Deň, keď si ma zranil…

            Nemal rád upršané rána, pripomínali mu ako často on dokázal byť ako počasie. Meniť sa, rásť, dozrievať, byť tak isto uplakaný. Nikto nedokázal z jeho neba rozohnať oblaky. Možno je to fádne, a obohrané, ale Sasuke to zázrakom dokázal. I keď rovnako obratne ich tam dokázal i nahnať. Vždy si predstavoval, aké krásne dokáže byť uzmierenie, to áno, ale nepočítal, aká krutá búrka pred dúhou môže nastať. Bola krutá, a viac než to, bola bolestivejšia, pretože všetko čo kedy urobil, akoby Sasuke nepobral. Dokázal mu vyčítať i poslednú drobnosť, i to jedinečné dobro. Pre neho to bola tá najhoršia vec aká sa mohla stať. Tak moc dokázal zraňovať, a pretvárať všetko krásne na zaprášený, starý, tmavý a špinavý kút. Všetko môže zmiznúť, tak rýchlo a bezcieľne ako sa to zjavilo.

            Nikdy nikto nepovedal, že musia byť spolu, že by mali byť spolu. Proste sa to stalo, oni dvaja sa nejakým zvláštnym spôsobom sebe priblížili. Tak trocha vo vytržení a strachom spojení ľudia, ale predsa si k sebe tieto dve rozdielne osoby našli cestu.

            Možno o menej frustrujúca bola skutočnosť, že im to trvalo, a trvá, a dokázali to vydržať i rok bez seba, čo nebola dobrá poznámka, pre niekoho kto nedokázal pomaly povedať ani pol slova keď Sasuke odchádzal. Nedokázal bez neho vydržať a sám seba sa pýta, kto a čo a prečo? Ten okamih, tí ľudia, ten spôsob…

A vedel, že tie kúsky srdca, ktoré sa potrhalo, skončili na neznámom mieste. Sasuke ich proste už nevlastní. Ani jeden z toho kúsku srdca ktoré roztrhal svojim odchodom. Proste ich vytratil. Jediné čo mu dokázal zanechať, bolo pár tých červených kvapiek ktoré padli z krvácajúceho srdca do jeho vnútra. Tam, kde zaschli a tvoria znamienko. Znamienko o tom, že Sasuke jedného dňa vlastnil jeho srdce, a chladne bez citu, ho roztrhal svojou ľahostajnosťou.

            Každý deň mohol byť rovnako rovnaký ako pred tým. A každý deň mohol byť iný, len záležalo na tom, kam sa vyberie a čo, mu povie.

            Slová… bolo ich toľko vyrieknutých. Toľké sme si vzájomne vymenili a pozmenili. Ja som nechcel počuť to a ty to, tak sme si ich inak vyložili, a možno za ne dosadili celkom niečo iné. A vtedy sme dostali každý celkom iný obraz ako v skutočnosti vypadá. Uzatvorili kapitolu každý spokojný so svojou verziou, ktorú sme vydávali za skutočnú. A tak, ako každý krát, objaví sa tá chyba. Tá maličká chyba, ktorá dňami a nakoniec mesiacmi i rokmi narástla do takých rozmerov, že nebolo možné ju skryť. Ale kto by chcel riešiť niečo tak veľké? Znova môžeme zamieňať, klamať si do vlastných očí. Sebe navzájom. A vždy to bude to isté. Nič neznamenajúce, hlúpe verejné tajomstvo, ktoré nás zničí…

Mal pocit, že keby sa mu prihovoril, zrejme by dostal ranu, alebo nejakú slovnú nie moc príjemnú nadávku. Sasuke v poslednej dobe príliš nadával. A keď sa práve nechcel milovať tak len bol ticho a ignoroval ho. A on ako také najväčšie naivné stvorenie pod slnkom, vždy na to pristál. Za každým urobil tú istú vec, že sa s ním miloval, nech bol k nemu akýkoľvek odporný. Vždy šlo len o tú jednu vec… jednu jedinú.

            „Nebaví ťa to?“ prečo je k nemu taký? Nevidí, že ho to trápi? Že každý deň, preplače? Že sa snaží, robí do blba, všetko čo chce, aby bol šťastný.

            „…neviem, čo sa stalo…Sasuke…“ dole z očí stečú slzy. Tak ako toľko krát po tie dni. Akoby sa šťastena rozhodla proste preskočiť o dom ďalej. Kde nastal ten zlom? To ho skutočne len využil? Na to, aby jedného dňa sa mohol postaviť a vyjsť z dverí po vlastných, ale sám? Bez neho? urobil niečo zle? Všetky tie otázky, ktorá sa nahromadili boli ako mor. Ten ktorý nezabíjal, len mučil, trápil, tak dlho ako sa len dalo.

            „…ale toto… proste úplne všetko čo vidíš, čo cítiš… je mimo, ide to okolo mňa, proste sa ma to nedotýka. Všetok čo robíš, akoby si robil z nejakého dôvodu, len aby to nešlo ku mne, aby si ma odohnal, aby som konečne vypadol z tvojho života?“

            Ja som si vždy myslel, že slová sú nahráškou citov. Tých vecí, ktoré nevieme inak vyjadriť. A city sa vyjadrujú slovami. Máme na ne rôzne výrazy… na cit lásky slová milujem ťa, na bolesť, jednoduché, bolí to. A v tento moment, ja cítim oboje, tvoja láska ma bolí… Sasuke…

            „A ak nemáš čo povedať, bude lepšie, ak nepovieš nič, pretože ja, som unavený zo všetkého, z úplne všetkého čo sa dokonale stihlo skuroviť, nech som sa snažil akokoľvek. Dávaš mi najavo, že som neschopný, ale nikdy ťa nenapadlo, že viac už nemám, že som ti dal všetko, stále chceš viac a viac, ale ja toho viac nemám… a nevládzem!“

Ako len neznášal krik, preto sa snažil vždy hovoriť normálnym tónom. Obyčajne a jasne. Ale to všetko na vôkol, zúfalstvo, a vôbec… zmena. Všetko sa to začalo diať tak rýchlo.  Odísť, zanechať za sebou všetko. Proste sa vypariť a začať nový život, celkom od začiatku. Bez hnevu a nenávisti. Sám, úplne sám na druhom konci sveta.

            „…zmenil si sa… neviem v ktorom prípade to bolo, ale, je mi z toho, proste smutno vieš?“ sklopí modrý pohľad zaslzených očí a za tým skloní i hlavu.

            „Chcem ostať s tebou, túžim po tom, najviac ako sa len dá… ale ako môžeš byť s niekým, kto o to nestojí?“

            Nech radšej mlčí. Nechce od neho už nič počuť. Dosť sa napočúval tých lží, hlúpych výmyslov, ako bude všetko znova v poriadku, ako to časom prejde. Všetko samé klamstvá. Nesnaží sa tak ako sľúbil. Nedôveruje, len chodí, díva sa, ako lovec. Nevníma ho, len čaká na svoju príležitosť.

            „To, sa stalo…“

            Možno si ten okamih nepamätáš, keď si zatvoril oči pri mojom úsmeve a s tichým povzdychom si odišiel. Odvrátil si sa mi. A to bolí. Každý tvoj povzdych nad mojim úsmevom. Je vari šťastie hriech? Je to niečo čo mi nechceš dopriať? Som šťastný s tebou, ty moje šťastie spôsobuješ, a zrazu mi ho chceš vziať, keď si celý čas tvrdil, že o nič iné ti nejde, len ma urobiť šťastným?

            Tvoje nohy, vzali ťa vari na nesprávnu cestu? Deň za dňom si chladol, možno predbieham, ale urobil som pre teba čo sa dalo, nikdy som nič nepýtal, a toto… je všetko čo mi dávaš? Chladný pohľad a zneužívanie mojej lásky? Si dokonalý klamár, ktorý dokáže dokonca predstierať i lásku? Je mi to jedno, kedy si sa zmenil, či si sa vôbec zmenil, či si klamal, alebo nie. Úprimne, jedno.

            „A keď chcem odísť, tak odídem.“ Zvrtne sa na čo cíti na sebe Sasukeho nepríjemný a mrazivý pohľad. Čím si toto zaslúžil? Tak čím do čerta?! Všetko, čoho sa bál. Tma, smútok, samota, Sasuke to dokázal vymietiť, a teraz ho zanechal samotného. Samého… samota… zatvorí za sebou dvere od izby. Moc, až príliš emócii a smútku. Nechce byť znova smutný, nechce sa trápiť, pre neho, pre nikoho na tomto svete.

Odísť, lenže kam? Kam by šiel na tomto svete? Možno jedno miesto. Ale on nechce! Nechce! Odmieta odísť do čerta! Kopne do postele, na čo sa na ňu posadí. Bojí sa, má strach o všetko čo za sebou zanechá i  seba.

Vracia sa, jeho nočná mora sa vracia. Plíživé tiene, dlhé pahýle, tváre a červené oči v tme. Všetko sa vracia strach ktorý je zakorenený hlboko v jeho vnútri, sa akoby nedal vykoreniť. Spáliť a navždy zničiť. Má z toho strach.  Ale vždy je nejaký prvý krok, a toto je ten jeho. Odchod – nový začiatok. Nadýchne sa. Ak nie teraz, tak nikdy. Stalo sa toho dosť.

            Pred pár týždňami po tých krásnych dňoch plných náklonnosti, Sasuke začal silnieť, až nakoniec sa mu podarilo úplne rozchodiť svoju nohu. Tréningami sa pomaly začal dostávať do svojej kondície. Čoraz častejšie tréningy, a rehabilitácie znamenali jeho časté odchody a zmeny nálad. Zatiaľ čo odchádzal s úsmevom, vrátil sa naštvaný. Ak bol zlý tréning vybíjal si to na Narutovi. Ak sa niečo nedarilo znova to bola len Narutova chyba. A takto to šlo dookola. A vyvrcholilo to jeho zranením na nohe. To bol klinec, pretože podľa Sasukeho to bola Narutova chyba, pretože mu vraj zakazoval poriadne rehabilitácie od začiatku. A keby na neho chodil, nedošlo by k zraneniu. A to bola posledná kvapka. Pretože na začiatku, Sasuke proste nemohol navštevovať rehabilitácie, priam mu zakázal aby ho vodil vonku. Sám si za to mohol. Úplne sám. Všetko dobré čo mu kedy chcel sa prevrhlo na jeho zlo. Všetko na svete má svoje určité hranice, a nech trebárs umrie strachom niekde sám v temnote, umrie slobodný. A Sasuke? Nech sa o seba postará, tak ako doteraz. Tak ako dokázal svoju posteľ krásne vetrať. Tak ako prešiel bez neho väzením, ako ho dokázal využívať.

Proste a jednoducho to stačí. Vytiahne tašku a začne sa baliť. Ani si nevie predstaviť ako sa cíti, čo sa v ňom odohráva, čo všetko sa v ňom búri a kričí. Ten neuveriteľný plameň hnevu a krivdy ktorej ho Sasuke vystavil.

Koniec, alebo čo to je? Kto vie, a je mu to jedno. Možno to robí z popudu a dalo by sa to riešiť, že on Naruto Uzumaki sa vzdáva a má niečoho dosť? Tak nech to skúsia ťahať toľko týždňov s takým neurotikom. Kruci, len sa pri ňom rozčuľuje.

            „Kam ideš?“

Zase ten hlas, majetnícky v snahe ho zaujať. On sa mu nijak vyhrážať nebude.

            „Preč, nie je to snáď dostatočne jasné?“ ani na neho nepohliadne a ďalej balí svoje veci. Dal mu všetko, predal svoj byt, cennosti, drel pre to všetko, vzdal sa dokonalej práce učiteľa, a on je taký sviniar a nevie povedať ani ďakujem? Nič od neho za to nepýtal, ale stačilo povedať len, vďaka za všetko čo si pre mňa urobil. To tak bolí? A vlastne, Uchiho bolí povedať i obyčajné prepáč či vďaka. Čo on idiot si vôbec myslel? Zmeniť Uchihu? To sa predsa nedá! Nedá! A nebude sa o to ani pokúšať. Možno mu chcel niečo vštiepiť do jeho peknej hlávky, ale on je proste tvrdohlavý pako. Nedá si povedať a nedá. Tak tu s ním nebude strácať čas, keď o to ani nestojí!

            „Niektoré veci si musíme ujasniť, napríklad tú, že prečo si myslíš, že smieš odtiaľto odísť?“

To je sen, správne, jemu sa to všetko len sníva. Teraz sa prebudí a všetko bude fajn.

            „Hlúpe sny.“ Porkúti Naruto hlavou, no všetko akosi nasvedčuje tomu, že ten človek za ním, menom Sasuke nežartuje.

            „Tak, ako som povedal…“ otočí sa k Sasukemu i s taškou cez plece. Kašle na ostatné veci, ak by malo dôjsť k tomu, tak si po ne niekedy príde, ale nebude sa tu zdržiavať zbytočnosťami.

            „…odchádzam, pusť ma…“

Ten povýšenecký pohľad, občas mal i má chuť Sasukemu tie oči vypichnúť, a nedíval by sa vôbec. Kedy vlastne jeho bezodná láska prešla do tejto sarkastickej a morbídnej?

            „Prvá vec, nikam nejdeš, ak sa o to pokúsiš… nie som si istý, či ti neublížim.“

            „Aha, tak to mám brať tak, že si práve zošalel? Asi som ťa pri moc kŕmil hubami…“

No Sasuke mu znova zabráni v odchode z izby. Vážne na toto nemá náladu.

            „Kruci pusť ma! Nenúť ma byť ešte väčší pako než som!“

            „Nikam!“

Rozhodný pohľad Sasukeho očí, jednoznačne hovoril na čom Naruto práve je, a niežeby bol s tým práve Naruto spokojný.

            „Ja s tebou nemám čo riešiť Uchiha! Sám si si vybral! Nadávať mi, a hádzať na mňa veci, ktoré som nikdy neurobil! Nie som tvoja bábka do ktorej môžeš hádzať, pľuť na ňu a nadávať jej! Sakra čo si o sebe myslíš?“ sotí ho von z dverí, z ktorých Sasuke skutočne cúvne.

            „Nechaj ma proste ísť! Tebe bude lepšie a mne tiež! Tak na to všetko zabudni, pretože ja urobím to isté!“ prebehne okolo neho k schodom, ktoré vedú dole do haly, keď ho zachytí Sasukeho ruka v pevnom stisku.

            „Nepustím ťa!“

A teraz čo? Zbláznil sa?

            „Prečo mi to robíš?!“ zvolá po ňom Naruto zúfalo, no Sasuke so stále rovnakým pohľadom akoby ho ani nevnímal. Vypadal ako naprogramovaný, aby hovoril dookola stále tie isté vety a jeho tým vytáčal.

            „Nedovolím ti odísť!“ Pritiahne si šokovaného blonďáčika k sebe na doraz. Tie oči, už ich videl, tú chladnosť v nich, ten pocit, ktorý vyviera na povrch. Tak dávno, pre rokmi, čo to začalo. Akoby sa posunuli v čase, aspoň Sasuke, tým svojim chovaním.  

A ten okamih, akoby mu zamrzol v pamäti. Pohľad dvoch tmaví očí ktoré smerovali do tých jeho nebesky modrých. Tak ako temnota a nočné mory dokázali zalievať svetlo, Sasuke pomaly svojou temnotou moril jeho svetlo v živote. Zrazu vedel, kto je tá pravá temnota a strach v jeho živote…

            Pár kúskov srdca, a červené drobné kvapky, ktoré ani necítiš ako dopadajú… ani ich nepočuješ, nevnímaš…