Doma

Vzduchom sa nesie omamná vôňa čerešní. Preniká nočným teplým vánkom. Jar sa len začala ale stromy už majú ružové puky. Zdvihne hlavu k mesačnej oblohe posypanou hviezdami. Do rozpustených vlasov sa mu oprie vietor. Pohráva sa v nich v impozantnom tanci. Mysli mu opantáva vôňa sakúr, pod nohami cíti pevnú zem, vietor ktorý mu pod kožu prináša ten jasný pocit…

„domov…“

Šepne vetru na oplátku. Atmosféra sa mu vstrebá pod kožu. Pokoj… zatiaľ, je všade pokoj.

„Yuu…“

Lavi k nemu podíde zozadu a obíjme ho okolo pásu.

„Mám strach… bojím sa o teba…“

Z pásu vyjde vyššie. Obíjme ho okolo krku a zaborí tvár do hebkých vlasov ktoré ho za pomoci vetra šteklia v tvári. Natiahne do seba ich vôňu ako len môže. Prejde ním vlna túžby, pokoja i šťastia, že niekoho takého ako je Kanda má. Nikdy v živote by si nebol pomyslel, že človek o ktorom len sníval spočinie jedného dňa v jeho náruči.

„Nebuď ako dieťa…“

Prehodí tichým hlasom k oblohe z ktorej padá dážď.

„Každý, máme vlastnú cestu… umrieme na nej len preto, že sme sa dosť nesnažili… ja sa umrieť nechystám…“

Lavi zavrel pevne oko a tuhšie ho objal.

„Ale čo ak…ani snažiť sa nestačí? Čo ak je toho proste príliš moc na jedného človeka?“

Bráni sa slzám ktoré sa tisnú do oka. Mohol by ich tak ľahko schovať v daždi ktorý mu dopadá na tvár. Lenže jediné čo chce  je, aby sa už z toho to miesta v tomto objatí nikdy nepohli. Chcel by tak ostať navždy v bezpečí nevinnosti ružových korún stromov. Nikdy viac v živote ho nepustiť a byť proste šťastný.

„čo sa stane potom? Yuu?“

Znova zavrie oči. Ponorí sa zmyslami do dažďa.

„…to vie len Boh…“

Z krčmy sa ozýval hlasný krik a buchot. Kanda okamžite od nej odbočil smerom kamsi preč z uličky. Lavi musel za ním pobehnúť. Chápal, že nebude dobrý nápad na seba upozorňovať. I keď práve v takom hlučnom podniku by sa skryli. Asi to bude tým, že by sa niečo zomlelo, a ani jeden z nich by nedokázal byť voči tomu chladným.

Nakoniec po  hodinovej ceste kde sa motali všemožnými cestičkami dorazili cez lesnú cestičku k jednému z domov v tradičnej Japonskej architektúre. Prešli po zarastenej cestičke k domu. Po blízkom zhliadnutí to vyzeralo na to, že už nejaký ten rok nie je obývaný. Okná boli zatlčené doskami, dvere zamknuté na reťaz. A predsa stále vyzeral ako si ho pamätal.

Pomocou katany rozrazil reťaz. Otvoril dvere do domu, z ktorého na nich vyšiel pach staroby, prachu a dlhoročnej samoty miestností. Lavi nazrel dovnútra hneď ako tam Kanda vstúpil. Pod jeho podrážkami zavŕzgala drevená podlaha. Ako sa zdalo, dom mal dve poschodia. Dole v obývacej izbe bol len kozub ostatné buď pošlo časom alebo to niekto ukradol. Na poschodí boli dve izby. Obe boli dávno prázdne. Lavi podišiel ku kozubu. Zdalo sa, že je funkčný.

„zájdem pozrieť dozadu nejaké drevo… zahliadol som kôlňu…“

bolo by dobré si zakúriť a usušiť sa. Vyšiel teda z domu a prebehol ku kôlni. Tiež bola zamknutá reťazou. Naproti domu však bola dostatočne skorodovaná, takže len prudšie trhol a reťaz sama povolila. Nahliadol dovnútra. Mal obrovské šťastie. Nejaké to staré už spráchnivené drevo tam ležalo. To bude stačiť na založenie ohňa potom tam bude môcť prihodiť i nejaké vlhké z lesa kde dážď tak husto nedopadá.

O chvíľu sa v kozube rozlialo oranžové svetlo a osvetlilo miestnosť. Plamienky ktoré poskakovali vytvárali slabé tiene na stenách. Teplé farby ohňa a jeho zvuk dodali starému domu opäť nádych života. Kanda ostal len sedieť s nohami prekríženými pred kozubom a očami sledoval neposedené plamienky.

„Hm… zdá sa, že je to tu dokonale vybielené.“

Oznámi Lavi potom ako chcel aspoň zohriať vodu na čaj.

„Už trinásť rokov….“

Nevie, či tu po tom ešte niekto býval alebo nie, ale cíti, že dom bol po tej udalosti už neobývaný.

„Yuu?“

Lavi si sadne k nemu. Kanda len zdvihne hlavu, čím mu dá najavo, že sa môže kľudne pýtať.

„…ty o tomto niečo vieš…“

„…hm…“

„Niečo čo sa ťa týka…“

Lavi si prezerá rub pravej dlane akoby na nej hľadal odpoveď.

„Yuu?“

„…pred trinástimi rokmi… to bol môj domov…“

Tá odpoveď ho zaskočí viac než by pripúšťal. Vedel, že to nejak súvisí s Kandom, ale nevedel, že až tak priamo.

„…ja, choval som sa ako hlupák… tie otázky, prečo tu tak moc chceš ísť a podobne…“

Skloní hlavu. Neposedné plamienky sa mu odrážajú v tom jednom zelenom očku.

„Je to predsa tvoj domov… choval by som sa rovnako…“

Kanda odtiahne pohľad od plamienkov tancujúcich v kozube. Ten pohľad mu však padne na drevené parkety. Je toho príliš moc naraz. Všetko sa to tak na nich navalilo. Až teraz si uvedomuje, že už ani vlastne nechce bojovať. Niežeby nemal dôvod, ale je z toho nekonečného zápasu už unavený. Je unavený z toho, aké sa to celé stáva osobným.

„…to je teraz jedno… môj domov je v ráde… je mi to jedno… nemá ma to čo zaujímať.“

Laviho to zaskočí. Predsa, je zvyknutý na akékoľvek Kandove výkyvy ale takýto. Nie slová to tón ktorými ich vyslovil mu privodili ten šok. Nevie čo mu má na to povedať a predsa, vlastne veľmi dobre vie, ako sa cíti. Tiež nemá domov, už žiadny, dokonca ani Rád mu nie je domovom. On nesmie mať domov, a keby ho i mal, je tak často preč, že by  naň zabudol. O svoj domov by sa nedokázal postarať.

„…ja viem, že je to ťažké… sakra! Drž sa aspoň toho mála, čo máš! Yuu, ja som…“

V zelenom očku sa zalesknú slzy. Znova oprie zrak do plamienkom. Ako moc si praje aby mu to teplo ich plameň vysušil slzy. Nechce pred ním plakať, keď mu sľúbil, že bude jeho oporou. Opora predsa nesmie byť citlivá, nesmie vydávať najavo takéto slabošské city. Opora nesmie potrebovať oporu. A predsa, teraz by sa o neho tak rád oprel, vysušil si u neho slzy.

„Prestalo pršať…“

Jeho slová sú ako balzam na rany. Je rád, že to viac nerozoberá, je rád, že vie ako sa cíti, že mu chce uľaviť. Otočí hlavu na Laviho. Ten sa len pousmeje. Nezastaví tie slzy. Voľne mu stečú po tvári na ktorej sa vyníma úsmev.

„A prestalo pršať i v našich životoch?“

„Niečo ti ukážem…“

Kanda sa postaví a podá Lavimu ruku. Ten mu ju bez okolkov podá. Vyvedie ho von z domu, ktorý o chvíľu za nimi zaostane ako večný spomienka, ako pomník, ktorý pripomína miesto, ktoré kedysi žilo…

Spoza oblakov presvitajú slnečné lúče. Predierajú sa cez sivú vatu ako dlhé prsty prosiace o záchranu ich majiteľa. Zelená tráva sa trblieta v kvapkách dažďa a konečne sa ozývajú prvé vtáky ktoré rozvíria ticho pri lese. Vyjdú na vyšliapaný chodník, ktorý prechádza dozadu za dom. Ani jeden z nich neprehovorí. Lavi zo zvedavosti a Kanda už z princípu.

Lavi prekvapene zamrká. Miesto na ktoré ho vzal Kanda, nebolo to čo čakal, vlastne prečkalo to jeho očakávanie. Slnko sa rýchlo prediera cez svoje sivasté prekážky a tak vracia farbu nebu i oceánu ktorý sa pred nimi rozpína. Pod nohami ucíti piesok. Z listov stromov padajú k zemi kvapky vody, ktoré sa farebne lesknú vo svetle slnka. Vlnky šumia a pomaly sa zafarbujú do odtieňu neba, ktoré sa vynára spod oblakov. Tie rýchlo tiahnú na východ.

Oceán je ďaleký a nekončí ani za horizontom.

„…v našich životoch…“

Nadviaže Kanda na Laviho otázku ktorá padla ešte v dome. Potreboval mu ukázať toto miesto, aby pocítil to, čo mu chce povedať i slovami.

„…nikdy neprestane pršať… dole kvapká karmínová… padá neprestajne, pochováva naše životy… nemáme súkromie, nemáme identitu, máme len „nevinnosť“ to, je naše meno, naša identita… nič viac nepotrebujeme… nikto o nás viac nepotrebuje vedieť… tak sa stávame silnejšími! Uzavretými pred peklom menom sentiment… tým peklom, ktoré nás oslabuje… sme otrokmi samých seba… prekliatí samými sebou… to sme my, exorcisti… schránka ktorá nepotrebuje byť zaplňovaná…to, čo ju zapĺňa uhíňa každým strateným životom… to, čo v nás prší, je práve ten sentiment… karmínový, krvaví… sú to tie životy…“

Od mora sa vznesie chladný vietor. Chladné slová od Kandy tak naberú na intenzite. Dokonalá atmosféra. I keď slnko svieti a ožaruje a snaží sa otepliť, akoby tento kút bol zmrznutý do posledného atómu. Ani to najprudšie slnko ho nedokázalo roztopiť. Chladné pobrežie.

„Lavi! Chcem od teba počuť len jedno!“

Kandov pohľad padá do diaľky, kamsi za horizont, kam nikto nedokáže dovidieť. Je to kus jeho osobného sveta. Ten svet, v ktorom žije, a do ktorého nikoho nepustil, až teraz, tými slovami, ktoré preriekol, vie Lavi, ako zmýšľa, a vie i to, ako dokázal prežiť to, čo by iný nedokázal.

„…si so mnou? Alebo nie?“

Ticho preráža tichý vietor, ktorý šumí v korunách stromov. Pohráva sa s ich vlasmi a dotvára harmóniu prírody.

V Lavim sa niečo prebudí… skôr niekto… jeho pohľad ochladne. Pozrie k diaľke oceánu.

„…vždy! budem s tebou!“

Možno sa bude raz za to, čo povie nenávidieť, ale len tak dokáže prežiť. Obaja, on to vie, teraz už áno, po tých slovách ktoré mu Kanda povedal.

„…si vojak a ja Bookman, ty bojuješ vo vojne a ja zapisujem jej históriu…“

Takto skončila jedna veľká láska Bookmana menom Lavi… neviem, vzal som si svoje meno naspäť. Možno som túžil po tom aby celá moja osobnosť „Laviho“ ostala už navždy, pretože som si myslel, že tá osoba je zo všetkých najpríjemnejšia,  a má najväčšiu šancu si získať Kandove srdce… teraz viem, že je úplne jedno na koho sa hrám, pretože sa predsa len hrám… a do človeka, ktorý sa len na seba hrá, sa zamilovať nedá…

Som bookman, a som na to hrdý…

„Tak mi povedz teraz ty… Yuu…“

Podíde pred Kandu s rukami vo vreckách. Vietor sa do neho opiera a berie mu šálu k východu, do ktorého fúka.

„…máš ma aspoň rád? Aspoň troška?“

Neodpovedá mu. Možno si to potreboval len potvrdiť, vedieť, že je to skutočnosť a Kanda je skutočne tak chladný, že to nie je len maska za ktorú sa schováva, je to jeho podstata. Nemo prikývne a skloní hlavu. Slnko konečne vykukne spoza oblakov a zaleje chladnú pláž do zlatistého odtieňa, ktorý jej vdýchne život. Lavi okamžite ucíti teplý príval, je to tak príjemné, i vietor sa ohreje…

Už sa otočí na stranu k moru. Chce ostať chvíľu sám, usporiadať si myšlienky.

„…viac, než si myslíš…“