Hra osudu

Ležala mu na hrudi a priala si, aby tá chvíľa nikdy neskončila. Ale bude to ako každé ráno. S úderom piatej sa zdvihne, oblečie sa a bez slova odíde. A až v noci, keď už budú všetci spať, sa vráti. Vedela, že to tak musí byť. Keby mal niekto z ich klanu čo len najmenšie tušenie, že sa milujú, zabili by ho. A ona by umrela od žiaľu nad jeho stratou. Potriasla hlavou. Nechce myslieť na smrť. Pevnejšie sa privinula k svojmu milencovi a zavrela oči. Musí sa vyspať. Každý deň je náročný a musí mať dostatok síl, aby mohla pomáhať svojej rodine.

Odbylo päť. Pomaly otvoril oči. Nespal. Nikdy nespal, keď bol s ňou. Len oddychoval, vychutnával si jej prítomnosť a rozmýšľal. Rozmýšľal nad tým, aké by to bolo, keby nepatrili k Hyuga klanu. Vlastne by úplne stačilo, keby ona nebola súčasťou hlavnej rodinnej vetvy. Ale to si človek nevyberá. Nikdy jej to nevyčítal, lebo rovnako dobre mu aj ona mohla hádzať na oči, že pochádza z vedľajšej vetvy. Jeho lásky by to ale nikdy nespravila. Nikdy by mu neublížila. Preto nenamietala, keď za ňou večer bez slova prišiel, pomilovali sa a ráno znovu bez slova odišiel. Aj keď ju to bolelo. A jeho tiež. Toľko vecí by jej chcel povedať, ale nemohol, lebo vedel, že nikdy nebude patriť iba jemu. A táto skutočnosť ho veľmi zraňovala. Vzdychol si. Musí ísť, inak to neskončí dobre. Jemne zo seba modrovlásku odkotúľal, vstal a začal si zbierať svoje veci. Pri dverách sa ešte raz pozrel na svoju životnú lásku. Nevedel si predstaviť, že by bola niekoho iného. S týmito trpkými myšlienkami, ale s úsmevom na tvári vkĺzol do tmavého rána.

Ani neregistrovala pohyby, ktorými si česala vlasy. Robila to automaticky, ako toľko krát v živote. Dvere za jej chrbtom sa otvorili a on v stúpil do miestnosti. Nepozrela naňho. Nemohla. Len si ďalej prečesávala vlasy. V očiach sa jej zračil smútok, bolesť, zmätok, hnev….nevedela, čo robiť. Bez slova k nej pristúpil. Pocítila teplú mäkkú ruku na svojom krku. Vytlačila z hlavy všteky zlé myšlienky a oddala sa tej chvíli.

„Mám odísť?“ spýtal sa po chvíli. Od prekvapenia sa jej rozšírili zreničky. Bolo to tak dávno, čo naposledy počula ten hlboký zamatový hlas. Zdvihla sa zo stoličky pred toaletným stolíkom a podišla k posteli. Stála tam, otočená k nemu chrbtom a čakala, kým k nej príde. Po pár minutách sa jej jeho ruky ovinuly okolo pása. S ťažkým vzdychom sa oňho oprela.

„Nie, iba ak by si ma zobral so sebou,“ odvetila mu na otázku.

Neji vedel, že sa to takto skončí. Ale stále tomu nemohol uveriť. Keď mu jej otec oznámil, že Lady Hinata sa bude vydávať, skoro sa povracal. A teraz ho toto jemné stvorenie láka k spoločnému odchodu. Bola to nádherná ponuka, ktorú nemohol prijať. Obaja by si tým zničili životy.

„ Láska, dobre vieš, že to neide. Veľmi rád by som s tebou odišiel niekam, kde by sme sa nemuseli skrývať zo strachu pred našou rodinou. Ale ty by si bola nešťastná. Zranila by si tým svojho otca a sestru a tú bolesť by nevyvážila ani radosť z toho, že sme spolu. Preto som tu dnes poslednýkrát. Nebudem ťa viac trápiť a nútiť vybrať si medzi mnou a svojou rodinou. Toto je moje zbohom.“ Každé slovo, čo vyslovil, ho bolelo ako úlomok skla zabodávajúci sa do tela. Hinata mu v náručí ticho plakala. Pretočil ju, aby sa mohol pozrieť do tých veľkých nevinných očí. Nežne jej zotrel slzy z tváre, pobozkal ju…………………………………………………..a ráno odišiel ako mal zvykom.

Po týždni sa Hinata vydala a o deväť mesiacov na to sa jej narodila dcéra. Zažívala šťastné chvíľe a svojho muža ľúbila, ale nikdy nezabudla na otca svojej dcérky. Malá Hikari jej ho pripomínala každý deň. Niežeby ho aj sem-tam nevidela, ale nikdy k nej nepristúpil, nepohladil ju nepobozkal………….len sa jej pozrel do očí , kývol hlavou na pozdrav a čo najrýchlejšie od nej odišiel. Takto to išlo pár rokov a nič zaujímavé sa nedialo.

Raz ráno sa zobudila so zvláštnym pocitom v srdci. Vyšla von z izby. Všetko bolo hore nohami. Ľudia pobehovali hore-dolu a niečo na seba kričali. Jedného z nich zastavila.

„Prosím, povedz mi, čo sa stalo?“

Oslovený muž na ňu vyvalil oči.

„No viete, lady Hinata, váš otec nám zakázal vám čokoľvek povedať. Možno by ste sa mali ísť spýtať jeho,“ a už ho nebolo. Ale Hinata z neho stihla zacítiť strach. Nevedela, čo sa deje, ale bola odhodlaná to zistiť. Zamierila k otcovej pracovni a bez zaklopania do nej vtrhla. Uprelo sa na ňu desať párov očí. Ale keď videli, kto to je a ako je oblečená, všetky sa odvrátili. Všetky, až na jeden. Neji na ňu hľadel s bolestivou ľútosťou. Teraz už pochopila, čo sa stalo. Jediná vec, pre ktorú ju mohol ľutovať, bola strata jej milovanej dcérky.

„Nie!“ bolo jediné, čo zo seba dostala skôr než odpadla.

Začula nejaké hlasy.

„Jej muž je síce mŕtvy, ale šanca na záchranu lady Hikari tu stále je,“ ozvala sa osoba, ktorú by v tej chvíli najradšej vystískala od radosti, lebo jej dala nádej. Život bez svojho svetla si nedokázala predstaviť.

„Dobre, Neji. Nechám to na teba. Oznám jej tú správu, ako uznáš za vhodné. A ododneška ju budeš strážiť a sprevádzať všade, kam pôjde. Nevieme, o čo únoscom ide. Musíme byť opatrní,“ rozoznala hlas svojho otca.

„Hai,“ odvetil oslovený. Potom už len počula vzďaľujúce sa kroky, otváranie a zatváranie dverí. Pomaly otvorila oči a začala spracovávať to, čo počula. Jej muž je mŕtvy, ale Hikari sa možno podarí zachrániť. A na tú vec sa upla celou svojou osobou. Na záchranu svojej dcéry. Niekto k nej pristúpil a sadol si na posteľ. Chcela sa naňho pozrieť, ale ešte stále bola zabratá v myślienkach na Hikari. Z nich ju vytrhla až ruka dotýkajúca sa jej tváre. Otočila sa na jej majiteľa. Dlho nič nevraveli. Len sa na seba dívali a vnímali prítomnosť toho druhého. Prvá toto ticho prerušila Hinata.

„ Neji, povedz mi, prosím, všetko, čo sa stalo.“

Oslovený sklonil hlavu, zobral jej ruku do svojej a začal : „Zatiaľ vieme len toľko, že včera v noci niaky tajomný ninja zaútočila na nočných strážcov. Uspal ich, alebo lepšie povedané omámil, niakym jedom. Nereagujú na žiadne vnemy, aj keď sú plne pri vedomí. Potom sa presunul do izieb Lady Hikari, kde ho pravdepodobne vyrušil tvoj muž. Po súboji, z ktorého sa mu podarilo vyviaznuť len s ľahkými zraneniami, odišiel aj s lady Hikari. Tvoj manžel na následky zranení dnes ráno zomrel. Nevieme, prečo bola lady Hikari unesená, ale všetci po nej pátrajú, tak sa nemusíš báť. Určite ju nájdu,“ zakončil svoje vysvetľovanie Neji.

Hinata sa nebála. Keď bol pri nej, cítila sa zvláštne pokojná. City, ktoré k nemu chovala, sa nikdy nezmenili. A teraz, keď bol jej muž mŕtvy, chcela vedieť, či aj on cíti to isté ako pred pár rokmi. Odkryla zo seba perinu a posadila sa vedľa Nejiho, ktorý sa ešte stále díval na ich ruky.

„Neji?“ zašepkala a prstom mu nežne zdvihla bradu, aby sa mu mohla pozrieť do očí. To, čo v nich videla, ju zmiatlo. Bola tam bolesť, strach a plno otáznikov. Tušila, čo sa chce spýtať, veď sama mu to veľakrát chcela povedať. Neji znovu sklonil hlavu a zahľadel sa na ich ruky s prepletenými prstami. Pousmial sa.

„Hinata,“ začal a pozrel sa jej do tváre, „kto je otcom Hikari?“

Otázka, ktorá ho tak dlho trápila, konečne uzrela svetlo sveta. Oslovená sa nádherne usmiala a pritiahla Nejiho k sebe.

„Ty,“ nežne mu zašepkala do ucha. Ani mu nedala možnosť, aby sa z tej správy spamätal. Obkročmo si mu sadla na kolená a pritiahla si jeho pery pre bozk. V oboch vytriskol gejzír citov, ktorý nešiel nijak zastaviť. Bolo to tak dávno, čo cítili pery toho druhého na svojich, tak dávno, čo sa mohli dotýkať pokožky toho druhého. Spolu, vo víre vášne, splynuli v jedno telo a jednu dušu. Potom už len vedľa seba ležali, unavení z milovania, zo strachu o ich dcéru a zo šťastia, ktoré sa vznášalo v izbe, ako nádherná jemná vôňa, ktorá ťa donúti zavrieť oči a spať.

Na druhý deň sa spolu vybrali hľadať Hikari. Prehľadali každé miesto v priľahlom okolí, ale bezvýsledne. Domov sa vrátili unavení a nešťastní.

Keď ani po dvoch týždňoch hľadania nenarizili na žiadnu stopu, jej otec ukončil pátranie. Bolo mu ľúto svojej dcéry a pociťoval smútok zo straty svojej vnučky, ale bol hlavou rodiny a musel sa starať o blaho všetkých, nie len jedného člena. Nakázal Nejimu aby Hinate oznámil jeho rozhodnutie.

Ten, s ťažkým srdcom, zamieril k izbám svojej lásky. Nevedel, čo má robiť. Srdce ho bolelo, ale rozum mu hovoril, že je to tak správne. Otvoril dvere Hinatinej spálne. Tá zdvihla oči od stola a v zrkadle zbadala jeho pohľad. Pochopila, čo sa stalo.

„A ty to schvaľuješ?“ opýtala sa bezvýrazným hlasom. Po tých týždňoch bolesti a strachu už nemala silu na žiadne city. Neji neodpovedal. Nemusel. Všetko mal napísané v tvári. Hinata vstala, podičla k nemu a zahľadela sa naňho tými bezvýraznými očami.

„Odíď,“ povedala. Nejimu sa zastavilo srdce, lebo pochopil, čo tým myslí. Ale nenamietal. Kývol hlavou na znak súhlasu a odišiel z jej života. Navždy.

Hinate to nikdy neprišlo ľúto. Odkedy jej otec späčatil Hikarin osud, necítila žiadne emócie. Stala sa z nej chladná stránka človeka, ktorý bol už dávno mŕtvy.