Ešte pred tým…

„Itachi, môžem ďalej?“ ozvalo sa za dverami Uchihu.

„Nie.“ odpovedal bez rozmýšľania oslovený a ani nezdvihol zrak od svojej práce. Napriek jeho zápornej odpovedi sa však dvere otvorili a do malej temnej miestnosti osvetlenej len jednou sviečkou vošiel vysoký blondiak v čiernom plášti.

„Ktoré z toho nie si nerozumel, Deidara?“ odvetil Itachi bez akejkoľvek zmeny v hlase. Deidara ho zmeral urazeným pohľadom a potom sa rozhliadol okolo.

„Typický Itachi, žije ako v kobke.“ zamrmlal si popod nos a keď ticho miestnosti preťal pomalý, drsný zvuk, zvedavo vzhliadol k jeho rukám. Pohľadom ich hypnotizoval, ako držiac kunai kĺžu po drsnom kameni určenom na brúsenie zbraní.

„Potrebuješ snáď niečo?“ opýtal sa ho Itachi, keď mu jeho pohľad začal liezť na nervy.

„HN! Ako keby som ja nerobil poslíčka tebe!“ pomyslel si zlostne Deidara. Itachi sa z ničoho nič pousmial.

„A prestaň sa vŕtať v cudzích myšlienkach!“ zavrčal Deidara, na čo sa Itachi pousmial znovu, avšak nič nepovedal, iba sa venoval svojim zbraniam.

„Madara ťa chce vidieť!“ dodal nakoniec trochu škodoradostným hlasom. Konečne si získal Itachiho pozornosť.

„Hn, to bude zrejme nepríjemné.“ uškŕňal sa v duchu blondiak, spomínajúc si na svoj posledný rozhovor so šéfom. Až prekvapene sykol, keď na ramene ucítil Itachiho ruku.

„Kedy stihol vstať?!“ pomyslel si zarazene.

„Keď si sa nepozeral. A bude to omoho príjemnejšie, než by si si myslel. Vlastne príjemnejšie, než čokoľvek, čo si zažil a ešte zažiješ.“ odvetil s kľudom Itachi a aktivoval svoj sharingan.

„Povedal som ti, aby si sa mi prestal hrabať v hlave! Je to neosobné! A negúľaj na mňa tými o-„

„Čas na odpočinok Dei. Bude lepšie, keď si nebudeš nič pamätať.“ zašepkal mu Itachi do ucha a skôr, než paralyzovaný blondiak  stihol odpadnúť, vyložil si jeho ochablé telo na plece a vydal sa k jeho izbe. O niekoľko minút ho už skladal na jeho lôžko a vychádzal znovu preč.

***

„Volal si ma?“ ozval sa za Madarovým chrbtom hlas.

„Itachi. Rodičia ťa neučili, že sa nepatrí plížiť?“ karhal ho sladkým hláskom vysoký muž, ktorý vyzeral len o niečo staršie, než  sám Itachi.

„Madara, vieš že neznášam reči okolo. Prejdi k veci.“ zahlásil pokojne Itachi. Druhý muž sa k nemu otočil s úškrnom na tvári.

„K veci vravíš…“ odvetil sladko a pohladil Itachiho po tvári. Ten pod jeho dotykom privrel oči, zrejme v očakávaní viac. Nemusel ani prosiť. Mihnutím oka bol prirazený k stene a cítil na sebe Madarovo telo.

„Mám pre teba misiu.“ zacukroval mu kdesi pri jeho krku a okamžite ho začal terorizovať jazykom.

„Ah…A-..Akú misiu?“ dostal zo seba medzi vzdychmi Itachi.

„Ale no tak, hádam si nebudeme túto chvíľku kaziť prácou. To počká.“ zašepkal mu do uška a následne po ňom prešiel perami, čím spôsobil Itachimu menšiu triašku.

„Si stále tak citlivý.“ uškrnul sa, keď sa dobýjal pod jeho tričko a Itachimu sa už podlamovali kolená. Jedným ťahom ho z neho strhol a vydal sa na prieskum jeho krémovej hrude. Dlho tam však nevydržal, pretože Itachiho ruky nezbedne blúdiace pod jeho  vlastným tričkom ho privádzali do šialenstva a potreboval viac. Najprv len jemne hladili, ale potom ho začali zbavovať všetkého oblečenia. Itachi obrátil ich pozície a teraz bol k stene pritlačený Madara. Hladne sa vrhol na Itachiho pery. Nemrhal čas žiadnymi nežnosťami, iba lačne plienil jeho ústa nenásytným jazykom. Nezdalo sa však, že by to mladému Uchihovi vadilo. Neprotestoval ani vtedy, keď pocítil tlak na ramenách, čím bol donútený ustupovať dozadu. Presne vedel, čo bude nasledovať, veď to nebolo prvý krát. Až keď  ho Madara pritlačil k okraju stola na druhej strane miestnosti,  odtrhol sa od neho, aby ho naň vysadil a zbavil posledného oblečenia, ktoré by prekážalo.

„Nejak nedočkavý…“ vydýchol Itachi tesne pred tým, než sa ich pery znovu spojili v dravom bozku. Neodolal a zašiel prstami do vlasov svojho milenca. Vždy ho fascinovalo, aké boli husté.

„Mhh…“ vzdychol, keď znovu ucítil Madarov jazyk na svojom krku. Jazyk neskôr vystriedali pery, ktoré ho šialene pomalým tempom sania na jeho citlivom mieste privádzali do šialenstva. Madara to využíval ako odpútanie pozornosti od jeho vniknutia. Už sa nezaoberali niečím, ako príprava. Itachi to už aj tak nepotreboval a navyše to mali obaja radšej trochu drsnejšie. Pomaly si ho za stehná pritiahol bližšie k rozkroku a v momente keď spojil ich pery doňho na doraz vnikol.

Malú miestnosť preťal hlasný ťahavý ston, ktorý vydal Itachi.

„Hn, presne toto mi chýbalo.“ zavrnel mu Madara kdesi pri uchu a pomaly sa začal hýbať. Pohyby sa každým prírazom začali zrýchľovať a miestnosť za začala napĺňať stonmi oboch mužov. Jedna z Madarových rúk skĺzla do Itachiho rozpáleného lona.  Cítil, že už boli obaja blízko vrcholu a tak zovrel jeho tvrdé prirodzenie v dlani a začal ho drsne spracovávať. Kĺzal po ňom hore a dolu, cítil ako mu Itachi vychádza v ústrety a nešetril ho stonmi.

„Poď naraz so mnou…“ zachrčal  a hneď potom sa uvoľnil v akomsi slastnom kŕči do Itachiho. Takmer v tej istej chvíli sa Itachiho telo prehlo ako luk, zaklonil hlavu a s menom svojho milenca vyvrcholil.  

***

„K misii….“ odvetil  zadýchane Madara po dobrej minúte, keď z neho opatrne vychádzal.

„Pôjdeš do Konohy a zistíš, v akom stave je Kyuubi.  Možno uvidíš aj Sasukeho.“

„Myslíš, že by som…“ vzhliadol k nemu Itachi s nádejou v očiach.

„Mala to byť trojdňová misia pre Deidaru a Sasoriho. Ale myslel som si, že ty by si šiel radšej. Dávam ti týždeň a Kisameho.  A neurob žiadnu hlúposť. Nerád by som o teba prišiel….aj keď máme čoraz menšiu a menšiu výdrž.“ uškrnul sa.

„Hn. Na tom sa dá zapracovať.“ oplatil mu s rovnakým úškrnom Itachi. Bol mu neskonale vďačný za to, že mu umožnil vidieť svojho malého brata. Boli to predsa už tri roky, čo vyvraždil celý klan a naposledy  ho videl.  Začal sa pomaly obliekať, neustále sledovaný Madarovými hladnými očami.

„Vybavil si Deidaru?“ spýtal sa ho po chvíľke, ešte stále ho sledujúc.

„Je u seba v izbe, zariadil som, aby sa mu snívali krásne sníčky.“ uškrnul sa znovu  Itachi.

„Dobrá práca, ako vždy Itachi. Ja už pôjdem, ešte musím vybaviť niečo v Sune.“ odvetil hlbokým hlasom Madara a zrovna keď sa chystal vyjsť z miestnosti, premiestnil sa pred neho Itachi, nechávajúc sotva milimeter priestoru medzi nimi. Nadvihol mu bradu a ich pohľady sa stretli.

„Budem ti chýbať.“ zašepkal tesne pred tým, než sa otrel o jeho pery. Chcel sa odtiahnuť, ale zabránil mu v tom pevný stisk Madarových svalnatých paží a jeho nenásytné pery.

„Smutné, ale niečo na tom bude…“ odvetil zadýchane Itachimu, keď sa oddelili.

„Hmm…. vraj ja som citlivý. Pozri čo s tebou urobil jeden malý dotyk.“ zavrnel Itachi a pohľadom skĺzol nižšie po Madaravom tele. Pohľad po chvíli nasledoval aj jeho ukazovák, ktorý si pomaly, jemne razil cestičku od Madarovej hrude cez jeho brucho až na jeho znovu zobudené mužstvo, kde zastal.

„Tak zatiaľ.“ zašepkal  so škodoradostným úsmevom a zmizol, presne v tom momente, keď sa k nemu Madara pokúsil pritlačiť boky.

„Tch. Do hajzlu s ním!“ odfrkol si Madara.

„To aby som sa  o to staral sám, keď bez neho to je o ničom.“ zahundral si popod nos a začal sa spracovávať…