„Veď práve,“ na Shikamaruovej tvári sa mihol úsmev.

„Predvianočná akcia,“ to už sa aj Neji postavil.

„Ááále,“ zatiahol Kiba a vrchnou polovicou tela sa zvalil na katedru, pričom ruky vystrel pred seba. „Nemám nápady,“ zašomral.

„No, my by sme možno mali…“ Shikamaru a Neji si vymenili pohľad.

„Hm?“ Kiba zrazu čulo zdvihol hlavu. Toto môže byť ešte zaujímavé…

Na čierny dáždnik dopadali dažďové kvapky. Naklonený proti vetru a chrániaci osobu, ktorá bola jeho majliteľom, sa dostával stále hlbšie a hlbšie do mestských ulíc.

Sasuke zdvihol hlavu a tak trochu odklonil dáždnik. Do tela sa mu zaprel vietor ale zdalo sa, že mu to nevadí. Pozrel na ošúchaný ledva čitateľný nápis knižnica. Za špinavými oknami sa chvelo svetielko ohňa.

Vošiel dnu. A knihy neboli predmetom jeho záujmu. Dôvodom jeho návštevy tohto miesta, o ktoré by inak ani nezakopol pohľadom, bol blonďatý chlapec niekde za tou stovkou regálou, sediaci za stolom a zahľadený do plameňa sviečky.

Keď sa knižnicou ozvali kroky, azúrový pohľad zafarbený do medena odrazeným svetlom začal blúdiť po tmavom priestore hľadajúc pôvodcu zvuku. Len chvíľu na to Naruto vstal a cúvol tak, že prevrátil stoličku, na ktorej doteraz sedel, na zem. Cítil, ako mu v hrudi bije srdce. To silné rytmické bubnovanie a jediný prudký nádych…

„Sasu-ké…“

Ako sa Uchiha pohol smerom k nemu, urobil ďalší krok vzad. Sasuke sa zamračil.

„Naruto, mal by si-“

„Čo?!“ vyštekol po ňom blondiačik. Bol tak trochu mimo, nechápal, kde sa tu Uchiha nabral a prečo v ňom znova prebudil tie pocity. Zakaždým… je to rovnaké. A aj tak stále iné, ako keby šlo o čosi nové. Neutíchajúce. Intenzívne. Nedokázal sa toho zbaviť.

Zvrtol sa a impulzívne sa rozbehol, do jednej z mnohých uličiek tvorenej regálmi. I tam sa z času na čas mihlo nejaké to svetielko, čo bola Timothyho práca.

„… prestať utekať,“ dopovedal Sasuke tíško sám pre seba a povzdychol si. Zdá sa, že nemá na výber, proste mu ukáže, že pred tým ujsť nemôže.

Rozbehol sa za ním.

Malý chlapec ich potajme pozoroval, pohybujúc sa nepozorovane ako tieň.

„Noták Naruto, stoj!“ prikázal mu Sasuke.

„Nie!“ Naruto vzdorovito urobil prudkú zákrutu do protismerného radu hneď vedľa, pričom sa rukou zľahka dotkol zeme.

Dážď. Vytrvalo si bubnuje tú svoju melódiu, odmietajúc ustúpiť svetu. Väčšina ho vidí ako čosi, čo im bráni ísť von, pretože bol príliš silný. Tiež niečo, čo otravne bilo do okien, na parapety i na všetko ostatné, takže vytváral priveľký hluk na to, aby sa niekto mohol vyspať – nie že by na to už bolo dosť hodín, to len v teoretickej rovine. A nakoniec, vyhodil pojistky a zakryl slniečko. Ako keby sa posmieval, ľudia, buďte v temnote lebo ja to tak chcem.

Ale niekomu niekde… dal možno príležitosť. Možno vedel čo robí a prečo to robí.

„Áááh,“ zatiahol Kiba nespokojne a ruku, ktorou si doteraz podopieral bradu, zložil na stôl.

„Hm?“ Shikamaru zdvihol pohľad od shogi. Už dlho si s nikým nezahral, a keď sa mu Neji viac-menej sám ponúkol, tak prečo nie?

„Prší,“ obzrel sa Kiba naňho. Stále hrajú. Už neznesiteľne dlho. „Kde je Uchiha? A Lee? Už musel skončiť s ozdobovaním. Čo nevie, že sme tu? Vie, musí to vedieť. Mal by. A Naru? Kde je ten, kde je? Kde sú?“

„Že ty nemáš čo robiť?“ hádal Neji ktorý práve urobil nejaký ťah.

„Si uhádol,“ Kiba sa mračil. Žeby to bolo na ňom fakt tak vidieť?

„Pozri,“ Shikamaru napriek svojmu nutkaniu už znova zdvihol pohľad od hry. „My nemusíme hrať,“ hovoril to tak neochotne, že Kiba pochybovačne nadvihol obočie. „Ak chceš robiť niečo iné… Pretože je to vážne otravné, pozerať sa na teba keď si v takomto stave.“

„V akom stave?“ to bol takmer šepot. Otázka s vážnym charakterom, ktorá nebola rečníca ani ak sa tak niekomu zdala. Psí chlapec sa už znova mračil.

„Ty moc dobre vieš,“ povzdychol si Shikamaru.

Kibov pohľad klesol nižšie na zem. Ako keby ho nejaká váha, neviditeľné závažie, stiahlo dolu. „Pripomínať mi to nemusíš,“ hlesol.

„Tak sa nabudúce nepýtaj,“ odvetil Shikamaru a ďalej sa venoval shogi.

„Sa nabudúce nespýtam,“ zašomral Kiba tichučko a oprel si čelo o ruku položenú na stole. Rúca sa to. Všetko, okolo neho, v ňom. Nestíha to sledovať. A už vôbec nie uhýbať pred všetkými tými ruinami ktoré to strháva so sebou.

Sasuke schmatol Naruta za predlaktie a obrátil si ho k sebe. Prečo sa nemôže zastaviť? Na chvíľu, len stáť a proste počúvať? Alebo nechať pracovať činy, tie predsa hovoria viac než slová. Nežiada od neho predsa veľa. Pár minút na presvedčenie či niečo podobné, viac nechce. Teda, chcel by, ale…

Naruto sa mu vyšklbol. Tak prudko, že spravil krok vzad a stratil rovnováhu, takže dopadol na zem a chrbtom narazil do jednej z políc. Vo vyšších radoch sa nebezpečne naklonili staré knihy a k podlahe začal klesať sivý prach.

A bez toho, aby stihol Uchiha čokoľvek urobiť, sa Naruto s plynulým štartom zo zeme rozbehol zase ďalej. Má toto bludisko nejaký koniec? Pretože, rozhodne by malo nejaký mať. Už má dosť toho behania, a tiež, to čo sa stalo teraz…

Blondiačik zistil, že koniec má. Len jeden chybný krok, zlá odbočka, a zrazu zistil, že už nemá kam bežať. Prišiel o východisko, o cestu ktorou uniknúť. Uväznený medzi stenami, policami, knihami a Uchihom. Tým, ktorý znova naberal výzor chladnej osoby schopnej čohokoľvek. Naruto to už poznal, pár krát to videl. A zakaždým ten istý strach, ktorý to v ňom prebúdzalo, hoci i neopodstatnený. Nikdy mu skutočne neublížil.

Nie fyzicky.

Ale Uzumaki moc dobre vedel, že mu nikdy nechcel vážne ublížiť, a to nijakým spôsobom. Vedel to a aj tak utekal. Prečo?

Otázka.. jedna z tých, na ktoré nie je odpoveď. Pretože to je iracionálne a nelogické. Proti vlastnému vedomiu, povahe, pocitom, túžbam. Odhodil všetko, čo v ňom bolo, všetko čo zostalo z toho zraneného človeka, a dal sa na útek. Preč. Pokus ochrániť sa. Pred hrozbou, ktorá nikdy neexistovala.

„Mám ťa,“ ľadový hlas.

Naruto sa pritisol na stenu za sebou. Snažil sa nedávať tak moc najavo, čo cíti. Ale jeho životné orgány si povedať nedali.

„Sa-su-ké…“ hlesol. Svojím vlastným spôsobom. Jediný, ktorý jeho meno vyslovoval takto. Jediný, ktorý v ňom dokázal prebudiť všetky tie veci…

Ako moc ho naučil jediným dotykom. Tým, ktorý mu chce teraz Sasuke vrátiť. Veriť v silu niečoho pomimo nich, čo sa nedá ovládať. Že dotyk, blízkosť, slová… možno budú mať nejakú cenu. Možno dokážu presvedčiť. Len jediný dotyk, zachrániť celý zruinovaný svet.

„Naruto…“ pár krokov a bol pri ňom. Jedným predlaktím sa oprel o stenu a druhú ruku o ňu zľahka oprel z druhej strany Naruta. Takže tá možnosť, že by sa mu podarilo odtiaľ nejako ujsť, vymyzla. „Počúvaj ma…“

To, čo chce, nie je aby počúval, čo hovorí. Znelo by to príliš poeticky ak by šlo o hlas jeho srdca. Nie. Slovíčka ‘počúvaj ma‘ mu proste len vykĺzli z pier, hoci to nebolo to, čo po ňom chcel.

„Um..?“ Naruto, ktorý sa doteraz snažil vyhnúť očnému kontaktu, naňho pozrel.

Sasuke sa sklonil k nemu. K jeho tvári. „Už neutekaj…“ šepol mu a ich pery sa dotkli, spojili. Sladký opojný bozk, sprvu ľahký, sa zmenil na čosi dráždivejšie, čo žiadalo viac. Žiadalo pocity, tie na dne Narutovej duše, znova ich dostalo do popredia a ešte k tomu podškrtlo, aby nezabudol.

Pretože to, čo on cíti ku Sasukemu, obyčajný útek nevymaže.

Predsa len pred tým nie je úniku…