Kapitola 1

Zase raz ležím v posteli a hľadím do stropu. Spánok ma znova obchádza, tak ako už nespočetne krát predtým. A tak len mlčky ležím vo svojej novej izbe, kam som bola tak trochu nasilu nasťahovaná pred niekoľkými dňami a snažím sa nepremýšľať. Kľúčové slovo je snažím sa. Pretože aj tak mi myšlienky blúdia k udalostiam za posledných niekoľko týždňov.

Už vyše mesiaca mi nie je do reči. Vlastne ani pred tým som nebola zhovorčivejšia, ale po tom čo sa stalo pred mesiacom, už šlo všetko pre mňa dole vodou. Odkedy ma ona opustila, celý svet sa rozpadol. Moja vlastná sestra ma dokázala takto zradiť a opustiť ma. Nenapadá mi horší pocit, ako ten keď som vtedy došla po škole domov a našla svoju sestru obesenú v našej spoločnej izbe.

-*-*-*-*-*-

Bolo to popoludnie ako každé iné. Domov som došla ako vždy vyčerpaná a špinavá, ale niet sa čomu diviť. To bola každodenná realita pre mňa a moju sestru, moje dvojča. Už som si zvykla na to, že moji spolužiaci s tým nemienia prestať. Boli sme iné a oni nám to dávali jasne najavo. Keď im to robí radosť, nemôžeme s tým nič urobiť. Kto by nám to aj uveril? Keby sa aj náhodou našiel niekto, koho by to zaujímalo natoľko, aby nám chcel pomôcť, museli by to naším spolužiakom najprv dokázať. A to bolo nemožné.

Hovoriac o mojej sestre. Mala by byť už doma. Po vyučovaní som ju videla vybehnúť z triedy a bežať preč. Aj keby ju dokázali chytiť ako mňa, aj tak by mala byť už doma. Ale byť bol tichý. Až skľučujúco tichý. Odrazu mi nabehli zimomriavky a premkol ma nepríjemný pocit. Snažila som sa ho potlačiť ale márne. Bolo mi na vracanie. Potlačila som to všetko, hovoriac si, že to prejde, že je to len chvíľkové znechutenie mnou samou. Veď by to bola aj pravda. Nenávidela som sa a pohŕdala som svojou vlastnou existenciou. Preklínala som nie len seba, ale aj svoju mamu za to, že ma priviedla na tento odporný svet, kde jeden človek môže robiť druhému len tie najhoršie veci.

Zhodila som svoju školskú tašku na zem a ešte som do nej aj kopla. To bolo jediné vyjadrenie môjho postoja k škole. Ani ja ani moja sestra sme pred nikým nespomínali, čo sa v skutočnosti deje. Nebolo potreba. Čo by sa aj zmenilo? Proti tomu sa nedalo bojovať. Nikto ich spolužiakom nemohol zakázať hovoriť a robiť to, čo robili.

Odkopla som si topánky dakam do kúta. Nestarala som sa, kde skončia. Bolo mi to tak jedno, ako mi bolo jedno, či sa vôbec druhý deň zobudím. Oči mi padli na sestrine topánky. Tak predsa bola doma. No nič. Asi je v ich izbe. Pôjdem za ňou a pozriem sa, čo robí.

Dvere na našej izbe sú pootvorené, čo bolo nezvyčajné. Vždy sme tie dvere zatvárali, aby sme dali všetkým jasne najavo, že nechceme byť rušené. Aspoň vo vlastnej izbe sme chceli byť samy. Aspoň tam sme mohli byť ponechané na pokoji, a nie byť urážané, osočované a niekedy aj horšie.

Otvorím dvere a čo zbadám, mi vyrazí dych. Posteľ bola rozrobená, všade na zemi boli šaty. Ale to nebolo to, čo ma primrazilo k zemi. To, čo mi doslova vzalo dych z pier bola moja sestra. Moja sestra, ktorá visela z lustra uprostred izby na svojom vlastnom opasku. Jej pokožka zmodrala, z pootvorených pier, ešte sa lesknúcich od posledných slín, jej visel jazyk. Ale najhoršie boli jej oči. Jej oči, nasmerované k dverám a teda ku mne, akoby ma ešte aj po jej smrti pretínali a vyčítali mi celý svet.

Padla som na kolená, žalúdok sa mi prevrátil a celý jeho obsah skončil na zemi predo mnou. Znovu som sa teda zoznámila so svojimi raňajkami, keďže som ešte neobedovala, pretože peniaze na obed mi ukradli spolužiaci. Nebol to príjemný pohľad, musím priznať. Ale mne to bolo v tej chvíli jedno. Už mi bolo všetko jedno.

– – – – –

Samovražda. To slovo som za posledných päť dni počula nespočetne krát. Moja sestra, moje drahé dvojča, spáchalo samovraždu. Už nemohla zniesť svoju situáciu a obesila sa. Zo všetkých strán som od dospelých počula slová útechy. Vraj ako musím byť nešťastná, a ako mi musí byť teraz samej smutno. Ale ja som nič také necítila. Nebolo mi smutno. Ani som nebola nešťastná. To čo som cítila, by asi vydesilo všetkých.

Neskutočne som na svoju sestru žiarlila. Zabila sa a nechala ma tu. Podarilo sa jej utiecť pred našimi trýzniteľmi, ale mňa tu len tak nechala. Za to som ju z hĺbky svojej duše nenávidela. Nebol to len prechodný pocit, bolo to oveľa silnejšie. Bola to skutočná nenávisť. Ako nenávisť k najhoršiemu nepriateľovi. Ani k svojim šikanovateľom som necítila niečo také. Pomaly som začala desiť sama seba.

Hľadím na tvár, čo bola identická s mojou, v truhle z tmavého dreva. Neviem čo to bolo za drevo, v tom som sa nevyznala, ale ten tmavý povrch perfektne kontrastoval s jej bledou pokožkou. Bolo to až morbídne krásne. Zaujímavé, ako zriadenci dokázali upraviť moju sestru, že vyzerala ako živá. Akoby len spala.

Ako som tam tak stála, obzrela som sa. Zbadala som aj svojich spolužiakov, ktorý museli prísť z povinnosti. Kde tu sa na ich tvárach objavil úškrn. Ani teraz nemali žiadnu úctu. Pravdepodobne si ani neuvedomovali, že to bola ich vina. Život pre nich zjavne nič neznamenal, a ešte si z pohrebu robili srandu. A vtedy som si nie prvý, ale ani posledný raz želala, aby som v tej rakve ležala ja.

– – – – –

Zase smrdí alkoholom. Odkedy sa moja sestra zabila, mama začala piť. Skrátka a jednoducho to psychicky nezvládla a stala sa z nej zarytá alkoholička. Nepáčilo sa mi to, lebo potom sa správala ako šialená, ale nemohla som s tým nič robiť. Mama vystrela na stoličke a pozrela na mňa svojimi krvou podliatymi očami. „Daj mi fľašu,“ zavrčala na mňa. Bez slova som otvorila skrinku, vytiahla jednu z množstva fliaš alkoholu, čo tam stáli a podala som jej ju.

Matka si ju vzala, rýchlo otvorila a hneď sa z nej začala piť, až jej z kútika úst začalo tiecť až na krk. Nechutné. Bola taká spitá, až sa začala správať ako zviera. Keď fľašu konečne položila, polovica obsahu bola preč. Zaujímavé ako dokázala piť alkohol, akoby to bola voda. Ale na druhej strane, možno to pre ňu aj bola voda.

Znova sa na mňa pozrela. A zrazu na moje líce dopadla jej ťažká dlaň takou silou, až ma to zrazilo z nôh. Padla som k zemi. Pozriem hore a vidím mamu, ako nado mnou stoji a mierne sa kníše. „Je to tvoja vina,“ zašomrala vo svojej opitosti, „Len kvôli tebe sa tvoja sestra zabila.“ Znova siahla po fľaši a odpila si z nej. „Už to s tebou nemohla vydržať, tak sa radšej obesila,“ pokračovala mama. Ani som sa nepohla z tej zeme. Len by som to zhoršila. A mama len pokračovala v jej monológu, „Ešte aj tvoj otec od nás odišiel, lebo nezniesol pohľad na teba…“ Jej slová ma zraňovali, ale oči som mala suché. Vyschli mi, keď ma moja sestra opustila.

Vtedy mi noha pristála na bruchu a ja som sa od bolesti schúlila. Zalapala som po dychu, ale už znova dopadali ďalšie údery. Moja mama už ani nehľadela na to, kde ma udrie. Len som si zakryla rukami tvár, aby som na nej nemala príliš modrín. Nevedela ako dlho trvalo, ale nakoniec sa mi zatmelo pred očami a ja som sa vnorila do temnoty.

-*-*-*-*-*-

Nakoniec ľudia zistili, že moja mama sa žiaľom pomiatla, a bola poslaná na liečenie. A ja som musela ísť bývať k babke. Babka bola síce milá, ale neustále sa ma vypytovala na to, čo sa stalo. A ja som o tom nechcela hovoriť. Nie teraz. A možno o tom ani nikdy nebudem chcieť hovoriť.

Pomaly som sa prevalila na bok a pozrela na hodinky. Ich červené čísla žiarili do tmy. Bolo tri tridsaťpäť ráno. Príliš neskoro na to, aby som bola hore, a príliš skoro na to, aby som vstávala. Nevedela som, či je to zle, alebo dobre. Nechcela som vstávať. Ráno som totiž musela ísť do novej školy. Starká mi síce hovorila, že to bude pre mňa nový začiatok, ale ja som vedela, že sa aj tak nič nezmení. Zase budem iná od ostatných a zase si na mňa zasadnú. Bol to nekonečný kolotoč, z ktorého sa nedalo dostať.

Neviem, či som tam tak ležala len pár minút alebo dlhšie, ale mne to pripadalo ako celá večnosť. Vstala som a pomaly som prešla k oknu. Otvorila som ho, aj keď v tomto ročnom období bola vonku neskutočná zima, ktorá zachádzala človeku pod kožu až do kostí a menila ho na ľudský cencúľ. Mne to však nevadilo. Necítila som ten chlad. Keď už niečo, tak teraz bola moja pokožka taká studená, ako som sa ja cítila v vnútri.

Vonku bola tma, okolie osvetľovalo len niekoľko pouličných lámp, ktoré žiarili v čiernej temnote noci svojim naoranžovelým svitom. To svetlo doslova obaľovalo všetko naokolo do svojej farby a privlastňovalo si to. Robilo veci inými ako boli cez deň. A možno ich vytváralo a to čo bolo ponorené v temnote vôbec neexistovalo.

Zhlboka som sa nadýchla toho mrazivého vzduchu. Pľúca síce trochu protestovali pred takým útokom, ale ja som to ignorovala. Teraz by som mohla všetko ukončiť. Stačilo by mi len vyliezť na parapetu a jeden mali krôčik do neznáma. Vnorila by som sa do tej temnoty, čo ma čakala len pár metrov odo mňa, a možno by som prestala existovať, tak ako práve teraz neexistovali všetky tie predmety mimo toho umelého svetla malých nočných sĺnk tohto obrovského mesta, kam som bola nútená sa presťahovať.

Avšak napokon som okno zatvorila. Keby som aj skočila práve teraz, tak pád z tretieho poschodia by ma asi nezabil. Ja som chcela niečo, čo by bolo stopercentné. Keď už by som do toho išla, tak predsa nie len do pol cesty, však? Ďalšiu možnosť by som už pravdepodobne nedostala.