FLASHBACK!

(Pokračujeme ešte chvíľu v romantickom šaláte! :D) Chvíľu sa od neho nechala objímať, bolo jej príjemné cítiť niekoho teplo teraz, keď to potrebovala. Shiki s ňou bola síce stále, no ona ju objať nemohla, ani by ju nenechala, to už by bolo múdrejšie skočiť do cesty neštvanému nosorožcovi. Po nejakej tej chvíli sa od seba oddialili. Zoširoka sa naň usmiala, pričom jej slzy ešte stále stekali po tvári.

„Oi, oi, stalo sa niečo?“ spýtal sa jej, keď uvidel jej červené oči, hneď mu doplo, že plakať musela ešte pred tým, než prišiel.
„Nič hrozné…“
„Pre to by si neplakala.“
„…Teda nič čím by si sa musel trápiť…“
Predkloní sa k nej a utrie jej prstom práve stekajúcu slzu, čím preruší aj cestičku kadiaľ tiekli slzy pred tým. (Chudáci, už nenájdu cestu späť! D: )
„Hej, pamätáš si ešte čo som ti kedysi povedal? Mne môžeš povedať všetko, tak hovor.“ Povie s úsmevom keď sa mu pozrie do hnedozelených očí. Sadol si na zem vedľa stojacej Greenys a čakal až sa posadí aj ona.
„Tak, čo sa stalo?“ spýta sa s úsmevom. Zahľadela sa naň a chystala sa spustiť celú story čo sa práva stalo. Premerala si ho očami. Vyzeral úplne inak ako si ho pamätá. Kedysi to bol malý hnedovlasý chlapček ktorý sa pred ňu postavil s trasúcimi sa nohami aby ju obránil. Teraz to bol dosť pekný chalan, s emo účesom, naďalej s jeho krásnymi hnedými vlasmi, veľkými hnedozelenými očami, vyšportovanou postavou a s kopu tetovaním po rukách. O hlavu aj niečo vyšší ako ona. Vyzeral vážne dobre. Svetlohnedé fliačky na bielych uškách a chvoste. To bolo ešte k tomu všetkému zlaté!

„No… kde začať…. O.K. , takže:…“ spustila Greenys hodinový príbeh o tom, ako sa dostala k myšiemu klanu a čo sa stalo a prečo ju teraz berú za monštrum. Kao bol celý čas ticho, tým pádom mohla povedať všetko bez prerušovania, no bola trocha nervózna z toho ticha a jej ustavičného vysvetľovania.

„Takže, vlastne, ten čierny pes si bola ty?“ spýta sa po ukončení prejavu.
„Vlk, a áno, bola som to ja…“
„Prepáč… a máš v sebe démona, to je ten čierny VLK, tak?“ na slovo vlk dal dôraz.
„Áno… si zatiaľ prvý komu som to povedala… ak sa teda nepočíta zistenie myšieho klanu do toho…“
„Mmmm… nejdem riešiť ako sa ti to stalo, no aj tak, prečo si bola pri nich? Si vlk, nemala by si sa pridať do vlčieho klanu?“
„Keby tu nejaký bol šla by som, no nie je. Som jediná vlčica v celom meste, hľadala som, nikto nikde, len psy, líšky a potom iné zvieratá…“ odpovedala sklamane.
„Neboj, bude dobré.“ Povedal s úsmevom po krátkej chvíli. Vedel že tú tému nemá teraz rozoberať.
„Zmeňme tému, spomienky na staré časy?“ spýta sa s úsmevom na tvári.
„O.K.“ odpovie a na zachmúrenej tvári sa jej objaví úsmev. Aspoň jej to trocha dvihne náladu.

Spomínali na staré časy, kedy ešte boli malý krpci a na pieskovisku stavali Laputu. Alebo sa hrali že robia koláčiky. Ah, tá detská roztomilá naivita. Tie časy kedy nemali žiadne starosti, kedy v meste mali zákony a nezabíjali sa pri každom stretnutí niekoho na ulici. Vtedy, keď nemuseli bojovať o prežitie a mohli len tak prísť domov, otvoriť chladničku a žrať do  nemoty. Teraz keď niekto neumiera od hladu v istých chvíľach je to zázrak. Na dedine ani nie, ale v meste áno.

Leto. Teploty cez tridsať stupňov. Hotová púšť na ulici. Dve malé deti schovávajúce sa v tieni stromu sediac na zemi a ťažko oddychujúc od behu. Deti sú deti, tým nevysvetlíte že sa v týchto horúčavách behať nemá. Jednému z detí, presnejšie malému dievčatku a zelené dlhé vlásky lepili po tvári, krku a chrbte. Na sebe mala len tenké biele letné šaty a čierne topánky. Keby šaty neboli špinavé spolu s topánkami tak by bolo poznať, že je z vyššej vrstvy. Vedľa nej sedel chlapček s hnedými vláskami s účesom ktorý sa radil za niečo medzi emo , no o niečo kratšie. Funiac sa opierali chrbtom o kmeň stromu pričom mali zatvorené oči.

„Prečo sme si vlastne dávali tie preteky?“ ťažko zo seba dostane dievčatko pričom sa snaží lapiť dych. Chlapček neodpovedá, len pokrúti hlavou na znak neviem a je ďalej so zatvorenými očami ticho. Istú chvíľu len mlčky sedeli a snažili sa poriadne nadýchnuť. Po nejakej tej chvíli už normálne brali dych a oddychovali pod stromom. Deti mladšie od nich a v ich veku, pár možno od nich starších sa hrali za nimi na ihrisku. Futbalová lopta sa prikradla k nohe dievčiny a za nimi niekoľko chlapcov. Jeden z nich mal pehy, strapaté čierne vlasy ktoré boli schované pod šiltovkou, krátke neposlušné vlasy mu trčali spod šiltovky a tmavo hnedé oči, v ktorých sa odrážala hlúpa nenávisť väčšiny na ňu.

„Hej! Zelená krava! Vráť mi hneď tú loptu lebo to poviem tvojej mame!“ povedal spôsobom, ako keby bol najväčší badass v okolí. Na nose mal náplasť a ešte jednu na nohe. A pritom sa jej tá lopta ani nedotkla, a ani nemala potrebu sa jej dotýkať. Chlapček vyletel na nohy a postavil sa pred dievčinu, ktorá sa mu už chystala niečo povedať.

„Daj nám pokoj Akata!“ zvrieskol naň. Chlapec menom Akata sa len zaškeril.
„Čo? Odrezali jej jazyk že nevie hovoriť za seba?“
„Grrr! Poču-…“ nemohol už dopovedať vetu, keďže dievčina už stála na nohách a zastavila ho v reči.
„Greenys…“ povedal potichu. Nebola to ani otázka ani normálna veta.
„Kao, prestaň s tým…“ povedala mu potichu a pokračovala „Počuj, tej debilnej lopty som sa ani nedotkla, nemám sa jej potrebu dotknúť a ani nikdy tú potrebu mať nebudem, pohni ešte o kúsok svojím lenivým zadkom, skloň sa a odíď bez hlúpych poznámok o tom, že to niekomu povieš, keďže moji rodičia tu NIE SU a aj tak by im to bolo jedno. Ak máš ešte niečo v tom ozdobnom priestore ktorý máš umiestnený na krku tak si tú svoju loptu zober, alebo ju na mieste zožer a chod preč.“ Povedala s pokojným výrazom v tvári. Akata zamrazilo.

„Ty malá špinavá chudera, ako to ku mne hovoríš?!“ zvrieskol na ňu ako keby bol nejaký princ.
„Tak ako si zaslúžiš, ty primitívna bábika.“ Odpovedala pričom sa proti nej Akata vrhol. Spokojne sa mu uhla a ešte aby nebolo málo, potkla ho, pričom si nabil tej jeho rypák a oškrel si pri tom ruky. Rozplakal sa, zobral loptu a utekal ku svojej partii. (Kto je tu boss?! Greenys je tu boss! :DD )

Kao na ňu užasnuto hľadel. Bol až priveľmi bojazlivý na niečo takého a tiež, keby sa to jeho rodičia dozvedeli, mal by problémy. No mal dobré srdce, takže jediné čo mohol urobiť bolo ako tak chrániť Greenys. Z ničoho nič priletela lopta zo strany kde zmizol Akata a trafila ju rovno do hlavy. Na chvíľu sa zatackala a chytila si miesto, kde jej celou silou pristála lopta. Ako keby vám niekto dal lopatou po hlave. Tá bolesť sa dala prirovnať k tomu. Pribehla Akatova partia, odstrčili Kaa a začali do Greenys kopať. Dvaja chlapci ho chytili a nechceli ho pustiť, zatiaľ čo ju zvalili na zem a veselo si do nej kopali.

„Tam to máš ty hlupaňa, toto sa ti stane, keď si zo mňa ešte raz budeš robiť hlupáka!“ vrieskal na ňu.
„Ako keby si už nebol dostatočný…“ povie z posledných síl. Na to ju kopne ešte raz do brucha a pľuvne na ňu. So smiechom odkráča s ostatnými preč. Kao k nej pribehol.
„Si v poriadku?!“ spýtal sa jej vystrašene.
„Uhm…“ odpovedala a posadila sa. Na lakti mala úplne odretú kožu, niekoľko modrín a krvavé škrabance do ktorých sa stihol dostať piesok.
„Vezmem ťa k sebe domov, poď!“ postavil sa a podal jej ruku. Tá na ňu len nemo hľadela.
„…Nemôžem….“
„Eh? Prečo?!“
„Keby to rodičia zistili, vynadajú mi, že pre mňa niečo pod. robíš… Vždy si na mňa sťažujú, že sa tieto veci mám naučiť sama…“
„To máš teraz jedno! Nezistia to! Poviem mame aj ocovi nech pomlčia!“
„No aj tak… za chvíľu musím ísť domov, nestihneme to…“ to je pravda, pomaly sa začínalo stmievať.
„Nevadí! Nejako sa to vyrieši!“
„Uhh… no dobre…“ súhlasila nie veľmi ochotne. Chytila sa jeho ruky a spoločne sa vybrali k nemu domov.

Cesta trvala trocha dlhšie ako mysleli. Kao sa jej celú cestu ustavične vypytoval, či si nepotrebuje dať pauzu, či ju to nebolí a pod. a aj keď povedala že nie, tak si sadol na zem a čakali aspoň päť minút. Keď už bola tma a pouličné svetlá už dávno svietili dorazili k nemu domov. Jeho mama už pritakala aby mu vynadala za to, ako neskoro prišiel, no keď uvidela zmlátenú Greenys, spýtala sa, len čo sa stalo a už bežala pre lekárničku. Kao a jeho mamka jej čistili a oblepovali rany, pričom Kao vysvetľoval čo sa stalo. Po ukončení ošetrovania zaviedla jeho mamka Greenys do kúpeľne, aby sa tam prezliekla. Zobrala Kaove staré veci a nechala ju, nech si ich vymení za tie jej biele, špinavé od krvi a piesku potrhané letné šaty. Vďačne sa prezliekla a umyla si tvár a ruky, ktoré mala špinavé. Nohy si umyje až doma. Išla zatiaľ do Kaovej izby sa s ním hrať, zatiaľ čo jej jeho mamka vyprala šaty a zašila.

Ich dom bol naozaj veľký. Priestranné dlhé chodby, obrovské izby, no napriek tomu stále menší ako jej dom… Jej rodina bola o dosť bohatšia ako jeho. No boli aspoň priateľskejší a o svoje dieťa sa dobre starali. Vkročila do Kaovej izby, kde pripravoval rôzne hry pre dvoch. S radosťou si k nemu sadla, podal jej jeden ovládač a hra sa mohla začať.  Zo začiatku hrali preteky s autami, potom taken 3 a potom ešte raz preteky. Pokračovali by ďalej keby Greenych nechytil spánok a nezaspala v sede. Toho si Kao všimol až vtedy keď jej auto z ničoho nič zastavilo a jej hlava padla ne jeho plece. Je zaujímavé, ako aj keď spala dokázala držať tlačidlá aby sa auto hýbalo ďalej.

Kao mierne očervenel, no nechal ju tam kde je. Dohral posledné kolo keď začul cvaknutie ohlasujúce vytvorenie fotky. Jeho mama ho sfotila keď na ňom takto Greenys spala. Už na ňu chcel nakričať, no jeho mama ho upozornila so zákernou grimasou na fakt, že ona už spí a ak začne kričať zobudí ju. Neostávalo mu nič iné len to nechať tak a potom zajtra jeho mame vynadať.

Jeho mama mu pomohla uložiť Greenys do jeho veľkej priestornej postele aby sa mohla v pokoji a teple prespať. Keďže posteľ bola dosť široká pre oboch, spal v nej aj Kao otočený smerom k nej, zatiaľ čo ona chrbtom k nemu. Po chvíli sa však otočila a spala taktiež tvárou k nemu. Pohľad na tých dvoch bol naozaj roztomilý.

Ráno čakalo malú zeleno vlasú dievčinku nemalé prekvapenie, keď uvidela Kaovu spiacu tvár niekoľko centimetrov od tej svojej. Boli tak blízko seba, že cítila jeho dych na svojej tvári. Ruku mal zaťatú v päsť položenú cez jej bok. Toto na ňu bolo priveľa. Opatrne, tak aby ho nezobudila sa postavila a vycúvala z izby von na chodbu. Tak akurát stretla jeho mamu na ceste aby ich zobudila. Jedno šťastie že sa zobudila niekoľko sekúnd pred tým, než tam vletela.

„D- dobré ráno…“ pozdravila ju milo s červeňou na tvári.
„Dobré ránko.“ Odpovedala milo s úsmevom. „Kao ešte spí?“
„Uhm.“ Odpovie na súhlas. No až keď jeho mama vchádza do izby si všimne ten pohár vody a jej zákernú grimasu na tvári. Nemo sleduje čo sa bude diať, no keď obsah pohára vyleje na Kaa, ktorý sa s vreskotom zobudí, prepadne ju záchvat smiechu. (Nemooo!! :DD )

Ešte stále naštvaný Kao, za to, že ho nevarovala, ju šiel odprevadiť do pol cesty. Šaty už mala vypraté, vyžehlené a zašité, za čo sa samozrejme aj poďakovala.

„Tu to stačí.“ Povie s úsmevom Greenys a otočí sa ku Kaovi, keď už stoja pred jej domom.
„Nemám s tebou… emm… počkať keby sa tvoji rodičia hnevali?“
„Nie… to by si nechcel zažiť, zvládnem to sama, nechcem aby si mal problémy.“
„No dobre… tak.. drž sa!“ povie s nepatrným úsmevom , zamáva jej a otočí sa na odchod.
Zhlboka sa nadýchne a vojde do domu. Tma. Počuje nejaké hlasy. Jej mama, pravdepodobne telefonuje. Jej mama bola blondína, prísna tvár, chladné svetlo zelené oči… do hádky sa s ňou zapliesť je ako za trest. Zloží vo chvíli keď prechádza okolo obývačky.

„Kde si prišla k tým modrinám?! Takto má vyzerať dcéra z bohatej rodiny?!“ dávala jej kázeň. Už zase. Greenys zaryto hľadela do zeme a hypnotizovala si špičky topánok. Facka však priletela nečakane a zasiahla bolestivo na miesto, kde aj malo. Rana to však bola taká, že stratila rovnováhu a skotúľala sa na zem. Chytila si práve zasiahnuté líce a slzy mala na krajíčku.
„Počúvaj ma keď s tebou hovorím!“ vreští… „Vypadni do svojej izby a ustroj sa! Za chvíľu príde návšteva!“ dopovie a nehodlá sa s ňou o tom ďalej baviť. No v nej zbĺkla zlosť…
„Hlupaňa! Nič nevieš!“ zvreští na svoju mamu, ktorá sa naštvane otočí, no to už ona vybeháva z obývačky a mieri k dverám domu. Otvorí ich a už beží preč po ulici. Mama za ňou niečo kričí… nepočúva ju, ide ďalej. Je pravda, že tú ženskú nenávidí.