Kapitola 1

Eastern Kingdoms. Nádherná krajina plná nezvyčajnej prírody. Kvetov všetkých farieb a veľkostí, mohutných stromov so špirálovitými kmeňmi, priezračných riek, a trblietavých vodopádov. Tomuto kráľovstvu, patriacemu národu Hordy, vládne vznešená rada…Elfovia. Elfovia sú bytosti, ktoré milujú prírodu, a nadovšetko ju ochraňujú. V srdci Quel´Thalasu, nachádzajúcom sa na severe krajiny, si vybudovali mesto. Charakteristické je vysokými bielymi múrmi, špicatými vežičkami zdobenými farebnými kameňmi, a zlatými ornamentmi. Nazvali ho Silvermoon.

Vďaka súžitiu s prírodou, dostali elfovia do vienka dva charakteristické znaky. Prvým z nich boli jasné, smaragdové oči, ktoré sú typické len pre ich rasu. Tým druhým znakom, bolo ich povolanie. Mágovia. Elfovia boli prvé bytosti, ktoré dokázali naplno ovládnuť bielu mágiu. Vďaka ich veľkej sile, o ktorej sa príbehy šírili ďaleko za hranice Eversong Woodu, sa Elfovia stali jednou z popredných rás Hordy. Teda…aspoň niekedy tomu tak bolo. Pred mnohými stáročiami, niektorých elfov tento život omrzel. Túžili po silnej mágii, ktorá však pre nich nebola určená. Naučili sa ju ovládať, no za príliš vysokú cenu. Mágia, ktorú získali, bola takzvane temná. Jasné, smaragdové oči im zaliala farba noci, a do ich sŕdc, vniesla hnev. Tá väčšia časť elfov, ktorá chcela ostať v súžití s prírodou tak ako ich predkovia, túto mágiu neprijala. Priam ju odsudzovala. To bolo však zámienkou na začatie krvavej vojny, v ktorej vyhaslo mnoho nevinných životov. V tejto vojne, sa jedna z najsilnejších rás sveta, Azerothu, nadobro rozdelila. Krvavým Elfom, ktorých ostala väčšina, sa podarilo vyhnať Nočných Elfov, ďaleko za hranice svojho milovaného Quel´Thalasu. Toto víťazstvo si však vyžiadalo veľkú cenu. Početná rasa, sa veľmi rýchlo preriedila, a ich  mesto, ostalo v ruinách. Trvalo množstvo rokov, kým sa opravilo, no stále bolo v krajine badať známky vojny.  Tá najväčšia rana, však prišla neskôr. Noční Elfovia sa usadili v južnej časti Eastern Kingdoms. V časti, ktorá prislúchala národu Aliancie. V tej chvíli prekliali Hordu, a prisahali jej pomstu. Popredná rasa Aliancie, ktorou sú ľudia, Nočných Elfov rýchlo prijala. Videla v nich silných spojencov, no najmä nástroj, ktorým dokážu zničiť Hordu. Netrvalo dlho, a kliatba Nočných elfov sa začala napĺňať…

Zo západu sa začali šíriť poplašné správy. Kalimdor, v ktorom sa nachádzalo centrum, a hlavné mesto Hordy, kde vládla popredná rasa Orkovia, bol rozvrátený. Nedokázal odolávať Aliancii na čele s Nočnými Elfmi. Horda prišla o kus územia na severe Kalimdoru, a dva ostrovy k nemu pripadajúce. Tieto územia ovládli Noční Elfovia, ktorí sa tam aj usadili…

Orkovia nedokázali zniesť porážku. Bola to predsa silná, a dovtedy neporaziteľná rasa. Vinu dávali Krvavým Elfom. S nimi aj celý Kalimdor. Z úcty k ich rase, však nekonali žiadne priame útoky. No následky aj tak padali najmä na Krvavých elfov, ktorí činmi svojich bývalých druhov postupne prišli o popredné postavenie v Horde…

Mladá Elfka prudko zabuchla veľkú knihu a hodila ju na stôl. Pohŕdavo zakrútila hlavou.  „Tak za toto nás celé roky odsudzujú? Ja predsa nemôžem za to, čo sa stalo neviem koľko storočí dozadu.“ Naštvane sa postavila, a malou rúčkou sa oprela o okrúhly stôl. Starý elf s pokojným výrazom na tvári sa len pousmial. „Upokojte sa princezná.“ Dievčina k nemu sklonila jasné, smaragdové oči. Už na prvý pohľad, v nich bolo niečo zvláštne. Starec v nich nevidel smútok, ani hnev tak ako u ostatných elfov. Nie… Videl v nich hrdosť.  Hrdosť na svoju rasu, ktorú ostatní stratili už dávno.

„Možno práve vy, budete tá, ktorá zmení osud Quel´Thalasu, a vráti nám zašlú slávu,“ pousmial sa  starec.                                                                                                                                                                                     Ako to myslíš? Vieš snáď o niečom, čo ja neviem?,“ spýtala sa so zvedavosťou. Starec sa však len zasmial. Rád u svojej mladej panej prebúdzal zvedavosť. O to väčšmi, keď ju to rozčuľovalo. Bolo preňho zábavné sledovať nevinný hnev v jej pôvabnej tvári. Vstal od stola, a podal jej knihu.

„Všetko má svoj čas, milá Arwen. A ten váš, ešte nenastal.“                               „Toto mi hovoríš stále,“ odvrkla mu potichu. „Môžem  už ísť?“                              A čo učenie nových kúziel? A zastaralej elfčiny?“                                              Princezná si len povzdychla. „K čomu mi kedy bude mŕtvy jazyk, ktorý už nik neovláda? Sľubujem, že si to doberiem. Generál Jolsen ma už čaká.“ Prehovárala ho prosebne. Starec prižmúril oči. Oblečené malá tenké, dvojdielne kožené brnenie. Skladalo sa z úzkych sivých nohavíc zdobených bielou niťou, ktoré mala zastrčené vo vysokých čiernych čižmách. Hruď jej zahaľoval biely živôtik, končiaci kúsok nad jej štíhlym pásom.                                                                                 

  „No bežte, čo už s vami. Hlavne nám nerozptyľujte vojakov.“ S týmito slovami jej podal čierny plášť. Brunetka sa len zasmiala. Naznačila mierny úklon, a vybehla z domčeka, ktorý bol kráľovskou učebňou. Naskytol sa jej pohľad na mohutný zámok, ktorý bol jednoznačne pýchou Krvavých elfov. Veže, týčiace sa nad nádvorím siahali do výšky niekoľko metrov. Bolo ich vidieť z každej strany hraníc Quel´Thalasu. Arwen sa zahalila čiernym plášťom, a prebehla k zadnej strane zámku, kde sa rozprestieral vojenský tábor. Držala sa len na jeho kraji, aby sa vyhla zvedavým pohľadom vojakov. Na konci tábora, tesne pri začiatku lesa sa nachádzal len jeden stan. Patril generálovi Jolsenovi, ktorý sa nerád zdržoval v prítomnosti generálov. Oveľa radšej prebýval v prítomnosti obyčajných vojakov.

„Opäť idete neskoro, princezná.“ Ozval sa hlas za jej chrbtom. Princezná sa prudko otočila. K nohám jej padol úzky meč, so zdobenou, zlatou rukoväťou. Rýchlo ho zodvihla, kožené šnúrky pochvy, ktorá ho skrývala si uviazala okolo pása.

„Princezná nikdy nechodí neskoro.“

 ******************************

V južnej časti Eastern Kingdoms, v hlavnom meste Stormwinde, sa v neveľkej miestnosti zišlo asi tucet mužov.                                                                                                                                                                      „Musíme „Musime zaútočiť čo najskôr.“ Ozval sa jeden z nich, a rukou tresol po malom, drevenom stole.                                

  „Nevieme koľko majú bojovníkov. Čo ak je ich armáda väčšia ako tá naša?“ Namietal mu ďalší.

„Budeme mať výhodu prekvapenia. Treba konať, kým povolajú ďalšie rasy na ochranu mesta.“                           

 „A keď nás porazia? Orgrimmar sa ešte nikdy nepodarilo dobyť..nevidel si tie ich hradby? Neprenikneme tam. A aj keby…orkovia sú najlepší bojovníci v Azerothe.“    

„Práve preto snáď máme Nočných Elfov, proti ich mágii nezmôžu nič.“                  

 „Tak dosť!“ Skríkol starý muž sediaci za vrchom stola. Jeho zmrštená tvár pokrytá množstvom jaziev, naháňala strach. Muži v miestnosti stíchli a upreli pohľad pred seba. Cítili z neho prirodzený rešpekt. Predsa len… bol to ich kráľ. „Orkovia sú znamenití bojovníci. Proti kúzlam však nič nezmôžu.“                                

 „Čo ak povolajú Trolov? Je medzi nimi mnoho šamanov…“ odhodlal sa jeden z generálov.  „Nemôžeme im dať na to príležitosť.“                                                                                                                              „A „čo ak povolajú Krvavých Elfov?“ Ozval sa hlas z rohu miestnosti. Kráľ buchol päsťou po drevenom stole, a prudko sa postavil.                                                                                                                                  

  „Ako sa opovažuješ?!“                                                                                Z tieňa vystúpil mladý, hnedovlasý muž vo vojenskej uniforme. „Sú to predsa mágovia. Majstri. Najlepší vo svojom umení.“

„To bolo kedysi“ zasmial sa jeden z mužov, „teraz sú všetkým ukradnutí.“

Mladík pristúpil ku stolu a nahol sa ku kráľovi „nebuď hlúpy, dobre vieš, že sa im nik nevyrovná, ak sa spoja, Orgrimmar nepadne a ty nikdy nebudeš vládnuť Kalimdoru.“ šepol potichu. V kráľovej tvári bolo vidieť jasné opovrhovanie tým čo povedal, no vedel, že má pravdu. Napriek tomu by mladíka najradšej uvrhol do žalára, alebo primerane potrestal. Kódex, mu to však nedovoľoval. Vyzývavo k nemu kývol hlavou.

 „Treba ich zničiť po kúskoch. Najskôr musí padnúť Silvermoon. A to raz a navždy!“ Kráľ zavrel oči, a pokrútil hlavou.

„O nič iné, sme sa celé desaťročia nepokúšali.“

„Dokážeme to.“ Nedal sa odbiť mladík.

„Kto si myslíš, že si?! Máš snáď pocit, že neskúsený chlapec dokáže to, čo nezvládli desiatky najlepší bojovníkov v Azerothe?“ spýtal sa kráľ posmešne.

„Daj mi šancu.“

„Nestrápňuj sa Koden. Nenúť ostatných, aby začali pochybovať o tvojom postavení.“

„Tak mi daj šancu!“ Zopakoval mladík so zvýšením tónom. Kráľ mu venoval chvíľkový, zaskočený pohľad.

„Nuž dobre. Dokáž mi, že si hoden nosiť moje priezvisko.  Zober si so sebou ďalších troch mužov. Nepozorovane sa dostaňte ku Krvavým elfom, a zistite čo majú v pláne. Cítim, že sa niečo chystá. Vyrazíte zajtra za svitania!“

 „To myslíte vážne?“ opýtal sa jeden z generálov

„Je to môj rozkaz!“ odvetil  kráľ a usadil sa na stoličku.

Mladík si položil ruku na hruď a uklonil sa „Ďakujem, otec.“

 *****************************

Arwen padla tvrdo na zem, no rýchlo sa pozviechala a postavila opäť do útočnej pozície. Hebkú, svetlú pleť mala zašpinenú od hliny, a dýchanie sa jej postupne sťažovalo. Generál si ju premeral pohľadom, a meč zasunul do pochvy. Dievčina sa naňho nechápavo pozrela. „Čo to robíte?“

No on len prešiel pred stan, a sadol si na zem. „Skončili sme.“

„Skončili?“ spýtala sa mierne rozčúlene, „neskončíme kým to nepoviem ja.“ Generál však len pokrútil hlavou.

„Nikdy neviete, kedy máte dosť. Toto je jedna z najväčších chýb, ktoré robíte. Ste neústupčivá. Raz vás to môže stáť život.“ Dievčina zastrčila meč do bohato zdobenej pochvy. Sadla si k nemu.

 „Kde ste nechali Ajen?“ Spýtal sa po chvíle.

„Stráži moju komnatu.“

„Prečo ju so sebou nezoberiete? Mali by ste trénovať spolu.“

Princezná však len pokrútila hlavou. „Otec s tým nesúhlasí. A nemyslím si, že sa s tým vôbec niekedy zmieri. Keby vedel, že tu práve teraz som už ma nepustí ani zo zámku.“

„Kráľ sa o vás bojí. Ste jediná, kto mu ostal. Preto vám nedovolí bojovať. To by ste mali chápať.“ Napomenul ju generál. Arwen však len bez emócií pozerala pred seba.

„Z jednej strany s ním súhlasím, ste našou budúcnosťou. No na druhej strane, ste si dokázali skrotiť Ajen. To nedokáže len tak hocikto. Počúva vás na slovo, vie čo chcete ešte predtým ako to vyslovíte. Ste späté. Toto puto vám bude závidieť množstvo lovcov v celom Azertohe. Nemali by ste to len tak zahodiť.“  

 „Preber sa.“ Tresol mladík po hrudi svojho priateľa sediaceho pri ňom. Celú dobu sledoval mladú dievčinu, prechádzajúcu okrajom tábora.

„Kto to je?“ Spýtal sa s pohľadom stále upretým na ňu.

„Zabudni, že si ju tu videl.“ 

„Čo? Prečo?“ Pýtal sa blonďák nechápavo.

„Si tu síce nový, no úctu mať musíš. Tá elfka, je tvoja princezná, ty pako.“

„Princezná?“ Spýtal sa nechápavo viac-menej sám seba. „A čo robí Silvermoonská princezná vo vojenskom tábore?“ Mierne zvýšil hlas.

„Buď ticho!“ zakríkol ho priateľ. „Na toto sa už nepýtaj. Jediné, čo viem je, že táto holubička nezostane v zlatej klietke. Proste na ňu zabudni Eran. Mohol by si mať problémy.“ Potlapkal ho po pleci a vstal zo zeme. Blonďák však zostal sedieť na zemi so zrakom upretým na cestu, ktorou odišla