Kapitola 1

Deň ako každý iný. Dievča- naša hlavná hrdinka, sedela za počítačom a premýšľala, čo robiť. Mali prázdniny. Veľkonočné prázdniny. Úprimne, mala práce nad hlavu. No nič z toho sa jej nechcelo robiť. Mala pre ľudí kresliť obrázky, písať poviedky na stránky, vytvárať videá a písať domácu úlohu. Napísať vlastný príbeh na tému: Denník. Oh! Už len tri dni do konca prázdnin a ja som ešte ani nezačala! pomyslela si. Miesto toho, aby si sadla za počítač a začala písať, si ľahla na posteľ a začala si hádzať loptičku nad hlavou. Typický teeneger. Loptička jej po troch vyhodeniach padla na hlavu a následne spadla na zem. 

Ležala na posteli a hľadela na skrinku nad jej hlavou. Povzdychla si. Bola priveľmi lenivá posadiť sa a skloniť sa pre loptičku. Prevalila sa na bok a po chvíli, aj napriek času na obed, zaspala.

Zobudila sa až o niekoľko hodín na pouličný vreskot a na sirény. Spokojne sa posadila, pretrela si oči a zívla. Ignorovala hluk okolo seba a aj to, že nikto nie je okrem nej doma, ani pes.  Natiahla ruku ku stolu pre mobil. Pozerala na čas a chcela vedieť, čo sa deje. Naťukala kód na odomknutie mobilu  a prvé čoho si všimla, bolo to, že nie je ani signál a taktiež žiadne pripojenie na wi-fi.

„Nieeeee! Žiadne wi-fi!!  Načo mi je teraz počítač?!“ začala prepadať panike z nedostatku internetu.  Obrovské tresnutie a červená žiara z vonku, ktorá sa dostala cez zatiahnuté žalúzie do izby ju prinútili podísť k oknu a pozrieť sa, čo sa deje.

Obrovské stroje s tvárami bojovali proti ďalším a ničili mesto naokolo.  Škôlka ktorá bola oproti bloku našej hrdinky bola celá zničená. Stromy horeli a ulička medzi jej blokom a škôlkou bola zasypaná troskami domov. Jeden obrovský prístroj odhodil druhý priamo na dievčinu. Tá sa schovala pod stôl. Je toto vôbec možné?! Čo sa to tu do pekla deje?!  

Obrovský prístroj sa odlepil od jej domu a vybral sa späť do boja.  Vyškrabala sa spod stola a obzrela sa. Jej malá útulná izba o ktorú sa delila so sestrou bola zničená.  Obrazy polepené po stene roztrhané. Poličky rozbité na márne kúsky.  Miesto zelenej a slabo oranžovej, bola teraz jej izba sfarbená do ohnivej farby.  V tmavo zelených očiach sa jej mihali plamienky ohňa z vonku a dve obrovské stroje bojujúce proti sebe.

Červenožltý stroj odhodil tmavozelený a ten následne vybuchol. Tlaková vlna rozprúdila vzduch spolu s obrovským teplom. Kúsky zničeného stroja padali po okolí a oheň podpálil zvyšné stromy. Rozhliadla sa po okolí. Všade sa dialo to isté. Zdemolované budovy, obrovské stroje bojujúce proti sebe, oheň…
„Bro! Pozri! Tam dole niekto je!“ ozval sa hlas zo stroja a horná tvár stroja sa začala hýbať. Stroj sa otočil k nej v plnej kráse.  Obrovský stoj, väčší ako ostatné a taktiež jediný s dvoma hlavami.  Jedna hlava tvorila trup stroja, na očiach bolo niečo, čo malo pripomínať divné okuliare. Horná hlava mala červenú helmu.  Na pravom ramene mal stroj nakreslený modrí plamienok a identicky divne vyzerajúcimi červenými okuliarmi.

„Haa?! Veď všetci mali byť evakuovaný na inú planétu!“ pohla sa spodnejšia časť tváre, ktorá tvorila trup. Horná hlava sa otvorila a vystúpil z nej mladý chlapec. Vyzeral približne tak staro, ako ona, možno trocha mladší. Tmavomodré, takmer čierne krátke strapaté vlasy so strapatou ofinou. Na hlave mu držali červené okuliare so žltými sklami, podobné tým, ako majú piloti stíhačiek.  Modrý plášť mu vial vo vetre a kus červenej látky obviazaný okolo ľavej ruky, mu dodával celkom dobrý vzhľad. Tričko nemal. Spod hnedých nohavíc dlhých po kolená mal obväz obmotaný okolo pása.

Chlapec chudej postavy sa rozbehol po stroji dole k dievčine. Stroj vystrel ruku aby nespadol pri medzere medzi ňou a ním.
„Prečo si stále tu?!“ znela jeho otázka, na čo ju chytil za ruku a ťahal po ruke stroja k vrchnej hlave. Bol k nej otočený chrbtom a tak uprela pohľad do jeho chrbta. Na modrom plášti mal ten istý znak, ako stroj na pravom ramene. Dobehol k hornej hlave stroja a ju strhol do hlavy. Dievčina bola nútená sedieť mu na nohách a objímať ho okolo krku. Vo vnútri to bolo dosť tesné. Hlava sa zatvorila a stroj sa dal do pohybu.

Na stene sa objavil malý obrázok , pravdepodobne druhého pilota.  Chlap na obrázku mal divný účes. Modré vlasy, kratšie ako mal chlapec na ktorom práve sedela, dlhá ofina prehodená cez pravé oko, bordové oči a…. tie šialené okuliare!
Chlap na obrázku zapískal , pričom upínal pohľad na ňu. „Simon, celkom ti závidím!“ skonštatoval a obrázok zmizol. Vylepšený skype, pomyslela si hnedovláska.
„Prepáč, to on je na každú taký…“ ospravedlnil sa chlapec menom Simon zaňho.

„N- nie… To je v poriadku…“ Ubezpečila ho.
„Mimochodom, aké máš meno?“
„Eh?“
„Meno, tvoje meno. Ako sa voláš?“ vyzvedal.
„A- Ayame. Ayame Yuukai…“ odpovedala.
„Ayame, hej? Pekné meno!“ usmial sa na ňu milo.
„Ja sa volám Simon. Simon Lagann! Teší ma!“ predstavil sa a pustil jednu ruku z tyčky pred ním ,a podal jej ruku.  Tá tyčka slúžila na ovládanie stroja. Pravdepodobne. Nič iné okrem toho tu nevyzeralo, ako keby sa s tým dal ten stroj pohybovať. Pred nimi bolo, niečo ako obrazovka, no s čiarkami a ukazovala nejakú neznámu hodnotu. Celkom ju to zaujalo.

Z myšlienok ju vytrhol až obrovský náraz do stroja, pri ktorom obaja vykríkli. Stroj sa trocha naklonil, no druhý pilot pomohol udržať rovnováhu.
„Kto to do frasa..?!“ vykríkol. Pred nami bol o niečo menší stroj než náš, taktiež tmavozelenej farby ako predtým.  Komunikačný obrázok sa opäť objavil.
„Bro. Pripravený?“ spýtal sa chlap s červeným plášťom, o niečo dosť dlhším než mal Simon.
„Kto si do pekla myslíš, že som?!“ povedal s usmievajúcou sa grimasou na tvári.

Hľadela naňho. Pozorovala jeho tvár. Hnedé oči. Tá grimasa sa mu celkom hodila. Ďalší silný náraz.  Celým strojom to zatriaslo  a obaja privreli oči.
„Dobre! Poďme im ukázať, kto sme!“ zakričal a na tvári mu bolo vidieť bojovného ducha a nadšenie do akcie. Očividne mal rád extrémy.  Stroj vystrel proti nepriateľom a začal vrešťať:
„Kto si , do frasa, myslíte že sme?! My sme Gurren Lagann! A nakopeme vám zadky!“ vrešťal bez akéhokoľvek náznaku premýšľania nad tým, čo kričí.
„Bro…“ povedal trocha zarazene Simon a bolo vidieť, že si robí starosti.

Stroj vyrazil proti nepriateľom  v plnej kráse.  Z rúk mi vyrazili vrtáky a nimi zaútočil na zelené stroje. Hravo sa im vyhli a stroj v ktorom sedela aj Ayame odhodili jednou prostou ranou asi tri metre dozadu. Tí len podráždene vykríkli, postavili sa a zaútočili na nich opäť. Vrtákmi na rukách  nabodli nepriateľské stroje a tie následne explodovali. Stroj osvietila oranžová žiara ohňa a vnútro stroja, kde sedeli naše tri postavy spokojne sledovali výbuch s pocitov víťazstva.

Objavili sa ďalšie malé obrazovky, na ktorých boli rôzny ľudia.  Chlap, s blond krátkymi vlasmi, vzadu takmer vyholené a spodok čierny sa ozval ako prvý:
„Misia dokončená! Všetkých sme zničili a- počkať, kto je tá baba sediaca na Simonovi?!“ zvrieskol zarazene keď si Ayame všimol. Chlap s tmavším odtieňom pokožky na ňu usmievavo hľadel. Tvár mal hranatú, pôsobil, ako keby si zažil už veľa podobných situácii na rozdiel od ostatných.  Ďalší komunikačný obrázok tvorili dvaja chlapi. Nehorázne sa na seba podobali. Obaja mali hnedé vlasy a účes na štýl afro. Tvár rovnaká, z nej sa dalo vyčítať, že boli viac pri tele ako ostatný. Jediné čo ich líšilo boli okuliare. Jeden mal červené, druhý modré. Na ďalšom bol zas nízky muž, mohol mať niečo okolo štyridsiatky. Takmer vyholená hlava a sivé vlasy. Pod nosom malé fúzy. Z nich pôsobil najstaršie.

„Yoh!“ pozdravili ju všetci štyria s veľkým úsmevom na tvári.
„Hej, chalani! Nepostávajte tam len tak a rýchlo odtiaľto padajte!“ zakričal ženský hlas. Obraz nikde nebol, musela to hlásiť len cez mikrofón. No mala vážne pekný hlas…
„Eh? Deje sa niečo, Yoko?“ spýtal sa milo Simon.
„Letí tam meteorit, a nie veľmi malý, ak nevypadnete, zabije vás to!“ povedala s trocha zvýšeným hlasov, v ktorom bola aj štipka starosti a prerušila kontakt.

Všetky stroje sa vzniesli a zamierili k nebu. Cez priesvitnú vnútornú časť stroja bolo vidieť zmenšujúcu sa oblasť pod nimi. Bolo to divné. Z vonka nebolo nič vidieť a vo vnútri  bolo všetko jasne vidieť. Nedávalo jej to logiku, no to ostatne zatiaľ nič. Pozrela sa von , na zmenšujúcu sa zem pod nimi. Prebehol jej v tej chvíli mráz po chrbte. Dole videla ľudí. Veľké množstvo ľudí, ako niekam bežia.
„P- počkajte! Tam dole sú ešte ľudia!“ konečne prehovorila po dlhom čase. Simon sa len pousmial.
„Neboj, títo ľudia majú dediny hlboko pod zemou, nič sa im nestane.“ Povedal pokojným hlasom.
Ayame len sledovala zmenšujúce sa siluety ľudí, ktorý prchali pod zem. Nechápala, ako môže niekto žiť pod zemou, keď vie, že nad ním bude o chvíľu žeravá láva? Bála sa o nich. Bála sa, že náraz bude tak silný, že to Zem roztrhá na malé kúsky aj s ľuďmi pod zemou.

Stroje prerazili zemskú atmosféru a dostali sa do čierno čierneho vesmíru. Okolo bol o len vesmírne smeti, v diaľke bolo vidieť hviezdy a niektoré časti vesmíru boli sfarbené buď do fialovej, alebo modrej. Bol to nádherný pohľad, no zároveň aj desivý a plný nových zážitkov! Desivé to bolo pre tú tmavú a chladnú atmosféru. Stratiť sa tu a už nikdy nenájsť cestu späť. Takto pôsobilo na Ayame momentálne prostredie. No zároveň nikdy nemôžete vedieť, čo vás o chvíľu čaká, lebo takmer nič nevidíte, aj keď je všetko jasné a nič vám neprekáža vo výhľadu…

Obrovská rana ktorá nás zmietla z našej dráhy pričom sme vrazili do ostatných nás odhodila ďaleko od našej správnej trasy. Popravde, blízko bola akási hviezda , na ktorú sme všetci narazili. Útočník očividne odišiel a nechal nás na osudu. Stroje sa pri náraze poškodili a keďže sme nevedeli, či smieme vkročiť na neznámu pôdu, sme zostali sedieť v strojoch a nevedeli čo robiť.  Všetky spojenia sa prerušili. Nová pôda vyzerala zvláštne. Nikdy o nej nikto nepočul ani ju nevidel, no bola tak blízko Zeme.

Po chvíli sedenia v kabínach strojov to nášmu tretiemu pilotovi nedalo, otvoril svoje východisko zo stroja a vyskočil von. Bol vysoký a svalnatý. Na rukách mam modré tetovania, no neboli to obyčajné tetovania, nie ako drak, alebo nejaký text. Boli to vo veľkej väčšine napríklad, kruhy a rôzne hrubé čiary. Niekoľko rôzne hrubých čiar mal len tak okolo ruky. Vánok mu nadvihol červený plášť s rovnakým znakom na chrbte, ako mal Simon a oranžovými končekmi predstavujúce oheň, a ukázal veľké tetovanie modré tetovanie na chrbte. Bol to ten plamienok, čo sme tu už toľko krát zmienili, no bez tých šialených okuliarov. Tie okuliare mal práve na očiach… Bolo to divné a zároveň smiešne, ako mu odstávali od hlavy.

 Očividne sa mu na novej planéte dýchalo dobre. Kyslík tam určte bol.  Keď videli ostatný, že je to v pohode,  vyskočili zo strojov aj oni a začali obzerať škody napáchané nepriateľskou loďou.  Simon tiež vystúpil, tak isto ako Ayame. Tá sa obzerala okolo. Svojimi tmavozelenými očami pozorovala ostatných, ako pracujú. Simon sa k ním po chvíli pridal a nechal ju tam stáť samú na pleci obrovského červeného stroja. Po chvíli si uvedomili aj jej prítomnosť, alebo skôr jej zvedavý pohľad upierajúci sa na nich? Na sebe mala len žlté tričko a modré krátke tepláky. Keď bola doma, bolo jej vždy horúco, tak pochodovala po dome ako keby bolo leto.

Úsmevom jej Simon naznačil, aby šla dole. Poslúchla a opatrne sa zoškrabala zo stroja. Ucítila teplú pôdu pod nohami, keďže bola bosá, no nijako jej to neprekážalo. Teplo na tejto planéte bolo ako keby bolo leto.
„Ayame, toto je môj bro, Kamino Gurren.“ Ukázal na tretieho pilota veľkého stoja.
„T- teší ma! J- ja som Ayame Yuukai…“ predstavila sa trocha červená. Pred cudzími ľuďmi nebola vo svojej koži.
„Títo sú moji kamaráti, Kittan Bachika“ ukázal na blond chlapca s hustým hnedým obočím.
„tento je Dayakka Littner“ ukázal na staršieho chlapa s hranatou hlavou a výraznými lícnymi kosťami. Mal tmavozelené vlasy a vyzeral, že má približne tridsať aj niečo.
„toto je Zorthy Kanai“ bol to chlap, ktorý vyzeral celkom bohato, alebo skôr, že bol zvyknutý na luxus. Mal čierne kučeravé vlasy s dlhou ofinou prehodenou cez pol tváre na ľavej strane. V ústach mal cigaretu a milo sa na ňu usmieval. Toho si pred tým vôbec nevšimla, no vyzeral celkom milo.

„títo sú Jorgun, ten s modrými okuliarmi a Balinbow , ten s červenými okuliarmi, Bakusovi, sú to dvojčatá…“ povedal milo a ukázal na dvoch identických ľudí, predtým už spomínaných.
„ a tento je Makken Jokin!“ povedal a ukázal na posledného chlapa, ktorý bol od ostatných nižší, s takmer vyholenou hlavou, sivými vlasmi, a pravdepodobne z nich bol aj najstarší.
„Zdravíme!“ povedali všetci práve predstavený zborovo, s úsmevom na tvári.

Zo zadnej strany sa jej niekto zavesil na plece, s očividne dobrou náladou. Áno, bol to Kamino. Tretí pilot, Simonov „bro“ a pre ňu absolútne neznámi človek.
„Yoh! Teší ma, Ayame!“ povedal veselo. Odskočil od nej a zaujal trocha divnú pózu.
„Som tu veliteľ, obávaný Kamino! Veliteľ úžasných Gurren Laganns!“ predstavil sa trocha priveľmi efektívne. No ona sa nad tým musela zasmiať. Vyzeral byť ako veľmi milí človek.

„Hej! Čo keby sme sa dali do práce s opravou keď tu nie je Kittan?!“ zakričal na práve predstavujúceho sa Kamina a Simona muž menom Zorthy.  Kamino unudene a urazene odfrkol a vybral sa za nimi k práci.
„Sadni si, nemusíš nám ísť pomáhať…!“ povedal milo Simon a nechal zarazenú dievčinu za sebou. Tá si sadla k nohe obrovského stroja a sledovala ostatných ako pracujú.

Takto tam strávili asi päť dní. Stihli z planéty vidieť náraz toho meteoritu do Zeme a chvála bohu to vydržala a zostala po kope. Jediné čo na nej zmenilo, bol povrch. Miesto morí , lesov a pevniny, tam teraz bola len obrovská horúca guľa. Premýšľala o ľuďoch, ktorý tam zostali… Sú v poriadku? pomyslela si. Oblečenie mala od prachu a celkovo bola celkom špinavá… No oni na to boli asi zvyknutý, keď tak na nich hľadela.

„Konečne! Funguje to!“ kričali šťastne muži pri strojoch, čím prebudili Ayame. Bola noc a obloha bola krásne posiata hviezdami. Podstatne viac, ako to bolo vidieť napríklad na Zemi. Ich útočisko osvetľoval len kúsok ohňa, ktorý založili vďaka strojom. Inak by neboli videli ani na špičku nosa. Simon podišiel k nej a milo sa k nej prihovoril:
„Prepáč, zobudili sme ťa?“
„N- nie, to je v poriadku!“ ubezpečovala ho.
„Môžeme vyraziť?“ spýtal sa jej a vystrel k nej ruku, aby jej pomohol vstať.
„Hej! Simon! Už si zobudil princeznú?!“ zakričal na nich niekto pri ohni. Ayame dostala červeň do tváre.
„P –princezná?! Čo je to za prezývku?!“ spýtala sa zarazene a prijala jeho ruku, ktorá jej pomohla vstať.
„To oni vždy, netráp sa tým.“ Povedal milo a pomohol jej vyškrabať sa späť do stroja, v ktorom nesedela už celkom dlho, aj keď to bolo len päť dní.

Keď všetci sedeli vo svojich strojoch, Simon strčil do tej obrazovky, čo ju pred tým zaujala malý vrták, ktorý ako keby naštartoval stroj. Modrá svietiaca čiarka na displeji prebehla dookola a začala robiť nový kruh, no v polovici sa zastavila. Všetci zapli svoje stroje a vyštartovali späť do vesmíru.
„K- kam ideme teraz?“ spýtala sa po chvíli cestovania vesmírom.
„Odnesieme ťa na planétu, kde boli evakuovaný aj ostatný.“ Povedal milo s usmial sa na ňu.
„Uhm…“ povedala na znak súhlasu a bola už radšej ticho.

Obrovský náraz značil, že nepriateľ z minula sa vrátil.
„Tse, zase on?!“ vykríkol naštvane Kamino. Tento krás sa však ostatný ani oni nenechali len tak ľahko zneškodniť, a úder nepriateľovi vrátili.
„Kto do frasa si?!“ zvrieskol na nepriateľa Kamino.
„Ale, ale, trocha neslušné si nepamätať nepriateľa s ktorým si už bojoval toľko krát, nie? Kamino?!“ odpovedal neskutočne arogantným hlasom. Objavil sa komunikačný obrázok od nepriateľskej lode. Bol tam chlap s dlhými svetlo blond vlasmi, žltými mačacími očami a šialeným úsmevom. Nebol škaredý, jediné čo na ňom holo divné, boli tie jeho obrovské ruky s pazúrmi.

„Haa?!  Kto si?“ odpovedal drzo a zároveň zamyslený tretí pilot. Chlap dostal desivý výraz do tváre pri ktorom jej prebehli zimomriavky po chrbte.
„Robíš si zo mňa blázna alebo chceš vážne povedať že si na mňa zabudol?!“ zvrieskol urazene nepriateľ.
„Bro… To je Viral…“ pripomenul trocha sklamane nad jeho pamäťou Simon.
„Aha! To je ten sviniar!“ zvrieskol už sebaisto Kamino.
„Heh“ zasmial sa zákerne a vyrazil čo najrýchlejšie proti nám. Vrazil do nás obrovskou silou, takže sme sa trocha preleteli dozadu.  Ayame sa tisla k najbližšiemu objektu, čiže k Simonovi, ktorý mal skrivenú tvár od grimasy a privreté oči.
„Ty sviňa…“ precedil cez zuby Kamino a útok mu vrátil.

Dva obrovské stroje, bojujúce proti sebe sa odhadzovali a navzájom si spôsobovali škody na strojoch. Viral, tak isto ako Kamino, toho začínali mať dosť  a chceli to už čo najskôr ukončiť. Zo stroja sa vytiahli o dosť dlhšie vrtáky ako predtým, roztočili sa a stroj sa pohol proti nepriateľovi. Rotujúci vrták mu narazil do kovu, zničil povrch a zaboril sa hlboko do stroja. Po necelých troch sekundách vrták stroj prerazil a stroj explodoval. No Viral sa očividne stihol zachrániť. Jej to na škodu nebolo, no vie, ako im. Oni to už však ďalej neriešili a pokračovali ďalej v ceste na neznámu planétu, kde boli aj ostatný.

Vo vesmíre strávili asi dva dni. Všetci boli na smrť hladný.  No planéta už nebola ďaleko. Typovali, že za takých osem hodín tam dorazia, no to už všetci vyčerpaný od hladu sedeli v kreslách a snažili sa riadiť stroje.  Zásob už veľa nemali. Pár malých kúskov mäsa im tvorilo potravu na prežitie cesty.

Menší náraz stroja o zem zobudil Ayame zo sveta snov.
„Dorazili sme.“ Povedal milo Simon s úsmevom na tvári. Rozospato sa naňho pozrela s mierne červenými lícami, tvárou odtlačenou o jeho plášť a miernym úsmevom na tvári.
„Uhm!“ povedala namiesto áno a usmiala sa o niečo viac.

Chlapci jej pomohli vystúpiť zo stroja na zem. Okolo nich sa zoskupilo nemálo zvedavých očí. Medzi nimi bola aj jej rodina , ktorá keď ju uvidela sa k nej rozbehla a s otvorenou náručou ju objala.  Chlapci sa nad touto situáciou len pousmiali.
„Ďakujeme, že ste ju sem doviezli v poriadku!“ povedala šťastne jej mama.
„To je samozrejmosť!“ povedali a objavil sa im úsmev na tvárach.

Planéta na ktorej boli všetci evakuovaný bola zvláštna.  Zem sfarbená do fialovej a bordovej, Obrovské paprade skoro na každom rohu. Obrovské stromy  a mnoho zvláštnych zvierat. Každý z nich mal teraz zbrane, či už obrovskú zbraň pripomínajúce delo, malé dve pištole, meč alebo bič.

Boli tu už pár dní. Chlapci sa zdržali kvôli strojom, ktoré im práve chlap menom Kittan pomáhal opraviť. Bol očividne teplý, keďže nosil tiene na oči… No mal vážne dobré skúsenosti so strojmi a bol to milý muž. Strieľať ju učilo dievča v jej veku, menom Yoko Littner.  Bola to milá osoba. Mala červené dlhé vlasy vypnuté hore.  Po čase ktorý tu strávila  zistila, že dôvodom prečo majú ľudia rôzne zbrane bolo to, že sa rozdeľovali do rôznych skupín. A to Sentinel- bojovníci s dvoma malými zbraňami, Punisher- bojovníci s jednou obrovskou zbraňou, Shadow Walker- bojovníci s mečmi, Whipper- bojovníci s bičmi a Medici. Ona bola zaradená k skupine Sentinel.

Nastal deň, kedy mali chalani odísť a ísť na inú planétu aby mohli pomáhať naďalej ostatným proti ich nepriateľom v ďalších strojoch.  Jej to však bolo dosť ľúto. Za tú krátku chvíľu si ich obľúbila. Chcela ísť s nimi, no chcela zároveň zostať s rodinou… Rozlúčka bola odporná. Nemohla sa na nich usmiať. Chcela ísť s nimi. A rodičia to na nej videli…
„Ayame, keď chceš ísť, choď!“ povedala jej už po niekoľký krát mama.
„Ale… čo bude s vami?“
„My to tu zvládneme! Neboj sa!“  Ayame sa nahrnuli slzy do očí. Z jeden strany zo šťastia, z druhej kvôli tomu, že sa práve chystala opustiť rodinu pre ktorú sa hnali cez polovicu galaxie. Objala sa s mamou, otcom a svojou staršou sestrou, pohladkala psa a rozlúčila sa s príbuznými a kamarátmi. Po tom sa rozbehla za chlapcami, ktorých stihla na poslednú chvíľu.
„Hej, máte tam ešte miesto?“ spýtala sa milo. Tí sa len pousmiali, pozreli na seba a prikývli.
„Jasné!“

Nastúpila do hlavnej lode. Nebola stavaná na boj, bola len plná prístrojov, rôznych miestností kde ste si mohli oddýchnuť a pod. . Stroje nechali vo veľkej lodi a pripravovali sa všetci na štart do vesmíru, pravdepodobne za novou planétou.

Loď naštartovala a vyrazila obrovskou rýchlosťou k nebu. Pod nimi bolo nehorázne veľa ľudí, nehovoriac o jej rodine a kamarátoch, ktorý im kývali na rozlúčku. Bolelo ju pri srdci že ich musí nechať tam kde sú a nemôže o nich nič vedieť. No verila že budú v poriadku. Loď prerazila atmosféru a ocitli sa vo vesmíre. V tom chladnom a čiernom vesmíre, kde neviete, čo vás môže čakať.
Kamino sa zaškeril , ukazovák vystrel pred seba a ukázal kdesi do priestoru.
„Dobre! Poďme!“ zvrešťal a loď nabrala na rýchlosti. Hnali sa za novými zážitkami do čierneho a neznámeho priestoru.

The end.