For the ReBels

„Na teba treba stále dozerať, že?“ ozval sa niečí hlas a následne i kroky. Osoba, ktorá to zapríčinila, upútala Kibovu pozornosť. Kde sa tam vzal? Ako keby bolo niečo, čo mu bránilo prekročiť hranicu medzi ním a Narutom. Ľudia a nejaká podivná zhoda náhod. A to si myslel, že tento deň ešte môže skončiť dobre.

„Oh… “ Naruto sa obzrel na Sasukeho. Stál k nemu bokom, s pohľadom upretým k východu a postave, ktorá sa tam objavila. Z tváre sa mu nedalo nič vyčítať, ako obvykle. Hnevá sa na neho?

Niektoré veci… niektoré chyby sa napraviť nedajú. Pretože, stopy po nich zostanú už stále. Niekde tam, v podvedomí, v pamäti. A zostáva len otázka, kam sa podelo to staré ja? Ten človek, ktorý tu stál pred rokom… tá osoba, neohrozená a šťastná. Kam sa podela?

„Mám po zábave,“zašomral si Kiba, hoci pre neho to bolo vážnejšie než obyčajná zábava. Nebol to úlet, nebolo to niečo krátkodobé a ľahkovážne. Ale aj tak sa správal ako keby na tom nezáležalo. Alebo sa aspoň snažil, aj keď bolo evidentné, aká je pravda. Stačilo si len poriadne všímať. Naruto ho priťahoval, a to silnejšie ako ktokoľvek iný, ako čokoľvek doteraz. Tak prečo si nahovárať, že ide len o kamarátstvo?

„Čo urobíš teraz?“ votrelec zastal pri okraji bazéna a zhora naňho pozrel. Aurotitatívny pohľad, skrátka sa mu zdalo, že všetko je inak ako má byť. On bol normálny. Sasuke bol normálny. Každý jeden z nich bol svojím spôsobom normálny, kým neprišiel Naruto. Kiba sa v podvedomí spýtal sám seba, aký by viedol život, ak by doňho blondiačik nikdy nevstúpil. Čo by robil teraz, presne v tejto sekunde, s kým by bol…?

Spomenul si na Akamaru. A potom, všetko to, čo sa udialo za toho polroka… bolo toho skrátka viac, než dokázal uniesť. Smiech, zábava, výlety, plány, odlúčenia, strach, žiarlivosť, priateľstvo, láska, prekvapenia, túžby, pády, prekážky, chyby, pokus o nápravu. Ako dlho to bude ešte takto pokračovať?

„… tak ako dlho ešte?!“

Ani si neuvedomil, že to vyslovil nahlas, s trpkosťou v hlase. Nechcel prísť o nič z toho, čo za ten polrok získal, o jedinú spomienku, o prítomnosť, skrátka absolútne o nič… ale niekedy mal vážne chuť vrátiť čas späť, do doby keď bolo všetko iné. Keď kráčal po školách chodby bez akýchkoľvek starostí… Minulosť vyzerala tak svetlo a bezproblémovo, tak jasne a jednoducho.

Kibova ruka skĺzla z okraja bazéna. Pre koho sa i naďalej tak snaží? Pre seba? Alebo pre niekoho iného…

Nevie sa rozhodnúť. Stojí na rázcestí a nevie… nevie už vôbec nič…

„Kiba…“ znova ten hlas. Sakra, prečo ho k sebe vôbec púšťal tak blízko? „Vylez z vody.“

„Shika-“ pozrel naňho. Mal takú vážnu tvár, a nakoniec, Inuzuka vedel, že nech po ňom chce hocičo, on vie prečo to robí. Shikamaru vždy vedel, vždy uvažoval o svojich krokoch. Chytil sa jeho ruky a s jeho pomocou vyliezol z bazéna.

„Sasuke?“ hlesol tichučko blondiačik. Taký opatrný hlások rozliehajúci sa priestorom. Naruto sa stále chrbtom opieral o okraj bazéna, takže mu nikto nemohol vidieť do tváre.

Chvíľu trvalo, kým sa ozvalo „hn?“, no ten tichý zvuk, som tu a počúvam ťa, stačil na to, aby sa Naruto obrátil. Všetci hľadeli naňho a boli ticho. Až mal chuť zasmiať sa a povedať „to nič“, v nádeji že prestanú byť taký obozretní. Už ho to nebavilo, ako sa všetci oňho starali. Chcel, aby si ho doberali, chcel, aby niekto rýpal. Aby mu niekto povedal, aký neskutočne veľký idiot je. Potreboval, aby niekto ukázal prstom na Sasukeho a povedal „je tvoj, tak si ho stráž a nerob blbosti“.

Ale ono to neprichádzalo.

„Ideš do vody?“ oprel si predlaktia o okraj bazéna a bradu si položil na ruky, nespúšťajúc z neho pohľad modrých očí.

„Nejdem,“ odvetil Sasuke a vykročil k východu. Načo sem vlastne chodil?

„Sa-su-kéééééé…“ zamručal Naruto ako šteňa ktorému práve povedali že ho nechcú, tak ho nechajú na ulici. Nebolo zložité upútať Uchihovu pozornosť. Ani nečakal, že postačí tak málo.

Tmavovlások sa naňho obzrel. Ako sa ich pohľady stretli, dalo sa z nich cítiť nevypovedané puto. Čosi medzi dvoma osobami, čo ich zväzovalo k sebe. Len toľko, a už mu niečo bránilo urobiť ďalší krok preč. Preč od neho…

„Čo je?“ spýtal sa neochotne.

Naruto zapremýšľal. Čo je? On chce len to, aby neodišiel. „Neodchádzaj.“ Tak. Povedal mu to.

Sasuke sa úplne obrátil smerom k nemu. Tak dobre, neodíde. Dá mu nejakých päť minút na to, aby ho zabavil.

„Poď odtiaľto,“ povedal Shikamaru Kibovi nekompromisným hlasom.

„Nejdem,“ zaťal sa.

„Prechladneš,“ poukázal Nara na jeho mokré oblečenie, ktoré si nestihol dať dole pred tým, ako ho Naruto odhodil priamo do bazéna.

Kiba, ktorý doteraz trucovito hľadel kamsi pomimo, pozrel na Shikamarua. Kto je on, jeho anjelik strážny, že sa tak moc stará? A prečo… prečo mu vlastne tak záleží na jeho zdraví?

„Myslel som, že si chcel ísť s Narutom do Álp…“

V Kibovej hlave sa rozsvietilo. A nielen to. „Ako vieš…?“

Shikamaru mykol plecami. „Viem.“

Psí chlapec sa zamračil.

„Sa-su-ké…“ hlesol Naruto, na čo Sasuke podišiel bližšie k nemu. „Prečo si nič neurobil?“ Ani teraz, ani v divadle. Zakaždým, keď sa Kiba ocitol pri ňom príliš blízko, Sasuke nič neurobil. Ani sa nepohol, nepovedal nič, vôbec nič. Až Naruto dostával pocit, že by mal vyliezť z vody, prísť ku Kibovi, pobozkať ho alebo niečo také… len aby konečne videl nejakú reakciu.

Bola by nejaká?

„Hn…“ bola to otázka na mieste. Prečo nič neurobil? Chcel vidieť, či sa Naruto tak ľahko predá niekomu inému? Chcel vidieť, či sa blondiak bude sám brániť? Alebo čo vlastne chcel?

„To nie je odpoveď, Uchiha,“ upozornil ho Kiba, ktorého Shikamaru už ťahal k východu. Naruto len prikývol.

Nedosralo sa všetko už príliš? Sai, Sakura, ktokoľvek… vstúpili medzi nich, a oni sa z toho dostali. Preniesli sa cez to, preniesli sa cez všetko, až skončili v tomto bode. So spomienkami a nejakým tieňom strachu, že sa niečo zopakuje. Že príde niečo, čo sa napraviť nedá.

„Nechem aby sme sa rozdelili… aby nás čokoľvek rozdelilo…“ Narutov tichý hlások zanikal v priestore. Ako keby záležalo na tom, čo chce. Ľudia vždy niečo chcú, od detinských prianí po príliš reálne túžby. Ale celé je to len lotéria, nejde povedať chcem či nechcem… pretože to, kto vyhrá, to aj tak neovplyvní.

„…“

„To k tomu nemáš čo povedať?!“ prečo musí byť stále ticho? V tom bazéne mu takto začínala byť zima. Asi sa vykašle na všetku tú snahu a námahu, čo si s tým dal, a proste vylezie z vody a pôjde preč. Niekam, odkiaľ by mohol vidieť hviezdy, aby si pripomenul, aká je skutočná vzdialenosť medzi ním a Sasukem. Možno boli naozaj príliš rozdielny. Ale čo to všetko, čo doteraz zažili? Všetka ta snaha.. na niečo to byť muselo…

„Nemám,“ pritakal Sasuke jednoducho. Nie je sentimentálny, aby mu tu rozprával o tom, ako sa cíti. Stačí, že to povie Naruto. Jemu to stačí.

„Uchiha,“ blondiačik chcel znieť naštvane, ale skôr to pripomínalo fňukanie. „Musí to byť s tebou také ťažké?!“ Vybral sa pozdĺž bazéna aby došiel k rebríku. Kiba to nepotreboval, pretože tu bol Shikamaru. Shikamaru, ktorý mu pomohol z vody, a staral sa o neho, zaujímal sa, rozprával sa. On tu má Sasukeho, a zvyšok postráda. Prečo? Kde je chyba?

„Vieš, kto som…“

Pozná ho. Pozná ho ako osobu, vie, aký je. Tak prečo sa pýta? Prečo sa stále snaží nájsť v ňom niečo, čo v ňom nie je? Zmeniť ho… už ho zmenil, a stále mu to nestačí. Ak chce z neho úplne inú osobu, nech si o to povie. A keď si o to povie, rovno si ju môže ísť hľadať, niekde mimo neho.

Naruto vyliezol z vody. „Prečo mi nejako neukážeš, že o mňa stojíš? Že ťa zaujíma čo robím, že by ťa trápilo, ak by som si našiel niekoho iného, že ti na mne záleží…. prečo?“

Čierne oči sa zahľadeli do tých azúrových. „… lebo to už vieš…“

Tak to je. Preto.

„Mh…“ Naruto sklonil pohľad kamsi doboku. Bola to pravda, on to vedel. Ale aj tak. „Nie je nič zlé na tom občas si to pripomenúť,“ zašomral.

Sasuke prešiel k nemu. Rukou prešiel po jeho skoro nahom, teraz mokrom tele. „Čo vlastne chceš?“

Naruto si jemne zahryzol do spodnej pery. Aká bola odpoveď na otázku? Chce vidieť Sasukeho pocity? Chce vášeň? Majetníctvo? Dráždenie, provokáciu? Chce prekvapenia a čosi neočakávané? Chce vzrušenie? …. áno, chce všetko z toho. Naklonil sa bližšie k Sasukemu. „Chcem toho veľa. Príliš veľa…“

„Tak na tom zapracujeme…“ tichý hlas, sľubujúci niečo viac, než majú teraz.

„Nh…“ Naruto ucítil Sasukeho pery na svojich a pootvoril ústa, takže mu do nich Sasuke vkĺzol jazykom. Uchihove ruky blúdili po jeho tele, jemné dotyky ktoré pálili na pokožke. Boli na správnej ceste, ale…

„Kto je tam?“ ozval sa hlas dospeláka a otváranie dverí.

Naruto sa strhol. Prvá vec ktorá ho napadla – niekam sa schovať. Lenže, asi ťažko sa schová na mieste, kde je všetko v jednej rovine, bez viditeľných prekážok. Preto strhol Sasukeho spolu so sebou do bazéna a pod vodu, takže osoba, ktorá vošla, zachytila len obrovské vyšplechnutie.

A že to dvojici pod vodou dlho nevydržalo. To, že vďaka osvetleniu ich tam aj tak mohol vidieť ktokoľvek, kto sa čo i len priblížil k bazénu, bol detail. A s tým, že im rýchlo dôjde dych, Naruto nepočítal.

Obaja sa vynorili nad hladinou. Sasuke, ktorý sa doteraz úspešne udržiaval na suchu, bol do nitky mokrý.

„Ty.. IDIOT!“

Naruto pred ním uskočil, tak Sasuke zvolil zbaň na diaľku a začali po sebe špliechať vodu. Naruto sa smial, Sasuke sa mračil. Niekto si odkašľal.

Dva pohľady, azúrový a čierny, sa upreli na osobu, ktorá stála pri bazéne.

„Sasori… sensei…“ vypadlo z Naruta pomaly.

Červenohnedé oči na nich hľadeli s výčitkou. „Je zakázané bez dozoru používať plaváreň,“ oznámil im Sasori s pocitom, že by ich mal poučiť o pravidlách školy.

„U… uhm….“ blondiačik otestoval svoj nevinný pohľad, no bez väčšej odozvy. Sasuke sa nejako netrápil situáciou, v ktorej sa ocitli, skôr sa zabával na tom, ako previnilo sa Naruto tvári.

„A teraz vylezte z vody,“ prikázal im Sasori, premýšľajúc ako ich potrestá. „… Pôjdeme za Deidarom…“ povedal si viac sám pre seba než pre nich.

„Ale sensééééi, budú Vianoce,“ skúsil Naruto. On ich síce rád nemal, ale to pre neho nebol dôvod nezneužiť ich meno. „Vianoce, Vianoce, Vianoce…“

„Eh…“ Sasori si ich premeral, ako už vystúpili z vody. Naruto príkladovo sklonil hlavu a Sasuke sa tváril, ako keby sa ho nič v tejto miestnosti netýkalo. „… máš jediné šťastie, Uzumaki…“ povedal po chvíli a zvrol sa na odchod. „Ale to nič nemení na tom, že tu nemáte čo robiť, takže, vypadnite.“

Blondiačik pozrel na Uchihu. „Prečo to povedal tak ako keby som za to celé mohol ja?“

Sasuke prešiel okolo neho, taktiež mieriac k východu. „Lebo si za to mohol len ty…“ informoval ho chvíľu pred tým, než sa dvere zavreli, a nechal ho tam stáť samého.

Blondiačik si prekrížil ruky na hrudi. Tie pocity, ktoré tam boli tesne pred Sasoriho vpádom, niekam vyprchali. Stratili sa v tmavom priestore alebo ich zmyla presvetlená voda. Podišiel ku svojim veciam, ktoré nechal na zemi. Boli suché, a on bol za to rád, pretože až príliš dobre vedel, aká bola vonku zima. To tam Sasuke išiel len tak? Morký? A Kiba?

Nechápavo naklonil hlavu.

Sasuke síce bol istým spôsobom ľadový princ…a Kiba mal pri sebe Shikamarua, i keď je otázne, či to niečo menilo… ale aj tak.

Keď sa obliekol a vyšiel z budovy plavárne, striaslo ho. Ocitol sa uprostred bieleho sveta, a keď si vzdychol, pred ústami sa mu objavil obláčik pary.

Dvere z mliečnobieleho skla sa otvorili a do tmavej miestnosti odtiaľ prenikla osoba. Prsty sa dotkli vypínača vo chvíli, keď sa vrátil druhý obyvateľ miestnosti. Sasuke mal na sebe mokré veci, takže Kibovi zacukali kútiky úst. Nie že by bol rád z toho, že Naruto dostal k sebe do bazénu aj Uchihu, len skrátka sa tešil pri tej predstave, že Sasuke tak musel prejsť z plavárne až sem. Takmer mu urobil napriek a otvoril okno, aby do vyhriatej miestnosti vnikol chladný vzduch, ale rozmyslel si to. Náhodou by sa Naruto rozhodol, že bude sviatky tráviť s chorým Sasukem, a bolo by po celom pláne. A keď už bol u toho…

„Kde máš Naruta?“ nakukol ponad jeho plece do chodby za ním, zívajúcej prázdnotou.

„Neviem,“ odvetil Sasuke nezainteresovane a zavrel za sebou dvere.

Kiba si povedal, že sa nenaštve. Oprel sa o stenu a hľadel na Sasukeho, ktorý si bral nejaké veci zo skrine, pričom si už stihol vyzliecť mokrú košeľu. Ako to môže robiť? On je ten, ktorý má Naruta, a aj tak sa k nemu správa ľahostajne. Ako keď on, Kiba, dráždi. Nezasiahne, nič neurobí, a pritom je priamo tam, je pri nich a vidí to. Alebo teraz, proste odišiel a nechal tam Naruta? To sa vôbec nestará?

Prešiel ním zvláštny pocit. Pripomenulo sa mu to, čo cítil ten deň, keď Naruta uniesli. Vtedy to bolo také silné a intenzívne. Keď myslel len na to, ako ho utešiť, upokojiť, nájsť, dostať do bezpečia, ochrániť. Tá zúfalosť, ktorá ním vtedy prestupovala. Chrbtom sa zaprel viac do steny a dlane zaťal v päsť. Prečo sa mu to vrátilo práve teraz?

„Hej…“ jediným slovom zastavil Sasukeho, ktorý sa chystal prejsť do kúpeľne. „Prečo sa Naruto ešte nenasťahoval naspäť…?“

Sasuke sa obzrel.

„Možno len čaká, kým mu povieš aby to urobil…“ nadhodil Kiba. O čo sa to snaží? To by už mal vedieť, že so Sasukem nie je reč. Už raz to skúšal, a nedopadlo to slávne. Možno ho naozaj nemá rád… ale, ako to s ním môže Naruto vydržať? Z čoho plynie tá chuť byť s ním, a len a len s ním… Čo také má Sasuke čo jemu chýba?

„… hn…“ Sasuke nevedel, čo na to odpovedať. Skrátka, neprišiel na nič. Povedať obyčajné „možno“ ho nelákalo. Má s ním súhlasiť? Ale čo keď na tom niečo bolo. Prečo sa Naruto vlastne po tom všetkom ešte nevracal? Môže to byť taký banálny dôvod, ako že čaká, kým ho o to niekto požiada?

„Ale noták!“ je možné dostať z neho aj niečo viac než to „hn“? Kiba o tom začínal vážne pochybovať.

„Chceš ešte niečo?“ zašomral Sasuke obracajúc svoju pozornosť späť na dvere do kúpeľne.

„Proste to vyzerá… ako keby si si ho nevážil,“ Kiba sa odlepil od steny a prešiel na Narutovu posteľ. „Ako keby bolo pre teba jednoduché stratiť ho a ísť ďalej bez neho…“

Sasuke mu venoval dlhý pohľad. Nechápe, prečo mu to hovorí. „Naruto vie, ako to je.“

„A si si tým istý?“ Kiba zdvihol pohľad, ktorý doteraz uhýbal stretu s tým Uchihovským.

„Som,“ odvetil Sasuke rozhodne, hoci niečo v ňom si až také isté nebolo.

 „My dvaja sa spolu moc nebavíme,“ Kiba sa naklonil dozadu a ľahol si na chrbát. Naruto každú noc hľadel na ten istý strop nad sebou, na mieste, kde je teraz on. Ako by to dopadlo, ak by mu vtedy nedovolil zostať v jeho izbe? Ak by ho poslal naspäť? Bola to vec medzi ním a Sasukem. Ale on… proste vyzeral príliš zlomene na to, aby to dokázal urobiť. „Ale máme niečo spoločné.“ Obrátil hlavu aby videl na Sasukeho.

„Chm…“ Uchiha sa oprel o rám dverí. To ide iba o toto? Nejaká omáčka a reči k tomu?

„Ty to stále nechápeš…“ za oknami sa už znova spustili snehové vločky, „ja sa ti snažím pomôcť.“

„Tak začni tým, že vypadneš,“ zavrčal Sasuke. Taký tieň osobnosti z toho, kým bol na javisku… alebo možno niekto, kým bol vždy, iba to dobre skrýval. Možno si Kiba nevšimol. „Nepotrebujem pomoc.“

„Si sebec, Sasuke, vieš to?“ Kiba sa už znova posadil. „Ja sa snažím Narutovi vrátiť všetko to, čo mi dal. A dal mi toho veľa, bez toho, aby si to uvedomil. Chcem, aby sme si boli vyrovnaní, až sa jedného dňa rozídeme s tým, že sa už možno nikdy neuvidíme…“ rukou sa pevne zaryl do plachty. „… Pretože to sa ľuďom stáva…“ dodal tichšie. Je naivné myslieť si, že bude môcť byť po jeho boku večne. Teraz sú najlepší priatelia, ale doštudujú, pôjdú na univerzitu, nájdu si prácu, založia rodinu a nakoniec budú žiť na opačnom konci sveta, ďaleko od seba. Je to pravdepodobnejšie než to, že ako deduškovia budú spolu sedieť v parku na lavičke a rozprávať sa o „starých dobrých časoch“.

„Čo tým chceš povedať?“ Sasuke od neho odvrátil pohľad. Nevedel, čo od neho v tej chvíli Kiba očakáva. A vlastne mu to bolo jedno. Prečo sa nemôže starať o seba?

„Aj to, že sa s tebou teraz rozprávam, robím pre Naruta. Čo si skúsil ty urobiť pre neho? Niečo, čo je pre teba ťažké urobiť, aj keď nikto iný by s tým nemal problém?“ Kiba si už znova vynútil očný kontakt. Len nech mu nerozpráva niečo o zdravej sebeckosti.

„Ty si z toho ešte nevyrástol…?“

Kiba nadvihol obočie. Čo? Čože?

„Konať dobro. Nebyť sebecký…“ Sasukemu sa v tvári mihlo pobavenie. Arogantná nadradenosť, keď sa zdalo, že nech Kiba urobí či povie čokoľvek, je a bude to nanič. Nesprávne. Tá arogantná nadradenosť, ktorú má v génoch a dokáže klamať.

„Zamyslel si sa niekedy nad tým,“ povedal Kiba pomerne naštvane, „že by Narutovi mohlo byť lepšie u niekoho iného?!“ Vstal. V jeho žilách prúdil temperament. „Zamyslel si sa niekedy nad tým, ako moc mu môže ublížiť to, že je s tebou?! Uvedomuješ si, aký je zraniteľný?! A vieš, že už dávno nemusel byť tvoj?!“

Chvel sa. Bože, prečo sa Naruto zaplietol práve so Sasukem? Prečo ten nechápe, akú výsadu má? Je to také ťažké? Možno mal naozaj radšej vtedy získať Naruta pre seba. Neposkytovať mu to bezpečie slovami „všetko sa napraví a bude také ako predtým“. Udiali sa veci, ktoré nešli úplne napraviť, a navždy po nich zostane nejaká ryha, jazva… možno ho mal vtedy skrátka vziať do svojho náručia a nahovoriť mu, že Sasukemu na ňom ani trochu nezáleží. Že on je ten, ktorý tu je preňho. On tam bol, vždy stál niekde v ústraní a dával naňho pozor. A nakoniec pre azúrové očká existovala aj tak vždy len jedna osoba. Jedna jediná.

Sasuke Uchiha.

**

„Mal by si ísť za ním…“

„Prečo?“ Naruto sa prevalil nabok. Zase len ďalší pokus o to schovať slniečko za mraky.

„Porozprávať sa, predsa.“

„Kiba,“ Naruto skončil na bruchu takže si pozerali do očí. „Prečo to robíš? Nemal by si radšej hovoriť…“

„Ak chceš naňho zabudnúť, som tu ešte ja?“ doplnil Kiba so zdvihnutým obočím a otáznikmi v očiach.

„Um..“

**

Možno mal. Možno to vtedy naozaj mal urobiť. Ale teraz už na tom nezáleží. Rozhodnutie už urobil, a nebude ho meniť na polceste. Chcel ho len popostrčiť a nechať veci vyvýjať sa samé, ale nemôže. Nemôže nezasiahnuť, pretože stále… myslí naňho.

„Premýšľaj o tom,“ povedal potichu, už pokojne, a po tých slovách následne vyšiel z miestnosti. Nečakal na odpoveď, ktorej by sa aj tak asi nedočkal.

Shikamaru vošiel do izby a objavil tam psieho chlapca ako sedí na jeho posteli s kolenami pritiahnutými k telu. Hneď nato si všimol jeho bundu a batoh. „Stalo sa niečo?“ podišiel ku stoličke a sadol si, pričom do ruky, ktorú si oprel o stôl, vzal figúrku shogi bez toho, aby si to uvedomil.

„Rozprával som sa so Sasukem…“ odvetil Kiba ako keby o nič nešlo.

„A?“ Shikamaru nadvihol obočie.

„Povedal som mu-“ skôr, než Kiba dokončil vetu, sa ozvalo zvonenie mobilu.

Shikamaru sa poobzeral aby zistil, odkiaľ ide ten zvuk. Vstal, podišiel ku posteli, na ktorej bol Kiba a niekde pod jeho bundou objavil svoj zvoniaci mobil. Pozrel na meno na displeji a stlačil tlačítko na prijatie hovoru. Ozval sa a zároveň naznačil Kibovi, nech počká. So zámerom mať aspoň kúsok súkromia vošiel do kúpeľne.

A Kiba čakal. Tušil, kto volá. Shikamaruova ex, on bol ten, ktorý obsadil jej miesto. Do istej miery násilne a vynútene. Shikamaru mu neskôr povedal, že šlo len o úlet, ale aj napriek tomu ich vzťah pokračoval. Takže, otázne bolo, či je to aj naďalej len úlet alebo to začalo byť v určitom bode vážne?

Napríklad, napadlo Kibu, je možné, že sa s ňou vlastne ani nerozišiel?

Zdvihol hlavu a pozrel na protiľahlú stenu. Nepovedal by, že sú tie dvere príliš hrubé, tak ako to, že nerozumie jedinému slovu? Záležalo mu vôbec na tom, ako to medzi nimi je? Vedel to už od začiatku a uvedomoval si to zakaždým, keď videl Naruta, alebo kedykoľvek si naňho spomenul, čo bolo pomerne často. Shikamaru bol len náhrada.

Náhrada….

Pokus o niečo. Oklamať človeka v sebe.

Pozrel na hodiny. „Shikamaru?“ ozval sa.

„No?“ zaznela odpoveď z kúpeľne.

Psí chlapec vstal a prešiel ku polopriesvitným dverám. Strčil hlavu do kúpeľne a videl, že Shikamaru už nevolá.  „Bola to Shio?“

Shikamaru namiesto odpovede potiahol Kibu dovnútra kúpeľne. „Netráp sa tým..“

„Shika-…“

Nara ho potiahol ešte bližšie a pobozkal ho. Jemne mu skusol spodnú peru a následne po nej prešiel jazykom. „Proste mlč…“

Kibovi sa to páčilo. Tá jeho dravá stránka ktorá sa dožadovala pozornosti a podrobenia sa. Niečo, čo Shikamaru skrýval pred väčšinou ľudí, a práve on bol tým jedným z mála, ktorí mali možnosť vidieť a zažiť to. To bol ten dôvod, ktorý mu nahováral, že by mohol nahradiť Naruta. Bezbolestne, jednoducho. Shikamaru to vedel a snažil sa mu vnucovať práve ten pocit, ukazoval mu, kým môže byť ak bude Kiba chcieť.

„Mlčím..“ hlesol Kiba a nahol sa znova k nemu pre ďalší bozk, keď si na niečo spomenul. „Shikamaru..“

„Hm? Čo je?“ spýtal sa Nara, ktorého ruky boli pod Kibovým tričkom na jeho drieku.

„.. musím ísť.“

„Kam?“ automatická otázka.

„Urobíš mi láskavosť?“ spýtal sa Kiba, aj keď dopredu vedel odpoveď.

Bol ďalší deň pred vyučovaním a Naruto stál pred triedou a opieral sa o stenu. Bolo nezvyčajné vidieť ho tam tak skoro, obvykle chodil priamo so zvonením –  ak nemeškal.

„Kedy si ty niekoho nájdeš?“ kukol na Nejiho. Bola to nevinná otázka ktorá ho napadla úplne mimovoľne. Vlastne ho nezaujímali vzťahy ostatných ľudí, a nerád riešil tie svoje. Jednoducho to k nemu prišlo, tak sa spýtal.

„Naruto!“ neprístupne naňho pozrel. Čo sú to za otázky?

„Tak? Tak?“ nedal sa blondiačik.

„Čo ťa do toho,“ odvrkol.

„Hehéé,“ Naruto sa uškrnul. Občas je fajn pýtať sa i hlúpe otázky, je fajn byť s Nejim, je fajn počuť, ako sa ľudia bránia a vôbec. Ešte aby si doňho poriadne niekto rýpol, potom bude mať z toho fakt dobrý pocit. „Čo si chcel?“ pripomenul mu.

„Ah,“ to je ono, on niečo pôvodne chcel, „Shikamaru vravel-…“ začal, ale prerušilo ho zvonenie. Hneď vedľa nich sa zjavil Kakashi.

„Tak deti, do triedy.“

Naruto naňho namrzene pozrel, ale poslúchol. Pretože, autoritám sa neodvráva. Keby odvrával, mohli by ho poslať do riaditeľne. Ak by ho poslali do riaditeľne, dostal by sa do konfrontácii s Tsunade. A problémy pred sviatkami boli to posledné, čo potreboval.

Zatváril sa kyslo.

„Za chvíľu bude od školy pokoj, ste radi?“ predniesol Kakashi len čo prekročil prah triedy. Ozval sa akýsi mumlavý súhlas, nakoľko väčšina ľudí nebola schopná uvedomiť si, že vyučujúci je už v triede.

Naruto sa šuchol na svoje miesto vedľa Sasukeho a takmer okamžite na to mu na stôl priletel papierik.

„Hovoril si s Nejim?“

Obzrel sa na Shikamarua a neurčito mykol plecami. S Nejim sa rozprával, ale nie o tom, o čom mal.

„O výlete do Álp..“ dodal Shikamaru polohlasne a Naruto záporne pokrútil hlavou. „Tak sa priprav na to, že večer odchádzame.“

„Čo?!“ Naruto skoro zletel zo stoličky.

„Naruto, utíš sa,“ upozornil ho Kakashi.

„Čo?“ zopakoval Naruto potichu smerom na Shikamarua.

„Vysvetlím ti to potom,“ odvetil.

„Kto ide?“

„Všetci.“

„Kto všetci?“

„ReBeli.“

„Ooi! Povedal som ticho…“ znova ich zahriakol Kakashi.

„Hai, sensei…“ zašomral Naruto a rozvalil sa na lavici. V tú chvíľu si uvedomil, že pred ním nesedí Kiba. „Kde je Kiba?“

„Preč.“

„A to je kd-“

„Shhhh,“ umlčal ho Shikamaru. To sa vážne nemôže zdržať a byť ticho? … No, zjavne nie.

Naruto rukou prešiel po batohu, ktorý mal pripravený na posteli. Stále na Kibovej posteli. Nejako sa naviazal na tú izbu, keďže mu poskytla útočisko vtedy, keď to najviac potreboval. A bezpečie, mimo Sasukeho vplyvu. Takto mohol každú noc pokojne zaspávať bez toho, aby uvažoval, či naňho Sasuke pozerá. Mohol sem prísť bez toho, aby premýšľal, či naňho natrafí. Nepočítal s tým, že tu zostane do konca školského roka, to nie. Ale zatiaľ to bola jeho malá spása, kedykoľvek chcel utiecť pred realitou. Skrátka zhasnúť svetlo, zaboriť sa do perín a sústrediť sa na všetko, čo sa týkalo Inuzuky. Únik myšlienok od Sasukeho.

„Naruto! Kiba je tu!“ pri dverách sa zjavil Lee, v zimnej bunde a čiapke, ktorá zakrývala jeho vlasy a obočie. Na chrbte mal batoh.

Blondiačik vrhol pohľad von oknom. Už dávno bola tma. Udalosti tohto dňa plynuli nejako pomimo neho a ubiehol naozaj rýchlo. Pripravovať sa na predčasné opustenie školy, nejaké vybavovanie s Tsunade, ktorého sa osobne nezúčastnil, volanie domov, zháňanie „doplnkov“ na svah… a pri tom mal pocit, že celý deň neurobil absolútne nič.

„Poď,“ kývol naňho Lee a on si všuchol ruky do rukávov bundy. Cez plece si prehodil batoh a vyšiel z miestnosti. Obzrel sa vo chvíli, keď ju zatváral. Nevedel, ako to bude vyzerať tam, kam idú, nevedel, či sa mu tam bude páčiť a nevedel, či tam bude mať kam utiecť. A možno by bolo fajn, ak by prestal utekať. Je niečo zlé na tom čeliť skutočnosti a všetkým otázkam, na ktoré chce vedieť odpovede? „Máš tam toho veľa?“ Lee letmo ukázal na batoh.

„Um, ani nie,“ Naruto zavrel dvere a pokrútil hlavou, „ale veci do zimy zaberajú veľa miesta.. vieš..“

„Lyžuješ?“

„Hai,“ kývol blondiačik hlavou.

„Ja sa na to táák teším!“ Lee natiahol ruky dohora, ako keby chcel dosiahnuť strop, pobehol na mieste a vyštartoval po chodbe vpred. Naruto sa zasmial a rozbehol sa za ním.

Na tvári ucítil chladný vzduch akonáhle vyšiel von. Pred vchodom bol sneh udupaný a rozmočený a v okolí cesty nebol vôbec. Pri veľkej tmavej dodávke stáli snáď už všetci, pokope. Naruto sa nestihol poriadne ani pohnúť odo dverí, keď mu Kiba vyrazil dych.

Psí chlapec sa rozbehol k nemu akonáhle ho uvidel a vrhol sa mu okolo krku. Bolo to popudové konanie, bol príliš nadšený z toho, že budú všetci spolu, len ReBeli, obklopený snehom a ničím. To, či parta ako oni dokážu prežiť v chatke v horách, bola už druhá vec, o ktorú sa ešte nestaral. Hlavne, že všetko stihol vybaviť. Budú sa spolu zabávať, a bude im fajn.

„Kiba!“ Naruto takmer stratil rovnováhu a skončil i s menovaným na zemi.

„Prepáč, Naruto,“ Kiba odstúpil. „Proste som rád…“ dokazujúc svoje slová sa veselo zasmial a blondiačik sa začal chytať na tieto vlny. Sasuke, postávajúci opodiaľ, len v duchu zažiadal aby nebola tá cesta taká, aká si myslel, že bude. Hlučná a na nevydržanie. Ale predsalen, už je takmer noc, a väčšinu z toho by mali prespať. Dúfal v to.

Dal si slúchatká okolo krku. Záchranný plán.

„Daj,“ Kiba vzal Narutovi batoh, „a nastúp si,“ ukázal na auto.

„Hai,“ Naruto prikývol a pobehol ku autu, kde už sa naňho škeril Lee. Prisadol si. Ani nečakal, že vnútri bude toľko priestoru. Možno sa zdalo to auto zvonka veľké, ale zvnútra bolo ešte väčšie. Kde to berú?

Pozrel na sedadlo vodiča.

„Ossu!“ ozval sa zvláštny pozdrav a s pohľadom upretým na spätné zrkadlo nad svojou hlavou mu ten chalan za volantom kývol. „Som Kibov bratranec, ty musíš byť Naruto, správne? Teší ma.“

Kiba hodil jeho batoh dozadu ku ostatným a zavrel kufor. Chvíľu tam stál a potom venoval pozornosť Sasukemu, ktorý ako posledný ešte nenastúpil. Podišiel k nemu.

„Až tam budeme…“ čo mu chcel povedať? Nerob hlúposti? Nebol si istý, či práve Sasuke je osoba, ktorej by mal niečo také hovoriť, a tak sa radšej zdržal. Tomu useknutá veta zjavne nevadila.

Alpy… Kedysi dávno mu Itachi sľúbil, že ho tam jedného dňa vezme. Ale nikdy tam nebol, až teraz. A vďaka komu? Vďaka Kibovi. Nezáležalo na tom, kto bol sprostredkovateľ, alebo s kým sa tam bude musieť vyrovnať. Zasnežená krajina ho vždy lákala, a byť tam s Narutom, bral ako príležitosť. Príležitosť na niečo veľké. To posledné, čo mu chýbalo, bol malý podnet od správnej osoby.

Cítil sa unavený. Akékoľvek spory, ich naprávanie a snaha už viac nechybovať… boli unavujúce. Takže až tam bude, vykašle sa na opatrnosť a bude si robiť, čo chce. Popustí uzdu Uchihovskej stránke a bude aspoň čiastočne viac sám sebou, než bol v posledné dni, kým sa Naruta stránil. Existuje totiž výhovorka, že to bolo inde a neráta sa to. Dokáže sa to ľahko zmazať. Ľudia sú nadšení z výletu, robia blbosti, potom sa ospravedlnia a je to v poriadku. Ale aj tak dúfal, že to bude posun vpred a nie vzad. Jeho hlava mala určitú vidinu, od ktorej nechcela popustiť, určitý plán, do ktorého zarátal seba a len jednu ďalšiu osobu.

Pozrel na blondiačika sediaceho v aute. O niečo sa tam doťahoval. Tmavé oči sa stále zameriavali na dodávku, ale prehovoril ku Kibovi: „Robíš to pre Naruta… alebo pre seba?“

Psí chlapec naňho dlhú dobu mlčky hľadel, uvažujúc ako mu opovedať. Vykročil smerom ku autu a mimovoľne odvetil: „…robím to pre ReBelov…“