Chýbaš mi!

Len tam stál a neveriacky naňho pozeral. Nemohol uveriť, že je to pravda. Že to všetko zničí. Len tak. Všetko to krásne, čo medzi nimi bolo, jedným pohybom ruky zmetie zo stola. Bez štipky ľútosti. Stál tam a do oči sa mu tisli slzy. Slzy zúfalstva a bolesti. Nevedel, prečo to robí, ale ani to nechcel vedieť. Všetky dôvody by boli teraz preňho nepodstatné. Zahľadel sa na človeka, ktorému celý život veril. Ktorý bol preňho priateľom, bratom, otcom, milencom a veľkou oporou. Všetko v jednej úžasnej osobe. Zahľadel sa na človeka, ktorému dal celý svoj život a on ho pokrčil ako bezvýznamný papier a odhodil do koša. Zahľadel sa na človeka, bez ktorého nevedel žiť. Zahľadel sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Odchádza. Bez jediného slova na rozlúčku, bez jediného pohľadu. V tej chvíli sa ten odhodený papier zapálil a zhorel na popol, ktorý potom vietor odvial niekam preč. Nič mu nenechal. Ani len spomienku. Všetko, čo s ním prežil sa začalo zahmlievať, až sa z toho stal iba pominuteľný sen.

Od tej chvíle už uplynulo veľa rokov. Ale ešte sa stále s jeho odchodom nezmieril. Každý deň naňho čakal pred hlavnou bránou a dúfal, že sa vráti. To bolo jediné, čo mu ostalo. Nádej. Niekedy si naozaj myslel, že to bol iba sen. Krásny sen s trpkým koncom. Ale bolesť, ktorú cítil, mu hovorila, že to bola skutočnosť. Že ho tu nechal samotného a odišiel bohviekam. Tá bolesť, jeho jediný verný spoločník za posledné roky. Aspoň ona mu dávala najavo, že ešte žije. Ľudia od neho vždy bočili. Báli sa ho. Bol krutý, ale len preto, že ostatní mu ubližovali. A potom sa všetko zmenilo. Prišiel on a vytrhol ho z jeho samoty. Z jeho pekla a ukázal mu krásu žitia. Ale načo to všetko, keď jeho odchodom klesol až na úplné dno. Na dno tej diery, z ktorej ho vytiahol a do ktorej ho potom aj sám hodil. Nič mu už nemohlo pomôcť. A on to ani nechcel. Žil tam, na dne tej diery, a nechal sa zožierať bolesťou a smútkom. Bol zvedavý, ako dlho to ešte vydrží.

Ležal na tráve a pozeral na hviezdy. Cítil to. Cítil, že už prichádza. Ako krutá zima po krásnej jeseni, ako chladná noc po horúcom dni. Pomaly, so svojím závojom noci sa k nemu približovala. Jeho smrť. Ako zradná milenka odhodlaná ukradnúť mu posledný bozk. Ticho si k nemu kľakla. Pozrel sa do tej krásnej studenej tváre. Bol rád, že to takto končí. Zavrel oči a čakal. Nevedel, či to bude bolieť alebo nie, ale bol na to pripravený. Zacítil jej pery na svojich. Tým bozkom mu kradla posledné zdrapy jeho duše. Jeho život, ktorý venoval len jednej osobe. Naposledy sa zadíval na svet. Bol krásny, ale iba vtedy, keď mal človek niekoho, s kým sa oň mohol podeliť. Posledný nádych, posledné zavretie očí, posledný výdych. A pobral sa k dverám, za ktorými ho čakal lepší život. Prekročil prah a tam naňho čakal on. S úsmevom k nemu podišiel. Jeho pevné ruky ho okamžite objali.

„Konečne budeme spolu,“ šepol a pobozkal ho do vlasov.