Duša

              Prišlo mu tak smiešne to, čo sa dialo. Akoby hrali v divadle. Boh im dal rozum postavil ich na veľké pódium, a teraz hrajte, aby sme sa pobavili. Ak zmýšľal o tragédii tak si mal byť istý, že dobro v tragédiách nevyhráva. To bude bolieť.

            „Allen?“ Laviho ruka sa pretiahla okolo jeho ramien a vyrušila ho z rozjímania. Allen ešte stále nemohol uveriť tomu, že je s ním a Kandom. Že ho dokázali cez to všetko prijať. I keď si myslí, že Kanda to hrá, len aby nekomplikoval to, čo už komplikované je.

            „Nevieš o tomto niečo?“

            „Zlý vtip, alebo krajina zázrakov. Vieš, predsa tá knižka Alica v krajine zázrakov.“ Lavi bol teda typ človeka, ktorý skôr rozprával ako myslel v istých prípadoch, ale nedovolil by si povedať niečo takéto stupídne ako práve Allen. Len pozdvihne obočie a prejde si Allena pohľadom. To nemôže myslieť vážne. Na to sa Allen rozosmeje a v rozpakoch si prejde prstami vzadu vo vlasoch. „Ah, Lavi, ty naivka…“ ten smiech je už moc natiahnutý. Lavi si s úsmevom povzdychne.

            „Tak dobre, nikto z nás nevie kde to sme… mali by sme mať nejaký plán, kým nás to nezbaví posledných ostatkov zdravého myslenia.“

            „Eh, Lavi… i tak myslím, že ja už nie som tak celkom… v poriadku.“ Uhne mu pohľadom Allen. On nechce radšej nič vymýšľať. Nech to urobia oni dvaja. On má z toho strach. Nech by pomyslel na čokoľvek, určite by to nedopadlo moc dobre. V poslednej dobe má problém s myslením na veci prospešné druhým. Je v ňom príliš veľa temnej krvi. Príliš sa nechal zatiahnuť do sveta Noah.

            „To je v poriadku Allen-kun.“ Usmeje sa Lavi a založí ruky do vreciek. Ako tak pozerá na Kandu, tak on je tu skôr ten, kto nie je celkom v poriadku. I keď normálny človek by na ňom nezbadal známku zaváhania, on to vidí. Pozná ho, a má ten dar empatie. A Allen to musí cítiť rovnako. Niečo sa s ním deje.

            „Čo je to za hlas?“ opýta sa z čista jasna Lavi, keď nikto nič nepovie, a ten hlas ich sprevádza ďalej. Mužský hlas.

            „Ty-ty to počuješ tiež Lavi?“ zastaví ho rukou Allen a pohliadne mu do jedného zeleného očka. Lavi ním zamrká a odvráti hlavu k lesu. Je to snáď nejaký trik znova? Ale Kanda na to nereaguje. Žeby to počuli len oni dvaja?

            „Yuu?“  opýta sa opatrne, zatiaľ čo Allen hľadí k lesu odkiaľ hlas prichádzal. „vieš, ak sa chceme odtiaľto dostať, mali by sme spolupracovať. Takže… sa ťa opýtam posledný krát, počuješ ten hlas alebo nie?“

Od tmavovlasého exorcistu sa však nedozvie ani slovko. Lavi sa zamračí a keď chce po ňom natiahnuť ruku, očkom zaznamená, ako niečo strhne Allena za rameno. V poslednej chvíli ho chytí za ruku. Potiahne ho celou silou k sebe. „Ja nič nevidím!“ zvolá Lavi naštvane, keď neexistuje žiadna ruka, ani nič hmotné čo by držalo Allena a ťahalo ho do lesa. Kanda silne odstrčí Allena rukou do hrude, smerom k Lavimu. Ostrie katany pridrží pozdĺž ruky a rozhliadne sa vôkol.

            „Ty si niečo videl?“ opýta sa Lavi držiac pevne Allena, akoby sa mu mal rozpadnúť. Čokoľvek ho môže kedykoľvek chytiť a odniesť. Ďaleko do temných lesov tohto sveta.

            Vždy som túžil po rešpekte. Boh mi je svedkom, že som chcel mať priateľov a zachraňovať životy. Totiž, som v živote nič iné nikdy nemal. Nič mi ho nenapĺňalo ako táto aktivita, byť exorcistom. Často premýšľam, čo by sa stalo, keby som vtedy jednoducho odmietol svojho majstra. Vtedy, na tom cintoríne by som prestal plakať a ukončil svoj život. Bol by som nútený. Malí chlapci sa predsa strácajú často a nikomu to netrhá srdce. Tak prečo do čerta som sa nemohol zmieriť s tým, že by som bol schopný urobiť stovku iných vecí, než tú čo robím práve teraz?

Zo slabošskej mysle decka sa snažím zmeniť svet. Nič neviem! A nikdy som nič ani nevedel. Možno no tak bolo predtým lepšie. Proste hlúpo bojovať za správnu vec.

„Kanda?“ opýtal sa Allen so sklonenou hlavou, „je mi ľúto čo sa stalo. Ale myslím, že jednoducho by sme mali…“

            „Máš niečo čo mi chceš povedať? Moyashi?“ čepeľ katany sa ocitla pri Allenovom krku. Lavi natiahol oproti ich hrudiam ruky a odstrčil ich od seba.

            „Vy dvaja ste evidentne blbší než som si kedy myslel. Tieto svoje spory o to, kto z vás je rýchlejšie rastúcim výhonkom si nechajte až bude svietiť slniečko a svet bude plný kvetín!“

Laviho výraz pripomínal naštvaného vodca, ktorý jednoducho už má dosť svojej milej nátury, ktorá má povzbudzovať vlastných chlapov na bojisku. Stiahol z nich pomaly ruky a rozišiel sa po chodníku. „Mohol by som vás tu nechať. Mohol… ale nenechám tak si pohnite a snažte sa spolu vychádzať aspoň kým sa odtiaľto nedostaneme!“

            Zamotal som sa do príliš veľa vecí, ktoré ma pletú tak veľmi, že neviem nájsť uzol ktorý smiem rozviazať ako prvý. Som malý veľký Allen… biela myška na čiernom poly. Pokojne by som sa nechal zožrať, pokiaľ by to nebolo bolestivé.

            O dve hodiny

Všetci traja mali pocit, že chodia do kruhu, ale ani jeden to nepriznal. Ich myšlienky predsa len boli tak podobné, že ani jeden by si nikdy nepriznal to, na čo myslí. Jednoducho prestali spolu komunikovať, pokiaľ z lesa nezačali vyliezať podivné stvory  a plaziace sa konáre. Najviac toho ticha ľutoval Allen. Ešte stále sa cítil mizerne a mal pocit, že všetko čo urobil, a bolo to na dobrej ceste k niečom veľkému a pevnému. Sa rozpadlo. Možno je lepšie, že mlčí. Aspoň ho nikto nezjazdí za jeho názor. Koniec koncov taký bol vždy. Chlapec, ktorý si robil veci podľa svojho nech boli akokoľvek nebezpečné alebo nezmyselné. Vždy chcel byť niečím viac a prekonať nepriazeň osudu. Jeho vrchol, bol na kopci, na ktorom stála kedysi veža exorcistov. Pomaly z nej začal padať. Z toho vrcholu do blata. Do mokrých začiatkov jeho života. Do Londýna. Všetko akoby dostalo spätný pád. Vracal sa časom, ale jeho myseľ  a telo ostávalo rovnaké.

            „Mrzí ma to. Veľmi ma to mrzí. Všetky veci, ktoré som urobil. Viem, že takto to neodčiním… ale prosím, dajte mi poslednú šancu.“

Ani jeden z nich sa na Allenovu prosbu neozval. Čakal aspoň Laviho. Jeho slovká a úsmev. Nejakú podporu, no bookman mlčal.

            „Tak prosím… nechajte ma tu… nemám sa prečo vrátiť.“ Zastane na mieste. Dokonca ani teraz sa Kanda s Lavim nezastavia. Allen so klonenou hlavou, rukou zovrel látku kabátu. Na bledej tvári sa objavili slzy, ktoré stiekli. Pocit prázdnoty sa začal prehlbovať a rástol do takých rozmerov, že okolo neho dokonca ľahol i les.  Rukou si zakryl oči a padol k zemi. Ostal sedieť na ceste plnej prachu. „Nikdy som nemal skutočných priateľov. Skutočného otca a matku. Reálny život. Detstvo s hračkami a priateľmi. Nikdy som nemal nič čo by bolo pre niekoho skutočné. Ani exorcista nie je v reálnom živote skutočný…“

            „Allen!“ začul hlas odkiaľ si z diaľky. „Allen!“ za ramená ho chytili dve pevné ruky a zatriasli s ním. „Máme cestu von!“ za zaslzenými šedými očami sa začal objavovať úsmev ryšavého mladíka. Allen chvíľu nechápal čo sa deje. Slzy prestali tiecť z očí a utreli ich chrbty rúk. Nič nie je skutočné? Ani to čo povedal? Je Lavi skutočný?

            „Pochopil som, kde sme sa to objavili!“

Zmätené oči nechápavo hľadeli do Laviho zeleného očka, ktoré sa cez to všetko dokázalo usmiať.

            Ah Lavi… keby si mi požičal aspoň kúsok svojho úsmevu. Keby si mi dal aspoň kúsok svojej sily, bol by som skutočný exorcista a bojovník. Bol by som všetkým čím som chcel byť. nepotrebuješ nikoho len seba. Ale ja… ja mám slabiny. Si ňou ty, Kanda, Linalee, Komui… celý rád. Všetci ľudia. Lavi ja nechcem…! nechcem to už viac cítiť Lavi!

„Lavi!“ zaťahá bookmana za kabát.

            „Sme v tvojej duši. V tvojom svete. Teoreticky tu nie sme my. Ale naša duchovná stránka. Toto je tvoj svet.“

Allen pomaly otočil hlavu na bok. Tam, kde rástli husté, temné stromy, bola teraz púšť. Prázdno, ale rovnaká tma.

            „Ako je to možné?“

            „Na otázky nie je čas. Teraz, keď vieme ako von, si jediný ktorý nás odtiaľto môže dostať!“

            „Kde je Kanda?“ opýtal sa Allen hľadiaci za Laviho.

            „Vybavuje si účty s akýmisi príšerkami.“ Usmial sa Lavi a pomohol Allenovi na nohy. Rukou ho podoprel a napriamil. „odkiaľ máš toľko príšer vo svojej hlave Allen?“

            „Nepýtaj sa radšej Lavi… nepýtaj sa.“ Zavrtel bielou hlávkou a pohliadol do tmy. Takže jeho duša je toto miesto? Temné a suché? Predtým temný prepletený les plný cestičiek a slepých uličiek. To znamená… čo to znamená? Že je stratený sám v sebe? Že nevidí východ z toho kým je? A teraz? Len púšť. Je vyprahnutý. Stratil všetko v čo ešte veril. Priateľov, budúcnosť a vôľu bojovať.

            „Lavi? Povedz mi, čo mám urobiť!“

Možno nemal cieľ a ani budúcnosť. Ale teraz ten prekliaty cieľ má! Dostať Laviho a Kandu odtiaľto.

            „Všetko čo potrebujeme, je tvoja vôľa sa zdvihnúť a ísť. Pozri. Stojím stále na mieste a ani o tom nevieme. Všetci sme vedeli, že chodíme dookola, a pri tom sme stáli na mieste. Len okolie sa mienilo. Tak vykroč Allen.“ Laviho ruka opustila Allenove ramená a poodstúpil o kúsok.

            „Tam vpredu je Kanda a bojuje s tvojim zlom v duši. I keď nemáš nič čo by si mohol mať a uchopiť to, je tu 14ty. A on je ten, ktorý ti všetko berie.“

Prečo Kanda bojuje s ničím v jeho duši? Nechápajúc sa zadíva do tmy, ktorá sa okamžite rozprestrie a všade sa objaví svetlo. Kanda sa otočí a príšerky sa rozpadnú. Veľké chápadlá splynú so zemou. Kanda založí katanu a ruku dá v bok.

            „Konečne Moyashi. Takýmto spôsobom nikdy nevyklíčiš.“

            Úsmev… chcel som sa celý čas usmiať skutočne. Tak, že je to považované, za reálny úsmev…

            Tri telá sa prebudili do praštiacej zimy. Všade navôkol šľahala snehová víchrica a snehu pribúdalo každou sekundou. Allen si vyšúchal z vlasov sneh a pohliadol na svojich dvoch spoločníkov.

            „Lavi! Kanda!“ zvolal na nich cez vietor, ktorý prúdil tak silne s vločkami, že vytváral zvláštnu meluzínu.

            „Lavi!“ vzal bookmana za šatku a zatriasol ním. „prebuď sa do čerta ty malý…!“ telíčko ktoré tak statne triasol, sa zrazu pohlo a zelené očko sa otvorilo. Rovnako i Kanda, ktorý sa nadvihol na predlaktie. Pobúchal sa voľnou rukou po druhej strane hlavy, akoby si vyklepával z hlavy vodu. Čierne vlasy mu viali vo vetre a plietli sa s vločkami. Postavil sa na nohy, ktoré sa zaborili do čerstvého, hlbokého snehu. Založil ruky v bok a ani sa nepokúsil zrovnať svoje bujaro sa preplietajúce čierne vlasy, ktoré vypadali voľnejšie než vločky, ktorých osud bol vždy len dopadnúť dole na zem.

            „Skvelé, z blata do kaluže…“

Lavi sa zrazu rozosmial a Allen padol do snehu, kde sa zaboril skoro po pás. „Ja som rád, že vás mám…“ usmial sa.