Kapitola 1

Stála som pred našimi vchodovými dverami s veľkým kufrom. Konečne som tu, konečne doma. Vytiahla som kľúče z vrecka riflí a odomkla si.

„Tadaima,“ zvolala som do prázdneho bytu, viem, že Naruto príde až okolo tretej a baa-chan až o piatej, ale nemohla som si to odpustiť.

Vstúpila som do našej chodby, kríženej s jedálňou a obývačkou. Napravo odo mňa sme mali menší gauč a dve kreslá, červenej farby. Oproti bola telka, ktorá bola umiestnená v čiernaj obývacej stene. Červená a čierna. Do tých farieb bola zladená celá obývačka. Na pravej stene bol malý balkónik, kde baa-chan pestovala svoje bylinky. Predo mnou stál starodávny jedálenský stôl, s podobne ladenými stoličkami, babča milovala vykupovať starožitníctva. Nemôžem zabudnúť na všadeprítomné kvety, to bola srdcovka mojej mami, keď ešte žila.
Milovala kvety. Na ľavo bola moja izba, nebola veľká. Nepotrebovala som veľkú izbu, aj tak som sa v nej len prezliekala a učila.

Vyzula som sa a vstúpila som do izby. Steny ladené do oranžova ju rozjasňovali spolu s veľkým oknom, ktoré bolo súčasťou steny oproti dverám. Mala som tu obyčajnú, jednoduchú posteľ, slúžila mi skôr ako gauč, aj tak som na nej nespávala. Potom stolík, a dominantou izby bol obrovský šatník zo svetlého dreva. Priznám na šaty, topánky a kabelky som maniak, tak preto celú moju izbu zapĺňa len skriňa.

Dotiahla som sem kufor a začala z neho vyberať veci. Čo som chcela dať oprať, som zobrala a smerovala do kúpelne. Bola oproti vchodovým dverám, hneď pri záchode. Otvorila som dvere, vľavo pri umývadle bola práčka, otvorila som ju a natlačila som do nej veci, pridala všetko potrebné a zapla. Pri umývadle bol sprchovací kút a na pravej strane vaňa, ktorá stála na levích nožičkách, to zase v niejakom obchodíku vyhrabala baa-chan. Milovala som tú vaňu.

Vyšla som z dverí vľavo odo mňa bola Tsunadina izba a napravo kuchyňa. Kuchyňa, to bolo moje najobľúbenejšie miesto, z celého domu. O stenu bol opretý malý stolík a pri ňom z každej strany jedna stolička, každá inej farby. Celá kuchyňa bola pestrofarebná. Jedli sme väčšinou, tu a v jedáni len vtedy, keď k nám prišla niejaká návšteva. Zobrala som si Snikers z poličky, kde mávame všetky sladkosti a presunula som sa do poslednej izby. Nie, vlastne kuchyňa bola moje druhé obľúbené miesto.

Prvé bola izba hneď vedľa mojej. Bola oveľa väčšia, ako tá moja, ladená do zelena. Pri stene bola manželská posteľ, pod oknom stolík, oproti posteli skriňa a vedľa nej malý televízor. Tu som spávala.

Toto bola izba môjho brata, Naruta. Môjho brata, ktorého som milovala, ale nie tak, ako by mala stestra milovať brata, ale láskou ako žena ľúbi muža.

Ľahla som si na posteľ, zjedla Snikers a zavrela oči. Naruto, teraz môžeme byť zase spolu. Už sa do sv. Marion nevrátim, hlavne nie potom, čo sa stalo so Shizune.

Po skončení základnej ma Tsunade poslala do internátnej školy, sv. Marion, v meste vzdialenom 4 hodiny cesty vlakom. Myslím si, že vie, čo k nemu cítim, preto ma poslala tak ďaleko. Kým som ja chodila na tú školu, Naruto zostal tu, v meste. Chodil na gymnázium, ktoré bolo, len o pár ulíc od nášho paneláka.

Riaditeľkou bola baa-chan.

Vydržala som to tam 2 roky a 2 mesiace, ale už nie, konečne sa mi podrailo presvedčiť Tsunade, aby ma prehlásila na škou, do ktorej chodí Naruto. Dnes som konečne z tadiaľ odišla aj so svojími poslednými vecami. Od zajtra, od stredy, budem chodiť do školy sem. Spolu s ním.

To, že milujem svojho brata, tak na to som prišla už dávno, asi 5 rokov dozadu. Nedávala som to najavo, aby si nič nevšimol, na toto bol aj tak vždy slepý. On bol vždy pri mne keď sa mi niečo stalo. Keď som spadla z bicykla, keď som plakala, keď som sa smiala, keď zomreli naši. Vlastne, keď tak nad tým uvažujem, vtedy nastal asi ten zlom.

Pred ôsmimi rokmi zomreli naši rodičia. Bola to moja vina.
Slzy sa mi nahrnuli do očí a myslela som na ten deň, keď sa to všetko stalo.

Bol december, mali sme s Narutom 10. V našom meste začalo akurát sněžit, bol to len taký sniežik, ale ja som sneh ešte nikdy nevidela. Bývame na juhu Japonska a tu nezvykne veľmi snežiť, ale ten rok bola tuhá zima. Akurát som vyšla z vane, s mokrou hlavou, keď mi Naruto povedal, že sneží. Vybehla som na balkón bosá a len v nočnej košeli, keď som to zbadala, rozžiarili sa mi oči. Vždy som túžila vidieť sneh. Načahovala som sa po jednej vločke, keď vtom ma oco zobral na ruky. „Nani nemala by si tu takto pobehovať, nachladneš“ povedal, „a ani ty Naruto“dodal a chytil ho za ruku, vyviedol nás z blakóna preč.
Vtedy som nachladla. Na druhý deň som mala horúčky. Naši sa rozhodli, že ma vezmú k doktorovi. Naruto zostal doma s babičkou, ktorá bývala s nami.
Stalo sa to, keď sme išli od doktora, za tú noc stihol ten sneh primrznúť. Otec dostal šmyk, nepodarilo sa mu to ubrzdiť a narazil do stromu. Bol na mieste mŕtvy, mamička sa ma snažila zakryť, vlastne len jej možem ďakovať, za to, že žijem. Zachránila mi život a sama sa pri tom obetovala. Ešte dýchala, keď ju brala sanitka, lenže mala vnútorne krvácanie a doktori jej už nemohli pomôcť, zomrela hodinu po ockovi.

Mne sa nič nestalo, len som mala stále tú horúčku a pár odrením. Záchranari ma zobrali do nemocnice, cesta nám trvala, neuveriteľnú pol hodinu, to ten ľad nás brzdil. Mamičku vzali hneď na sálu a mňa sa zatial pýtali, na adresu, či je ešte niekto doma a ako sa to stalo. Plakala som, veľmi. Čudujem sa, že mi vlastne rozumeli. Rýchlo zavolali babičke domov, prehodili cezo mňa deku a do ruky mi dali horúci čaj. Plakala som, slané slzy mi tiekli po tvári, až do huňatej deky od záchranárov. Kým bola mamička na sále prosila som, nech žije. Lenže onedlho vyšiel doktor a povedal, že sa nedalo už nijak pomocť. Rozplakala som sa ešte viac. Prišla ku mne sestrička a povedala, že onedlho príde moja babička s bratom. Naruto, preletelo mi hlavou, teraz ma bude nenávidieť, to čo sa stalo je len a len moja vina, keby včera nevybehnem na ten balkón, tak by mohli stále žiť. Chytila ma triaška. Sestra odišla pmáhať. Nikto si ma nevšímal, pretože, všetci sa venovali novej havárii. V ten deň zomrzelo veľa ľudí, nikto nečakal takú tuhú zimu.

Triasla som sa, nie od zimy, ale preto, že ma bude moj onii-chan nenávidieť. Bála som sa toho viac, ako keď sme havarovali. Nedokázala som si to predstaviť, čo mi povie, ako sa na mňa bude pozerať, zbije ma? My sme sa s Narutom ešte nikdy nebili. Nikdy. Ani keď sme boli malý, jednoducho všetko sme si vysvetlil v našom malom súkromnom a vlastnom svete, takom, aký možu mať len dvojčatá.

Do ďalšj pol hodiny prišla babička s Narutom. Stála som na pravo od nich, v dlhej chodbe. Babička sa spýtala sestry na Príjme, kde som. Sestra ukázala smerom, do chodby kde som stála a ďalej sa venovala telefónu, kotrý v ten deň zazvonil najmenej 50x.

Naruto sa pozrel mojím smerom. Stuhla som. Rozbehol sa ku mne, prikrčila som sa a čakala, ža ma udre. No on ma bojal: „Nani, Nani si celá? Si v poridku?“ Zakývala som hlavou a pozrela mu do očí, boli celé červené, musel veľa plakať. Babičke to dali vedieť do telefónu, čo sa stalo. Musela mu to povedať. „Chválabohu, som šťastný, že aspon tebe sa nič nestalo“ povedal a vzlikol. Rozplakala som sa nanovo, deka mi spadla z pliec na zem, ja som sa zrútila za ňou. Kľačala som a hlavu som si oprela o Narutovo bruško, chytila som ho za bundu a začala nahlas zvlykať: „O-od-pusť mi to. Na-ru-toooo. Je, je, je to len mo-moja vina. Keby-kebyže vče-ra nenach-chladnem. Mohli-mohli by ešte žiť. Musíš ma ne-nááávidieť. Ja som ma-la zomrieť miesto – miesto nich.“ Na to som sa rozvlykala ešte hlasnejšie a klesla som na svoje nohy, sedela som na pätách.

Naruto, ako som to hovorila vzlikal som mnou. Po tom, si kľakol pri mňa a celou silou ma objal.
„Nani ako to môžeš povedať? To-to by si ma tu nechala sa-samotného? Č-čo by som si bez te-ba počal? Veď ty si ja, si so mnou. Vždy sme boli spolu, a to pre teba nič neznamená? Necha-la by si ma tu? Toto už nikdy neho-vor!“ pozrela som sa na neho, aj napriek tomu, že plakal snažil sa na mňa usmiať. Vrhla som sa naňho a objala som ho celou svojou silou: „Prepáč, prepáč mi to onii-san“.
„To nič – hladkal ma po chrbte – musíme teraz držať spolu vieš? Máme, už len samy seba. Nemáme nikoho.“ na to som sa rozplakala ešte hlasnejšie a Naruto sa pridal ku mne.

Vtom nás objali dve ruky a pritisli k sebe: „Ako? Ako to možete povedať? Veď máte ešte mňa.“ Zdvihli sme uslzené pohľady a zadívali sa na babičku. Aj jej tiekli po lícach slzy. Stratila svoju dcéru a zaťa. A pre matku nieje nič horšie ako keď prežije svoje dieťa. To bolo prvýkrát, čo som ju videla plakať, vlastne aj naposledy.

Odtiaľ sme išli domov. Bol už večer a tak sme si ľahli spať. V tú noc nikto nechcel spať sám a tak sme všetci spali u babičky na jej manželskej posteli. Spala som v strede, z jedenej strany ma obíjmali Narutove ruky a z druhej babičkine.

Od tej doby sme spávali s Narutom stále v jednej posteli, vlastne doteraz. Keď som ho nemala pri sebe trápili ma nočné mory. Od tej doby tu bol vždy moj onii-san, aby ma ochránil.

Babička nás adoptovala, aby sme mohli byť stále spolu. Na pohreb prišlo veľa ľudí a všetci plakali.

Od toho okamihu som začala milovať svojho brata. Ale dlho som si myslela, že to je len obyčajná súrodenecká láska.

Že to tak nieje, to mi došlo o tri roky neskôr. Bolo nám 13 a Narutovi, ako každému chlapcovi v jeho veku sa začali páčiť dievčatá. Žiarlila som na každé, na ktoré povedal, že je pekná. Vtedy som si priznala, že ho milujem. Od tej doby trpím, trpím, že ma berie len ako svoju sestru. Nikdy vo mne nevidel ženu, len sestru a najlepšiu kamrátku.

Keď sme začali chodiť na strednú, on si našiel nových kamarátov. Ja som si našla frajera. Potrebovala som Naruta dostať z hlavy, a už ma nebavilo stále odmietať tých ostatných. Oni si totiž na rozdiel od neho všimli, že som žena. A celkom pekná žena. Začala som chodiť s Deidarom. Mal modré oči a blond vlasy. Pripomínal mi môjho Naruta, a keďže som nemohla byť s ním, našla som si jeho kópiu. Lenže on nebol môj Naruto, boli si podobný, ale on nikdy nebude ako on. Nemilovala som ho, mala som ho rada, ale nikdy som ho neľúbiľa. Jemu to zatiaľ nevadilo, bol rád, že chodí s dievčaťom, ktoré odmietlo všetkých okrem neho. Stále som ich porovnávala. Neustále som myslela na svojho onii-sana. Jedniný moment keď som na Naruta nemyslela. Bolo počas sexu. Áno sex, jedine ten, mi pomohol zabudnúť na moju nešťastnú a nenaplnenú lásku. Dalo by sa povedať, že náš vzťah s Deidarom bol založený čisto-čiste len na sexe. Mne to vyhovovalo a jemu tiež. Vydržala som s ním rok aj pol, nedokázala som ďalej predstierať. On mi ho neustále pripomínal. A raz…raz sa mi tá podobnosť stala osudnou, keď som ho v tom „najlepšom“ nazvala „Naruto…“.
Odvtedy som sa rozhodla, že ak si ešte raz nájdem frajera, bude to Narutov presný opak.

Lenže, ak sme nastúpili do tretieho ročníka, našiel si dievča aj Naruto. Samozrejme mal dievčatá aj predtým, ale toto bolo vážne. Ona je prvá, ktorú mi predstavil. Už od prvého okamihu, ako som ju zbadala som ju začala nenávidieť. Ale Naruto je s ňou šťastný, miluje ju. Mňa nie.

Keď sa ma opýtal, čo si o nej myslím, povedala som len, že to nieje dievča pre neho. Nenaštval sa, bol len nešťastný, že si nerozumiem s jeho láskou.

Je to jeho spolužiačka, má krátke ružové vlasy a zelenomodré oči. Volá sa Sakura. Od tej doby neznášam čerešne. Ona sa ho može dotýkať tak, ako som ja nemohla. Chodia spolu 3 mesiace, začali cez prázdniny, ale mne to povedal, až po mesiaci.

Viem, mala by som mu dopriať a želať si, aby bol šťastný. Ale viem, že ona ho nikdy šťastným nespraví. Raz nás poslal spolu do kina, nech sa spoznáme. Neustále som na ňu zazerala, ale keď sa pozrela nahodila som óbrovský úsmev. Ona mňa tiež prepalovala pohľadom, ale závistlivým. Všimla si, že sa po mne otáčajú pohľady mladých mužov, a niekedy sa mi aj prihovorili. Ju to nehorázne štvalo. Nechápala som to, veď ona mala pozornosť najúžasnejšieho a najkrajšieho chalana na svete. Naruta. Menila by som s ňou, bez váhania. Ona sa k nemu vobec nehodí.

Ak by som mu mala dopriať šťastie s niekým iným, ako so mnou. Bola by to moja kamarátka Hinata, chodili sme spolu na základnú. Je taktiež Narutova spolužiačka, milovala ho tak dlho ako ja. Len slepý a Naruto by si to nevšimol. Aj keď chodili spolu do triedy, on si miesto nej vybral tú hnusnú pijavicu. Keď sa to dozvedela, prišla za mnou. Spolu sme preplakali celú noc. Plakali sme pre našu nenaplnenú lásku. Ona samozrejme nevedela, že ho milujem. Viem to len ja, asi Tsunade a ešte jedna osoba, o ktorej nechcem hovoriť. Myslela si, že plačem spolu s ňou, že súcitím s jej utrpením, ako veľmi sa mýlila. Ona si o mne myslí, že som dobrý človek. Lenže ja som sebecká, zlá, zvrátená a skazená.
Veď kto iný by nedoprial svojmu bratovi lásku? Len zlý človek. A tým som ja bola.

Pozrela som na hodiny štvrť na dve, vstala som z jeho postele a pobrala sa do kúpelne. Po tej hnusnej ceste by mi bodla sprcha. Vlasy som si stiahla so vysokého drdolu a pobrala sa do sprchovacieho kúta, na vaňu nemám náladu. Keď som z neho vyšla, obmmotala som si okolo seba uterák a vydala som sa do izby. Otvorila som skriňu, natihala na seba čierne legíny a obtiahnuté čierne tielko. Cez to som si prehodila staré a rozťahané bilele tričko, s voľným výstrihom a potlačou kapely Sex Pistol. Milujem to tričko, bolo otcovo. S imidžom baletky som si dala ešte moje chlpaté ružové zajačikovské papučky a vybrala som sa uvaruť niečo pod zub.

Keď príde Naruto bude určite hladný. Spravila som jeho obľúbené jedlo, po dlhej dobe som sa naučila variť najlepší Rámen v okolí. Cestoviny som scedila a prikryla ich. Polievka ešte jemne bublala. Išla som natrhať pár bylinek na balkón. Vtom som videla, ako vstupuje Naruto do paneláka. Skryla som sa, nevedel, že prídem tak skoro. Mala som prísť o štvrtej, ale rozhodla som sa ho prekvapiť. Rýchlo som vbehla do kuchyne, umyla bylinky dala ich do polievky a vypla ju. Skryla som sa za dvere a čakala ho. O malú chvíľku, bolo počuť prichádzať výťah, potom cinknutie kľúčov. Naruto otvoril dvere.

„Okari onii-chan,“ zakričala som a objala ho. On zostal šokovane stáť a nič mi nepovedal, odtiahla som sa a vtedy som to zbadala.

Pravé obočie mal natrhnuté a peru rozseknutú. S niekým sa pobil. On rýchlo uhol pohľadom, zavrel dvere a vyzul sa.

„Kto ti to spravil?“spýtala som sa naštvane. Mala som chuť toho sviniara, ktorý mu bol schopný toto spraviť, minimálne prizabiť.

„Nikto,“ povedal a išiel smerom do svojej izby, šla som za ním. Odhodil tašku do kúta a ľahol si na posteľ.
Prisadla som si. „Kto ti to spravil Naruto,“ povedala som vážnym hlasom.
„Prečo to nenecháš tak Nana? Je to moja vec!“ povedal a ľahol si nabok, mne chrbtom. To ma zabolelo vždy si všetko hovoríme. Chytila som ho za plece:
„Naruto“ – začala som prísnym hlasom, ale vtedy som si všimla, že plače – „Naruto“ – povedala som jemne a pretočila ho na chrbát – „to ťa to tak bolí? Počkaj chvíľu“ povedala som a vbehla do kúpelne po lekárničku, ktorá bola v skrinke pod umývadlom. Rýchlo som prišla za ním, on si sadol. Nepotrebovala som mu nič hovoriť, rozumely sme si bez slov. Vytiahla som dezfinkeciu, dala ju na tampón a začala mu čistiť rany. Najskôr sykol bolesťou, ale neuhol, keď som mu potom vyčistené ranky zalepila, odložila som lekárničku. Teraz by ho to nemuselo bolieť, ale on neprestával plakať. Sadla som si zaňho, objala ho a vľúdnym hlasom som to skúsila ešte raz.

„Naruto, vieš, že mne to môžeš povedať. Ja to nikomu nepoviem“ – hovorila som a hojdala sa sním v náruči – „už si nehovoríme všetko, tak ako kedysi?“ spýtala som sa ho. On zdvihol hlavu, pozrel na mňa. Potom sa oprel o moje brucho a tichým hlasom začal rozprávať.

„Dneska som šiel za Sakurou“ – povedal a vzlykol – „máme výročie. Vlastne mesačie, no proste sme spolu 3 mesiace. Chcel som jej dať, darček, kúpil som jej takú hovadinu, ale ona mi povedala, že sa potrebuje so mou porozprávať.“ – Zmĺkol. Takže za touto jeho náladou je ona? keď sa mi dostane do rúk. … – „Po poslednej hodine prišla za mnou. A povedala mi, že … že ma podviedla“ – Čože? ako mohol niekto podviesť mojho onii-sana, pomyslela som si a začala ho hladkať po hlave. A tej ružovej krave som prisahala pomalú a krutú smrť – „Ona ma podviedla so Sasukem.“ dopovedal a rozvzlikal sa nanovo.

So Sasukem? Nebol to ten jeho slávny najlepší kamarát. Stále mi hovoril o niejakom Sasukem Uchihovi, spoznali sa na zápise a od vtedy sú nerozlučná dvojka. Nikdy som ho nevidela, nikdy mi ho nechcel ukázať a mne to bolo jedno. Najskôr mi to bolo čudné, že mi nechce predstaviť svojho kamaráta, ale on mi povedal. Že pri všetkej úcte, čo k Sasukemu má, je to hajzel, ktorý baby len využíva a nechce aby som tak dopadla aj ja. Bola som vtedy šťastná, moja tajná láska mala o mňa strach. Nahovárala som si, že žiarli, ale on sa ma snažil len ochrániť. To ja som žiarlila na Sasukeho, že on trávi toľko času s mojím onii-sanom.

Stále som ho hladkala po chrbte a nabádala ho tým, aby mi ďalej vysvetli, čo sa stalo.

„Ja som nemohol tomu uveriť, myslel som si, že si vymýšľa… Ale zjavil sa tam Sasuke a potvrdil jej slová. Spýtal som sa ho, že čo to znamená, veď sme kamoši. A on mi povedal, že o kamarádstvo s takým úbožiakom ako som ja nemá záujem. Pobili sme sa.“ Mňa sa zmocnila zúrivosť, ale nedala som nič najavo a stále ho hladkala po chrbte. Uchiha ty sa možeš tešiť na bitku hneď po tej krave, za to, že si dovoli označiť mojho onii-sana za úbožiaka, za to, že sa kvôli nemu takto cíti a hlavne za to, že si ho dovoli udrieď. Zajtra sa bude vraždiť, pomyslela som si a ďalej ho hladkala. Ale musela som im troška odpustiť, pretože sa Naruto ku mne pritisol ešte viac, spokojne som sa usmila a položila si hlavu na vankúš. Tak za toto, to majú bezbolestne.

Po pol hodine sa Naruto upokojil a keď som mu povedala, že som spravila Rámen, na jeho tvári sa mihol úsmev. „Ach Nani ja ťa milujem,“ povedal ako vsŕkaval slíže, ja som sa usmiala ako slniečko: „Aj ja teba Naruto.“ povedala som a usmiali sme sa na seba. Keby to myslel aj on tak, ako ja.

O piatej prišla Tsunade, hneď sa spýtala, že prečo sa Naruto pobil s Uchihom. Ten jej to vysvetlil v skrátenej forme. Medzi sebou sme mi traja nemali tajomstvá, no až nerátame, to moje.

„To mi je ľúto Naruto, ale až ho ešte raz napadneš, budem to musieť riešiť. A nerada by som ťa vyhodila zo školy, teraz keď sme zase všetci pokope.“

„Neboj baa-chan už to viac nespravím, nech bude robiť, alebo mi povie čokoľvek, nič mu nespravím. Dávam ti moje slovo,“ povedal a Tsunade sa usmiala, čo Naruto sĺúbi, to aj dodrží. Ale…ja som jej nič nesľúbiľa.