Kapitola 1

*„Zdochni!“ boli posledné slová ktoré počul chlapec tesne pred tým, ako za sebou zabuchol dvere od bytu jeho najlepšieho kamaráta. Vlastne bývalého kamaráta. Kde je problém? Problém je, že on je bisexuál a nevedome sa do neho zabuchol.  Ten hlúpy sviniar so zelenými očami! nadával na neho v duchu.  Do očí sa mu tlačili slzy, ktoré si snažil zotrieť rukávom čiernej bundy.
Do frasa s ním! Prečo sa tak tváril?! Ak som sa mu hnusil už od začiatku, mal my to povedať! opakoval si neustále v hlave. Konečne zbehol dole schodmi, zaprel sa do dverí a vybehol do tmy ulice. Pár miest osvetľovala pouličná lampa. Rozbehol sa preč, bolo mu jedno ktorý smer zvolí, hlavne nech ide čo najďalej od tohto domu, od týchto pocitov úzkosti…

** Hnedovlasý chlapec, ktorý mal pár čiernych pramienkov a čiernu ofinu sledoval, ako sa s rachotom zabuchli dvere.
Čo som to práve urobil? zdesene sa pýtal sám seba. Kolená sa mu podlomili a on padol na zem, pričom ešte stále prepaľoval svojimi zelenými očami dvere, kde práve zmizla biela hlava, teda, jeho najlepší kamarát… A chalan, ktorého ľúbil.
Prečo mi povedal, že ma ľúbi?! To je taká zábava si zo mňa robiť srandu?! vrešťal v duchu. Po tvári mu stekali slzy. Oprel sa o stenu za ním, kolená si pritlačil viac k sebe a nechal slzám voľný priebeh. Rukami si zahrabol do vlasov a sklonil hlavu… Nechcel teraz nič počuť, nikoho vidieť, len nech je sám… aspoň teraz.

*Cítil ako je jeho telo ľahké. Ako keby nemal žiadnu váhu… no napriek tomu mal silu, silu v tej chvíli zničiť. Teplo z rúk mu už dávno odišlo. Mal pocit, že teraz keby sa rozbehol proti stene, rozbil by ju jedným úderom. Nebol naštvaný…. no skôr sklamaný. Smutný a kvôli tomu mal chuť zničiť všetko naokolo. Rozbiť všetko na márne kúsky, nech je sám, nech vytvorí čiernu miestnosť bez konca, aby sa tam mohol zamknúť a už nikdy neuvidieť denné svetlo. Chcel si vytvoriť miesto, kde by bol len a len on, kde by mohol rozmýšľať nad tým, čo urobil zle.

** Ticho sedel na zemi, tupo hľadel do dverí, na miesto, kde posledne videl ten jeho ublížený výraz, modré oči do ktorých padali biele pramienky ofiny… V očiach ho zase začali štípať slzy. Ešte stále ho ma tvári pálili už zaschnuté cestičky. Zhlboka sa nadýchol, takto nemôže zostať navždy. Postavil sa a prešiel k polici. Vybral jedno zo starších albumov ktoré mal. Keďže býval už dlhšiu dobu sám, boli pre neho fotky niečo ako osoba, ktorá mu nemo dávala odpovede na všetko, čo potreboval vedieť. Sadol si do kresla a otvoril album. Začal si v ňom listovať. Všetky fotky, ktoré mal s Ryuom ešte od doby, kedy boli na základnej škole.

Otáčal nemo stánky. Pri každej fotke sa na chvíľu zastavil a premietal si tie šťastné chvíľky kedy vznikli.
Keď bol malý, bol nesmierne zlatý s tými blond vláskami… prebehlo mu hlavou. Na stránku s fotkou padlo niekoľko kvapiek sĺz. Tvár si zakryl dlaňami.
Čo to malo , do pekla, byť?!…

*Prechádzal sa už asi hodinu. Od jeho domu bol už dosť  ďaleko.  Bolo k tomu už aj dosť neskoro večer. Na ulici nikoho nebolo, semafory už dávno nefungovali, iba blikali na oranžovo… Slabo poprchávalo, chodník sa leskol od pouličných svetiel. Vzal si mobil, nasadil si veľké modré slúchadlá na hlavu a zapol si svoje milované pesničky, ktoré mu pomohli kedykoľvek keď sa čokoľvek stalo. Dal si na hlavu sivú kapucňu od mikiny a pustil sa ďalej do šera ulice. V hrudi ho zvierala úzkosť. Nevedel, čo má ďalej robiť… Už s ním pravdepodobne nebude môcť normálne rozprávať. Pri tejto myšlienke ho začali páliť oči. Pokrútil nad sebou hlavou. Vypol myšlienky, nechal nohy, nech ho zavedú kam len chcú oni, sústredil sa na pesničku River Flows in you… K jeho nálade sa aj celkom hodila… Istým spôsobom mu dávala nádej. Ako keby mu pesnička hovorila, že môže byť aj horšie…

Otočil sa, aby prešiel cez cestu. Na okolí nebol žiaden chodník, no bolo už tak neskoro večer, že sa neobťažoval hľadaním. So slúchadlami na ušiach, s čo možno najhlasitejšie pustenou hudbou sa pustil cez cestu. Navlhnutá kapucňa mu zakrývala výhľad do bokov, teda, mohol vidieť presne len pred seba.

Zem sa sfarbila do žlta, svetlo sa približovalo. Stihol len otočiť hlavu aby videl na prichádzajúce auto, potom už len náraz a tma.

**Prešiel už týždeň od kedy sa pohádali. Svet sa mu zdal o niečo viac sivší ako doteraz… Pohľadom zišiel až k mobilu , ktorý bol položený vedľa jeho ruky na zemi.
Mal by som mu už zavolať? premietlo sa mu hlavou. Vzal mobil do ruky a vytočil Ryuove číslo.
„Toto číslo neexistuje…“  ozval sa mu otravný hlas tej ženskej ktorá mu inokedy stále opakovala, že nebol dostupný… Naštvane hodil mobil na druhý koniec izby, ten sa odrazil od steny a kryt mobilu sa oddelil, baterka vypadla a zosypal sa na zem.
„Ak si na mňa až tak naštvaný že si zrušíš číslo, stačí povedať! Nemusel si si kvôli mne dávať až takú námahu!!“ začal vrešťať na mobil. Potom už len naštvane dychčal. Musel sa nad sebou zasmiať.
„Čo to, do frasa, stváram?“ pýtal sa zúfalo sám seba.

(((((((((( *Čierny oceán bez dna, či konca. Uprostred neho pláva bezvládne telo chlapca. Chlapec vyzerá dobito, šaty potrhané… S pootvorenými očami tupo hľadí pred seba…nehýbe sa, len jednoducho necháva všetko tak.
Kde to som? chcel sa spýtať, no z jeho úst nevyšli žiadne slová. Mučiace ticho panovalo, no on nedokázal nič spraviť.
Moje telo páli… bolí to… pustite ma! začal nemo kričať do temnoty.

Kto som? zaznela po chvíli otázka z chlapcovej strany.
Prečo som tu? pýtal sa ďalej sám seba, akoby čakal, že mu v tejto čiernej miestnosti bez dna niekto odpovie.

Pred očami sa mu vyhodil obrázok hnedovlasého chlapca so zelenými očkami. Mohol mať tak desať…  Veselo sa usmieval a mával na niekoho. V ruke držal rybársky prút, na sebe mal oranžovú vestu, pod tým zelenú mikinu a po kolená dlhé hnedé nohavice. Niečo kričal, no nebolo ho počuť.

Kto to je? Čo to je?

Hnedovlasý chlapec pribehol bližšie, niekoho chytil za ruku a začal ho ťahať preč. Obraz sa rozkýval. Neznámi sa vytrhol a hnedovlasý chlapec sa zatváril nechápavo a zároveň zmätene. Očividne na neho niekto kričal. On sa však len pousmial, podal neznámemu prút do ruky.
„Pretože sme kamaráti, nie?“ povedal veselým detským hlasom.

Chlapcovi sa rozšírili zreničky.
Nao? spýtal sa.
Už viem…  povedal si, pousmial sa a zatvoril oči.  ))))))))

**Postavil sa s myšlienkou, že už dlho nebol vonku… Hodil na seba potrhané staré sivé nohavice, biele triko s krátkym rukávom, čiernu mikinu a čiernu bundu s kožušinou.  Vzal si mobil, kľúče, obul sa a vybral sa von. Bol si neistý, čo keď ho uvidí na ulici? Ako by sa mal potom správať…?
Na to budem myslieť až sa to stane, teraz musím za ním domov! pomyslel si a odhodlane sa vybral do jesenného zamračeného dňa.

Prechádzal sa ulicou k jeho domu. Je pravda, že Ryu ešte stále žije s rodičmi aj napriek tomu, že má osemnásť, aspoň keď nebude doma, môže si od nich popýtať na neho číslo. V diaľke zahliadol jeho dom, no čo ho prekvapilo, okolo bolo kopu áut.
Nejaká slávnosť?

Zazvonil u brány, dúfajúc, že mu príde otvoriť Ryu. Na jeho sklamanie prišla jeho mama, oblečená v čiernom , uslzenými očami a vreckovkou v ruke. Trocha sa zarazil.
Asi im zomrel dedko… pomyslel si. No napriek v sebe začal pociťovať úzkosť.
„Dobrý deň! Je Ryu doma?“ spýtal sa milo.  Na to však jeho mama začala ešte viac plakať. V tom však z domu vybehol Ryou otec, pribehol k manželke a chytil ju za plecia.
„Prepáčte, no je Ryu doma?“ spýtal sa ešte raz.
„…Ryu zomrel.“ Povedal smutne jeho otec a zobral so sklonenou hlavou svoju plačúcu manželku do domu.

Tupo hľadel na miesto kde zmizol Ryuov otec. Cítil, ako sa mu vytratilo všetko teplo z tela. Všetko okolo neho stíchlo, nič nevnímal.
Čo to práve povedal? Že Ryu zomrel?…
Nedokázal sa nadýchnuť, kolená sa mu triasli a keby tam postával ešte chvíľu, zrútil by sa na zem. Rozbehol sa domov, dúfajúc, že sa mu to iba sníva, že keď sa vráti domov, zatvorí oči a keď ich zase otvorí, Ryu bude stáť pred ním a usmievať sa.

Prudko otvoril dvere a s tresnutím ich zatvoril. Oprel sa o dvere a zviezol sa po nich až na zem. Slzy mu stekali po tvári a on nevedel čo robiť. Silno privrel oči.
Prosím, prosím, nech je toto iba sen, iba hlúpi vtip… nariekal v duchu. Zahrabol si prstami do vlasov a začal si ich trhať. Stále dookola prosil, aby toto nebola realita. Hrýzol si spodnú peru až po chvíli ucítil v ústach chuť krvi.

***

Nao sedel opretý o stenu pri sklenených balkónových dverách. Žalúzie mal zatiahnuté a okolo neho sa váľalo niekoľko albumov a fotiek pováľaných po zemi.  Vedľa neho bol položený na zemi pohár s napoly vypitou whisky.  V ruke držal jednu fotku, kde bol s Ryuom a jeho rodinou na dovolenke. Prečo sa nedá vrátiť čas? Toľko by toho zmenil.  Toľko by toho ešte povedal, strážil by ho, nepustil by ho… Nedal nikomu inému, keby musel, zavrel by ho, len aby mu niekto neublížil. Vrátil by čas, aby ho chytil v tej chvíli za ruku a nepustil by ho, aby sa mu nestratil, nerozbil na márne kúsky pri realite… No uvedomoval si, že bolo neskoro. Zatvoril oči, zovrel fotku silnejšie a nechal nech mu slza stečie po líci dole.

Z myšlienok ho vytrhlo až zvonenie jeho mobilu. Svetlo displeja preniklo do tmavej miestnosti, aby dal presne vedieť, kde sa nachádza. Ležal asi tri metre od neho. Nechcelo sa mu vstávať. Hodil sa o zem a rukou sa natiahol po mobil. Pozrel sa na displej, kde sa ukazovalo číslo jeho starého kamaráta. Dobre vedel, že Ryu ho nemal rád, pretože si bol vedomý toho, že sa zahrával s drogami… no istým spôsobom aj alkohol či cigareta boli drogy. A síce nefajčil, len pil, pripomenulo mu to ich hádky, kedy na neho bielovlasý chlapec kvôli tomu kričal. Nechcel aby sa s ním bavil, bál sa, že by sa do toho tiež zaplietol. Vtedy ho to zahrialo u srdca, vedel, že niekomu na ňom záleží a že sa o neho niekto bojí… no teraz? Prázdnota… ten chlad ktorý ho postupne len ubíja. Začal sa triasť, no hovor prijal.

„Haló? Nao?“
„Ahoj Rai, čo chceš?“
„Tak dlho sa nepočujeme a ty len otázka, že čo chcem, to je kruté!“
„Hah, hej, jasné…“ odpovedal ironicky.
„Počuj, našiel som pár sexy báb, no treba nám ešte niekoho do počtu, nejdeš? To vieš, nič tomu chýbať nebude.“
„Neviem…“ nechcelo sa mu chodiť za nejakými neznámymi babami, nadrogovať sa a ísť preč…
„Ale no ták! Aj tak nemáš čo lepšie na práci, nie?!“
„… No dobre… kde a kedy?“ Stále lepšie ako sedieť doma a užierať sa, pomyslel si.
„Zajtra, o ôsmej pred naším barom, dobre?“
„Okay, budem tam.“
„Maj sa! A nezabudni!“
„Jasné, maj sa…“ a zložil. Hodil mobil ešte ďalej od seba a zostal ležať na zemi. Nechcelo sa mu vstávať. Vedel do čoho ide a tiež aj vedel, že keby tu bol Ryu, dostal by pár po papuli od neho.

***

Nechcelo sa mu. Bolela ho hlava, v ústach mal sucho a po viac ako týždni mal ísť von, medzi ľudí, s ktorými sa nevidel asi dva roky. V hrdle sa mu vytvorila hrča, ktorá nechcela zmiznúť. Dusila ho tam, upozorňovala ho a pripomínala mu ten strach z toho, ako veci teraz budú. No vedel že sa musí pohnúť a bolo mu jedno, či dobrým alebo zlým smerom.

Išiel po tmavej ulici. Zima mu zvierala celé telo kam sa cez oblečenie dostala. A síce bola chladnejšia jeseň ako inokedy, prechádzal sa v tenkej rozopnutej bunde. Tmavá kapucňa na hlave, slúchadlá v ušiach a založené trasúce sa ruky vo vreckách.  Smeroval k baru, kde sa prvý krát zoznámil s Raiom a kde sa teraz mal stretnúť s ním a ďalšími neznámymi ľuďmi.  Nechcel si brať taxík, odišiel skôr, mal dosť času na to, aby tam došiel aj pešo.

Stál pred barom kde boli dohodnutý, mal ešte desať minút navyše… Sledoval obláčik pary ktorý vydýchol, pričom počúval svoje obľúbené kapely. V tom ho niekto poklepal po pleci, keď sa otočil, stál tam vysmiaty chlap, len o niečo starší ako je on. Dal si dole slúchadlá a vypol hudbu. Pokúsil sa o úsmev, no všetko čo dokázal, bol len unavené pozdvihnutie jedného kútika úst.
„Nazdar Rai.“

Smrad cigariet, alkoholu a potu sa vznášal v miestnosti. Hlasná hudba prehlušovala všetko čo sa okolo dialo. Hnedovlasý chlapec sedel za barom, okolo neho ešte asi ďalších desať ľudí. Bar bol osvetlený rúžovou, červenou a modrou farbou, na parkete sa tieto a ešte viac farieb striedalo. Pred ním bol položený pohár s vodkou a on si opieral hlavu rukou o stôl. Mal dosť, cítil že na neho ide tá hnusná spitá nálada, kedy v momentálnom stave by pravdepodobne bez toho, aby si to uvedomoval, reval a vrieskal.  V tom ho niekto ťapol po chrbte a prisadol si na prázdnu stoličku vedľa neho.

„Hej, Nao, čo ti je? Nezavolal som ti, aby si tu na koniec len sedel a ožral sa, ak chceš niečo kvalitnejšie, povedz!“
„Nie… ja len… mám trocha zlú náladu, asi…“
„Asi? Človeče, máš tu okolo seba jedny z naj sexy báb aké v okolí máme a ty tu len tak sedíš, piješ a zvaľuješ to na zlú náladu?!“
„Očividne…“ povedal a vypil pohár pred sebou, „Ešte jeden prosím…“ povedal barmanovi. Ten len kývol, zobral pohár a otočil sa. Rai si prehrabol čierne krátke vlasy a rukou naznačil niekomu, aby k nim došiel. Dorazila mladá pekná baba. Ako všetci poznáme, veľký výstrih, veľké kozy, krátke nohavice, namaľovaná s troma kilami make-upu. Vytočené vlasy, ako inak. No jeho tieto typy nezaujímali. Chcel tu pred sebou mať jednu konkrétnu osobu. Byť tu s ňou sám, objímať ju a cítiť, že je tu s ním, baviť sa s ním…  Barman položil pred neho poldecák s vodkou a on ju hneď vypil. S tresnutím ju položil na stôl a bez toho, aby barmanovi niečo hovoril, pohár zobral a išiel mu naliať ďalší.

Bruneta pohodila jej dlhými hustými vlasmi a prisadla si k nemu. Zahľadela sa na neho tmavo hnedými očami a zaklipkala s neprirodzene dlhými mihalnicami. Nalepila sa na neho a do ucha mu zašepkala: „Počuj krásavec, nejdeš si zatancovať?“
Prišlo mu to nechutné. Keby nebol poznal Ryua , pravdepodobne ani nie, nechal by si to a možno by sa mu to aj páčilo, no teraz ho to kráľovsky znechucovalo. No bol si vedomí Rainovho pohľadu, ktorý mu prakticky hovoril: ak to nezoberieš, končíš u mňa, a tak sa len nasilu usmial a zobral jednu z Rainových zaplatených žien tancovať.

Po hodine mu konečne dala pokoj a pustila ho si sadnúť. Dôvod? Išla sa baviť s černochom na záchod. (if u know what I mean c: ) Sadol si na svoje čestné miesto pri bare a barman mu podal jeho už pred tým objednaný drink. Kývol hlavou na znak vďaky a napil sa z neho trocha. Mal dosť. Od žalúdku mu začínalo byť zle, hlava ho bolela ešte stále a svet okolo neho sa začínal točiť. V tom si k nemu prisadol zase Rai.
„Čo je človeče? To ťa už prestala baviť? Mám ďalšie ak chceš.“
„Nie, vďaka, skôr ja som ju prestal baviť…“
„Hmm… počuj, objednal som súkromnú izbu, nejdeš?“
„Čo tam?“ spýtal sa otrávene.
„Skús porozmýšľať, v akom zháňaní vecí som dobrý?“ usmial sa, „Ideš teda?“
Chvíľu mu trvalo než s grimasou na tvári prikývol a vybral sa za ním.

Keď vošli do miestnosti, kde bolo asi ešte ďalších päť chalanov a šesť báb, ho skoro zložil smrad v miestnosti. Dym, vôňa zvratkov a potu veľmi nenapomáhala bolesti žalúdka. Rai s úsmevom na tvári vykročil k stolíku v strede miestnosti.
„Kokaín, heroín či radšej trávu?“
„Choď na chlapca jemne Rai! Ešte ho zabiješ!“ zasmial sa nejaký chlap so šatkou na hlave vzadu. Vďaka dymu mu skoro nerozpoznal ani črty tváre.
„Takže tráva no…“ povedal trocha sklamane a podal mu kúsok zošúľaného papiera. On si to bez zaváhania zobral a po nájdení zapaľovača vo vrecku od nohavíc si ho zapálil. Sám nevedel prečo to robí. No bolo mu to jedno. Niečo, čím by sa odreagoval, kde by aspoň na chvíľu zabudol na Ryua, nech sa netrápi…

„Od dnes ma volajte Raidon!“ vrešťal veselo so smiechom chlap s tmavohnedými očami. Vedľa neho sa smial chlapec s hnedo-čiernymi vlasmi. Bolo mu všetko jedno. Mal chuť zvracať. No musel sa smiať, mal dobrú náladu, ani sám nevedel z čoho. Koľko toho že už vyfajčil? Sám už nevedel.
„Dajte mi ešte jednu!“ povedal veselo. Rai si začal prehrabávať vrecká, poobzeral sa po izbe a až po nabití úst o zem mu veselo povedal, že už nie je.  Neostávalo mu nič iné, ako sa tackavo pobrať s červenými očami a nasiaknutý dymom pobrať domov a keďže si nezobral ani peniaze, keďže všetko platil Rai, musel domov pešo.

Zima mu stiahla všetky svaly. Tackal sa po nočnej ulici smerom domov. Na ulici bolo ľudoprázdno a on sa smial koľko len mohol. Keď sa konečne dopratal domov a podarilo sa mu otvoriť dvere, doslova vpadol dnu a nabil si hlavu o dlážku. No aj to ho prinútilo sa smiať.  

*** „Rai.“
„Raidon!“ povie veselo chlapec s čiernymi vlasmi.
„Rai!“ skríkne naňho hrubším a desivejším hlasom starší chlap. Raiovi spadne dobrá nálada a aj napriek drogám sa snaží vnímať, čo mu tlstý chlap s bielou hlavou hovorí.
„Áno?“
„Máš prachy?“
„Z- zajtra vám ich donesiem!“
„Rai! Čakám už dva dni! Nemysli si, že ti to zakaždým odložím!“
„U- už len zajtra! Zabudol som od nich dnes vziať prachy, zajtra ich tu máš, vážne!“
Počúvaj dobre, ak tie prachy do zajtra nedonesieš, ty aj tvoji kamoši čo s tebou húlia budú o hlavu kratší, alebo budú celý život odkázaný na nemocničnú posteľ, jasné?“
Raiovi zovrelo hrdlo. Ťažko sa mu dýchalo a pri pokuse zmierniť zovretie na jeho hrdle preglgol. Prikývol, otočil sa na päte a vyšiel z miestnosti.

Čo si do pekla ten tlustoprd o sebe myslí?! nadával, pomaly prechádzajúc cez ulicu, odkiaľ vkuse prebehovali malé deti. Ako keby hovorili vodičom: Tu som, zrazíš ma či nie?!
Zazeral na všetkých na ulici. Závidel im, ako sú šťastný, bezstarostný….. Staré rany na srdci ho zaboleli a on na nich musel ešte viac zazrieť. Tá samota z detstva ho stále prenasledovala. Myseľ mu uchopili spomienky a prestal vnímať okolitý svet. Spomínal na to, keď bol malý, ako sa jeho rodičia stále hádali, nestarali sa oňho, na to, ako jeho otec zabil jeho mamu a nakoniec sa pred jeho očami zastrelil. Na to, ako sa musel cez život predierať sám, pretože nemal nikoho, ako ho práca nebavila a ako si na neho všetci zasadli. Trocha kruté, byť šikanovaný aj napriek tomu, že ste dospelý.

Z pokusom o samovraždu ho vytiahli až drogy. Aj keď mu život terorizoval ten tlusťoch, musel len držať jazyk za zubami a trpieť to, čo mu nakázal. Inak by umrel. A on sa smrti bál. No chcel vidieť ostatných trpieť. Šťastných ľudí.
Prečo im praje šťastie a ku mne neprišlo žiadne po celý život?! pýtal sa stále sám seba… A kto ho najviac štval, koho chcel vidieť trpieť, na kom chcel vidieť uplakanú tvár? Nao. Prečo? Bol to gay a aj tak si našiel šťastie. Rodinu mal úplne v poriadku, nič mu k perfektnému životu nechýbalo. A ani to, že mu teraz ten jeho stroj na šťastie umrel, ho neuspokojovalo. Videl ho trápiť sa… no z toho by sa dostal časom a zase bol šťastný, no on ho zničí, zmaže mu raz a navždy tú šťastnú masku z jeho tváre, vyškriabe mu ten úsmev, zruinuje mu život.
Pousmial sa, založil si ruky do vreciek voľných nohavíc a s myšlienkou ako mu ničí život sa vybral ďalej.

** Ďalšie ráno strávil na záchode. Bolo mu zle, v hlave mu dunelo, oči pálili, žalúdok sa mu dvíhal, telo ho pálilo. Nevedel normálne premýšľať. Keď už zvracal iba žlč a sliny, sadol si na studenú dlážku a opral sa o stenu za ním. Sám seba sa pýtal, čo za hlúposť to práve urobil, no na chvíľu na Ryua zabudol, a to teraz potreboval. Zabudnúť. Raz a navždy, na všetko, čo k nemu cítil a pohnúť sa ďalej. Potreboval sa vyškriabať z tej priepasti, do ktorej spadol, no zatiaľ na to nemal silu. No mal pocit, že mu ju tie drogy dávajú. Ako keby mu dali krídla a on sa nemusel trápiť šplhaním. A to, že mu je potom zle? Netrápilo ho to, hlavne že zabudne, za to by bol ochotný podstúpiť akúkoľvek bolesť.

Chcel sa postaviť, no nohy ho neposlúchali. Sedel na záchode, opretý o stenu, sledujúc veci okolo seba, no nevnímal ich. Vnímal ten smrad okolo seba, ten hnusný pach zvratkov. Premýšľal, kedy to tu vlastne opravil, kedy sem doniesol tie veci čo tu sú. Pohľad mu padol na prázdnu rolku toaletného papiera. Chcel zavolať na Ryua, aby doniesol nový, keďže jediný, kto sa mu o tieto veci v domácnosti staral bol Ryu. No on tu už nie je. Nie je tu aby mu vynadal za to, že to prehnal. Aby mu doniesol pohár vody a pomohol mu do postele. Už tu nie je. Oči ho začali páliť, cítil v hrudi prázdno, ktoré ho ubíjalo. Do očí sa mu nahrnuli teplé slzy, ktoré mu začali stekať po tvári. Nevedel čo mal robiť, v hlave mal prázdno, mal stiahnuté hrdlo a začínalo mu byť zase zle.

Zobudil ho až jeho hlúpi mobil a jeho hlasné zvonenie. Po izbe sa rozliala otravná melódia čvirikania vtáčikov. S hlavou zaborenou vo vankúši sa natiahol rukou na miesto, kde mal byť údajne nočný stolík. Trafil, úloha číslo dva: Nájsť a vypnúť mobil. Ťapal chvíľu po dreve až nakoniec končekmi prstov narazil na mobil. Nepozrel na to, kto mu volá, proste zložil. Automaticky už vedel, kde je voľ ba na zloženie hovoru. Položil si ruku na nočný stolík stále držiac mobil v ruke. Keď ho už chcel pustiť, mobil začal zvoniť zase. Pomaly sa podoprel lakťami na posteli a pozrel sa na číslo. Rai… Zdvihol a mobil si priložil k uchu, pričom bol myšlienkami pri otázke, ako sa do pekiel dostal do postele.

„Hej! Prečo nedvíhaš?!“
„Len som ti zložil raz…“
„Volal som ti už desať krát!“
„…to je jedno, čo chceš?“
„Nebuď ku mne hnusný… Potrebujem prachy za to, čo si včera spotreboval, keďže sa k nám dnes pridáš.“
„To povedal kto?“
„Nepridáš?“
„…“
„Beriem to ako nie, takže o deviatej pred barom, okay?“
„Nepovedal som ešte, že prídem.“
„Počítam s tebou!“ povedal veselo do mobilu Rai a zložil. Zahľadel sa na mobil, aby zistil čas. Dvanásť hodín. Hodil mobil na stolík a zaboril si hlavu ho mäkkého vankúša. Predstavoval si, ako vedľa neho teraz leží Ryu, ako ho hladká po chrbte, ako sa usmieva, že môže cítiť jeho teplo… že je všetko v poriadku, tak ako má byť… Pri týchto predstavách so slzami v očiach zaspal.

***Spokojne sa pousmial držiac v ruke mobil. Predklonil sa, hodil mobil o pohovku na opačnej strane a podoprel si hlavu rukami.
Nechám ťa trpieť, pomaly ťa zničím… opakoval si šťastne v hlave, predstavujúc si Naov zdrvený výraz na konci procesu. So spokojným úsmevom nad svojím majstrovským plánom prešiel pár metrov do kuchyne, otvoril chladničku a vybral si z nej pivo. Pohľadom prebehol po svojom malom a špinavom byte. Otrávene zazrel na bodrel okolo gauča a napil sa piva.
Už len chvíľu a budem žiť inak, len chvíľu… hovoril si.

**Keď sa zobudil, mal pocit, ako keby ho niekto umlátil kladivom, sťažil kosti a snažil sa mu zabrániť v pohybe. Oči mal spuchnuté a každým žmurknutím ho oči pálili viac a viac. Obzrel sa po mobil a ruku natiahol na nočný stolík. Do hlavy ho udrela silná tupá bolesť. Vzal mobil a pozrel sa na čas- šesť hodín. V stave akom som práve teraz, by som sa mal začať pripravovať… pomyslel si a pomaly sa začal presúvať do kuchyne. Do pohára si napustil studenú vodu. Pil ju pomaly, pričom hľadel cez veľké okno von, na tmavú ulicu. Svetlá, aj napriek tomu, že svietili na žlto mu pripadali sivé. Bez života…

Vyvaľujúc sa na gauči, ignorujúc červené čísla ukazujúc pol ôsmej, hľadel len tak na mobil. Svetlo obrazovky mu osvetľovalo tvár a on čakal na správu od osoby, ktorá mu už nikdy nenapíše. Srdce mu zvierala úzkosť, pustil mobil nech padne na zem a schúlil sa do klbka, v ktorom sa snažil uzavrieť sa pred ostatnými.

Osem pätnásť a on sa len začal obliekať. Nahodil na seba len to prvé, čo v skrini našiel, svoju klasickú bundu, čierne tenisky , kľúče, peňaženka a vybral sa preč. Zišiel dole trocha zatočenými schodmi a pred vchodovými dverami sa zastavil. Zovrelo mu žalúdok. Nechcel medzi ľudí. Zhlboka sa nadýchol, potlačil v sebe pocit nechuti spoločnosti a vyšiel na ulicu. Zatvoril dvere a vybral sa smerom k baru.

Zima mu vyštípala kožu do červena, spustila sople z nosa a zmrazilo končeky prstov, ktorými ledva hýbal. Poťahoval sople do nosa, aby sa mu náhodou nestalo, že by mu sopeľ vytiekol z nosa. Bolo už pätnásť minút po deviatej a Rai s jeho partiou nikde. Začínal premýšľať nad tým, že sa na nich vysere a pôjde preč, no v tom ho niekto chytil za plece a donútil ho sa otočiť tvárou k nemu. Škeril sa na neho vysmiaty Rai, so spoločnosťou asi dvadsiatich ľudí za ním.

„Počuj, za to minule čo si spotreboval, potrebujem to vrátiť šéfkovi, máš prachy?“
„…Koľko potrebuješ?“
„Budem brať už aj za dnešok, takých sto eur si poprosím.“
Do rúk mu vložil sto eur a zamračil sa na neho. Nepáčilo sa mu, že mu to berie také prachy. Ale čo už.

***

Prešlo už niekoľko mesiacov, odkedy toto všetko začalo, odkedy to s ním začalo ísť dole kopcom. Kruhy pod očami sa mu zväčšili. Nechodil von, kým nemusel a plakal každé ráno, keď sa zobudil. Nevedel poriadne spávať, keď si povedal, že s nimi nepôjde jeden deň do baru. Nevedel čo robiť. V hlave mal prázdno. Bol zmätený, vo vnútri panikáril a volal o pomoc. Dúfal, že ho niekto bude počuť…

Otravná melódia mobilu sa rozlievala po byte. Sledoval displej mobilu a premýšľal, či mu stojí tá námaha za to, aby ten mobil umlčal. Vedel, že mu volá Rai. Vedel čo chce. Chcel mu pripomenúť tie sprosté prachy, aby mohol žiť, aby mohol zabudnúť na tu chvíľu, pre ktorú si takmer nič nepamätá.

Stál pred barom. Prichádzal permanentne neskôr. Aj tak tam čakal ešte zopár minút, než si ctihodný Rai stihol dotrepať svoju riť a dané miesto. Z neba padali biele vločky, on zas stál pod tmavým zamračeným nebom, opretý o plot pre bare, čakajúc na svoju záchranu.

*** Každý deň ho sledoval spoza rohu. Tešilo ho vidieť ho takto na dne. Tešilo ho vidieť trápiť sa kvôli tomu svinstvu, ktoré nemohol v tej chvíli dostať do tela. To ako tam stál, s zvisnutými plecami a prázdnym pohľadom upretým do zeme v ňom vyvolávalo radosť, ako keď malé dieťa dostane pod stromček šteňa. A on toto šteňa miloval. Šteňa zúfalstva, pomyslel si a musel sa nad tým pousmiať.

Pol hodina prešla, Nao tam stál bez pohnutia, jeho už začala opúšťať trpezlivosť. Čakal, že tam od zúfalstva začne vrešťať, nadávať na neho, alebo niečo. Tak prečo nerobí to, čo od neho očakával?! Aspoň keby preniesol váhu tela na druhú nohu, alebo niečo!
„Rai… môžeme sa už pohnúť dnu?“ spýtala sa za ním jeho skupinka.
„Grrr… hej! Ideme už sakra za ním! Sere ma!“ vyhlásil a s falošným úsmevom vykročil za ním. Mal v pláne topiť ho v temnote priepasti ešte o niečo viac. Kým si šteniatko nevycvičí.

**Necítil si prsty a keď vošli do baru, obalilo ho horúce teplo podniku, smrad alkoholu a dym cigariet. Sadol si na svoju stálu stoličku pri bare, objednal si pivo a začal ďalšiu noc, na ktorú si nebude pamätať absolútne nič. Niektorých by možno trápila nevedomosť ich činov, no jeho to netrápilo, bol rád, že si na nič nepamätá. Nechcel si pamätať dni bez neho. Až priveľmi ho to bolelo, dusila ho tá samota, realita bez neho. V tom mu Rai položil ruku na plece a druhu kývol na ich miestnosť. Prikývol, dopil pivo až do dna a vybral sa za ním.

V miestnosti bolo niekoľko plných pív. Stôl v strede a pohovky okolo. Tak tvrdé pohovky, že ak by ste na nich zaspali, na ďalší deň  sa nebudete môcť zohnúť. Zamieril na svoje obvyklé miesto na pohovke. Rozvalil sa tam, oprel si hlavu dozadu o stenu a čakal na Raiov príhovor.
„Ľudia! Počul som od jedného chalana úžasnú radu. Vraj že lieky tomu pridajú lepší efekt!“ vytiahol balíček malých bielych liekov a zamával si nimi pred nosom. „Chce to niekto skúsiť?“
„Zbláznil si sa, Rai?! Veď nás to môže zabiť!“
„Ale no tak! Zabiť nás to môže tak či tak, nie?! Či mi snáď chcete povedať, že ste všetci až taký zbabelci?!“
„Hej, zbabelci, ale stále so zdravým rozumom…“ podotkol jeden chlap sediaci vedľa neho.  Rai na neho zazrel vraždiacim pohľadom.
„No nič, ak ich niekto bude chcieť,“ hodil ich na stôl pred sebou, „nájde ich tu.“ dodal a usmial sa.

V miestnosti stál hustý dym. Všetci sa smiali, váľali sa po pohovke alebo sa oblizovali s nejakou babou. Len Rai spokojne sedel s pivom v ruke, vysmievajúc si pľúca, pričom mu šiel dym z huby. Občas pohľadom padol na Naa, ktorý sa smeje a z času na čas kontroloval tabletky ležiace pred ním. V hlave mu bežali Raiove slová. Lepší efekt… zopakoval si v duchu a rukou sa natiahol po balíček s tabletkami. Na ruku si hodil tri tabletky a prehltol ich. Keďže nemal vodu po ruke, zobral pivo a zapil ich. No žiadna zmena. Absolútne žiadna.

Okolo tretej ráno, keď ešte stále sedeli v bare, mu začalo byť horúco. Pálili ho líca, točila sa mu hlava a oči sa mu zahmlievali. Od žalúdka mu bolo zle, brneli mu ruky, v hlave mal až nepríjemne prázdno. Oblieval ho studený pot, no aj tak mal chuť strhať zo besa oblečenie, aby mu bolo pohodlne. Postavil sa, nahmatal niečo, čo mala byť jeho bunda a vybral sa preč. Bolo mu horúco, chcel čo najskôr von.

***Sledoval odchádzajúcu postavu zahalenú v dyme. Vedel k to to je. Vedel, čo spravil a aj vedel, čo bude po tomto vonku nasledovať. Víťazoslávne sa usmial, priložil si studené sklo fľaše k perám a odpil si, hrdý sám na seba, kus z piva.

**Tackal sa po ulici. Netušil kde je. Autá sa okolo neho mihali, no on ich vnímal iba ako šmuhy svetiel. Nevedel čo sa okolo neho deje. Vbehol do tmavej uličky, kde bol jeden veľký smetný kôš a kopu potrhaných plagátov po stene. Oprel sa rukou o stenu a zhlboka dýchal. V tom mu zovrelo žalúdok a už iba cítil, ako sa mu niečo derie hore krkom.

***

Netušil, ako sa dostal domov a dokonca aj do postele. Bolela ho hlava, od žalúdka mu bolo zle. Mal pocit, že mu oči buď explodujú alebo dostanú nohy, ruky a vylezú mu z očných jamiek. S bolesťami sa vyhrabal z postele, došiel do kúpeľne a pozrel sa do zrkadla. Spuchnuté, krvou podliate oči, bledý ako stena… Bol si vedomí, že to s ním ide dole kopcom, no nijako to neriešil, skôr si snažil spomenúť, prečo má takú nepríjemnú chuť v ústach a prečo mu z nich tiahne, ako by zožral mŕtvolu.

Ležal v posteli, tvárou zaborenou do vankúša, keď mu zazvonil mobil. Otočil lenivo hlavu k zdroju hluku a zdvihol.
„Halo?“ ozval sa štýlom, ako keby sa práve zobudil.
„Dnes večer nezabudni prachy! O deviatej pred barom!“
„Nemusíš mi každý deň volať, vieš o tom?“
„Zabudol by si“
„To si myslíš len ty.“
„Nemyslím, som o tom presvedčený.“
„Nah… nezabudne.“ Dodal a zložil hovor, skôr ako mu k tomu mal Rai čo dodať.

Stál v kuchyni, v jednej ruke pohár s čistou vodou, v druhej sa hral s tabletkou proti bolestiam hlavy. Hľadel von oknom. Všetko mu pripadalo hnusné. Ako každý deň, ostatne. Priložil si ruku s tabletkou k tvári, pričom si hodil tabletku do úst a zapil ju vodou. Pohárom tresol o kuchynský pult, prešiel do obývačky a zvalil sa na svoj gauč.

*** Dnes mu to všetko dám zožrať, dnes mu zničím totálne život… hovoril si pre seba Rai, pričom sa zákerne škeril na svoju malú čierno-bielu televíziu. V ruke držal otvorenú, napoly vypitú plechovku piva. Pohľad mu padol na dva balíčky tabletiek na špinavom stole. Zaškeril sa od uchu k uchu a spokojne si odpil.

**Stál pred barom, nos mal červený a zakaždým, keď vydýchol sa pred nám objavil obláčik pary. Premýšľal, či nepôjde dnu, pretože toto ho každý deň absolvovať neskutočne dožieralo. V nose ho niečo pošteklilo a on si kýchol, poškrabal sa po nose a zase si dal ruky do vrecka. V tom mu Rai položil tuku na plece a veselo sa ne neho usmial.
„Ideme?“
„Meškáš.“
„Ako vždy, ideš?“ spýtal sa ešte raz a on prikývol.

Sedeli pri bare. Barman im akurát položil pivá na stôl. V tom mu však Rai vopchal obal s bielym práškom pred nos.
„Chceš?“
„Čo to je?“
„Pre lepšiu chuť, nič sa ti nestane, neboj.“
„Heh, pre lepší efekt ako včera, však?“
„Presne! Chceš?“
„Nič už nestratím, rob čo chceš.“ Povedal, načo sa Rai pousmial, otvoril obal a všetko mu to tam nasypal. V momente sa to aj roztopilo a nebola tam ani zmienka o tom, že tam je niečo, čo by nemalo. Pokrčil plecami a napil sa.

Spitý sa rehotal s ostatnými v miestnosti. Rai mu stále pchal tabletky a on si ich spokojne bral. Bolo mu to jedno, bol opitý, smial sa, nemyslel , a to bola podstata.

Okolo štvrtej ráno sa všetci poberali preč z klubu. Naovi museli pomáhať, nevedel sám chodiť. Bolo mu zle, necítil si jazyk, nohy a ruky sa mu triasli, potil sa a bolo mu horúco. Nevedel kde je, kto je ani nič. Nerozoznával predmety pred sebou, len sa proste nechal niesť a niekedy sa z neho niečo vyvalilo na ulicu.

Za nimi sa ozvala policajná siréna a osvetlilo ich modro- červené svetlo.
„Do riti!“ skríkli, hodili Naa na zem a rozutekali sa po bočných uličkách, kade ľahšie. Policajti vystúpili z auta a utekali za nimi, pričom ho tam nechali ležať. Nejakým zázrakom sa postavil a tackal sa po ulici ďalej. Zabočil všade, kde sa dalo. Aj keby bol v triezvom stave, netušil by, kde sa nachádzal. Bolo mu stále horšie a horšie. Mozog mu už poriadne nepracoval, zakopával o vlastné nohy, jazyk mu ako keby odumieral. Prstami na rukách už ani nemohol poriadne pohnúť.

Spadol na zem. Nevládal sa už postaviť na nohy, tak tam len proste ležal. Sneh ho chladil na tele, premočil mu oblečenie a teraz sa už od zimy triasol. Postupne sa mu zatmievalo pred očami. Nebol schopný už ani pootvoriť ústa. Napínalo ho, no už nemal ani čo vygrcať.  Umriem? pomyslel si, no nato sa v mysli zasmial. Zase sa dostane domov, nejakým zázračným spôsobom sa zajtra ráno zobudí doma v posteli, s bolesťou hlavy a zápachom z huby. Po nose na bok tváre mu stiekli slzy, ktoré dopadali na zem do snehu. Vedel, že vo svojej posteli sa už nikdy neobjaví. Tu končí, game over…

Prepáč, Ryu…

***Ach, tie známe steny policajnej stanice… pomyslel si, s znechuteným úsmevom na tvári. Tmavá miestnosť , jeden stôl, dve stoličky, papiere, lampa, jedno okno a mreže. Kto by túto miestnosť nepoznal. Nemusel tu byť, stačila kriminálka na to, aby to tu spoznal. Policajt otvoril mrežovité dvere do miestnosti a vošiel pán detektív. Oh, ako on nenávidel tých v smokingu chodiacich zvedavcov. Hodil pred neho fotku chlapca s hnedo- čiernymi vlasmi.
„Poznáš ho?“
„Nao, hej, čo s ním? Tiež ste ho chytili?“ pousmial sa zákerne.
„Je mŕtvi.“ Povedal vážne. V tom Rai zbledol. Zničil som mu život… zničil som ho, no toto som nechcel… nie takto… nie takto zničiť… opakoval si v mysli, bledý, hľadiac na fotografiu vysmiateho chalana.