Kapitola 1

Stalo sa to minulý rok na jeseň…

…za jedného chladného popoludnia v parku. Koruny stromov boli krásne sfarbené do oranžova, hneda a niektoré aj do žlta či červena. Chodník bol široký a chladný, po každej strane stáli drevené lavičky a na zemi ležali tisíce opadaných listov. Teplé farby vytvárali nádhernú scenériu, a predsa bol park úplne opustený. Zíval prázdnotou, až z toho zabolelo pri srdci. Nebo bolo sivasté, svetlá pouličných lámp svietili len veľmi slabo a občas nepravidelne zablikali. Nikto to nevidel, iba ja. Depresívne prostredie, pomyslela som si. Neznáma sila ma donútila sa pousmiať.

Dvôvod? Ten je jednoduchý, proste mám rada samotu. Už odmalička. Život ma naučil, aký je osud krutý a pochmúrny. Ale ja som sa s tým zmierila, zvykla som si. 

Usmiala som sa ešte viac. Načo sa trápiť myšlienkami, ktoré aj tak nič nezmenia? Mám rada tieto chvíle, keď som tu jediná. Mám rada to príjemné ticho, moment, kedy môžem uniknúť do svojho vlastného sveta a robiť si, čo len chcem. Lebo len vtedy moje činy uniknú pred pohľadmy ostatných. A toto všetko, mám rada.

Neviem prečo, ale zrazu som sa začala smiať. Rozbehla som sa po zdanlivo nekonečnom chodníku, točila som sa a moje oči doslova žiarili. Nakoniec som sa zvalila do trávy a spokojne oddychovala. Moje dlhé, hnedé vlasy sa vlnili na každú stranu.

Pred piatimi rokmi, keď som mala deväť, celá moja rodina tragicky zomrela- zostala som iba ja. A predsa som vtedy neuronila ani jedinú slzu, aj keď som chcela, nešlo to…Nakoniec mi to bolo skoro jedno. Za tieto myšlienky sa už roky a roky nenávidím. Ako môžem byť taká bezohľadná?! Je to hrozné, ale nemôžem s tým nič robiť…

Úsmev mi zmizol z tváre a vystriedal ho smutný pohľad. Po chvíli som sa zdvihla a vrátila sa k obrovskej železnej bráne, ktorá bola zároveň vchodom aj východom z parku. 

Teraz sedím na okne mojej izby v detskom domove a sledujem, ako dažďové kvapky stekajú po sklených tabuľách. Keď nemôžem ísť na svoje obľúbené miesto, život zrazu prestáva dávať zmysel…Nudím sa. A tak sa začnem trápiť otázkou, Byť či nebyť? Kto mi odpovie…

Sama však odpoveď nenachádzam.

Naozaj. Teraz len chodím ako telo bez duše, nikomu na mne nezáleží, nemám zmysel života a každý deň mi pripadá ako večnosť, nekonečné utrpenie. Nebolo by preto lepšie mať už konečne pokoj? Moje oči znovu posmutneli.

Na druhý deň mi niekto nečakane zaklopal na dvere. Vystrašene som odtrhla pohľad od okna.

Sem predsa nikto nechodí… Dvere sa bez ďalších formalít rozleteli, a ja som v nich uvidela známu, prísnu tvár miestnej vychovávateľky. Ona však nebola jediná, kto tam stál. Za ruku ju držalo malé dievčatko, mohlo mať asi desať rokov. Malo kratšie ryšavé vlasy a zelené oči.

„Toto je Nellome Hawari. Včera jej zomreli rodičia a nemá inú rodinu, preto tu odteraz bude bývať. Tak sa o ňu dobre postaraj, Klara,“ povedala stroho a bez náznaku emócii vychovávateľka. Hneď na to za sebou zabuchla dvere a my sme zostali samé. Ešte stále som prekvapene pozerala. Nallome sa zrazu rozplakala a vrhla sa mi do náruče.

„To bude dobré, nemusíš plakať. Ja budem s tebou,“ zašepkala som milým hlasom.

Dnes už do svojho obľúbeného parku nechodím sama. Je tam so mnou aj Nally a stále sa smejeme. Ani jedna z nás už nebude samotná.