Does it look like ordinary begining?

     Zamkla som vchodové dvere a cestičkou pomedzi záhony kvetov som mierila k bránke. Pohladila som čierneho lipicána po krku, vyskočila som na nízky múrik a vyliezla som Whisper na chrbát. Zásadne som jazdila bez sedla. Ako na to, ma naučil dedko a vlastné pokusy. Chytila som do rúk vôdzky, provizorne vyrobené z lana, a otočila som koňa smerom domou. No neprešli sme ani päť metrov, keď sa spoza kopca vyrútila čierna, príšerne rachotiaca motorka. Lipicán sa splašil, postavil sa na zadné a pre mňa bolo tých necelých päť metrov dozadu akurát na to, aby som nepadla hlavou rovno na môj nasadací múrik.

     Slnko sčernelo, v ušia mi dunela krv ako oceán trieštiaci sa na útese počas búrky a hlava mi šla každú chvíľu puknúť bolesťou… starý známy pocit… upadanie do bezvedomia…

     „Hej, žiješ? Otvor oči…“ počula som hlas prichádzajúci z dialky.

     „Nič mi nie je.“ mrmlala som už po tisícikrát vyslovenú vetu. Len pomaly som sa dostávala do reality. Krajina okolo mňa sa hojdala ako loď na vlnách. Všimla som si Whisper ako sa spokojne pasie opodiaľ a prekvapene som sa pozrela do tváre sama sebe v odraze motorkárskej prilby.

     „Je mi fajn…“ povedala som, pričom mi zlyhal hlas. Motorkár si stiahol prilbu a chladne si ma premeral.

     „Dosť ťažko sa tomu verí, no keď myslíš…“ prenikavo sa mi pozrel do očí a v tej chvíli som sa okamžie vrátila do reality. Bol to chlap, akého by ste si v dave ani náhodou nevšimli. Šedé oči, hnedé, takmer celkom ostrihané vlasy – dosť mi pripomínal vojaka ktorý sa práve vrátil z misie. „Urobila si poriadny oblúk a ani ten dopad nevizeral veľmi pekne.“ rečičky plné strachu o moje zdravie, no odrapotené ako prázdne frázy ma utvrdili v tom, že s ním touto konverzáciou nemám strácať čas.

     „Nemusíte mať o mňa strach, nestalo sa mi to prvýkrát. Už som tie pády prestala aj rátať.“ smiala som sa a pomaly som vstávala. Všetky kosti som mala celé a nepoškedené, akoby zázrakom si to na štrkovej ceste odniesli len moje lakte.

     „Hodím ti lekárničku?“ opýtal sa ma.

     „Och nie, nie. Ďakujem, ale ošetrím si to sama, v dome mám vlastnú lekárničku. Viete, tu bývam. Teda, nebývam tu, ale vlastním tento dom… a prenajímam ho. Nehladáte náhodou bývanie? Prenajmem vám ho za dobrú cenu ak…“ plná rozpakov som zastala. Už zas som to urobila. Keď som nervózna začnem rapotať a poviem aj to čo nechcem. Motorkár zbystril a so záujmom v očiach sa na mňa pozrel.

     „Prenajmem ho.“ povedal hneď.

     „An-ani sa nepozriete dnu?“ opýtala som sa ohromená jeho rýchlym rozhodnutím.

     „Ak nie je na spadnutie a v okolí kilometra nie sú žiadni susedia, tak si splnila všetky moje podmienky. Aké je nájomné?“ neveriacky som na neho vyvalila oči.

     „Emm… päťdesiat na mesiac.“ dostala som zo seba ťažko prvú sumu, aká mi napadla.

     „Päťdesiat? To nie je zrovna najvýhodnejšia cena za chatrč na útese.“

     „Pane…“ videla som, že to myslí vážne a mala som skákať od radosti, ale bolo tu niečo, čo mi našepkávalo, že mu nemám ten dom prenajímať.

     „No nevadí, v meste chceli za prenájom viac…“

     „Prepáčte, pane, ale práve som si uvedomila, že to nepôjde.“ skočila som mu do reči. Viem že sa nemá klamať, ale… „už mám jedného záujemcu a ten má prísť zajtra aby sme sa dohodli…“ Muž sa na mňa zachmúrene pozrel. Vytiahol peňaženku a podal mi päťdesiat eur.

     „Tu máš. Budem ti v hotovosti platiť vždy na mesiac dopredu a tomu druhému zavolaj, že tu už niekoho máš.“ povedal mi chladne. Skamenela som od prekvapenia a pohľad mi pristál na bankovke. Päťdesiat… v hotovosti…

     „Tak fajn, poďte si pozrieť dom.“ postoj k cudzincovy sa z minúty na minútu celkom zmenil. Usmiala som sa najkrajšie ako som vedela a plná nadšenia zo svojho prvého zárobku som ho zaviedla dnu.

     „Dom bude mať čoskoro sto rokov, no nedávno prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. Elektrina tu je, kanalizácia tiež. Zo západného okna môžete vidieť oceán a východné okná ponúkajú pohľad do hustého borovicového lesa. Tiež máte k dispozícii terasu a po útese vedie chodník dolu na pláž. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť.“ muž nič nevravel, len sa obzeral a nasledoval ma po dome. Kým on skúmal dom, ja som si poriadne obzrela jeho. Určite ešte nemal tridsať, bol o pol hlavy vyšší než ja a celý bol oblečený v čiernom motorkárskom oblečení, takže som nevedela veľmi dobre odhadnúť jeho vkus. Po skončení sa mi ani len nepoďakoval. Skonštatoval, že dom „môže byť“ a odišiel von aby zaparkoval svoju motorku v záhrade. Bol to podivín, to mi bolo jasné odzačiatku. Mala som pri ňom zvláštny pocit, no nevedela som určiť o aký druh pocitu ide.

     Nakoniec som to nechala tak a našla som si lekárničku. Ošetrovali ste si už niekedy zodraté lakte? Je to takmer nemožné, podobne, ako keby ste sa lakťa chceli dotknúť perami.

     „Daj to sem.“ povedal mi motorkár, keď sa vrátil dnu a videl moju snahu. Peroxidom vodíka nasiaknutú vatu mi začal pritláčať na rany a pinzetou vyberal kamienky. Čo vám mám hovoriť, videla som všetky hviezdičky ako mi krúžia okolo hlavy. Spravil to síce bez štipky súcitu, no mal to raz-dva hotové. Obviazal mi to tak, že som vizerala ako Lazar, no bola som mu vďačná.

     „Ako sa vôbec voláte?“ uvedomila som si, keď som odchádzala.

     „James.“ odvetil stroho a upratoval veci z lekárničky.

     „Ja som Anis(čítaj Enis). Teší ma a… ďakujem.“ milo som sa usmiala, no on len kývol hlavou a odišiel do vedľajšej izby. Zarazená som zostala stáť vo dverách, potom som však mykla plecami a odišla som. Či je čudák, alebo nie, platí v hotovosti a navyše dvojnásobok ceny, akú som uviedla v inzeráte. Za tie peniaze k nemu musím byť milá aj keby mi nadával.

     Vysadla som na Whisper a pätami som jej jemne pritlačila na boky.

     „Poď, pred tým ako pôjdeme domou sa ešte zastavíme pri prameni.“ povedala som, vôdzky som nechala volne položené na jej krku a prsty som zaplietla do čiernej hrivy. Otočila sa a zamierila priamo do lesa. Z klusu prešla do cvalu, cval prešiel do divokého galopu. Vzduchom sa ozýval tupý dupot kopýt, kôň a jeho jazdkyňa bez sedla míňali strom za stromom v radostnom behu akoby to bola jedna bytosť s jednou mysľou. Vietor sa hral s listami a ihličím, stromy šepkali „Anis, Anis…Anis…“ a ich spev sa ozýval krížom cez les… náš les.