Jedného letného rána

Po mnohých rokoch som prvýkrát konečne stíhal. Stál som na zastávke trolejbusu a spokojne som sa pozeral na hodiny na mobile. Do začiatku vyučovania zostávala ešte celá polhodina a podľa výpočtov by som v škole mal byť zhruba za pänásť minút.

Pohľadom som sledoval malý kopček a zákrutu, z ktorej sa mal vynoriť môj trolej, zdalo sa však, že sa veľmi neponáhľa. Zastávka aj zákruta boli uprostred malého mestského lesíka, ktorý čakajúcim poskytoval príjemný tieň. Bolo to teplé letné ráno. Pomedzi svieže listy stromov sa ku mne predierali slnečné lúče a autá, jazdiace okolo, ma príjemne ovievali. Blížil sa väčší nákladiak a keď prešiel okolo, vietor sa do mňa poriadne oprel a šibalsky mi postrapatil už aj tak dosť strapaté blond vlasy.

Trolejbus! Trikrát hurá! Plazil sa dole kopčekom, starecky si priadol a dobre že sa nerozpadol. Bol to jeden z posledných socialistyckých veteránov, ktorých sme mali v meste. Nedvôverčivo som sa naň pozrel, sledoval som, ako sa so škripotom a rachotom otvorili harmonykové dvere a uvažoval som, či radšej nepočkám na ďalší. Bol však poloprázdny, ten ďalší bude určite narvaný a čo fakt nenávidím, je stáť v mestskej hromadnej. Tak dobre.

Nastúpil som, zobral som si lístok a začal som sa obzerať po voľnom mieste. Takmer celkom vzadu, vo štvorsedačke, som uvidel spolužiaka a po krátom zaváhaní som sa vybral k nemu.

„Čau, možem si sadnúť?“ opýtal som sa ho. Otočil ku mne hlavu a prekvapene sa na mňa pozrel svojími šikmými hnedými čami.

„Ahoj, Kubo. Jasné, sadaj!“ odpovedal a položil si batoh na kolená aby mi uvolnil miesto. Trolej sa pohol a my sme zostali ticho. Torchu som si vyčítal, že som si k nemu sadol, keď sa nemáme o čom baviť, a tak som si aspoň prezrel spolucestujúcich. Oproti nám sedela staršia teta s palicou a nákupnou taškou na kolieskach. Vedľa nej sedelo dievča, pravdepodobne už výškarka, v minisukni a tielku. Čítala si knihu, hnedé vlasy so zlatým odleskom mala zapletené do vrkočov a vizerala celkom zlato.

„Konečne načas?“ opýtal sa ma spolužiak. Len som prikývol a horúčkovito som uvažoval, ako ďalej udržať rozhovor. Pripadal som si smiešne. Chodili sme do tej istej triedy už štyri roky a ešte stále som si nepamätal jeho meno. A s ním sa chcem rozprávať?

No nie len ja, nikto si nevedel zapamätať ako sa volá, preto ho všetci volali číňan. Keď sa tak zamyslím, ja som ho dovtedy neoslovil ani raz, takže som tú dilemu riešiť nemusel. Mal svojich dvoch kamarátov, japonofilov, a to mi stačilo aby som nepociťoval potrebu prihovoriť sa a pomôcť mu začleniť sa do kolektívu.

Nakoniec som sa zmieril s tým, že až do príchodu do školy s ním neprehodím ani slovo. A v tej chvíli, keď som sa tak rozhodol, starý veterán zarachotil, niečo vybuchlo, šoférovi vpredu začali pípať kontrolky a celý starý kolos sa pomaly s trhaním zastavil. A je so mnou amen, myslel som si. Ani tentoraz neprídem včas! Šofér začal nadávať, zakričal cestujúcim, že sa niečo pokazilo, a že máme pekne v pokoji počkať kým sa to nevyrieši. Popravde, nemali sme veľmi navýber. Zastali sme uprostred trojpruhového kruhového objazdu zaťaženého rannou špičkou.

„Ehm… číňan…“ rozhodol som sa, že sa mu prihovorím.

„Som Japonec, to je veľký rozdiel,“ skočil mi do reči. „A tiež mám meno,“ myslel som si, že sa bude hnevať, no namiesto toho sa na mňa usmial.

„Sorry, ale vždy zabudnem ako sa voláš,“ priznal som sa mu a ospravedlňujúco som sa na neho pozrel.

„Ya-shi-ro,“ vyhláskoval mi svoje meno a donútil ma, aby som ho trikrát zopakoval. Mal príjemný, hrubší hlas a trochu smiešny prízvuk.

„Tak fajn, Ya…Yashiro. Ako to, že vieš tak dobre slovensky, keď si Japonec?“ opýtal som sa ho a podľa príkladu ostatných cestujúcich som si z tašky vybral zošit a začal som sa ovievať. Trolejbus stál na priamom slnku a začínalo v ňom byť neznesiteľne.

„Moja mama je Slovenka a od dvoch rokov s ňou žijem tu, na Slovensku.“ vysvetľoval mi, kým niečo lovil v taške. Myslel som si, že tiež hľadá zošit, a on namiesto toho vytiahol vejár. Ohromene som otvoril ústa. Nebol to žiaden šmejd ako tie z čínskych čo mali spolužiačky. Bol to lakovaný drevený vejár s motývom východu slnka na morskej hladine.

„Šoda. Takže vieš dokonale slovensky, všakže,“ prikývol a začal sa ovievať. Dlhšie čierne vlasy mu divo lietali okolo hlavy a vejár robil taký prievan, že sa ľudia sediaci za ním mohli prestať ovievať. „Vždy som sa tešil na to, že si z teba urobím srandu a schválne budem používať slová, ktoré nepoznáš.“ vravel som mu a bol som rád, že to pochopil ako vtip. Začal sa smiať a skúmavo ma preletel očami.

„Daj si pozor, aby som to teraz neurobil ja tebe,“ povedal mi a šibalsky sa na mňa pozrel.

„Takže vieš aj japonsky,“ povedal som nadšene.

„Samozrejme,“ odpovedal tváriac sa, že sa ho to dotklo a spoza vejára na mňa vystrúhal pohľad, ktorý mal pôsobiť namyslene. Nepodarilo sa, ale účel si to splnilo pretože sa atmosféra medzi nami hneď uvolnila.

„Povedz mi niečo v japončine,“ nabádal som ho.

„Napríklad?“

„Čo ja viem, hocičo, nejakú blbosť,“ vravel som nedočkavo a čakal som, čo vypotí.

„Hmm…“ chvíľu uvažoval, potom sa prestal ovievať a vážne sa mi pozrel do očí. „Kubo no baka! Kimi wa totemo utsukushi desu, boku o shinji, boku wa jakusoku! … Suki da yo…“ ohromene som prikyvoval, aj keď som vôbec netušil, čo povedal.

„Hentai!“ vykríhlo hneď na to dievča, čo sedelo s nami v štvorsedačke. Nechápavo som sa na ňu pozrel. Yashiro celý zbledol a vyvalil na ňu oči.

„Nie, nie, nie… !!!“ začal rýchlo kričať.

„Vieš, čo ti ten úchyl práve povedal?“ otočilo sa ku mne dievča.

„Ty si mu rozumela? Čo hovoril?“ prekvapene som sa na ňu pozrel.

„Ticho, buď ticho, to tak nie je!“ snažil sa ju umlčať Yashiro.

„Tak ako to potom je?“ opýtala sa ho a z očí jej šlahali blesky.

„Nič ma nemohlo napadnúť, tak som použil vety z anime čo som včera videl,“ snažil sa ju upokojiť a presvedčiť. Chvíľu ho ešte podozrievavo prebodávala pohľadom, no nakoniec uznala jeho argument. Aby ju úplne presvedčil, vytiahol z tašky zelený box, v ktorom mal malé biele lepkavé buchtičky.

„Mochi!“ potešilo sa dievča a na znak odpustenia si jedno zobrala. Tiež som bol ponúknutý, ale v tom teple som akosi nemal chuť.

„Tak čo hovoril?“ pýtal som sa už hádam desiaty krát.

„Chceš to vedieť?“ spýtavo sa na mňa pozrela.

„Opováž sa! Dal som ti mochi…“ vyhrážal sa jej Yashiro.

„Ticho! Nerozprávam sa s tebou,“ okríklo ho dievča. „Chceš to teda vedieť?“ otočila sa späť ku mne a tajnostkársky sa nahla dopredu. Prikývol som a tiež som sa ku nej nahol.

„Tak sa prihlás na môj kurz Japončiny,“ povedala a začala sa rehotať tak hlasno, že to počul celý autobus. Yashiro si uľahčene vydýchol a ja som si nadával, že som jej na to skočil. Trolej bol po polhodine opravený a dievča, o ktorom sme zistili, že je japonologička, na ďalšej zastávke vystúpilo.

„Počuj, čo robí taký japonec ako ty vo voľnom čase?“ opýtal som sa Yashira, kým sa trolej šplhal hore kopcom ku našej škole.

„Napríklad gemblím na PS3, čítam, trénujem lukostrelbu… a kreslím,“ dodal po chvíli.

„Kreslíš? OMG, ešte som nepočul chalana, ktorý by sa priznal, že si kreslí!“ zasmial som sa.

„Toto nie je kreslenie z nudy po okrajoch zošita. Je to kreslenie príbehu.“ vysvetľoval trpezlivo a unavene sa pozeral von oknom.

„Tak príbeh, hmmm,“ snažil som sa predstaviť si to a sledoval som, ako sa Yashirovi po tmavej pokožke na spánkoch ladne kĺzala kvapka potu.

„U nás v Japonsku to voláme manga,“ pokračoval ďalej vo výklade.

„O tom som počul, je to podobné komixu, nie?“ spomenul si odrazu moj polouvarený mozog.

„Presne tak,“ Yashiro sa odvrátil od okna a usmial sa na mňa. V strapatosti so mnou už mohol súperiť a tričko presiaknuté potom sa mu lepilo na chudé brucho a hruď. Boli sme už na našej zastávke a kým sme vystupovali, naskytla sa mi možnosť celého si ho poriadne obzrieť. Atletická postava na polojaponca celkom vysoká, dlhšie havranie vlasy s ofinou padajúcou do očí a ako bonus moderný štýl obliekania, aký sa u pospolitého mladého ľudu slovenského objavuje len zriedka. Po krátkej súvahe som musel uznať, že ma prinajmenšom určite zaujal. Prekvapil som vás? Moja trieda už dávno moju orientáciu pozná, teda aspoň oni tomu tak hovoria. Pravda je taká, že to proste len neriešim či osoba ktorá sa mi páči je chalan alebo dievča. Odkedy som, po porážke v stávke, pred celou triedou musel pobozkať dvoch chalanov, robia si zo mňa srandu, že som na chlapov. A navyše voľnomyšlienkár a anarchysta.

„Kubo! Už zas máš neskorý príchod!“ prvá hodina s triednou. Už len to mi k šťastiu chýbalo.

„Alékom selám(1), pani profesorka. “ pozdravil som sa jej a obdaril som ju úsmevom á la hakuna matata.

„Netvár sa tak bezstarostne. Dnes so mnou po škole pôjdeš za riaditeľkou.“ oznámila mi triedna a hádam si aj myslela, že ma tým vystraší. Známky som mal dobré, samé dvojky, trojky, tak čo tam po dochádzke?

„Keby sa nepokazil autobus, prišli by sme načas. Šli sme v tom istom,“ ospravedlňoval sa Yashiro aj za mňa.

„To mu už nepomôže,“ odvetila profka škodoradostne a zvýšky sa na mňa pozrela pomstychtivým pohľadom. Ale bola to jej chyba, nemohol som za to, že mala fóbiu z neospravedlnených hodín. Inde by mi to hneď prešlo. Ale pozor! My sme výberová škola – to bola jej odpoveď na všetko.

Po skončení vyučovania som naozaj musel ísť do riaditeľne, tentokrát to už triedna myslela vážne. Riaditeľka však mala súrny telefonát, a tak som musel stáť pred dverami a čakať.

„Snaží sa ťa vystresovať čakaním?“ z pozorovania vtáčikov na strome ma vytrhol známy hlas.

„Yaa… aaa…Yashiro,“ povedal som prekvapene keď som ho uvidel. „Čo ty tu?“

„Idem si dať potvrdiť prihlášku na vysokú,“ odvetil. Opäť hrozilo, že by sme museli byť ticho. Chopil som sa preto prvého, čo ma napadlo.

„Tá manga čo kreslíš… máš to aj tu?“ opýtal som sa ho.

„Hehe, nie je to zrovna manga, len náčrty. Ale áno, väčšinou si to so sebou všade nosím. Prečo?“

„Chcel by som to vidieť. Zaujíma ma ako vieš kresliť, neviem si to vôbec predstaviť.“ povedal som mu.

„Možno inokedy. Teraz sa ponáhľam,“ odpovedal vyhýbavo. Chcel som ho začať presviečať, no otvorili sa dvere a jeho božstvo riaditeľka ma pozvalo do svojho svätostánku. Prešla takmer polhodina, kým ma pustila a chudák Yashiro musel celú tú dobu čakať na chodbe.

„Čo tu ešte robíš?“ spýtal sa ma keď v riaditeľni vybavili aj jeho.

„Čakám na teba. Chcel si mi predsa ukázať tú mangu,“ zarazene sa na mňa pozrela a očividne váhal, čo má urobiť.

„A nevyhováraj sa, že sa ponáhľaš.“

„Naozaj sa ponáhľam,“ vravel nahnevane a chcel odísť, no postavil som sa do dverí a nepustil som ho ďalej.

„Kubo,“ vzdychol si otrávene a pristúpil ku mne. Boli sme rovnako vysokí a asi aj rovnako silní. „Pusti ma, idem na doučko z angliny.“

„Kým mi neukážeš svoju mangu, nikam ťa nepustím,“ odpovedal som zaťato. Chvíľu predomnou nerozhodne stál a nakoniec si vzdychol a vybral z tašky hrubé dosky.

„Požičiam ti to, no prisahaj mi, že si to pozrieš až doma,“ povedal mi a položil mi do rúk dosky plné papierov.

„Super! A kedy ich chceš späť?“ opýtal som sa ho.

„Bol by som rád, keby si mi to vrátil už dnes. Dalo by sa ti ku mne dnes večer prísť?“ súhlasil som, a tak mi dal svoju adresu a číslo a utekal preč. Len čo mi zmyzol z očí zamyslene som sa pozrel na ťažké dosky, čo som držal. Horel som zvedavosťou, no rozhodol som sa, že splním čo som mu sľúbil, a že vydržím až domou.

„Ahoj, brácho,“ pozdravila ma sestra keď som otváral dvere. „Nemusíš sa ani vyzúvať, rovno ti podám smeti. A nezabudni, že máš dnes službu aj v kuchyni, je tam toho už pekná kopa,“ vravela mi škodoradostne ako mi podávala čierne vrece s odpadkami. Nieeee

„Hej, Ema, urob to dnes za mňa, dám ti za to desať eur, čo ty na to?“ snažil som sa hneď vyjednávať.

„Dobre vieš, že ma úplatkami nedostaneš,“ vysmiala ma a zabuchla mi pred nosom dvere. V ten deň som riad odflákol tak ako nikdy pred tým. Nedokázal som už dlhšie čakať. Potom som sa konečne zavrel do svojej izby, hodil som sa na posteľ a začal som rozvezovať šnúrky na doskách. Odkedy sa mi ocitli v rukách, rozmýšlal som čo tam asi nájdem. Roboty? Nejakých super hrdinov podobných tým od Marvelu?

Prvý náčrt ma okamžite presvedčil, že som sa mýlil a chĺpky na šiji sa mi zježili ako mačke. Celkom som skamenel od prekvapenia keď som to videl.

„Tak… teraz si ma fakt prekvapil,“ povedal som ticho sám pre seba. Na čistom bielom papieri boli ceruzkou načrtnuté dve postavy. Jeden z chlapcov ležal na chrbte, oči mal privreté a tváril sa veľmi spokojne. Zdalo sa, že to bolo vďaka druhému chlapcovi, ktorý na ňom ležal, bozkával ho na krku a jednou rukou ho hladil po bruchu. Odložil som náčrt a pozrel som sa na ďalší. Boli na ňom dvaja chlapci ako sa bozkávajú v prázdnom autobuse. Ďalej chalani v sprche a mnoho ďalších, podobných. Nenachádzal som slová. Nikdy by som nepovedal, že sa Yashirovi v hlave preháňajú podobné myšlienky, a aj keď som predtým nikdy mangu nevidel, bolo mi jasné, že kleslí perfektne. Všimol som si, že ani na jednom papieri nebolo dievča.

Došiel som na koniec. Bolo tam plno menších papierov, všetkých možných veľkostí a nakreslená na nich bola vždy len jedna osoba. Niekoho mi ten chalan na papieroch pripomínal, bol aj na väčšine scén z veľkých náčrtov. Nech som sa však snažil akokoľvek, nedokázal som prísť na to, kto to je.

O siedmej mi Yashiro zavolal. Rýchlo som sa prezliekol, zobral som z kúta skateboard a s doskami v rukách som vyrazil. Nebýval ďaleko, len dva bloky od nás a na skejte mi to netrvalo ani päť minút.

„Ahoj. Máš moje dosky?“ privítal ma Yashiro keď otvoril dvere.

„Pravdaže,“ zazubil som sa a prijal som jeho pozvanie aby som šiel dnu. Oblečené mal len krátke nohavice po kolná. Mokré vlasy a uterák okolo krku nasvečovali tomu, že sa nedávno sprchoval.

„Ach, konečne som doma. Dúfal som, že ma dnes môj hyperaktívny učiteľ pustí o niečo skôr, keď je tak horúco. Ale nakoniec bol ešte otravnejší ako zvyčajne,“ sťažoval sa Yashiro, keď ma viedol na balkón, kde ma usadil na široký gauč a ponúkol chladeným zeleným čajom s limetkou. Kým som pil otvoril dosky a starostlivo v nich listoval.

„Dúfam, že si nič z toho nestratil,“ povedal mi.

„Nie, dával som si pozor,“ odpovedal som a nedalo mi, aby som sa hneď nespýtal na chalana, ktorého tak rád kreslí.

„Ty si na to neprišiel?“ začudovane sa na mňa pozrel. Nesúhlasne som pokrútil hlavou.

„Nuž… si to ty,“ povedal ako keby nič a mne pri tom zabehlo. „Ai dakeja ikirare nai…“ začal si ticho spievať a čakal, kým ma prestane drhnúť.

„Čo si to povedal? Ja?“ neveriacky som na neho vyvalil oči.

„Kebyže ťa nepoznám a neviem aký si, tak by som radšej zomrel ako by som sa mal priznať.“ povedal a smutne sa na mňa pozrel. Keď sa nám stretli oči, srdce sa mi pustilo do divokého behu. Zdá sa mi to, alebo mi chce Yashiro naznačiť, že… že sa mu páčim?

„Takto… ma vidíš?“ opýtal som sa ho a naprázdno som prehltol.

„Nie. Ešte ani raz sa mi nepodarilo nakrestiť ťa tak dokonalo, ako ťa vidím,“ odpovedal a v jeho hlase som cítil sklamanie. Zodvihol jeden z náčrtov a kriticky sa na neho pozeral. Potom mi ho podal a povedal: „Tento mám najradšej, pretože sa tu na seba najviac podobáš. No aj tak to stále nie je ono.“

Chlapci ležiaci v perinách sa nežne obímali a jednoduchá plachta im zahaľovala len to najnevyhnutnejšie. Blondvlasý ležal na chrbte, druhý, čiernovlasý, spolovice na ňom a spolovice na posteli. Obaja vizerali tak, že spia. Blondvlások mal hlavu nabok a peramy sa dotýkal čela druhého chlapca. Ten obrázok ma zvláštne upokojoval, a zároveň mi sposoboval divný pocit v bruchu a, prizajme si, aj medzi nohami. Hlavne vtedy, keď som si uvedomil, že ten blonďatý chalan som ja, a ten s čiernymi vlasmi je Yashiro.

„Čo na to povieš?“ opýtal sa ma Yashiro a vytrhol ma tým z hypnotického stavu. Strhol som sa a rozpačito som sa na neho usmial.

„Ja neviem. Myslím, že si to naozaj vystihol,“ odpovedal som. Na tvári sa mu objavil spokojný úsmev. Oblial ma studený pot, aj keď bol horúci večer a zistil som, že sa pozerám do úzkych hnedých očí a neviem s tým prestať. Yashirova tvár zvážnela.

„Kubo…?“ namiesto odpovede som sa k nemu prisunul a odhrnul som mu z očí mokrú ofinu. Rukou som ho pohladil po spánku a líci. Yashiro viac nepotreboval a rýchlo si na mňa obkročmo sadol. Zaplietol som si prsty do jeho vlhkých vlasov na zátylku a nenútene som si ho k sebe pritiahol. Jazykom mi prešiel po perách a keď som otvoril ústa zacítil som ako sa do nich dobýja. Mal mäkké poddajné pery a malý teplý jayzk, ktorého som sa s najväčším potešením dotýkal a láskal ho. Rukami mi zablúdil pod tričko a pomohol mi ho vyzliecť. Potom prerušil vzrušujúce bozky a objal ma. Nežne a zároveň pevne. Obaja sme lapali po dychu a o to viac sme si uvedomovali ako sa navzájom dotýkame. Yashiro si položil hlavu na moje plece a stále ma pevne obímal. Hladil som ho pritom po tmavých vlasoch a bozkal mu ucho a krk. Ticho sa smial a spokojne vzdychal.

„Ya-shi-ro,“ zašepkal som mu do ucha a cítil som, ako mu telom prešla triaška. Znovu sa normálne posadil, rukami mi objal plecia a dlho sa na mňa skúmavo pozeral, asi si ma chcel čo najlepšie zapamätať. Keď sa dostatočne nasýtil pohľadom na mňa, zľahka ma pobozkal a pustili sme sa do ďalšieho kola. Tentoraz sme robili všetko pomaly, vychutnávali sme si každý dotyk, každý bozk a chveli sme sa vzrušením ako deti.

Odrazu sme sa obaja vystrašene strhli. Na zemi pristála taška s nákupom a na nás dvoch zízala hnedovlasá žena.

„Y…Ya…Yashirooo!“dostala zo seba ťažko a dobre že neodpadla.

„Mamiiii!!!? Kedy si prišla?“ vykríkol Yashiro a vyletel mi z náručia ako raketa. Jeho mama si zakryla ústa rukami aby nevykríkla. Stále na nás vyvaľovala oči a pohľad jej behal z jedného na druhého.

„Upokoj sa mami, prosím. Vysvetlím ti to, len nepanikár,“ snažil sa Yashiro upokojiť mamu.

„Už… už je mi dobre. Neboj,“ presviečala ho a oprela sa rukou o kuchynskú linku. Jej pohľad na dlhšiu dobu pristál na mne a potom sa obrátila k synovi so slovami: „To je ten, čo ho stále kreslíš, však? Máš vkus, keby si bol dievča, prešlo by ti to.“

„Ty si sa mi pozrela do nákresov?“ vzplanul Yashiro hnevom.

„Pravdaže, to čo je zakázané vzbudzuje najväčší záujem,“ odpovedala so šibalským úsmevom.

„Á… dúfam, že sa nehneváš… za to ako si nás našla…“ skúšal Yashiro.

„Ach… Najradšej by som z teba vymlátila dušu,“ zasičala nahnevane. „Ale je mi jasné, že by nemalo žiaden význam zakazovať vám to, tak či tak by ste s tým pokračovali,“ vravela zúfalo. V duchu som si vydýchol, že sa na svete našiel aspoň jeden racionálne uvažujúci rodič, a že je to práve Yashirova mama. „Nezostáva mi preto nič iné, len dúfať, že z toho vyrastieš,“ povedala nakoniec a zlovestne sa na mňa usmiala. „A teraz sa ztadeto prac, inak poletíš cez balkón.“

„A-áno,“ vydýchol som vystrašene a letel som ku vchodovým dverám. Yashiro letel za mnou lebo som si zabudol tričo a určite by som zabudol aj na skejt. Vo dverách mi ešte vtisol bozk na rozlúčku a usmial sa na mňa aj napriek tomu, že ho mama trafila cibuľou do hlavy.

„Yashirooo! Zatvor už tie dvere, shannarooo!“

____________

Vysvetlivky

(1) pozdrav v arabčine, význam: pokoj aj s vami