Kapitola 1

Deň ako každý iný. Letné prázdniny. Obloha mierne zamračená… Slnko pečie tak, že keby ste rozbili vajíčko na chodníku, v momente máte omeletu. Dievčina s dlhými hnedými vlasmi zopnutým nahor sedela na gauči pred televíziou. Znudene prepínala kanáli. Mladší brat ležal vedľa nej… presnejšie, na nej. Hlavu mal spokojne položenú na jej nohách a sledoval mihajúce sa programy. Zastala na televíznych správach. Brat ju začal prehovárať nech prepne na rozprávky… šťuchal ho nej, triasol ňou, no ona ho nevnímala.  Nemo hľadela do televízie. Prehodili na novú správu, ktoré bolo prakticky varovanie…

„Prosíme ctených divákov, aby si vonku dávali väčší pozor. Z vezenia utiekol masový vrah  ktorý bol pod prísnym dozorom polície. Polícia po ňom však naďalej pátra!“

Mmmm… pomyslela si. Tak nájomný vrah, čo? Aspoň bude sranda… po tejto myšlienke znudene prepla na ďalší kanál…

Po niekoľkých dlhých a nudných hodinách prišli domov ich rodičia. Matka vyzerala znepokojivo a Otec tiež. Deti nechápali.
„Počúvajte, dnes z väznice ušiel jeden zlý vrah… Prosím, nevychádzajte z domu kým sa nechytí, dobre?“ prosila mama deti. Tie len ticho prikývli. Nevedeli, že ten vrah  ktorom hovorili v televízii utiekol v väznice v ich meste… Áno, ich mama pracovala ako dozorkyňa vo väznici a otec ako policajt. Úžasná rodina, však?

***

Prešiel týždeň a vraha ešte stále nechytili…  Modrú oblohu začínali začierňovať tmavé mračná. Konečne dážď. Netrvalo dlho a vonku sa spustila letná búrka. A nehodlala sa skončiť tak skoro… Podľa predpovedi počasia by malo pršať ešte aj v nasledujúce tri dni. Dievčina, ktorá stála pri okne si povzdychla. Kým sa ten vrah nechytí, má s bratom prakticky po prázdninách. Ostatné deti na tom neboli inak. Aj ich rodičia im zakázali chodiť von. Po uliciach cez deň nikto nechodil… Ani starý ľudia, nikto, len rodičia ráno do práce a večer späť.

Zo zamyslenia dievčinu prebudilo až niečo tmavé, čo sa mihlo na ulici. Zaostrila zrak, no cez ten lejak vonku nebolo nič poriadne vidieť. Povedala si, že sa jej to asi len zdalo. Tma bola ako v podvečer, zatiahla žalúzie, zapálila svetlo a s bratom si sadli ku televízii, čakajúc na rodičov.

***

Konečne bolo osem hodín večer a rodičia už boli dávno doma. Rozprávali sa a chystali sa všetci pomaly do postele. Malý brat už dávno spal. Dievčina ešte pobehovala po dome. Bola nervózna, ostatne tak, ako každý večer odkedy ten vrah utiekol. Bála sa. Mala pocit, že ich odvtedy niekto sleduje. No dávala to za vinu svojej veľkej fantázii. Rodičia sa už postavili na odchod do postele. Dievčina sa za nimi neochotne vybrala hore schodmi do svojej izby, aby sa mohla ponoriť do ríše snov.

Ťap, ťap, ťap… bolo počuť niekoho chodiť dole. Dievčina nespala. Perinou bola zakrytá až po uši. Tie zvuky ju zobudili a vôbec sa jej nepáčili. V hĺbke svojej nevinnej dušičky dúfala, že to bol brat, alebo mama, ktorá šla dole na WC.

Škvŕ, škvŕ, škvŕ! ozvalo sa škrípanie schodov vediacich hore. Dievča ležalo vo svojej posteli, takmer nedýchalo.  Bála sa. Ešte nikdy nepočula nikoho chodiť po dome keď si už ľahli spať… Vykukla spod periny a pozrela sa na digitálne hodinky na stole. Ukazovali jedenásť dvadsaťtri. Pokúsila sa zaspať. Myšlienky jej sprevádzala hrôza a strach. Nechcela myslieť na to, čo by to mohlo chodiť po ich dome. Zavrela oči a zaspala.

Bum! Hlasité tresnutie hrncov na dolnom poschodí ju vytrhlo zo spánku. Prudko sa posadila na posteľ a vybehla z izby. V dverách sa však zarazila. Videla pred sebou krv. Čerstvú krv. Krv, vedúcu z izieb jej rodičov a jej mladšieho brata. Kolená sa jej roztriasli. Čo mala robiť?! Potichu prechádzala popri krvavej stope. Otvorila najprv dvere mladšieho brata. Posteľ bola celá od krvi. Zreničky sa jej zúžili od strachu. Trasúcimi nohami prešla k izbe jej rodičov. Pomaly otvorila dvere a naskytol sa jej hrôzostrašný pohľad. Takmer celá izba bola od krvi jej rodičov. Na posteli ležali ich telá bez hláv. Na lustri zavesené ich hlavy. Urobilo sa jej zle od žalúdka pri pohľade na kvapkajúcu krv dole z lustra. Vybehla z izby do svojej.

Vzala perinu a schovala sa pod stôl. Zakryla sa do celá do periny. Stôl bol bokom od dverí, takže ju bolo potom ťažké zbadať. Zdola začula niekoho ťahaví hlas.
„Soo-raaa…“ kričal niekto z dola. Striasla sa. Bolo to jej meno. Niekto neznámi volal jej meno. Hlas nepoznala. Bála sa. Triasla sa pod stolom a snažila sa tajiť dych.

Začula škrípanie schodov. Vrah šiel k nej hore. Počula, ako sa pomaly približuje k jej izbe. Kvapky hlasito dopadali na okno a vonku dunel vietor, keď vrah vstúpil do jej izby.  Blížil sa k nej. Prestala dýchať. Čo budem teraz robiť?! Čo mám teraz robiť?! Mami, ocko, niekto, pomoc! Prosím! prosíkala v duchu.
„Sooo-raaa…“ počala zaje jej meno. Vyslovoval ho ťahavo, nechutne milo. Ako pedofil ktorý chce nalákať dieťa do auta na cukríky alebo wi-fi pripojenie.  Vrah zastal pri jej tvári. Zdesene hľadela do tmavej tváre. Nevidela do nej. Držal niečo oválne v jednej ruke a v druhej niečo ostré. Typovala sekeru… Blesk preťal oblohu a osvietil celú jej izbu. Osvietil aj vrahovu tvár. Síce na malú chvíľu, no jej to pripadalo ako večnosť.

Psychopatický úsmev, vyškerený od ucha k uchu. Zúžené zreničky. Mastné hnedé vlasy. Nekonečné kruhy pod očami. V jednej ruke držal bratovu hlavu. Kvapkala z nej krv. V druhej krvavú vražednú zbraň- sekeru.

Blesk prestal osvetľovať jej izbu a potom počula len tichý šialený smiech, cítila niečo ostré na krku a…. a potom už nič. Hodiny odbili nový deň. Presne nula nula. Psychopatický vrah vyvraždil zas raz celú rodinu. Dom našli ráno v plameňoch. Po vrahovi ani stopy. Doteraz sa po ňom pátra… kto bude ďalšia jeho obeť??