Kapitola 1

Kráčam popri rieke. Nikto sa na nej neplaví ako zvyčajne. Priložím si ruky k ústam a dýchnem na ne, aby sa aspoň trocha zohriali. Nič. Smutne vzdychnem, utiahnem si šál trocha silnejšie,  na ruky si stiahnem rukávy bundy a idem ďalej až domov. Nikto ma tam nečaká. Ocko? Zomrel. Mama? Zomrela keď som bola malá. Kamaráti? Sú Vianoce. Každý je v cechu, s rodinou alebo inými kamarátmi. Aj tak, nikto si ani nevšimol že som odišla z cechu. Čo už. Domáca je momentálne preč. Ani tá so mnou nebude na Vianoce.  Celý cech sa zabáva ,ale ja na to proste nemám náladu. Nie teraz.  Zábava zahrňujúca hry a podobné veci ma teraz vôbec neláka. Začalo snežiť. Podvihnem hlavu k oblohe a malá snehová vločka mi pristane na nose.  Moje hnedé oči sledujú bielu hmotu , čo sa snaží pochovať celú krajinu pod seba.

***

„ Oi, Natsu! Čo to tam robíš?!“ zakričí na ružovo-vlasého  chlapca Gray, ktorý stojí za ním a sleduje ako dračí mág niečo alebo niekoho hľadá.  Opatrne podíde k Natsuovi aby sa s ním mohol pustiť aj na Vianoce do bitky. Vidí to ako dobrú šancu mu dvihnúť náladu, prečo to neskúsiť keď ho ignoruje?
„ Gray-samaaa!!“ zakričí modro-vlasá dievčina v pozadí a rozbehne sa s otvorenou náručou, vo vianočnom kostýme za Grayom.
„Oi, oi!“ skomentuje keď sa naňho Juvia v extra krátkom vianočnom kostýme bez ramienok vrhne a pritlačí sa naňho. Nemal náladu na to šialené dievča a ešte k tomu v krátkom červenom kostýme, čo tvoril prakticky iba korzet a na okraji trocha bielej kožušiny. To by už naozaj radšej pomáhal tomu ohnivému idiotovi s hľadaním!
„Gray-samaa! Nechajte Juviu vám pomôcť v hľadaní!“ povedala, pričom poprsím útočila na Grayovu ruku. Automaticky ju začal od seba odstrkovať, čo sa Juvii vôbec nepáčilo a tak objatie spevnila.

Natsu absolútne ignoruje tých dvoch za sebou. Naďalej niečo hľadá, niečo v cechu chýba, ale čo? Erza v podobnom kostýme ako Juvia tu je. Otravný Gray tiež. Happy, Lily, Charle tiež. Wendy baviaca sa s Levy, tie.  Makarov a Kana spolu popíjajú pri pulte.  Všetci tu sú. Tak čo chýba? Prečo má Natsu pocit, že niečo nie je v poriadku?

***

Tmavá izba, svetlo ide iba z osvetlenej ulice. K hrudi si dievčina pritláča malého hviezdneho ducha . Obzrie sa po dome. Prečo si vôbec dala toľko práce s výzdobou bytu? Vianočný stromček je ozdobený, no nie je zapnutý. Darčeky pre kamarátov na stole, no nejde za nimi. Radšej ich im dá až zajtra. Nechce zničiť dobrú náladu v cechu.  Sediac na posteli si obzerá vlastnú izbu. Vážne, načo sa snažila? Nikto si nevšimol že odišla. Nevšimol si ju ani ten, od ktorého to najviac dúfala.
„Život je hnusný…“ povzdychne si, položí malého hviezdneho ducha na posteľ a presunie sa k písaciemu stolu.

Búchanie na dvere? Rozospatá hnedooká dievčina dvihne hlavu zo stola a rozhliadne sa po izbe.
„Koľko je hodín?“ zaznie jej prvá otázka po prebudení.  Rozospato sa pozrie na hodinky.
„Len pol ôsmej, čo?“  povzdychne si. Postaví sa a poberie sa k dverám otvoriť osobe dole pri dverách.

„Eh? Čo? Nikto tu nie je?“ pozerá sa hnedooká dievčina pred dvere, na malí ozdobený darček.  Vianočný darček? Od koho?  Zdvihne darček a zasa sa zatúla do svojej izby.
„Od koho to asi tak je??“  povie hnedooká dievčina, položí balík na stôl a začne opatrne dávať dole ozdobný obal.

„Eh? Šaty?? Kto by mi posielal šaty?“ zadiví sa dievčina a začne dávať dole ešte jeden, priesvitný obal. Vypadne malí lístoček ktorý dievčina zdvihne a začne si ho čítať nahlas.
„Lucy-chan, posielam ti tvoj vianočný darček. Snáď vieš ako si ho užiť a pri kom <3 , Mira-chan.“ Prečíta nahlas , podvihne plecami a položí malí papierik s textom na stôl. Vezme oblečenie čo jej Mira-chan poslala a ide si ho vyskúšať.

„Č- č to má byť?!“ skríkne blondínka momentálne už v krátkom vianočnom kostýme. Krátky červený kostým s čiernymi, sieťkovanými silonkami a bez ramienok. Na okrajoch zdobený bielou, jemnou kožušinkou , dlhými bielymi rukavičkami a ako ozdobou na hlavu, malou červenou čiapočkou zakončenou bielou guľkou.

***

Dobrá nálada koluje po celom cechu. Vianočná zábava sa pomaly chýli ku koncu a len Natsu sa nezabáva. Obzerá sa po celom cechu a niečo hľadá.
„Natsu, čo sa deje?“ pribehne k nemu dievčina s krásne červenými vlasmi. Áno , Erza.
„ Erza, nezdá sa ti, že tu niečo chýba?“ opýta sa Natsu, naďalej obzerajúci sa po cechu.
„Keď o tom tak hovoríš,  myslím že áno. Ale skôr niekto, nie? Nevidel si tu niekde Lucy?“
„Lucy? Ona tu nie je?“ s prekvapením a miernym sklamaním vyhŕkne svoju otázku.
„Nie, odišla už dávnejšie, prečo? A vôbec, čo tu hľadáš?“ Natsu jej na túto otázku však už neodpovedal. Zvrtol sa na podpätku a uháňal smerom k východu.
„Nátsuuuuu?????“ vyhŕkne opitá hnedovláska, Kana a vrhne sa Natsuovi okolo krku.
„Kam to bežíííš?? Zábava sa ešte len začína!!“ pokračuje vo svojej otázke s pivom v ruke ktorý rozlieva všade na okolí, aj na Natsua.
„Natsuu!! Môžeš mi tu s tým pomôcť? Ideme rozdať darčeky!“ zakričí Lisanna. Oblečená v krásnych červených šatách, dlhé biele rukavičky a vianočná čiapka na nej vyzerajú naozaj úžasne.

Natsu nemá na výber. Buď sa vybrať za Lucy s opitou Kanou na krku ktorá by vrieskala na celú ulicu a ignorovať Lisannu, alebo sa potom neskôr nepozorovane odísť na Lucy. Radšej tá druhá možnosť, pri tej nikoho nenaštve. Povzdychne si a vyberie sa za Lisannou ktorá stojí s veľkých hnedým vrecom pri vianočnom stromčeku.

***

Hnedooká dievčina stojí pred zrkadlom a obzerá si nové oblečenie ktoré jej poslala Mira-chan. 
„Nie je to zlé, ale… A vôbec, pri kom by som ho mala použiť?!“  sťažuje si dievčina vo vianočnom kostýme pred zrkadlom.  Po chvíli sa jej kostým však začne páčiť a začne v ňom robiť rôzne pózy. Veď, prečo to nevyužiť? Zastaví sa v jednej póze, posmutnie , zloží ruky z mačacej pózy a prejde sa k stoličke. Sadne si na ňu a začne ďalej písať svoj román.  Po chvíli položí pero, zakloní hlavu a padne na ňu únava. Zatvorí svoje hnedé oči a zaspí.

***

„. . . Tak počkať, prečo musím mať toto oblečené?!“ zvrieskne Natsu protestne na Lisannu , ktorá ho navliekla do veľkého červeného kostýmu.
„Lebo sú Vianoce! A ideme rozdávať darčeky!“ odpovie Lisanna Natsuovi a pohrozí mu prstom pred tvárou.  Natsu povzdychne nad červeným kostýmom, veď, nemá na výber, nie? Na príkaz Lisanny si prehodí veľké, ťažké, hnedé vrece cez plece a vyberie sa spolu s Lisannou, Charle, Happym a Lilym , ktorý boli oblečený ako soby do hlavnej sály cechu.

„Minna! Ideme rozdávať darčeky!“ zvrieskne Lisanna na celý cech aby upútala ich pozornosť.  Natsu smutne a zároveň zahanbene podíde k Lisanne a za ním cupkajú poslušne Happy, Charle a Lily. Gray sa hneď ako uvidel Natsua musel potichu zasmiať.  Neodpustil by si, keby to neurobil.
„Oi! Nesmej sa!“  zvrieskne Natsu , už samozrejme so zapálenou rukou v útočnej póze.

***

Malý hviezdny duch zoskočí z postele, podíde k neosvetlenému vianočnému stromčeku . Chvejúc sa naňho smutne pozerá. Obzrie sa, pohľad zastaví na svojej spiacej majiteľke. Pousmeje sa , pribehne k svetielkam na stromčeku a pomaly každú zapáli. Stromček začne nádherne svietiť rôznymi farbami.  Hviezdny duch urobí pár krokov dozadu a hrdo sa pozrie na svietiaci stromček.

Otočí sa smerom k spiacej majiteľke, pousmeje sa, zakýva na rozlúčku aj keď vie, že ju nevidí a vráti sa späť do sveta hviezdnych duchov.  V izbe zostáva už len krásne svietiaci stromček ktorý zdobí celú izbu rôznymi farbami ktoré padajú na steny, svetlo z osvetlených ulíc a spiaca dievčina.

***

„Dobrá práca , Natsu!“ pobúcha Erza sediaceho Natsua na schodoch.  Natsu ju ani nevníma, samozrejme červenovláska si toho všimne.
„No nič ja už idem, maj sa!“ povie červenovláska Erza na rozlúčku a poberie sa von. Pomaly každý odchádza, aj opitá Kana.  Vysmiata Wendy ide za Charle vysmiata od ucha k uchu. Happy si išiel nájsť rybu k večeri a Gajeel s Lilym už dávno odišli. Smutne sa postaví a odíde z cechu tiež.

Kráčajúc v chladnej noci po ulici kde niet nikoho. Zdvihne zrak a pozrie sa na veľké hodiny na kostole.
„ To už je pol noc? Kto vie či je ešte hore…“ povzdychne si, založí ruky do vreciek a kráča ďalej, ani nevie kam.  Proste ide, kam, to sám nevie.

Zase stojí pred tým domom. Prečo tam ide vždy, keď nemá kam ísť? A hlavne, prečo chce tak strašne vidieť osobu, bývajúcu v tom dome?  Povzdychne si.
„Pôjdem ju aspoň pozrieť!“ povie si veselo a podíde k dverám. Už, už ide zaklopať keď v tom si spomenie koľko je hodín.
„Asi už spí, čo?“ skloní hlavu so smutným úsmevom na tvári. No aj tak ju chce vidieť. Aspoň na malú chvíľu a potom odíde.

„Tak počkať… Čo tu vlastne stváram?!“ položí si sám pre seba otázku Natsu pred oknom.  Chcel ísť za Lucy… Ale veď je už po pol noci! Môže predsa prísť aj zajtra! A hlavne, čo keď na ňu nechtiac stúpi a zobudí ju, keď sa bude snažiť dostať do domu?!
„Ale, nezdá  sa že by už spala…“ pritlačí sa k oknu a snaží sa v posteli nájsť blond vlasy.  Však na jeho smolu okno pod jeho váhou povolí a on vpadne hlavou napred do domu. Tvárou spadne na posteľ.

„Gomen nasai! Gomen nasai!“ vyskočí z postele a začne opakovane hovoriť prilepený na zem.  Prestane však, keď si uvedomí, že v posteli nikto nie je. Kde môže teraz už len byť??

Odkryje posteľ a v nej nikto. Porozhliadne sa po izbe. Svietiaci vianočný stromček, vianočná výzdoba a… Spiaca dievčina v klbku schúlená na stoličke.  Pousmeje sa nad situáciou. Nečakal že by Lucy zaspala na stoličke. A hlavne nie ´v takomto oblečení. Prečo sa do toho obliekla? Podíde k spiacej dievčine opatrne ju vezme do náručia pričom jej z hlavy spadne vianočná čiapka. Presunie sa s ňou k jej posteli a opatrne ju do nej položí. 

Skláňa sa nad spiacou Lucy. Milo sa usmeje a odhrnie jej blond prameň vlasov preč z tváre.
„Je roztomilá keď spí…“ zašepká si pod nos a zaškerí sa tým jeho typickým úsmevom. Chystá sa na odchod keď v tom ho v niekto chytí za látku na tričku.

***

Chladný vietor  v jej izbe ju donúti sa zobudiť a jej hnedé oči.  Nad ňou skláňajúca osoba ktorá sa chystá na odchod. Čo to má byť? Nie, lepšie. Kto to je? Nech nejde preč! Dievčina chytí Natsua za kus látky na tričku. Pomaly sa posadí a pretrie si oči.
„Mmm… Natsu?“ znie jej prvá otázka na chlapa v okne.
„L-Lucy?! Zobudil som ťa?“ spýta sa Natsu trocha neisto, ak áno, môže od nej čakať výprask, ak nie, výprask dostane za to, že jej zasa vliezol do domu. Lucy pustí Natsuove tričko a porozhliadne sa okolo seba.

„Ako som sa dostala do postele? A prečo svieti ten stromček?“ spýta sa zaspato Lucy.
„ Gomen, spala si na stoličke, tak som ťa preniesol do postele…“ odpovie Natsu ktorý sa následovne začne trocha červenať. Sadne si na okno a čaká na jej reakciu.
„Ďakujem…“ odpovie Lucy  s malým rozospatým úsmevom na tvári , trocha červená.
„Inak, čo tu vlastne robíš?“ spýta sa Lucy už trocha viac pri vedomí.
„Eh… No…. Ja…“ znie jeho odpoveď.  Lucy nechápavo pozrie jeho smerom a snaží sa mu pozrieť do očí. Márne. Sklonil hlavu tak aby mu do nich nebolo vidieť a odvrátil hlavu iným smerom.
„…chcel som ťa vidieť…“ zamrmle Natsu potichu pod nos.
„Čo? Prepáč, nepočula som ťa dobre.“ Odpovie Lucy s nevinným a mierne spýtavým výrazom.

„Chcel som ťa vidieť!“ povie už hlasnejšie Natsu po nejakej tej chvílii.
„Eh…?“ to jediné sa v tej chvíli dokázalo Lucy vydrať z hrdla. Nečakala že by Natsu niečo podobné povedal. Normálne povie, že sa nudil, že  nevedel zaspať doma alebo niečo podobné.
„Ja už radšej pôjdem…“ povie Natsu so sklonenou hlavou a postaví sa na odchod cez okno. Čo má Lucy urobiť?! Nechce aby Natsu odišiel! V rýchlosti ho zase chytila za kus látky.
„P- počkaj! Em…“ povie v rýchlosti. No do frasa… a čo teraz? Sprosto pozerá na Natsua a Natsu s nechápavým výrazom zas na ňu. To je teda situácia! Pomyslí si…

Chvíľu na seba nemo pozerajú. Na to Lucy pustí Natsua, zoskočí z postele a prejde sa ku stromčeku na druhej strane izby.  S nechápavým pohľadom, netušiac o čo sa jedná, na ňu hľadí Natsu.  Opäť si sadne na okno a čaká, čo sa bude diať ďalej.  Lucy, ktorá sa chvíľu hrabala v ozdobených darčekoch vytiahne jeden, postaví sa a pobehne smerom k Natsuovi. Lucy podá obalený darček Natsuovi. Natsu pomaly vezme do ruky darček a nechápavo sa pozrie na Lucy.
„Šťastné a veselá Vianoce, Natsu!“ povie a milo sa usmeje.
„A-arigatou…“  povie Natsu a neubráni sa začervenaniu. Veď, dievča ktoré má rad, mu práve dalo vianočný darček! A on pre ňu nič nemá…
„Gomen…“ odpovie potichu a skloní hlavu.
„Eh?“
„Ja pre teba nič nemám…“  zdvihne Natsu hlavu s trocha smutnou grimasou a poškrabe sa vzadu na hlave.
„Nie, nie, to nevadí!“ odpovie Lucy s nemotorným úsmevom na tvári a pred sebou pokýva rukami , na znak toho , že jej to Naozaj nevadí. No aj tak to Natsuovi nepríde fér.  Aj by vedel, čo jej v rýchlosti dať ale… Aká bude jej reakcia na to? Má to skúsiť, alebo radšej riskovať  to, že už s ním nikdy neprehovorí? Alebo sa jej má najprv spýtať? Čo má robiť? Tak veľmi ju má rád, že sa bojí, že ju stratí…

Lucy pozrie na Natsua. Aj tak vyzerá že mu to je ľúto…  Musí sa nad tým zasmiať. Už len myšlienka na to, že by Natsuovi mohlo byť ľúto niečo podobné… Veď má Lisannu, nie? Natsu na ňu nechápavo pozrie. ‚ Čo je tu smiešne? ‚
„Eh? Deje sa niečo? Mám niečo na tvári?!“ oženie sa rukami okolo tváre a snaží sa nájsť na svojej tvári niečo, čo by tam byť nemalo.
„Nie, nie, prepáč, len ma niečo napadlo.“ Povie Lucy s úsmevom a objíme Natsua.

‘Eh?! Čo sa to, do frasa, deje?! Prečo ho Lucy objíma?!‘ pomyslí si Natsu celý červený.

Po chvíli si Lucy zistí čo robí. Odtrhne sa od Natsua so slovami prepáč. Natsu na ňu, trocha neprítomne, pozerá a snaží sa zistiť čo sa pred minútou stalo. Keď mu to konečne docvakne, trhne sebou a poriadne sa celý červený pozrie na Lucy. Čo to malo presne znamenať? Je šťastný, ale zároveň nevie, čo má na to povedať. Dievča ktoré má rád, ho len tak objíme. Nie je to divné? Každopádne, dodalo mu to odvahu, urobiť vec, ktorú chcel už dávno, veľmi dávno, no bál sa, že to bude jeho posledná vec pri Lucy.

„Lucy…“ povie Natsu hľadiac na Lucy. Lucy stuhla. Ešte nikdy nevidela Natsua pozerať sa na ňu takto.  Uprene jej hľadel do očí, na tvári bol mierne červený.  Mal nahodenú vážnu tvár. ‘O čo mu ide? ‘  pomyslela si Lucy a čakala, čo bude robiť ďalej.

„Lucy… máš ma rada?“ vyletelo z chudáka Natsua bez rozmýšľania. ‘Čože? Čože sa to spýtal?! Či ho mám rada?! ‘  očervenela Lucy sediac pred Natsuom na posteli.
„Eh… no… ja … j- ja som to tak nemyslel! Myslel som.. no…“  snažil sa svoju vetu vysvetliť Natsu.
„Mám!“ odpovie Lucy celá červená so sklonenou hlavou.
„Eh…?“ bola Natsuova nechápavá otázka.
„Mám! Mám ťa rada!“ zvrieskne Lucy na Natsua.

Natsu sa potešil ako pes novej hračke, alebo ako malé dieťa pre nový bicykel. ‘Má ma rada! ‘ skríkol samou radosťou v duchu.  Spadol mu kameň zo srdca. Dievča, ktoré sa mu páčilo, už snáď aj keď ju hneď prví krát stretol, mu teraz povedalo že ho má rado! Na tvári sa mu objavil obrovský úsmev spolu s miernou červeňou na lícach.

S nadmiernou radosťou sediacu dievčinu pred sebou silno objal. Tá bola úplne mimo, prečo ju objíma?  Bolo to tak príjemné, ale, prečo? Prečo ju objímal? A ešte k tomu tak pevne, ako keby ju už nikdy nechcel pustiť.  V miestnosti zavládlo ticho.
„Aj ja ťa mám rád…“ pošepkal jej Natsu potichu do ucha čím prerušil ticho v miestnosti.

Lucy stuhla. ‘On mi práve povedal že ma má… rád? ‘ položila si sama pre seba v duchu otázku Lucy. ‘Nesplietol sa? Veď, sme spolu v týme, nie? ‘ rozmýšľala Lucy v duchu. Očervenela až v tej chvíli, keď si pomyslela, že by to mohol myslieť vážne.

Natsu sa od nej pomaly odlepil. Ruky si položil na jej ramená a spolu s obrovským úsmevom na tvári sa na ňu zaškeril.
„Už mám pre teba darček!“
Po tejto vete sa k Lucy nahol a jemne priložil svoje pery na tie jej.  Lucy takmer vypustila dušu. Lepší vianočný darček snáď ešte nikdy nedostala.  Natsu sa na chvíľu odtrhol, pozrel na Lucy, usmial sa a zase jej dal jemný bozk na ústa. Lucy sa poddala a Natsuovi sa podarilo bozk prehĺbiť.  Natsu povalil Lucy na posteľ pod nimi.  Jazykmi sa začali navzájom pretláčať a tak sa tiež navzájom začali oberať o vzduch.

„Vy sa máte radi…“ povedala modrá mačka ktorá stála v okne s rybou v ruke a snažila sa nepustiť na celý dom ohlušujúci smiech. Lucy aj Natsu skoro dostali infarkt. Rýchlo sa od seba odtrhli a obaja sa posadili celý červený až po končeky vlasov vedľa seba.  Happy tam začal do Natsua hustiť nejednu otázku na to, čo s Lucy robil a vôbec, chcel robiť. A hlavne otázky na to, prečo s ním nešiel hľadať rybu.

Natsu a Lucy pri výsluchu Happyho po sebe pohadzovali očkom. Už trocha menej červený.  Nechcelo sa im počúvať Happyho otázky a už vôbec sa im nechcelo na nich odpovedať. Najradšej by pokračovali v tom, kde skončili.

Sami nevedeli, kde by to najradšej až dostali, ale, Natsu jej dal len polovicu z darčeka, nie?