Chcem by vojak.

V triede vládlo hrobové ticho, učiteľ histórie nervózne búchal prstami po stole a nahnevane hladel na žiaka stojaceho pred ním.

„Vysvetlite mi, kadet, prečo meškáte?“ pýtal sa s očami sršiacimi hnevom.

„Prosím ospravedlňte ma profesor, zaspal som,“ odpovedal mu zadýchaný žiak a hlboko sa uklonil.

„Po obede sa hláste k hlavnému prárporčíkovi, mesiac budete vypomáhať na lietadlovej lodi Mirage pri údržbe stíhačiek,“ odpovedal učiteľ a prikázal mu aby si sadol.

Žiak sa skľúčene zvalil na stoličku. Mirage bola jedna z lodí, ktoré sa nachádzali v nebezpečnej zóne a tak bola často terčom útokov. Ak ste na takej lodi bez ujmy prežili mesiac, boli ste jedným zo šťastných ľudí. Možno sa to zdá byť príliž prehnaným trestom, no žiaci tejto akadémie si už zvykli, že musia byť neomylní, presní a najlepší vo všetkom. Bol to náš svet, svet zmietaný vo vojnách, svet ktorý nepochopí nikto, kto nebol jeho súčasťou. A práve v tejto triede sedel človek, ktoý mal navždy zmeniť životy nás všetkých. Kadet M9 bol jedným z tridsiatich žiakov, mladých ľudí rozhodnutých bojovať za svoju zem, za ľud a za cisára. Ich snom bolo stať sa profesionálnym vojakom a dôstojne umrieť v boji alebo víťazne skončiť vojnu, ktorá trvala už viac ako sto rokov.

Učiteľ sa postavil a začal s prednáškou.

„Na dnešnej hodine histórie budeme hovoriť o nedávnej minulosti, špeciálne o jednotke YoungWave vytvorenej pred jedenástimi rokmi. Vie mi o tom niekto z vás niečo povedať?“ vyzval žiakov aby sa zapojili.

„Tvorili ju deti od osem do sedemnásť rokov,“ ozvala sa Naomi, jediné dievča v triede.

„Presne tak, boli to deti. Predchádzajúci cisár Kintara Kio bol nútený poslať do vojny deti, pretože bolo v tom čase veľmi málo vojakov. Vydal zákon ktorý prikazoval aby všetky siroty ,ktoré na to majú predpoklady, vytvorili oddiely pod spoločným názvom YoungWave. Vycvičil ich ako vojakov a poslal bojovať na nepriateľské územia. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že to nebol najlepší nápad. Tieto oddiely mali veľké straty a po tom, ako bol cisár odvolaný z funkcie sa s nimi, z neznámich príčin, prerušil kontakt. Nikto doteraz netuší, čo sa s nimi stalo. Nakoľko však odvtedy prešlo už sedem rokov, nikto si nemyslí, že to niekto z nich prežil.“

A to bolo všetko, čo M9 zaujímalo. Ďalej nasledovali len nudné čísla, miesta pôsobenia jednotiek, ich úspechy a prehry. Históriu nikdy nemusel a veľmi sa tešil na ďalšiu hodinu, telesnú obranu.

 ———-

Noctis Caritas Ferocia, to bolo meno kadeta M9. Bol devätnásť ročným študentom vojenskej akadémie. Žil pre svoju krajinu, zvanú severné kráľovstvo, alebo Nosukatori. Táto krajina viedla už viac ako sto rokov vojnu proti svojmu južnému susedovi, štátu Silen. Noctis sa narodil v zámožnej rodine, jeho otec bol veliteľ a matka úspešná politička. Vždy dostal, čo chcel. Bol rozmaznávaný a zanedbávaný rodičmi, ktorí nikdy na neho nemali čas. Jeho názory a vízie boli ovplivnené a vpodstate vytvorené učiteľmi a vychovávateľmi skôr, ako si ich mohol vytvoriť sám. Od malička netúžil po autíčkach, vláčikoch či stavebniciach. Pod stromček si najprv prial figúrky vojačikov, modely tankov a vojenských áut, neskôr drevené meče a pušky. A napokon, keď vyrástol z detských hier, vymenil drevo za oceľ, arisoftové a paintballové guličky. Otec mu vždy pripomínal, že sa narodil, aby bol pýchov svojho rodu – rodu Caritas. Stále mu hovoril, aký z neho bude víborný vojak, že sa stane slávny a obdivovaný. Hneď, ako sa narodil, mal osud určený. Každý od neho očakával, že pôjde na vojenskú akadémiu, potom získa zopár zásluh vo vojne a tým sa stane čestným členom rodiny. Potom v štyriciatich pôjde na vojenský dôchodok, popri ktorom bude v armáde zastupovať vysoké miesta, tak ako jeho otec, alebo sa dá na politiku, ako matka. Medzi tým si založí rodinu a obveselí svojich rodičov vnúčatami. Pravdaže, pokiaľ to všetko v zdraví prežije. No v jeho mladom veku nikto nepochyboval o jeho úspechu.

Ako šli roky ďalej, bol čas začať meniť sny na skutočnosť. Opustil rodinné sýdlo, aby päť rokov strávil výcvikom na Kráľovskej vojenskej akadémii. Na nový štýl života sa zvykalo ťažko. Už nebol stredobodom pozornosti služobníctva, ktoré splnilo každé jeho prianie. Navyše, nikoho tam nevolali menom. Každý dostal písmeno, podľa triedy a číslo, podľa triedneho poradia.V akadémii s niekoľko tísíc študentmi si preto boli všetci rovní pokiaľ šlo o pôvod alebo majeok. Nikoho nezaujímalo, že ste z bohatej alebo vplyvnej rodiny. Len skúsenosti, odvaha, sila vôle a fyzická zdatnosť určovali kto je lúzer a kto boss. Každý nováčik si musel najprv poriadne spáliť prsty, aby sa prispôsobli a začlenil sa do spoločnosti v akadémii. Najhoršia bola šikana, učiteľmi a vedením školy ticho podporovaná. Robili to kvôli disciplíne mladých vojakov. Najsilnejší žiaci so sklonmi k sadizmu sa na škole cítili výborne a najračej tiranizovali najbohatších a teda často aj najslabších spolužiakov.

Vďaka tomu raz v prváku Noctis psychicky na dne skočil zo strechy telocvične. Nebol prvý, no na prekvapenie všetkých sa mu takmer nič nestalo, ak nerátame znomené obe nohy, ruku, ľahší otras mozgu a zopár škrabancov. Po tomto sa o neho staral Cloud, jeden z najznámejších žiakov školy, tichý a záhadný. Všetci sa mu račej z diaľky vyhýbali a na škole o ňom kolovalo množstvo fantasmagorických príbehov. V skutočnosti to bol len tichý antisociálny chalan, ktorý síce pôsobil dojmom ustráchanosti, no vedel sa dobre biť a neskutočne rýchlo behať. Po dokončení školy sa z neho mal stať medyk a vývojár vojenskej techniky. Po tom čo sa Noctis pokúsil o samovraždu sa ho ujal a pomohol mu dať sa opäť dohromady. Vzniklo medzi nimi pevné priateľské puto. Vždy, keď chcel niekto opäť Noctisa šikanovať Cloud sa ho zastal. No nemohlo to tak zostať navždy a Noct žiadal Clouda aby ho naučil biť sa. Cloud však nebol učiteľský typ a nedokázal kamarátovy vysvetliť, ako to robí, že je tak dobrý. Keď sa bil, ani nad tým nerozmýšlal, jednoducho sa jeho ruky a nohy hýbali tak ako to prišlo. Mali síce hodiny, kde ich to učili, no učitelia sa venovali hlavne tým žiakom, ktorí v tom už mali nejakú prax a predpoklady. S takými ako Noctis sa im nechcelo strácať čas. Nakoniec Noctis poprosil Clouda, aby ho prestal brániť. Pochopil, že jediným spôsobom, ako sa naučiť bojovému umeniu bolo nedať sa šikanovať a bojovať sám za seba. Bolo to ťažké a často to nedopadlo pekne a podla jeho predstáv, no zaujal tým pozornosť niekoho, od koho by to nečakal.

Jedného pekného sobotného rána sa rozhodol podať si Noctisa jeden z najobávanejších žiakov na škole. Bol to Zack, Noctov spolužiak, prezývaný Vlkodlak, alebo Samotár. Bol hlučný, všetečný, v spoločnosti známy vtipkár a sukničkár. Rodičia mu umreli, keď bol ešte veľmi malý a spolu s bratom vyrastal na vojenskej základni. Na rozdiel od iných školských „boss-ov“ okolo seba nemal skupinu kamarátov ktorí by mu pomáhali a chránili ho. Bol absolútne sebestačný a Noctisa vnímal ako usmoklené snobské decko, ktoré na kráľovskej vojenskej škole nemá čo robiť.

„Ahojky Noctis-ooji (ooji = princ),“ zastavil Noctisa, keď vychádzal zo sprchy.

„Počul som, že tvoja mamuška kandiduje na predsedkiňu vlády. Myslíš, že mi niečo spraví, ak sa ťa dotknem?“ začal zabŕdať Zack.

„Čo chceš?“ odpovedal Noctis a podišiel k vešiaku so svojím oblečením. Zack sa zasmial, chytil Noctisa za plecia otočil ho tvárou k sebe a vrazil mu.

„Chcem sa biť,“ povedal s úsmevom na tvári. Noctis si utrel krv, čo mu začala tiecť z nosa a bez strachu sa pozrel Zackovi do očí. Zaujal bojový postoj a v tom sa Zack začal neskutočne smiať.

„A toto má byť čo? Nácvik sedu v kadibudke?“ vravel Zack lapajúc po dychu.

Noctis na neho nechápavo vyvalil oči a normálne sa postavil. V tom ho Zack bleskovým pohybom udrel pesťou do brucha.

„Zle, ešte raz!“ povedal Zack a počkal, kým sa Noctis postaví.

Opäť spravil to isté, no pár milimetrov pred Noctisovým bruchom zastal. Noct skrížil ruky pred bruchom a ustúpil na bok. Zack prevrátil oči a pokrútil hlavou.

„Tak to si teda bábovka, keď sa ani tomuto nevieš ubrániť,“ Noctis nechápal, čo sa deje.

Zack na neho začal robiť výpady a každý jeho pohyb komentoval, naprával a začal mu radiť, čo má robiť. Po zhruba polhodine mal toho Noctis dosť a ledva stál na nohách. Nechápal, prečo to Zack robí, vizeralo to akoby Noctisa učil. Odrazu Zack prestal, udrel priateľsky Noctisa po chrbte tak, že mu chudákovi takmer vyrazil dych a povedal: „Na to že si bábovka si si viedol dobre. Posilni brušné svalstvo, zrýchli reflexy a o týždeň si dáme ďalší priateľský súboj. Ok?“

Noctis stále nechápavo pozeral na odchádzajúceho Zacka a len pomaly mu dochádzalo, čo sa práve stalo. Tak sa začalo ich kamarátstvo. Zack nenaučil Noctisa len brániť sa, ale aj útočiť. Cloud a Zack však boli jeho jední kamaráti. A pravdu povediac, bol s tým spokojný. Síce sa Zack často tváril tak, že s Noctisom a Cloudom nič nemá, keď niečo potreboval, chcel sa pochváliť, alebo len tak rozprávať, prisadol si k ich stolu na obede snažiac sa predstierať že to je náhoda: „Čaute, že som akurát na vás zase narazil,“ skočil Cloudovi do prednášky o hydraulkike.

„Vidím, že sa tu nudíte a reč stojí, tak som si povedal, že si nesadnem k prázdnemu stolu, ale k vám aby to nevizeralo, že sa rozprávam sám so sebou,“ vravel s úsmevom a začal kecať a kecať a nikto ho už nezastavil.

Noctis určite zozačiatku nepatril k najzdatnejším žiakom v triede, s pomocou Zacka sa to však rýchlo menilo. To v čom Noct vynikal bola bystrosť, prefíkanosť v boji, keď šlo o stratégiu, každý ho chcel v týme. Veľmi dobre si rozumel aj so zbraňami. Prekvapením pre učiteľov bola jeho presnosť v strelbe a obratnosť pri používaní chladných zbraní.

Obľúbil si všetky predmety, ktoré súviseli s bojom a ktoré ho mali pripraviť na ťažké roky pred ním. A čo nenávidel? Históriu. To čo sa stalo a nedá sa viac ovplyvniť, tým sa nemá cenu zaoberať. To bol jeho názor. Preto ho naštvala aj úloha, ktorú dostali na hodine Histórie, ktorú som vykreslila na začiatku.

———-

„Do budúcej hodiny si pripravíte referát o ktoromkoľvek z členov YoungWave,“ oznamoval ešte učiteľ, pár sekúnd pred koncom hodiny.

Noctis na neho hodil otrávený pohľad.

„To nemyslí vážne,“ povedal potichu a znechutene Zack, lebo nenávidel hrabať sa v knižnici.

„Máte snáď nejaký problém, M27?“ spýtal sa učiteľ na polceste z triedy.

„Nie, pane, ospravedlňujem sa,“ vysypal zo seba Zack rýchlo, aby tiež náhodou nedostal jeden z prehnaných trestov.

„Na budúcej hodine od vás budem chcieť kompletný životopis dievčaťa z YoungWave. Veľa šťastia kadet,“ povedal so škodoradostným úsmevom učiteľ a pokračoval v odchode.

Noctis zlostne zasunul stoličku k lavici a učiteľ sa znova otočil.

„A vy, M9 mu s tým pomôžete,“ povedal s očami plnými radosti.

Noctis sa zhlboka nadýchol. Všetko v ňom vrelo a mal chuť všetko čo je poruke roztrieskať na maďer. Už naťahoval ruku po knihe, Cloud ho však zastavil a donútil ukludniť sa. Ďalšia hodina histórie mala byť už zajtra a on mal na večer omnoho zaujímavejšie plány. Malo sa konať privýtanie prvákov, nakoľko bol začiatok školského roku. Najviac ich mrzelo, že sa neovládli a prejavili svoje emócie ešte počas učiteľovej prítomnosti v triede. Od prvého ročníka ich učili, že vojak nesmie dávať najavo svoje emócie. Smútok, hnev, ani radosť. Nebyť toho, stihli by aspoň posledné dve tretiny programu. Zohnať však kompletný životopis a ešte o dievčati, to bolo na dlhé lakte, pretože v armáde nikdy nebolo veľa žien.

———-

Hneď ako mohli, zamierili do školskej knižnice a začali hľadať. Cloud, keďže nemal nič na práci, sa im rozhodol pomôcť. Chceli niečo jednoduché a krátke. Nikdy sa v knižnici necítili dobre chceli a z tatiaľ čo najskôr vypadnúť. Netušili ešte, ako veľmi ich YoungWave a osud jedného dievčaťa chytia za srdce a že sa stanú súčasťou jej osudu. A tak hľadali v zoznamoch na počítači. Zistili, že náročným výcvikom v tejto zvláštnej jednotke dokázalo prejsť len šesť dievčat. Zack pomaly čítal ich mená a Noctis zapisoval.

„A posledná… môžem už? Posledná je Stella… Dia Mitis…“ diktoval pomaly

„Tristi,“ povedal zamyslene a potichu Cloud.

„Čo?“ pozrel sa na neho Noctis, lebo ho dobre nepočul.

„Dia Mitis Tristi!“ povedal Zack zvýšeným hlasom.

„Veď dobre, nemusíš hneď kričať,“ zas sa začali hádať.

Robili to často a dalo sa povedať, že to bol ich bežný spôsob komunikácie. Bol to zas Cloud, kto ich utíšil.

„Budeme písať o nej,“ rozhodol. Obaja zmĺkli a prekvapene sa na neho pozreli.

„Odkedy rozhoduješ o spoločných veciach bez nás?“ spýtal sa Zack s rukami v bok.

„Od teraz. Pretože vy dvaja nie ste schopní dohodnúť sa,“ odpovedal.

Hľadali najprv informácie o rodine Dia Mitis. Zistili mnoho zaujímavích vecí, napríklad to, že krstné mená večšiny členov rodiny sa začínali na S. Našli aj rodokmeň a podľa neho zistil mená Stellinych rodičov a brata. Bola už neskorá noc, keď odchádzali z knižnice so spokojným úsmevom. Nebolo ľahké zohnať o Stelle aké také informácie zo života pred nástupom do jednotky YoungWave. Avšak čas strávený hľadaním sa vyplatilo takto obetovať. Zistili o nej viac, ako dúfali a za to vďačili hlavne Cloudovy. Jeho kamarátom len rozum zastával nad tým, keď presne vedel, v ktorom čísle ktorého časopisu vyšiel článok o ich rodine. „Saburo Dia Mitis je slávny doktor, preto sa o ich rodinu tak zaujímam,“ vysvetloval kamarátom, no im sa to akosi nezdalo.