I really don’t know

Voľno ktoré sa vyskytlo po dlhých týždňoch ako prvý využil najmladší z členov skupiny. Skoro ráno vykolenkoval  z fuutonu na zemi a prešiel opatrne cez Keya. Potichu vyšiel schody hore na poschodie. Zbalí si rýchlo veci aby sa vyhol tomu zmätku čo sa tu bude konať. Po voľne dostanú nové bývanie a dúfa, že to bude jeho dlho vysnívaná posteľ a izba len pre seba. Dal by za to všetko aby mal konečne nejaké súkromie a mäkko pod hlavou.

Vytiahol tašku zo skrine a svoje vzorne uložené veci začal ukladať dovnútra. Nedovolil by si žiadnu zo svojich vecí len tak pohodiť, Key by ho zjazdil odhora nadol, že by ostal sivý.

Poodopínal veci z vešiačikov, niektoré stiahol dole z ramienok a tiež si ich poriadne poskladal a uložil do tašky. Chvíľami sa mu zdalo, že už niekto chodí po dome.

„Dobre, Tae, ešte ti treba veci z kúpeľne a si hotový.“ Odfrčí, že si to nikto ani nevšimne, nebudú mať príležitosť mu kázať. Hlavne Key.

„Pristihnutý pri čine Minnie.“ 

Takže ho jeho uši neklamali, skutočne niekto chodil po chodbe. Ten hlas by spoznal všade i keby bolo okolo tridsať iných ľudí a všetci by spievali nejaké podivné ódy.

„Nemohol som spať.“ Zapol si rýchlo tašku a postavil sa zo zeme na ktorej drepel.

„Skontrolujem ti to.“ Rozišiel sa od dverí k nemu Key.

„Prečo by si mal? Nemám desať rokov Hyung, že sa neviem zbaliť. Balím sa celý život.“ Vzal tašku za uši do ruky a rozišiel sa preč z izby.  Key ho stihol zastaviť rukou.

„Čo je s tebou?“ Pohliadol mu zboku do tváre.

„Nič hyung, len sa teším na prázdniny.“ Vyšiel z izby.

„Tešíš hm?“ Založil ruky na hrudi, „že budeš bezo mňa.“

S myšlienkami na Taemina vytiahol svoje veci z druhej skrine. Aj keď sa snažil všetko robiť správne a poriadne ako mu to jeho myseľ prikazovala, balil sa úplne naopak, najskôr ukladal svetlé veci. Neskôr sa pristihol že začína tie veci tisnúť a pchať tam košele, ktoré sa tým celé pokrčili. Nakoniec buchol do tašky, sotil do nej, takže sa šmykla po parketách k stene.

Postavil sa a nezabudol do batožiny ešte kopnúť. Skončil to dramaticky tým, že chytil tašku a vyspal si všetky veci na zem, pohodil ju a založil ruky v bok s hlbokým povzdychom.

Opäť sa toho dočkal; chladného odmietnutia. Nikdy neprijal tú možnosť, že by ich vzťah mohol mať hlbšie základy. V tomto svete biznisu a fanservicu, je možné tak jednoducho prežívať ako milenci. Vážne si to slovíčko pomyslel? Milenci? On a Taemin?

„Čo ten buchot?“ Onew okamžite zameral rozhádzané veci, tašku a zádumčivý výraz Keya. Skôr než zádumčivý však vyzeral ako: myslím na niečo, nevnímam vás, ale stále môžem hrýzť.

„Kam ide Taemin na prázdniny hyung?“ Otočil hlavu na neho Key.

„Thajsko. Prečo sa pýtaš? Ty ideš domov na prázdniny nie?“  Oprel sa o zárubňu dverí Onew.

„Len tak…“ Nohou štuchol do nejakého kusu látky na zemi.

„Nehraj na mňa Key. Nechcem vidieť žiadny spory pred rozchodom rozumieš? Nechaj to na pokoji, nech si každý poriadne užije voľno. Nechaj Taemina na pokoji.“ Odtiahol sa od dverí. Venoval Keyovi posledný pohľad kým zbehol schody dole do kuchyne. „Uprac si svoj neporiadok a môžeš začať robiť raňajky!“ Zvolal dodatočne zdola Onew.

         „Stalo sa niečo?“ Zastavil sa v kuchyni Jonghyun. Nalial si z čajníku čaj a usadil sa za stolom. Onew len krútil hlavou a premiešal praženicu na panvici.

„Mňa sa už nič nepýtaj. Ja už nič neviem. Dokážem uvariť jedine tak praženicu. Dúfam, že nemáš veľký hlad, začínam mať z toho nervy.“ Pohodil vareškou na linku a oprel sa o ňu rukami. Stál otočený Jonghyunovi chrbtom. Začínal byť nervózny a po pravde v mysli odpočítal minúty kedy sa všetci rozídu aby si od seba oddýchli.

„To je dôvod prečo si sa stal šéfom skupiny ty, Jinki. Zvládaš to dobre.“ Napil sa čaju Jonghyun.

„Heh…“  odvrkol cynicky a mykol plecami. „Key a Minho sa spolu nebavia. Taemin by najradšej odišiel okamžite, možno uprostred noci. A ja to zvládam dobre.“ Odtiahol sa od linky a vypol sporák. „Praženica zhorela… idem von.“ Odhodil utierku.

„Čo tu tak smrdí?“ Strčil po chvíli hlavu do kuchyne Key. Čím dlhšie čuchal tým viac si bol istý, že je to pach niečoho zhoreného čo sa teraz nachádzalo v umývadle a zmáčala to voda. „Onew sa pokúšal variť?“

„Vidíš nie?“ Odvetil pokojne Jonghyun. „Jeho pokus o praženicu.“

„Still chicken, chicken.“ Zasmial sa Key.

„Minnie, čo sa tam zakrádaš ako duch hm? Poď k nám!“ Nahol sa dozadu na stoličke Jonghyun. Mávol mu, skoro sa vysypal, ale úsmev mu vôbec nezmizol z úst.

„To je dobre, ja už pomaly pôjdem.“ Mávol rukou a obliekol si bundu.

„Čože?!“ Zvolal Key. Vyrazil z kuchyne obdivuhodnou rýchlosťou, že sa Jonghyun stihol len tak-tak otočiť aby ho zahliadol vôbec.

Vzal Taeminovi tašku, položil ju na zem a so založenými rukami začal svoje obvyklé kázanie o tom, aký je nezodpovedný, že sa vôbec nerozlúči, zakráda ako zlodej, nevie pozdraviť, odvrkuje, je drzý a chce odísť bez jediného slova. Povedal už, že je nezodpovedný? Povedal. A zopakoval mu to najmenej trikrát.

„Hyung. Aspoň posledný deň ma nechaj.“ Zovrel päste Taemin. Jeho tvárou prebehol výraz hnevu. Len chvíľkový, kým sa znova nevyjasnila. Je síce najmladší, rešpektuje všetkých, ale sú veci, ktoré si bude robiť po svojom. Key mu nemôže prikazovať, nemôže ho donekonečna ťahať za sebou. Je dospelý človek. Musí sa vedieť postarať sám o seba.

„Takto je to teraz. Zrazu ti idem na nervy.“

„To som nepovedal.“ Vzal tašku zo zeme a prevesil si ju cez rameno. „Pôjdem sa rozlúčiť s Onew-hyungom.“ Prešiel okolo Keya.

„Onew šiel von.“ Oznámil Jonghyun ktorý doteraz ticho stál pri stene a pozoroval ich konanie.

„Tak sa rozlúčim s vami.“

„A čo Minho?“

„Minho ide so mnou.“

Ticho netrvalo tak dlho ako si Key myslel. V jeho mozgu trvalo veľmi dlho. Mal pocit, že za tú dobu by sa vytvoril nový vesmír a vedľa neho ďalšie tri. Po pravde tá tichá atmosféra trvala pár sekúnd. V nich sa odohral celý boj Keyových citov.

„Nikam nejdeš!“

„Prosím?“ Opýtal sa nechápavo a dostatočne v šoku Taemin.

„Prečo ideš s Minhom?!“ Zvolal naštvane.

„Hyung,  oznámili sme vám to už pred troma týždňami!“ Vrátil mu rovnakým tónom Taemin. Ak by sa vyskytla taká možnosť, že bude raz Key šéfom ich skupiny, nevydržal by to. Jednoducho by prehral boj sám so sebou, svojou trpezlivosťou, dobrou povahou a láskou k svojim hyung-om. Takto sa to vydržať nedalo. Key bol úplne niekde inde, v inom svete, v iných spôsoboch, na inom stupni, dokonca sa nenachádzal ani v jeho svete. Stále niečo od neho chcel, ale zatiaľ mu sám nebol nič schopný dať.

„Mňa všetko serie!“ Kopol by do niečoho. Keby Taeminova taška bola na zemi tak je už odkopnutá.

„Teba len štve, že už tvoju pomoc nepotrebuje. Minnie dospel… nie je to láska, nie je to skutočná žiarlivosť. Skôr len pocit bezmocnej matky ktorá musí pustiť svoje dieťa do sveta s niekým iným.“ Zazneli chytré slová od Jonghyuna. „Ako veľmi chce Taemina?“

„Čože?“ Nechápavo na neho pohliadol Key. Dokonca jeho výraz bol plný nepochopenia. „Ani nie som… čo to s vami sakra je?!“ Rozhodil rukami. Ak tu bol niekto nepochopený, bol to určite len on.

„Môžeme ísť.“ Zišiel schody dole Minho. Zaostril na Keya ktorý tam bezmocne stál. Všetko navôkol sa mu rútilo. Zrazu si uvedomil, že všetko pochopil absolútne nesprávne. Taemin sa nezlomil, nedal mu vlastne vôbec nič okrem uzmierenia. Už skutočne nebol malé dieťa, nebol malý Minnie, ktorého nosil na rukách, už by to nevyzeralo tak nevinne.

Nie, už nebol nevinný.

„Choďte do čerta.“ Mávol nad nimi rukou Key a rozišiel sa pomaly hore po schodoch.

         Usadil sa vedľa Taemina na lavicu. Letisko bolo plné ľudí, niektorí postávali, iní sa nedočkavo prechádzali z miesta na miesto. Na tabuľke odletov sa menili písmená a čísla. V rozhlase ohlasovali príchody, meškania a odchody lietadiel. Raz sa ozval muž kvôli strate kufra, neskôr sa stratilo malé dieťa. Všetko malo našťastie šťastný koniec.

„Stále na neho myslíš?“ Pretiahol ruku poza Taeminove ramená.

„Proste mi to nepríde správne. Udobrili sme sa a sme tam kde sme boli aj na začiatku.“  Mobil na ktorom mal spustenú hru stmavol. Prešiel po dotykovom displayi len palcom. Videl svoj matný odraz. Zdvihol hlavu a otočil ju smerom na Minho ktorý sa mu venoval úsmev.

„Je to Key. Čo viac ti mám na to povedať.“

„Neviem proste…“ Povzdychol si maknae a zaklonil hlavu dozadu, takže sa oprel o ruku Minha. „Čakal niečo iné a ja… neviem… vážne vôbec nič už neviem.“ Zakryl si tvár rukami.

„Až sa vrátime tak sa to vyrieši.“  Vtisol mu bozk na kúsok líca ktoré dlaň neschovávala.

„Lenže ja som myslel, že sa to už vyriešilo.“ Nechal ruky padnúť dole do lona.  On svoje zlomené srdce nepredá za pekné úsmevy a pohľady. Čo sa raz stalo, to sa vrátiť nedá. Key ho odmietol, on odmietol jeho. Nie je to snáď dostatočne jasné, že je to len balamutenie? Nič tak zložité by nemohlo fungovať. Obaja sú niekde inde. Stále si to opakuje; sme obaja niekde úplne inde. Je to ako dívať sa na niekoho spoza hrubého skla. Nikdy sa nedostaneme k sebe natoľko aby sme cítili dotyk toho druhého.

„Vážne, Tae,“ položil si na jeho rameno hlavu Minho, „to čo ku Keyovi cítiš, je to vôbec láska?“

„Nepýtaj sa ma, ja vážne neviem.“ Stiahol sa nižšie na lavici.

Jediné po čom túžil, bolo vystúpiť v Thajsku, zahodiť starosti za hlavu. Dúfa, že Minho mu to nebude stále predhadzovať. Vždy si s ním rozumel najviac, bral ho ako svojho brata, proste niekoho s kým sa môže do sýtosti vyblázniť.

„Som rád, že som s tebou.“ Usmial sa mu do tmavých vlasov Minho. „Cítim, že si skutočne v bezpečí keď si so mnou. Je to bláznivé, že?“ Pomaly vydýchol.

Keby mohol tento okamih zdržať čo najdlhšie, zastaviť ho, prinútiť aby lietadlo meškalo. Nestalo sa tak, o necelé dve minúty bolo už lietadlo pristavené

Ale predsa, na dovolenke je toľko možností ako sa Taeminovi priblížiť a vychutnať si jeho prítomnosť. Stačí ho vziať za ruku a sledovať jeho úsmev. Koniec koncov bude to stále on koho drží za ruku a s kým sa smeje.

Ty možno nevieš Taeminnie, ale ja áno. Nakoniec vždy skončíš v mojom náručí.  

Pohliadol k stene. Za ňou sa nachádzala izba v ktorej bol ubytovaný Minho. Chvíľu kĺzal po stene pohľadom než si sadol na posteľ s povzdychom. Stále si tíško vnútri opakoval dookola, že by bolo podstatne lepšie keby šiel sám. Slová ktoré vyslovil Minho na letisku mu nepridali do nálady. Je človek o ktorého sa musí každý starať, alebo sa každý chce starať? Nevedel čo z toho je horšie.

„Taemin?“ zaťukal na dvere Minho. Na dverách bola guľa takže sa nemohol dostať dovnútra.

Mal by si vybaliť, ale ani na to nemal silu. Len sedel na posteli so zvesenými plecami a díval sa po stenách. Minho musel klopať na trikrát kým mu otvoril.

„Už som sa bál, že sa niečo stalo.“ Zatvoril za sebou dvere Minho.

„Vôbec nič sa nestalo, nemusíš mať o mňa prehnané starosti.“ Otvoril si tašku a začal vykladať veci na posteľ.

„Posledné dva dni stráviš doma?“

„Áno.“ Sadol si znova na posteľ kým ho Minho stále sledoval.

„Hyung,“ začal opatrne, „ty ma máš rád, že áno?“

„Samozrejme.“  Reagoval okamžite Minho.

„Keby som ťa požiadal, aby si ma ochránil pred Keyom, urobil by si to?“

„Ochránil? Ubližuje ti vari?“ Podišiel k nemu bližšie Minho.

„Nechcem aby sa to opakovalo. Celé to predstavenie. Ak by vedel, že už nie je pre neho vedľa mňa miesto, skončilo by to, nie?“ Otočil hlavu Taemin. Pohľad sa mu stretol s tým Minho len na zlomok sekundy. Musel odvrátiť hlavu. Jeho požiadavka bola trúfalá a hlavne neslušná.

„Ochránil. Stačí povedať.“ Sadol si k nemu a pohladil ho po ramene dole na bok. „Ochránim ťa pred každým.“ Položil si hlavu na jeho rameno a nechal svojím telom prestúpiť vôňu ktorá prichádzala zo zviazaných prameňov vlasov.

„Dobre.“ Otočil sa náhle Taemin a nahol sa mu k tvári. „Ale nie som dieťa. Už nie…“ Snažil sa neuhnúť pohľadom. Keď sa na to spätne pozrel, Minho bol jediný, ktorému sa nedokázal dlho dívať do očí. Vždy v rozpakoch uhol. Hravý a hlavne hrejivý pohľad veľkých, hnedých očí.

„To nie si… už nie.“ Pohladil ho po tvári a mierne naklonil hlavu na bok. „Takže by ti nemali vadiť dospelácke veci…“

„Asi nie.“ Aj keď jeho silácke slová zneli presvedčivo, vnútri sa cítil stále zraniteľne. Začať s niečím takým, mohlo znamenať len jedno; provokáciu. Nemal v úmysle Minha vyprovokovať k žiadnemu z činov ku ktorým sa podľa jeho tušenia chystal. „Ale Minho…“ Šepol v blízkosti jeho pier.

„Tae…“ Usmial sa starší mladík a palcom prešiel po jeho spodnej pere.

„Pobozkáš ma?“

„Prečo sa pýtaš?“ Nežne sa usmial a bez ďalších okolkov mu pritisol na odchýlené pery tie svoje. Jemne potiahol za spodnú peru zubami a hneď na to ju olizol špičkou jazyka.

Ani si neuvedomoval, že zatvoril pri bozku oči. Celý sa mu odovzdal a keby na neho Minho zatlačil už leží na posteli. Tú chladnú prázdnotu si uvedomil skoro okamžite – keď sa pery Minha od neho odtrhli. Sklonil hlavu a položil si ju na jeho rameno.

„Teraz je to lepšie?“ Pohladil ho chrbte s úsmevom.

„Minho-hyung.“ Šepol potichu Taemin takže ťažko rozoznal emócie v jeho hlase.

„Môžem byť pri tebe stále, nie len keď sa objaví Key. Kedykoľvek budeš chcieť.“  Nakoniec, stále pochyboval, že by bol Key schopný spraviť niečo podobné pre Temina. Skutočne ho objať, utíšiť ho a nehrať na neho tvrdého zvodcu, predvádzať sa pred ostatnými, hrať hysterickú ženskú. Jonghyun mal pravdu. Key a jeho materské sklony k ich maknae.

„Bude to musieť pochopiť.“ Dodal a pevnejšie ho objal.

Jediné na čo však odmietal Minho myslieť, bola Taeminova schopnosť byť vypočítavý. Ak by si to dovolil, prebudil v sebe túto časť jeho ja, nebol by schopný sa s ňou zmieriť a automaticky by sa cítil ranený a podvedený.

Prečo by mal byť nejakým medzníkom, nástrojom niekoho. Hradbou medzi dvoma bojiskami? Koniec koncov, ak na to nebude myslieť, nebude to existovať. Stále môže odmietať možnosť takéhoto dekadentného vzostupu jeho Minnie. V tomto okamihu mu stačila jeho voňavá náruč. Čo príde potom, už zrejme voňavé ani príjemné nebude.

Ale stále bude v okolí on.