Gift

Hľadel na papier vo svojich rukách ako keby nebol schopný pochopiť slová, ktoré na ňom boli napísané. Myslel, že to bol len sen, tak prečo…? Prudko zdvihol hlavu a pozrel na hodiny. Mal pocit, že sekundová ručička sa hýbala príliš rýchlo, snažiac sa obrať ho o to posledné, čo mohol urobiť.

„Nemôže odísť…“ hlesol sám pre seba. Jeho myšlienky kričali na telo, nech sa pohne, ale to odmietalo. Jednu celú bolestivú minútu len stál, aj naďalej vstrebávajúc slová napísané písmom jeho najlepšieho priateľa. Poznali sa už od detstva, myslel, že medzi sebou nemajú tajomstvá, že nič neskrývajú. Tak prečo mu o tom nepovedal? Prečo spravil niečo tak úbohé ako nechať mu kus papiera so slovami, že odchádza z krajiny?

Lenže… Bolo to tam. Čas odchodu autobusu, ktorý ho odvezie preč. Ako keby dúfal v niečo, ako keby chcel, aby Yuu vedel, že ak ho chce ešte vidieť, musí sa poponáhľať. Akási nádej ukrytá v štyroch číslach predelených dvojbodkou.

Pustil papier. Svojimi dlhými štíhlymi prstami si zľahka prešiel po perách v akomsi zamyslenom geste a v snahe obnoviť zahmlenú spomienku. Sen… sen, v ktorom bol Ichi blízko pri ňom. Príliš blízko. Nevidel ho, pretože mal zavreté oči, ale vedel, že tam je. Cítil dotyk jeho ruky na vlastnej tvári. Počul ho dýchať. A počul aj tie tiché slová „zajtra odchádzam“. Lenže to mal byť len sen, tak prečo…?!

„Bakayaro!“ zanadával nahlas neprítomnej osobe a konečne prinútil svoje telo dať sa do pohybu. Do žíl sa mu dostal adrenalín, ktorý vytláčal myšlienky a dostával do popredia konanie. Len z toho jednoduchého dôvodu ako bol strach z toho, že nedostane možnosť rozlúčiť sa. Že nebude mať nárok na tú šancu zastaviť ho a že to bude až do smrti ľutovať.

Obul sa, schmatol mikinu, ktorá visela na vešiaku pri dverách a vo vrecku ktorej zaštrngotali kľúče, trhnutím otvoril dvere a vybehol von.

Zvuk jeho krokov sa odrážal od rovného asfaltového povrchu a premiešaval sa s jeho zrýchleným dychom. Nespomalil. Ani keď mu dochádzali sily nespomalil a pokračoval v behu, pretože on nemal čas na to spomaľovať.

Na nebi nebol ani náznak z oblakov, ktoré sa tam minulú noc kopili. Mraky len prešli nad mestom, pršalo niekde inde. Obloha bola čisto modrá a nepoškvrnená. Ako keby sa svojou dokonalosťou chcela svetu pod sebou posmievať. Slnečné lúče vrhali dlhé ranné tiene.

Uvidel posledný roh, ktorý ho delil od zastávky autobusu. Tuho zavrel oči a zrýchlil, nakoľko mu to stav jeho svalov ešte dovoľoval. Sklonil hlavu v akomsi naivnom pokuse získať aerodynamickejší tvar a vytrel ruku vpred, v presne vypočítanom momente, aby sa ňou zachytil lampy a mohol ju využiť na to, aby zmenil vlastný smer bez toho, aby výrazne spomalil.

V momente, keď zahol za roh, otvoril oči. Vedel, že tam je, pretože ho počul. Autobus. Jeho motor tíško nespokojne vrnel, prekypujúc túžbou konečne sa opäť pohnúť. Hnedé oči sa na moment zahmlili pod náporom myšlienky, že to nestihol. A tiež z nedostatku kyslíka.

Spraviac pár krokov vpred si uvedomil, že konečne prestal bežať. Úplne mimovoľne. Hŕstka ľudí stála pred dverami autobusu, nenáhlivo nastupujúc do malého, stlačeného priestoru s nedostatočnou klímou. Tam medzi tými telami uvidel časť červenej mikiny a hnedé vlasy pomerne vysokého mladíka.

Jeho srdce vynechalo jeden úder.

Chcel zakričať jeho meno a získať si tak jeho pozornosť skôr, ako by mal možnosť nastúpiť a navždy odísť. Chcel dostať to privilégium sa aspoň jeden posledný krát dostať do jeho blízkosti. Boli spolu dlho, vždy. Zdalo sa mu, ako keby bol v každej jeho spomienke. Ich životy boli prepletené a on si nedokázal predstaviť, že sa zrazu len tak pretrhnú a pôjdu inými smermi, z minútu na minútu. Avšak jeho hlas v ten moment zlyhal, jeho pľúca odmietali vydať vzduch na takú triviálnu záležitosť ako bolo vyslovenie mena.

Náhlivo spravil niekoľko ďalších krokov, mažúc tak vzdialenosť medzi nimi, a keď sa dostal dostatočne blízko, natiahol ruku a potiahol ho za rukáv. Predsa len nepotreboval vysloviť jeho meno na to, aby si získal jeho pozornosť.

Ichi sa stal takmer jedinou osobou, ktorá ešte nenastúpila. Obrátil sa, s tým dobre známym nervóznym šteklením v podbrušku, ktoré bolo príznakom očakávania. Jeho oči sa zahľadeli do tých hnedých, ktoré im pohľad opätovali, a on si popravil veľký batoh prehodený cez plece, pripomínajúc si, že to celé malo už predsa skončiť. Že nemá zbytočne dúfať, pretože nech Yuu povie či spraví čokoľvek, budúcnosť nezmení.

Ale ako sa tak zahľadel do jeho očí, naozaj dúfal, že je to inak. Že potajme vyrobil stroj času alebo niečo podobné, a zmení to, čo sa deje. Že spraví nejaký zázrak. Potriasol hlavou, proti vlastnej vôli tak spúšťajúc pohľad z Yuuových očí. Zakázal si myslieť na také veci. V prvom rade, bolo to jeho rozhodnutie.

„Zbabelec…“ To bolo prvé slovo, ktoré Yuu vyslovil. S hlasom, ktorý si nebol sám sebou istý, ale zároveň obviňoval. Bol to taký tón, ktorý chcel viniť všetko zo všetkého, len aby sa vyhol tomu, aby vina padla na neho. „Nič nepovedať… nechať len odkaz…“ Mračil sa. Nebolo to to, čo by mu chcel povedať v takejto situácii, ale predsa len to od neho nebolo fér.

„Idiot,“ vrátil mu to Ichi, a až s tými slovami sa obrátil späť naňho, čeliac tomu hnedému pohľadu. V jeho hlase bola akási jemnosť. Na perách sa mu objavil bolestivý úsmev. Presne tomuto sa chcel vyhnúť. Tej konfrontácii z toho, že zajtra tu už nebude. Niečo v ňom však neznieslo pomyslenie na to odísť len tak, a práve tá jeho časť pripísala do odkazu na papier čas odchodu autobusu. „… Prišiel si neskoro.“ Povedal potichu, ťahajúc tak pozornosť smerom na osobu za jeho chrbtom. Postarší pán, ktorý sa práve dohadoval s vodičom v snahe kúpiť si lístok. Bola to posledná osoba, ktorá stála medzi Ichirom a nastúpením.

Yuuom prešlo mrazivé uvedomenie, ktoré sa mu ani trochu nepáčilo. „Oi,“ jeho pohľad preskočil z toho muža späť na osobu, ktorú poznal celý svoj život. Tak nejako vždy predpokladal, že s ňou strávi aj zvyšok života, bol to automatický predpoklad, proti ktorému nič v ňom nikdy nehľadalo argumenty. „Neodchádzaj.“

Ichi si zahryzol do pery v nervóznom geste. „Odídem,“ oznámil na rovinu, v duchu si opakujúc, že toto je jediné rozhodnutie, ktoré naozaj nemôže zmeniť. Bolo na to príliš neskoro.

„Nie takto,“ do tónu tmavovlasého chalana prenikol protest, silný, jasný a bolestivý. Ichi ho takto nechcel vidieť. Nechcel vidieť tú bolesť, ktorú práve spôsoboval. Nechcel tu byť, keď dôjde na následky… Vlastne mal Yuu pravdu. Dôvod prečo napísal ten odkaz bez toho, aby mu to povedal priamo… hľadal to najjednoduchšie východisko. Predsa len bol zbabelec.

Autobusár si odkašľal. „Nastupujete…?“

Hnedovlasým mladíkom trhlo a okamžite sa obrátil, akosi rozrušene. Prikývol. „Áno.“

Pri tom jednoduchom slove Yuua bodlo pri srdci.

Natiahol ruku, aby ho mohol znova potiahnuť, akýsi zúfalý pokus ho zastaviť v momente, keď si uvedomil, že to už nemá zmysel. Odmietanie skutočnosti. Ibaže jeho ruka minula Ichiho, keď ten vybehol po schodoch dovnútra a požiadal o lístok, hľadajúc vo vrecku nejaké drobné, ktorými by zaplatil.

„Oi…“ výzva na pozornosť. Príliš tichá, s akousi trpkosťou. Ako sa to mohlo stať? Naozaj sa mu len tak otočí chrbtom a odkráča, skutočne ho opustí? Mince zaštrngotali. Ozvalo sa poďakovanie. „Oi!“ zopakoval hlasnejšie, zdvihnúc hlavu a oprúc sa rukou o rám dverí, ak by šoféra náhodou napadlo ich zavrieť a odísť. „Ichirou!“

Bola ešte jedna vec, ktorú musel urobiť skôr, než toho nebude schopný.

Ichi mu venoval spýtavý pohľad. Nedokázal odhadnúť, o čo Yuuovi ide, čo sa chystá urobiť. Nemal absolútne žiadnu predstavu, a vlastne ani nedostal čas na to utvoriť si nejakú. Ruka tmavovlasého mladíka ho schmatla za tričko a prudko potiahla. Len tak-tak sa stihol zachytiť o dvere, aby kompletne nestratil rovnováhu a namiesto toho skončil len v predklone.

Ignorujúc pohľady ľudí a ten fakt, že sú za bieleho dňa na ulici a ešte k tomu priamo pri prostriedku hromadnej dopravy, Yuu mu pohybom vlastného tela vyšiel v ústrety. Rozhodol sa. To, čo si pamätal, akokoľvek zahmlené to bolo, nebol sen.

Ich pery sa stretli. Zámerne, cielene. Yuu odmietal pustiť jeho tričko a žiadostivo sa stal iniciátorom bozku skôr, než si to sám uvedomil. A Ichi sa nebránil, dávajúc priestor tej novovzniknutej malej večnosti, ktorá sa už navždy zapíše do dejín jeho života ako obrovská udalosť. Dostal opätovný prístup k tej špecifickej chuti, o ktorej si bol istý, že neexistuje nikde inde na svete.

Ibaže večnosť skončila skôr, ako by sa dalo čakať.

Yuu moc dobre vedel a chápal, že ho nemôže teraz násilne stiahnuť von a detinsky mu zabrániť odísť. Stiahol ruku a o krok ustúpil od dverí autobusu, dostávajúc sa tak z Ichiho dosahu. Nanútil si úsmev – úprimný, ale smutný.

Potreboval sa s ním prinajmenšom rozlúčiť. A toto bol jediný dar na rozlúčku, ktorý mu mohol dať.

So zvláštnou spokojnosťou sledoval tú žiaru v modrých očiach a líca, ktoré sa zafarbili do červena. Dvere mrzuto zasyčali a pomalým pohybom sa zatvorili, ako keby váhali, či majú skutočne tak jednoducho odrezať od seba dve osoby, ktoré od seba oddelené byť nemali. A aj napriek tomu času, ktorý im dvom poskytli, kým sa zatvárali, ani jeden z nich sa nepohol, ani jeden z nich nič nepovedal.

Slovo zbohom bolo tabu. Nemohli ho vysloviť, príliš odmietali jeho podstatu na to, aby toho boli schopní. Jediné, na čo sa Ichi zmohol, bolo opätovať ten smutný úsmev a odovzdať sa do rúk osudu, ktorý ho bezcitne ťahal preč.

Dve osoby trpeli pod náporom neznámych pocitov.

Autobus sa pohol, s tichým vrnením sa vydal preč. Mladík zostával stáť pri jeho dverách, hľadiac cez okno von. „Bastard…“ zašepkal, oprúc si čelo o chladný povrch skla. „Ak urobíš toto… Ty vieš, že to nevydržím a vrátim sa k tebe…“

Bola to len otázka času, kým sa ich životy opäť prepletú.

Len vďaka plodom neutíchajúcej túžby, ktorá bola v ten deň zrodená – túžby s vlastnou gravitáciou, smerujúcou k druhej osobe…