Kapitola 1

„Klop, klop“ ozvalo sa na vchodových hnedých dverách.

„Ehm to už? Človek sa nemôže ani naraňajkovať.“ Nikdy nebolo tak krásne slnečné ráno, ako dnes. Naruto sedel za stolom, na ktorom mal položené čerstvo otvorené mlieko (to sa často nevidí), misku s rámenom a chutné marhuľové koláčiky. Keď dojedol, otvoril dvere a v nich nestál nikto iný ako …

„Je neslušné nechať čakať očakávaných hostí!“ tuto vetu Naruto neznášal.

„Sasuke, toto som už počul niekoľkokrát. Prepáč mi to prosím, ešte  raňajkujem.“ Narutovi to bolo vždy ľúto, že ho necháva kvôli jeho hladu čakať. Bolela ho každá sekunda čo nemôže byť so svojim najlepším priateľom, ktorého berie ako brata.

„Čo tu robíš tak skoro? Dohodli sme sa na siedmu a teraz je …“ bolo presne sedem. Sasuke je presný ako hodinky. Raz si zariadi hodinárstvo.

„Pokojne sa môžeš najesť, tvojmu žalúdku nerozkážem.“ Bol tak zdvorilý. Takých ľudí nie je veľa. Možno aj preto si ho Naruto tak vážil a snažil sa byť ako on.

„Arigatou, Sasuke. Nenaješ sa aj ty?“

„Nie, ďakujem, už som jedol.“ Klame. Vždy klame, keď ho o niečo ponúkne. „Tak si vyber aspoň s chladničky saké. Kúpil som ho špeciálne pre teba. Viem, že ho máš najradšej.“ Sasukeho odpoveďou bolo kývnutie hlavy a priama chôdza do chladničky. Vytiahol malú pol litrovú sklenenú fľašu alkoholu a prisadol si k Narutovi.

„Ako môžeš  byť tak pokojný, keď ti zajtra začína misia úrovne S?“

„Bude to iba bežná špionáž. Dojdeš do bodu A, pozbieraš informácie o nepriateľskej skupine a vrátiš sa do bodu B. To by si zvládol aj ty.“ To je pravda. Ale bojí sa oňho. Bojí sa, že by ho mohli chytiť a už by ho nikdy neuvidel. Yondaime mal túto misiu výhradne pre Sasukeho, pretože informácie o človeku, ktorého ide nájsť má iba on. Naruto bol pyšný na svojho otca a, že ho všetci v Koneho uznávajú. No je zároveň smutný, pretože trávi celý čas vo svojej pracovni a na Naruta nemá skoro žiadny čas. Osoba, s ktorou trávi celé dni, zajtra odchádza. Minimálne mesiac ho neuvidí.

„Nemôžem ísť na tú misiu s tebou? Určite by som otca presvedčil. Neprežil by som keby ti Madara akokoľvek ublížil. A okrem toho s ním mám nevybavené účty“ Áno. Uchiha Madara je ten človek. Pred šestnástimi rokmi zaútočil s pomocou Kjuubiho na Konohu a zabil Narutovu mamu. Keď to zistil, bol plný hnevu. Plný nenávisti. A iba Sasuke mu pomohol dostať sa z toho. Odvtedy sú ako rastlina a voda. Ani jeden nemôže bez toho druhého žiť.

„Yondaime to povedal jasne. Tá misia je výhradne pre mňa. Nechce aby sa do toho ktokoľvek staral. Dokonca ani môj brat Itachi. A neboj sa. Nič sa mi nestane. Určite sa nenechám zabiť ním.“ Madara v minulosti ublížil aj Sasukeho rodine. Celú ju vyvraždil behom chvíle. Jediný koho nechal žiť je on a jeho brat. Nikto nevie prečo zrovna oni dvaja. Možno chcel aby trpeli. Ale prečo? Na toto ide Sasuke hľadať odpoveď. Na svoju minulosť.

„Neverím ti. Odkedy poslúchaš rozkazy?“ Na túto otázku Sasuke zaryto mlčal a pomaly si odpil ďalší glg saké.  Tak to je. Nikdy presne neposlúchol  rozkaz. Vždy sa riadi svojimi pravidlami. Ževraj najlepšie môže veriť iba sám sebe.

„Keby som ťa nepoznal, povedal by som o tebe to isté. Ale poznám ťa až moc dobre.“ Hej. Naozaj ho poznal moc dobre. Ale nie tak, že o ňom vie všetko. Nevie jednu vec, ktorú sa mu Naruto bojí povedať. Keď na ňu pomyslí, rozbolí ho srdce. Nevie ako by zareagoval. A tak to radšej nebude skúšať.

„Sasuke? Je ti niečo?“ tváril sa trochu divne. Akoby ho niečo bolelo.

„Nie to je v poriadku. Myslím, že som to prehnal so saké. Musím si na chvíľu ľahnúť.“ Sasuke sa odobral do Narutovej izby a ľahol si na posteľ. Zatvroil oči a za chvíľu už pokojne odfukoval. Naruto premohol bolestivý pocit. Zatriaslo ho. Zmocnil sa ho strach.

„Čo keď je toto posledný okamih kedy ho uvidím?“ spýtal sa sám seba. Priblížil sa k Sasukemu a ľahol si vedľa neho. Po Narutovom líci stiekla malá slza. ´´To je tak hrozný pocit´. Pocit bezmocnosti. Čo mám spraviť aby to tak nebolelo?´´ Naruto sa celý chvel. Nevedel čo má robiť.  Neprežije, keď sa Sasuke nevráti. Je ťažké pomyslieť na to, že ho dlho neuvidí. Nie ešte to, že by ho potom nevidel už vôbec. V izbe bolo také ticho, až počul svoj vlastný, splašený buchot srdca. Bilo mu od žiaľu. Bilo mu kvôli nemu. Keby nebolo jeho, už dávno skoncujem so svojim životom. Takýto pocit ešte necítil. ´´Veď je to choré. Je môj priateľ. Nemôžem cítiť niečo takéto ku priateľovi´´ Naruto v sebe dusil toľko pocitov. Bál sa pripustiť pravdu. Bál sa to povedať Sasukemu. Ako by na to zareagoval? By sa mi vysmial. Snažil sa trochu ukludniť. Ale v tom sa ku nemu otočil stále spiaci Sasuke. Pred Narutom sa objavila jeho tvár. ´´Je taký pekný. Prečo to musí byť takto?´´ Chcel by sa ho dotknúť. Pohladkať ho po líci. Objať ho. Povedať mu všetko čo cíti. Ale strach je oveľa horší. „Prečo sa bojíš mu to povedať. Veď je to tvôj priateľ. Nikdy by nedopustil, aby ti niekto ublížil. Aby si bol smutný. Spravil by pre teba čokoľvek. A ty sa mu bojíš povedať o svojich citoch, ktoré ku nemu cítiš? Za to sa nemusíš hanbiť. Veď je to ľudská vlastnosť.“ Preblesklo mu to hlavou tak rýchlo, že si nevšimol Sasukeh otvorené oči.

„Sas….. Sasuke. J….j…..ja.“ hovorilo sa mu to tak ťažko.

„Áno Naruto? Pokojne hovor. Nemusíš sa ničoho báť.“ Už je to tu. Musí mu to povedať. Do poslednej bodky musí vedieť o jeho citoch. Lenže to sa ľahko hovorí.

„Sasuke, ja neviem, ako …. ako ti to mám povedať. Je to pre mňa tak ťažké.“ Stále si hľadeli priamo do očí. Ani jeden z nich neuhol pohľadu toho druhého.

„Je to pre mňa ťažké o tom hovoriť. Neviem ako to mám vysvetliť slovami. Tak sa o to pokúsim inak. Len sa prosím neboj.“ Pre Naruta to nie je vôbec ľahké. Niečo takéto hovoriť svojmu najlepšiemu priateľovi. Tak moc by chcel aby to Sasuke pochopil. Aby sa mu nevysmial. Narutova ruka sa inštinktívne zdvihla a zastala až na jeho tvári. Snažil sa skryť slzy, ale nešlo to.

„Znamenáš pre mňa všetko a nechcem ťa stratiť. Si pre mňa viac ako priateľ a jediné čo si želám je, aby si to pochopil a rešpektoval aké sú moje city k tebe. Prosím nevysmej sa mi do tváre. Nezniesol by som ….“ v tom ho Sasuke zastavil. Stisol Narutovu ruku a pomaly sa priblížil ku nemu. Od stretnutia ich pier delilo pár centimetrov. Jeho srdce sa rozbúchalo ešet väčšmi. Sasuke sa milo usmial a povedal.

„Naruto. Ty si vážne debil.“ Sasuke sa pozrel do jeho modrých očí, pomaly sa priblížil a jemne pobozkal Naruta na pery. V tom jednom momente obidvaja cítili to isté. Lásku. Pocit, že teraz sú spolu. A nikto ich nerozdelí. Vybuchla medzi nimi vášeň. Sasuke otočil Naruta na chrbát a jeho ruka vkĺzla pod jeho šedé tričko na spanie. Bozkávali sa tak intenzívne, že si neuvedomil Narutovu obnaženú hruď. Naruta Sasukeho objímal a ruka sa mu posúvala po chrbte až zastavila pred nohavicami. ´´Ďalej už nie.´´ Konečne. Uvedomili si, aké su ich city veľké. Sasukeho hlava sa zvalila na Narutovu hruď a počúval ako mu srdce bije do pravidelného rytmusu. Už nebolo tak splašené. Bolo pokojné. Pomaly obidvaja zaspávali, keď si niečo uvedomili. Tá otázka trápila obidvoch.

„Miluješ ma?“  každý spoznal odpoveď, keď sa pritisli ešte tuhšie a pobozkali sa. Teraz chceli byť spolu. Nič iné pre nich neznamenalo. Zložili sa spolu do postele a od šťastia si zaspali v náruči.

 Keď sa Naruto zobudil, chcel sa uistiť, že to nebol sen. Vedľa seba uvidel toho najúžasnejšieho človeka. Teraz mal oči len pre neho a srdce patrilo iba jemu. Pomaly vstal z postele a vyšiel von na terasu, aby sa nadýchal vzduchu do nového života. Pofukoval jemný teplý vánok, ktorý spustil silný lejak. Stále stál na tom istom mieste a plakal. Ale boli to slzy šťastia. Splnil sa mu sen. Našiel človeka, ktorý mu ich môže splniť. Ozval sa zvuk otvorenia dverí a v nich stál on. Na sebe mal iba modré spodné prádlo. Bol v tom veľmi roztomilý. Podišiel bližšie a do teplej periny zavinul jeho aj Naruta.

„Predsa necheš prechladnúť. Prečo plačeš“

„Sasuke. Kvôli tebe. To sú slzy šťastia a zároveň smútku. Nechcem aby si niekam išiel. Nemám z toho dobrý pocit. Obávam sa, že ti môže niečo spraviť.“ Sasuke ho objal. V noci vyzerali ako bohovia. Ako dieťa v maminom náruči.

„Ja ti sľubujem, že sa mi nič nestane. Aj keby som sa mal vrátiť so zlomenými všetkými kosťami, vrátim sa ku tebe. To je životný sľub.“ Obaja sa pobrali dovnútra. Sasuke odchádza už o pár hodín. Pre Naruta to bude najťažšia rozlúčka akú kedy podstúpil. Musí povedať otcovi nech ho s niekým pošlú.

Nasledujúce ráno, keď sa zobudil Sasuke vedľa neho nebol.

„Sasuke!! Kde si?“ až po chvíli sa ozval jeho hlas.

„Bol som na WC-ku“ Naruto si nahlas odľahol.

„Budeme musieť ísť. Itachi bude zúriť, keď neprídem na čas.“

„Počkaj. Čo si to práve teraz povedal? Itachi? On ide s tebou?“ Naruto bol zmätený. Ako môže s ním ísť Itachi?

„Dobre si počul. Bol som včera, keď si spal za Itachim a všetko som s ním dohodol. Je to tiež jeho misia.“

„Ale aj moja. Madara zaútočil na Konohu a zabil mi mamu, Kushinu.“

„Viem, ale Yondaime povedal, že svoje problémy by si mali riešiť členovia klanu.“ S týmto sa so svojim otcom Namikaze Minatom porozprávam. A prečo to nechce riešiť aj on? Veď to bola jeho manželka.

„Prepáč Naruto. Ale bude to takto lepšie.“ Už prišiel ten čas. Museli sa chystať na rozlúčku. Ale Naruta ešte niećo trápilo.

„Sasuke?“

„hm?“

„Čo bude medzi nami, keď sa vrátiš? Vieš dobre, že nemôžme byť spolu. Že je to zakázané.

„Už som nad tým rozmýšľal. Poviem ti to, keď sa vrátim. Aspoň budem mať dôvod sa vrátiť. A nemusíš sa ničoho báť. Neopustím sa nikdy. Pre mňa si teraz už len ty.“ Sasuke ho pobozkal na líce a kývol hlavou aby už išli.

Na miesto stretnutia kráčali vedľa seba. Udržiavali si postup aby to nebolo nápadné. O nedlho stretli Sakuru. Ešte včera by Naruto dal všetko aby ju mal.

„Ahojte chlapci.“

„Ahoj Sakura-chan. Čo tu robíš?“

„Chcela som Hinate zobrať do nemocnice kvetiny. O nedlho ju majú pustiť po tom zranení, čo mala na misii. Sasuke-kun ty ideš teraz na misiu že?“

„Áno Sakura.“

„Fíííha. Tvoja prvá misia typu S ak sa nemýlim.“ Očividne Sakura nevedela o misii nič. Sasuke to povedal asi iba Narutovi.“

„Sakura, musíme ísť. Sasuke zmešká stretnutie.“ To bola pravda, už tam mali byť. Sannin ako Itachi bude nahnevaný na svojho mladšieho brata, keď nie je zodpovedný za tak dôležitú misiu.

„Hai. Sasuke-kun držím ti palce. Ak sa nevrátiš vcelku, použijem svoje slávne Šannáro a nabudúce si rozmyslíš, či dovolíš, aby sa ťa niekto dotkol okrem mňa.“ Keby sa Sakura dozvedela, že sa ho Naruto dotkol, tak by dopadol ako minule tvár Ino. Toto začína byť nebezpečné.

„Ďakujem ti Sakura. Ahoj, už musíme.“

„OK. Ahojte.“ Pridali  trochu do kroku a o nedlho na nich zavolal Itachi.

„No konečne Sasuke. Čakám  tu už nejakú chvíľu. Ako prvotriedny nindža by si mal rešpektovať pravidlá.“

„Prepáč Itachi.“ Sasuke sa vrúcne ospravedlnil, ako to bolo u neho bežné. Naruto prestal vnímať, keď si uvedomil, že Sasuke odchádza. Chcel by kričať, búchať, ničiť. Ako prežije mesiac bez osoby, ktorá je jeho srdcu najbližšia?

„Naruto si v poriadku?“ Itachi to nechápal, ale Sasuke áno. Nemôže o tom nikto vedieť. Dali si sľub.

„Ehm čo? To nič som v poriadku. Len som si na niečo spomenul.“ Vlastne to bola pravda. Chcel, aby niečo zistili o Madarovi.“

„Chcel by som vedieť, prečo zaútočil na Konohu. Čo ho ku tomu viedlo. Mohli by ste to prosím zistiť?“ Nemusel čakať na odpoveď. Bol si istý, že takúto maličkosť by Sasuke preň ho spravil.

„Sasuke, už musíme ísť.“ Je to tu. Čo má robiť? Keby tam nebol Itachi, pobozkal by ho tak vrúcne, že by tomu nikto neodolal. Ale Sasuke rozhodol zaň ho. Sasuke objal Naruto a ticho mu pošepkal do ucha to, čo potreboval počuť.

„Milujem ťa.“ Naruto neváhal ani na okamih a odpovedal mu.

„Milujem ťa.“ Toto mala byť ich rozlúčka pred Itachim. Sasuke sa pomaly otočil a na Narutovom ramene zostala jeho slza. Pomaly odchádzal a zmohol sa len na jednom.

„Sasuke! Nenechaj sa zabiť.“ Jemne sa pousmial a pokračoval ďalej. Naruto si pritiahol Itachiho a jasne mu dal najavo, že ak sa mu niečo stane bude mať čo dočinenia s ním. Keď už boli nedohľadne ďaleko, Narutov svet prestal existovať. Podlomili sa mu kolená, chytil sa okolo brucha a ohnivé slzy padali na zem. Nevládal sa ani zdvihnúť. Nevšímal si okoloidúcich, ktorý naňho pozerali. No v tom sa stalo niečo nečakané. Naruto niečo, presnejšie niekto prekvapil.

„Naruto? Ideš sa porozprávať?“ Kto by povedal, že osoba, korú by čakal najmenej sa mu zjaví pred očami.

„Otci!“ úsmev Minata, bol na nezaplatenie.