Kapitola 1

Blonďatá dievčina ležala na posteli listujúc v časopise. Vedľa nej sa pripravovala ďalšie dievča, tento krát však s modrými vlasmi.
„Počuj, Lu-chan, vážne nejdeš na imatrikuláciu?“ spýtala sa jej Levy so sklamaným hlasom.
„Pravdepodobne nie.“ odpovedala bez toho, aby sa na ňu pozrela alebo aspoň prestala na chvíľu čítať. Na to si Levy len povzdychla a vrátila sa k upravovaniu si vlasov.

„Budeš tam mať Gajeela, že?“  skomentovala s úsmevom na tvári Lucy a odvrátila sa od článku.
„Možno… neviem, či ho tam pustia…“
„Prečo by nepustili?“
„Toto je prvý krát, čo dovolili na imatrikuláciu aj starším žiakom, teda tretiakom… no nie som si istá, či ho pustia…Predsa len je štvrták…“ odpovie neistým, no sklamaným hlasom.
„Ak tam nepríde, načo tam ideš?“
„Možno tam príde… ak mi napíše, že ho nepustia, pôjdem za ním von a zájdeme niekam aj s ostatnými.“

„Znie to, že má všetko naplánované.“ Usmeje sa na ňu milo Lucy a posedí sa na posteľ, aby jej spolubývajúcej venovala aspoň trocha pozornosti pred odchodom.
„Samozrejme že mám!“ usmeje sa isto Levy.
„Tak si to s Gajeelom užite.“
„Nebudeme len my dvaja, donesie tam aj kamarátov, ja beriem ešte baby zo školy… škoda že nejdeš tiež.“
„Vieš, že nie som na takéto náhodné zoznamovania.“
„Ako inak chceš spoznávať nových ľudí? Čo ty vieš, možno sa ti tam niekto zapáči.“
„Možno áno, možno nie, nemám náladu na zisťovanie.“
„Ale noták! Musíš niekedy aspoň trocha žiť Lu-chan! A to hovorím ja, čo väčšinu času strávim za knihami!“
„Ja viem…“ odpovie s nadutou tvárou Lucy. Vie, že je to pravda, no istým spôsobom si to nechce priznať, pretože by musela ísť s Levy.
„Píšem ti, kedy ísť dole,“ postavila sa, vzala si menšiu elegantnú kabelku a otvorila dvere na chodbu, „Priprav sa, že keď ti napíšem, pôjdeš dole! Maj sa!“ povie vedelo a zabuchne za sebou dvere. Blond vlasá dievčina však už nestihne nič dodať, vzdychne si, ponadáva si a presunie sa k svojej časti skrine.

Tupo hľadí dnu a premýšľa nad tým, čo si obliecť. Pochybovala, že Gajeel aj jeho kamaráti budú akosi extrémne naobliekaný, takže zvolila čierne úzke nohavice, biele tričko s čiernymi machuľami a na to čierne podlhovasté bolero. Hodila sa späť na posteľ a začala čítať zase tam, kde prestala.

O asi takú hodinu jej napísala Levy, aby šla dole. Povzdychla si, vzala na seba čiernu koženku, čierne platené botasky a do tašky si v rýchlosti hodila jeden sveter pre prípad mrznutia. Otvorila dvere a už chcela vybehnúť von, keď sa v rýchlosti ešte otočila, vzala si kľúče spolu s mobilom a až potom vybehla za Levy.

„Lu-chan!“ zakričala na ňu Levy z druhej strany ulice, pričom na ňu kývala. Povzdychla si a rozbehla sa cez prázdnu nočnú cestu na druhú stranu.
„Yo! Ako bolo?“ spýtala s v rýchlosti a snažila sa nahodiť úsmev.
„Bolo to celkom zaujímavé, no na našu to nemalo!“ zasmiala sa veselo, chytila ju za ruku a potiahla ju bližšie k ľudom okolo.
„Ľudia! Toto je Lucy, moja spolubývajúca!“ pochválila sa hrdo Levy.
„T- teší ma…“ pozdravila trocha neisto Lucy. Gajeel sa na ňu usmial a na pozdrav zdvihol ruku. Zaškerila sa na neho a zakývala mu.

Pomaly sa vybrali do mesta, s plánom sadnúť si na nejaký drink a potom vyraziť na nejakú párty. Lucy sa držala vzadu a v tichosti ich sledovala. Prezerala si neznámych Gajeelových kamarátov. Jeden tam vyzeral o dosť staršie ako ktokoľvek iný, blond vlasy a mal neskutočne obrovské svaly. A jazvu cez oko. Ďalší mal zelené dlhé vlasy, jeden mal na hlave čiapku a tvár zakrytú šatkou, ďalší mal rúžové vlasy a jeden mal ešte ryšavé. No s tými okuliarmi vyzeral aj celkom cool.

Práve ryšavo vlasí chalan bol ten, ktorý prišiel za ňou a prihovoril sa k nej.
„Ahoj, ty si Lucy, však?“
„Áno… a ty si?“ spýtala sa s miernym úsmevom na tvári.
„Loke,“ podal jej ruku, „teší ma.“ dodal s úsmevom.
Rozprávali sa celú cestu až do podniku, kde si všetci posadali a objednali si. Gajeel s jeho kamarátmi si objednali samozrejme alkohol. Loke, ten blond vlasý chalan a Gajeel si objednali samozrejme hneď na začiatok pár poldecákov rumu. Rúžovo vlasý chlapec si objednal len pivo. Lucy, Levy a ostatné baby si objednali len kofolu, nemali sme osemnásť a tak by nám ho ani nepredali.

Celý čas sa medzi sebou bavili a blondínka si začínala myslieť, že nebola až tak zlá myšlienka ísť von s nimi. Blond vlasý chalan sa volal Laxus, rúžovo vlasý zas Natsu. Po nejakej chvíli, keď boli chlapci v dobrej nálade sa k nim pripojil aj Gray s Juviou.
„Yo! Čo vy tu?“ spýtal sa pobavený na situácii.
„Čoby, zábava, nie?!“ zasmial sa veselo Gajeel.
„Hah, jasné…“ zasmial sa tiež a prisadol si k nim aj s Juviou.

Takto ubehlo niekoľko hodín ktoré presedeli v bare. V priestore kde bolo cítiť cigarety a dym sa tam z minúty na minútu hromadil viac a viac sa oni však mali až priveľmi dobre. Gray si objednal pivo a Juvia si od neho veselo odpíjala.
„Hej, poďme niekam inam.“ Navrhol Laxus po chvíli. Zahájilo sa spoločné rokovanie a rozhodlo sa ísť na diskotéku, vzhľadom k tomu, že chlapci boli v dobrej nálade. Postavili sa a vybrali sa do chladných nočných uličiek mesta.

Celú cestu sa rozprávali, smiali sa na celú ulicu a vôbec si neuvedomovali, že je pol jednej ráno. Loke bol celý čas zavesený na Lucy a ona sa na ňom dobre bavila. Hneď ako došli na diskotéku v jednom podniku, si našli miesta, kde si objednali a šli tancovať. Gajeel tancoval s Levy a Gray zas s Juviou… A Lucy spolu s Laxusom, Natsuom a Lokim zostali sedieť na miestach. Po chvíli sa Loke zdvihol a odkráčal si to k barovému pultu, pričom sa im stratil z dohľadu.

Po chvíli sa však aj oni postavili a zašli na tanečný parket, nechávajúc polo- vypité poháre na stole. A zatiaľ čo sa tam Laxus a Natsu rozbíjali na parkete sa Lucy vyparila smerom za Lokim. Pripadal jej ako dobrý chalan, milo sa s ním kecalo… A možno konečne nesklame Levy a dovedie aj nádejný úlovok.

Myšlienka plnohodnotného úlovku však padla, keď uvidela Lokiho, ako sa tam oblizoval vonku s nejakou babou. Chcela sa potichu otočiť a odkráčať preč, no stihol si ju všimnúť. V momente ako sa odpojil od tej baby, aby sa po Lucy natiahol, len nespokojne zamravčala a odkráčala späť do vnútra. To mu však bolo jedno, keďže si ju pritlačil o stenu a zablokoval jej akýkoľvek únikový východ rukami.
„Milé, že si prišla.“ Povedal s úsmevom na tvári, ktorou sa stále viac a viac blížil k tej jej.
„Nie…prestaň…!“ povedala vydesená Lucy a snažila sa mu uhnúť, to však nemalo žiaden efekt, keďže ju chytil za tvár a otočil ju silou tak, aby mu videla do očí. Snažila sa ho odtlačiť rukami, no márne. Začal ju nasilu bozkávať a rukou jej zašiel pod tričko. Zatvorila oči a dúfala, že toto rýchlo prejde.

V tom prišla prudká rana a odporné ruky zmizli z Lucy. Otvorila oči a zbadala záblesk rúžových vlasov. Než sa stihla spamätať z toho, čo sa vlastne stalo, ležal už Loke na zemi  Natsu nad ním. V tom sa na ňu otočil, keď videl, že sa vôbec nesnaží postaviť. Chytil ju za ruku a začal ju ťahať ďaleko od podniku, kde boli aj ostatný. Keď už boli dostatočne ďaleko, z ničoho nič zastal.
„Prepáč…“ povedal po chvíli ticho.
„… za čo?“
„Asi som vás vyrušil… Sorry…Len som sa šiel nadýchať vzduchu a no… Len…“
„N- nie… práve že si mi pomohol… Vďaka…“  Povedala ešte stále roztraseným hlasom.

Po chvíli ticha sa začali prechádzať. Lucy sa tam vrátiť nechcela a jemu sa tam tiež až tak nechcelo.
„Inak, nemala si tam žiadne veci?“ spýtal sa len tak od témy.
„Nie, všetky veci mávam radšej pri sebe.“ Pousmiala sa na neho. Bola celkom rada za nápad nechania si vecí pri sebe, aj keď nepočítala s tým, že sa stane práve toto.

Takto sa prechádzali a rozprávali až kým nezačalo svitať. Prebrali rôzne témy, od záľub a obľúbených filmov až po budúce ciele a sny. Vtipkovali, podpichovali sa, šteklili a naťahovali sa o hlúposti. Lucy to pripadalo, ako keby sa poznali roky. Bola s ním zábava, nad témou sa nemuseli nijako extrémne zamýšľať a mohla sa s ním rozprávať o čomkoľvek.

Pomaly ju začal odprevádzať k jej internátu, predsa len, už bol otvorený a bolo aj načase sa dostaviť, aby sa aspoň trocha prespala. No napriek týmto veciam sa jej ani zďaleka nechcelo. Dobre sa jej s ním bavilo a brala by aj dlhšiu konverzáciu ako to, čo mali.
„Okay… tak, sme tu.“ povedala a otočila sa k nemu aby sa rozlúčila. Bola len pár krokov od budovy internátu.
„…Počuj, nemohla by si mi dať číslo? Vieš, ak by si ešte chcela pokecať, alebo si ísť niekam sadnúť a tak…“
„Jasné, rada.“ Povedala a milo sa na neho usmiala. Vytiahla mobil z vrecka od nohavíc, pričom mu diktovala jej číslo. Hneď na to, jej aj on dal jeho číslo a v rýchlosti sa rozlúčili. Obaja však mali pri odchode prihlúpli úsmev na tvári a líca ľahko sfarbené do červenej.

„Kde si bola celý čas?!“ vybehla na ňu Levy hneď ako otvorila dvere od izby.
„J- ja… Šla som sa s Natsuom prejsť…“  vykoktala zo seba narýchlo.
„Loke nám povedal, že ťa Natsu odtiahol nasilu!“
„Tak trocha… ale on mi pomohol.“
„Ako?!“
„Uhh… nechcem sa o tom teraz baviť, môžeme to prebrať potom keď sa trocha prespím?“
„Vieš ako som sa o teba bála?! Hneď ako nám to povedal sme ťa šli hľadať po meste a ja som utekala sem.. Mohla si mi aspoň zavolať!“
„Prepáč…“ povedala a rýchlo zamierila do kúpeľne.

Keď vyšla z kúpeľne, Levy ležala urazená na posteli s mobilom v ruke. Nafúknutá tvár jej pridávala na roztomilosti. Povzdychla si. Keď je v tomto stave, nebude mať význam s ňou začínať konverzáciu. V týchto stavoch totiž Levy zaháji taktiku mlčania a nech sa deje čokoľvek, neprehovorí. A presne v takejto situácií ľutuje Gajeela. Ak sa urazí na neho, neprehovorí s ním týždeň, ak sa urazí na niekoho iného, píše to všetko jemu.

Ďalšie ráno sa zobudila na vhodenie vankúša do tváre. Bola to práve jej milá spolubývajúca, kto ten vankúš do nej hodil.
„Tak povieš mi už, čo sa vlastne stalo?“ povedala ešte stále s urazeným podtónom v hlase.
Nemala na výber, keď už bola zobudená, nemohla ju zase odbiť… Posadila sa a začala jej rozprávať o tom, ako našla Lokiho, čo jej spravil a ako jej Natsu pomohol. Povedala jej aj o večernej prechádzke s ním, všetkých volovinách čo spravili a rôznych iných veciach.
„Sviniar…“ skonštatovala na konci celého príbehu. Ona však len mlčala.
„Ale Natsu sa ti páči, všakže?“ povedala a úchylne sa na ňu usmiala. Začervenala sa. O tomto ani nestihla premýšľať.
„Páči sa ti!“ povedala natešene Levy.
„N- nie, že by sa mi nepáčil… ale nie v tom zmysle ako myslíš ty…!“ rýchlo vykoktala zo seba, aby uviedla veci na správnu mieru, no to jej však nepomohlo. Levy si veselo myslela svoje a celý čas ju s tým podpichovala.

„A kedy sa s ním máš najbližšie stretnúť?“ dobiedzala ďalej.
„Ja neviem… Dal mi číslo, no netuším kedy sa zase stretneme…“ povedala, pričom nevedome znížila hlas na úroveň sklamania.

Celý deň strávili na internáte v ich izbe. Požierali rôzne sladkosti a keksíky, čo našli poschovávané po šuplíkoch. Rozprávali sa o chalanoch, o pláne činnosti na ďalší deň a tiež ju dokopávala k tomu, aby zavolala Natsuovi a dohodla si s ním stretko. V polovici tejto konverzácie jej však zazvonil mobil a obrazovka sa rozsvietila s jeho menom.
„Spomeň čerta…“ zamrmlala si popod nos a dvihla, zatiaľ čo Levy za ňou vypukla do obrovského záchvatu smiechu.
„Ahoj.“ Ozvalo sa z mobilu.
„A- ahoj.“
„P- počuj, tak som rozmýšľal, robíš niečo zajtra?“
„Nie, prečo?“
„Gajeel chce ísť niekam sa zabaviť, či by si nešla aj ty…“
„J- jasné! Rada!“
Po tomto sa už len rozlúčili a on zložil ako prvý.

„Vedela si, že Gajeel s nami niekam chce ísť?“
„Hej.“ Odpovedala s úsmevom Levy.
„… To si mi nemohla povedať?“
„Nope, Gajeel chcel, aby ti Natsu zavolal.“ Povedala s ešte väčším úsmevom a hodila sa o posteľ. Lucyna tvár dostala červený nádych a aby to Levy nezbadala, radšej sklonila hlavu do zeme.

A konečne to bolo tu. Druhý deň. A taktiež deň, kedy sa mala stretnúť s Natsuom. Úsmev mala na tvári celé ráno a veselá nálada nevyzerala na to, že by sa nechala tak ľahko pokaziť. Levy ju donútila poriadne sa obliecť. Teda, pomáhala jej sa obliecť… Vybrala jej čierne tielko, bielu krátku sukňu, čierne potrhané silonky a k tomu pridala ešte čiernu koženku. 
„Nechaj si tie vlasy rozpustené!“
„Ale dnes je celkom teplo…Nebude lepší cop?“
„Nie! Rozpustené! K tomuto rozhodne rozpustené vlasy!“ hučala na ňu Levy a ona nemala na výber, než s povzdychnutím súhlasiť.

A konečne! Ta obávaná hodina stretnutia. S Lucy hádzali všetky pocity. Istým spôsobom bola nervózna, na druhú stranu sa tešila. Štvalo ju to. Mala pocit, ako keby dostala práve krámy. Celý čas, čo jej spolubývajúca mala ešte čas, pobehovala popri zrkadle, kontrolovala, či nemá zle vlasy, či to, ako je oblečená je naozaj dobre a lámala si hlavu nad každou malou hlúposťou.
„Vyzeráš ako klbko nervov.“ Smiala sa na nej Levy. Tá jej na to neodpovedala, radšej pobehovala ďalej po izbe.

Keď sa konečne vytrepali z izby, mala sto chutí sa vrátiť. Bola nervózna, mala pocit, že sa niečo zlé stane. Pokúsila sa vyhovoriť na to, že si niečo zabudla na izbe, no Levy ju ťahala za ruku so slovami, že to nevadí. Vonku už ich pred budovou internátu čakali chalani.
„Ahoj!“ zakýval na nich Gajeel.
„Ahooj!“ pozdravila ho veselo Levy a hodila sa mu okolo krku, čo samozrejme nasledovala privítacia pusa.
„A- ahoj.“ Potichu pozdravila Natsua. Ten sa na ňu len od ucha k uchu usmial a tiež ju pozdravil.

Pomaly sa vybrali smerom do kina. Samozrejme, ešte pred tým sa zasadlo štvorčlenné rokovanie o nasledujúcom ciele združenia. A vďaka dievčatám vyhralo kino, keďže baby majú vždy posledné slovo. *Pod papučou sú! 😀 *

„Na aký film ideme?“ spýtal sa už v cieli Gajeel.
„My sme vybrali miesto, vy vyberáte film.“ Navrhli zas baby.
„Čo takto „Ži, zomri a znova“?“
„Nie! Niečo romantické… napríklad „Let’s dance all in“!“ navrhnú zas naraz Lucy a Levy. A chlapci už samozrejme nemali žiadnu možnosť odvrávať. Miesta si schválne Levy a Gajeel dali ďalej a tak oni dvaja zostali sami.

Do sály vošli, až keď začali tituly a všade bola tma. Šli si nájsť, kde majú miesta, pričom boli o niekoľko rád vyššie ako Levy a Gajeel. Sadli si vedľa seba, pojedali popcorn a čas čo boli pustené titulky zabíjali rôznymi šialenými témami. A v momente ako začal film obaja stíchli. No chúďa Lucy sa nemohla ani trocha sústrediť na film, stále jej oči namiesto plátna zablúdili na Natsua. Po chvíli jej pohľad zamieril na opierku, kde mali obaja položené ruky vedľa seba. Až po chvíli jej doplo, že ju drží za ruku. V tom pocítila, ako jej začala horieť tvár. Sklonila ju dole a preplietla si prsty s tými jeho. Srdce jej podskočilo v chvíli, ako jej ruku slabo stisol.

Keď film skončil, trvalo jej nejakú chvíľu než si uvedomila, kde vlastne celý čas bola. Cítila, ako jej horia líca a predpokladala, že vyzerá strašne, ako paradajka.
„Lu-chan!“ ozvalo sa za jej chrbtom, pričom jej pristála ruka na pleci, čo ju vytrhlo zo snívania. Trhlo s ňou a prudko sa otočila.
„Á- áno?“ vykoktala zo seba.
„My s Gajeelom sa ešte ideme prejsť, takže sa pokús nezostať zase do rána s Natsuom.“ Oznámila jej so zákerným úsmevom, otočila sa a rýchlo odišla za Gajeelom. Nechala ju tam len tak stáť, s tvárou ešte červenšou ako predtým.

Samozrejme, šiel ju odprevadiť až k internátu. Celý čas sa rozprávali o filme, pričom ho skôr len počúvala, keďže vôbec netušila, o čom to bolo…
„…A aká bola tvoja obľúbená scénka?“ spýtal sa jej s úsmevom na tvári, pričom jej úplne vymazal mozog. Čo mala povedať, keď vôbec nedávala pozor? Až potom si uvedomila, že už sú pár krokov od brány internátu.
„U- už sme tu!“ rýchlo zmenila tému.
„Neodbočuj od témy.“ Podpichol ju však hneď na to.
„Uhh… ako to povedať…Vôbec som nedávala pozor?“
„Fakt?“
„Hej no…“ priznala sa so zahanbeným tónom v hlase.
„Uff, okay, myslel som, že som bol jediný…“ zasmial sa však hneď na to. Nechápavo na neho zdvihla hlavu a zadívala sa mu do očí. V tom však cítila, ako sa jej ruky dotklo niečo teplé, no neodvážila sa pozrieť čo. Až priveľmi ju hypnotizoval pohľadom, ktorému jednoducho nedokázala uhnúť.

Pomaly sa k nej priblížil tvárou, oprel sa jej čelom o čelo a zahľadel sa jej do očí.
„Dnes si fakt krásna…“ zašepkal do ticha noci. Srdce jej podskočilo a líca jej začali horieť. Zatvorila oči a očakávala pusu, ktorá však neprišla. Namiesto toho jej dal len slabú pusu na čelo.
„Prepáč… No nič, dobrú noc.“ Povedal jej s úsmevom, pustil jej ruku a otočil sa na odchod, pričom ju tam nechal len tak stáť. Nechal ju tam len tak stáť s vygumovaným mozgom.

Keď Levy došla na izbu uvidela ju, ako tam len tak ležala na posteli.
„Lu-chan, stalo sa niečo?“ spýtala sa jej prekvapená spolubývajúca. Tá jej zas všetko povedala, úplne všetko.
„Lu-chan… že ty máš Natsua rada?“
„Asi…“ povedala len tak do priestoru. Ona sa na ňu len veselo usmiala, pohladkala ju po vlasoch, povedala, nech sa netrápi, veď, to sa nejako vyrieši. Ešte chvíľu sa rozprávali o všetkom možnom až obe zaspali.

Ďalší deň ich čakala škola. Celý hlúpy týždeň sa jej ani neozval. Nič. A ju to pomaly dostávalo do depky. A v piatok z nej bolo blond klbko nešťastia s kruhmi pod očami. Akurát chceli ísť s Levy na internát, keď sa vo dverách objavil Gajeel. Chcel vziať Levy aj s jeho kamarátmi von a navrhol to aj Lucy. No tá to odmietla, nemala náladu ísť niekam von a už vôbec nemala náladu, keď počula, že tam bude aj Loke. A tak sa sama, čo pôvodne mala ísť s Levy, vybrala na internát.

Celý čas, čo išla, mala pocit, že všetko je sivé. Aj dievčatá s neónovo farebnými tričkami, čo vybilo zrak už 3 km od nej, jej pripadali sivé a bez života.
To som až tak unavená? pomyslela si. A keď sa už pomaly blížila k internátu, všimla si, ako tam postávala rúžová hlava. Srdce jej nadskočilo a mala chuť utiecť. Na to však bolo prineskoro. Rúžová hlava sa otočila a všimla si jej. Vybral si to priamo k nej s úsmevom na tvári, akoby nič. Presne vtedy v nej niečo hrklo a nervy jej vypálili prudko hore.
„Ahoj!“ pozdravil ju, pričom ona naňho len v tichosti hľadela. Ten však len nahodil nechápavý pohľad.
„Stalo sa niečo?“
„Ser na to…“ povedala, pričom na neho zazrela a prešla okolo neho do internátu.

„Lu-chan!“ povedala prekvapivo Levy, keď vošla do izby a uvidela ju, ako tam ležala na posteli s urevanou tvárou zaborenou vo vankúši.
„Čo sa stalo?“
„Všetko.“
„Zaujímavé… konkrétnejšie sa už nedá?“
„Prišiel ma dnes čakať pred internát…“
„A?“
„Nič, správal sa ako keby nič.“ povedala, pričom sa jej zase zbiehali nervy.
„A ty si spravila čo?“
„Čo by som mala asi? Povedala som, nech na to sere a odišla som…“
„Si krava.“ Povedala, načo sa Lucy pozrela na ňu s nechápavým výrazom.
„Ani mne sa Gajeel neozval celý týždeň. Tí dvaja sú spolu na škole, nemal čas kedy sa ti ozvať!“ povedala naštvaná Levy.
„To si nemohla povedať skôr než som ho poslala do riti?!“ vyskočila z postele. No Levy ju už ignorovala.

Keď sa ráno zobudila, videla ako sa jej spolubývajúca oblieka.
„Ideš niekam?“ preniesla zaspatým hlasom.
„Za Gajeelom.“ Odpovedala chladným hlasom.
„…Prepáč za ten včerajšok…“ povedala potichu.
„Mne sa neospravedlňuj, Lu-chan.“ Odpovedala, pričom sa za ňou obzrela dozadu a usmiala sa na ňu. Vedela, že tým, že sa ospravedlnila Levy nič nevyriešilo medzi ňou a Natsuom, no čo mala robiť?

„No nič, idem ja.“ Povedala po asi pol hodine obliekania sa.
„Bav sa.“ Povedala zas bez života Lucy. Levy sa na ňu ešte raz usmiala a zabuchla za sebou dvere. Povzdychla si, postavila sa z postele, prešla až k stolu, kde mala polozený svoj notebook. Zapla ho a začala si púšťať pesničky. Ľahla si na posteľ a z nejakého dôvodu, aj keď len pred chvíľou vstala, zase zaspala.

Otvorila oči na to, že jej niečo vletelo do okna. Posadila sa na posteli, ponaťahovala sa a zívla si. Obzrela sa okolo seba a potom sa natiahla po mobil, ktorý jej objasnil to, že spala také dobré dve hodiny. V tom jej zase niečo vletelo do okna a ona až nadskočila. Obzrela sa a uvidela, ako na strome len pár centimetrov od jej okna sedí Natsu. Rýchlo otvorila okno, pričom nevedela čo robiť.
„Čo tu robíš?! Toto je druhé poschodie, ako-“ nestihla však dopovedať vetu, pretože ju chytil za ruku, potiahol si ju bližšie a objal. Na to sa však nebezpečne naklonil a skoro spadol dole z konára.
„Bože, poď prosím ťa do izby!“ povedala vydesená Lucy, keď už takmer videla, ako letel dole z konára.

Vďačne skočil z konára do jej izby, vyzul sa na parapete a zoskočil na jej posteľ. Milo sa na ňu usmial.
„Prepáč…“ prehlásil z ničoho nič.
„Z- za čo?! Ja by som sa mala ospravedlniť…“ povedala rýchlo, no ešte chcela pokračovať vo vete. V tom ju však úspešne zastavil Natsu, ktorý si ju pritiahol bližšie za ruku tak, aby sa oprela o neho a bola tiež na posteli. Topánky nechal spadnúť na zem, rukou jej prešiel po líci, pričom jej celý čas hľadel do očí. Pomaly sa k nej priblížil a vtisol jej na pery jemný bozk.
„Chýbala si mi…“ zašepkal jej do nich a zase sa usmial s tým jeho typickým úsmevom od ucha k uchu.

Objal ju a jej z očí vyhŕkli slzy. Objala ho pevnejšie a prakticky sa na neho oprela celou váhou.
„Uhmm.. aj ty mne…“ povedala potichu pri jeho uchu, načo sa on len usmial, trocha si ju od seba odsunul, aby jej videl do tváre. Zahľadel sa jej do uslzených očí, dal jej pusu na líce tak, aby dal preč aj tú jednu slzu, čo jej stekala po tvári. Potom jej dal ďalšiu pusu, pričom jej podskočilo srdce.

Ahhh… nech sa to takto zastaví čas… pomysleli si obaja, pričom sa naďalej bozkávali a nehodlali len tak skoro prestať.