Kapitola 1

Zrazu sa mi otvorili oči a poobzeral som sa okolo seba. Na ceste sa premávali rýchlo idúce autá (určite viac, ako bola povolená rýchlosť v meste) a spolu s dažďom, ktorý sa lial ako voda s krhle vytvárali krásne siluety obrazov. Vedľa mňa sedel chlapík s veľkou bradov (očividne bezdomovec, pretože hrozne smrdel a ťažko odfukoval) a na opačnej strane krásna dáma, ktorá si prezerala časopis „Fashion“. Občas zdvihla zrak, či na zastávke nezastavil autobus. Očividne tu sedela nejakú dobu, pretože sa správala nervózne. Ja som iba načúval hudbe, ktorá znela v mojich ušiach. Bola to moja obľúbená, J-rocková skupina „The GazettE“ na čele s najimpozantnejším človekom, Ruki, akého som kedy počul. Vďaka nemu sa celý môj život zmenil a to doslovne. Moju reťaz myšlienok prerušil hlasné zabrzdenie, ktoré prehlušilo aj song „Miseinen“. Zdvihol som zrak a uvidel som ho. Koho? Ani ja sám neviem. Nikdy pred tým som nestretol krajšiu osobu. Zrastom menšia postava odo mňa, chudý, vlasy mu zakrývali tvár a tie následne kapucňa z koženej bundy. Vystúpil z dopravného prostriedku, lepšie povedané zo starej haraburdy, ktorá sa každú chvíľu rozpadne a otočil sa ku mne. Rýchlo som uhol pohľadom a mykol hlavou tak, aby mi ofina padla do úst. Začal som ju žužlať s cieľom „Je mi jedno, kto si“, ale všimol som si, že zrak odo mňa neodvrátil. Cez hlasné žblnkotanie vody som započul jeho mierny povzdych (úsmevu?) a zvuk krokov, ktorými sa odoberal preč. Znovu sa môj pohľad dostal na neho. Mal v sebe čaro, ktoré ma nejako hypnotizovalo, ale moje zmysly mi naznačovali … Nie! Už viackrát som ich počúvol a vždy sa mi to vypomstilo. Teraz sa budem snažiť spraviť presný opak. Budem počúvať svoju hlavu. Zdvihol som svoje kosti z drevenej lavičky a vykročil pomalým tempom za ním. Nechcel som, aby vedel, že ho sledujem. Moje kroky boli synchronizované z jeho tempom. Z vrecka som vytiahol mobil a „akože“ vytočil číslo. Zastal pri prechode, pretože naskočil červený panáčik, ktorý priakzoval „Stop!“ Postavil som sa vedľa neho a robil sa, že mám dôležitý telefonát s priateľkou, no medzi tým som si ucítil jeho krásnu vôňu. Nedal som najavo žiadnu reakciu. Skrčil som sa, pretože sa mi rozviazala šnúrka na mojích čierno-bielych topánkach. Hneď, ako som tak spravil, naskočila zelená. Vykročil na cestu a ja som sa ponáhľal, pretože som ho nechcel stratiť. V tom sa ozvalo zatrúbenie, ale on pokračoval v ceste (očividne mal v ušiach slúchadla). Kašlal som na svoje šnúrky a rozbehol sa za ním. Cez hluk trúbiacich áut som zakričal: „STOJ!“ ale to som už …

Ranné lúče ma pošteklili na líce. Pomaly som sa začal preberať zo spánku. Očné viečka sa mi otvorili a silno som si odkašľal. Z hrdla mi vyšiel chrchľavý pazvuk. Uvedomil som si, že dnes mám ísť k lekárovi, ale na to je ešte čas. Do tmavej izby prenikalo iba svetlo z vonka a zvuk štebotajúcich vtákov. Schmatol som mobil, ktorý ležal pod mojím vankúšom a prekvapilo ma, že je taký horúci. Obrazovka sa rozblikla a ja som pozrel na hodinky. Bolo iba 7 hodín. Bolo mi divné, že vstávam takto „neskoro“, pretože moja 3-ročná, ma každé ráno budí s krikom „Vstávaj Maťko!“ a keď nevstanm hneď, dá mi facku. Možno to znie drasticky, ale moju sestru milujem nadovšetko na svete. Ak samozrejme nepočítam tú druhú. Má 12 rokov a dá sa opísať jedným slovom – otrava. Paťa, moja sestra, nebola ničím výnimočná až na jednu vec, ktorú som práve spomenul. Dokáže spraviť nervy každej bytosi. A to doslova! Ale Zuzka, drúha sestra, je dar od Boha. Za nič na svete by som ju nevymenil a neublížil jej. Mám ju radšej ako kohokoľvek iného. Hneď keď sa narodila, myslel som si, že bude príťažov. Pravda bola presný opak. Do našej rodiny, ktorá sa skladá zo mňa, z nej, otravy a samozrejme mami (v poslednom čase na vštko frfle, ale zvykám si) priniesla do našej rodiny radosť. Každý deň sa na nej zasmejeme a ona nás obdarí milým úsmevom. Niekedy po sebe kričíme, ale do piatich minút je znova všetko v poriadku. Moja rodinka sa dá zhodnotiť asi takto – som veľmi rád, že do nej patrím, no niekedy by som odišiel a už sa nevrátil. Ale myslím si, že každý prežije, aspoň raz, tento pocit.
Na zemi som si všimol papier s nápisom „Matej“. Odokryl som sa perinou a sadol si na vyležanú posteľ. Roztiahol som ruky a zívol si. Vkĺzol som do teplých papúč a zdvihol zo zeme list, na ktorom bolo hrubými, čiernymi písmenami napísané:

Maťko, išli sme zo Zuzinkou a Paťkou do Bratislavy. Veď vieš kvôli čomu. Vrátime sa zhruba okolo 7 večer, takže žiadne hovadinky a poslúchaj. V chladničke máš navarené jedlo a keby si chcel, stihla som kúpiť čerstvé jablká a rohlíky, tak si môžeš dať. Nezabudni, že máš ísť k lekárovi na kontrolu. Peniaze na autobus som ti nechala pri počítači. Papa, ľúbim ťa a ešte raz, dávaj si na seba pozor!

P.S. v byte je špina a v umývadle kopa riadov. Ďakujem

Veď jasné, človek si nemôže aspoň jeden deň odpočínúť. Typická moja mama. Chová sa milo, no stále ma zamestnáva maličkosťami. Ale aspoň mám celý byt pre seba. Úplne som zabudol, že sestra má dnes vystúpenie z tanečného krúžka, takže musela ísť skoro ráno na vlak, aby prišla z Trenčína do Bratislavy včas. Snažil som sa dať si v hlave dohromady plán dňa. Ale hneď ma napadlo, že bude lepšie, keď si ho napíšem na papier. Zo svojho šuflíka, ktorý bol oproti posteli, tak isto ako počítač som vytiahol papier. Peniaze boli naozaj na stole. Zo školske tašky som vytiahol, ako by zázrakom modré pero, ktoré fungovalo. Začal som si spisovať pod seba body.

1. najesť sa = energia na ďalšie činnosti
2. upratať = radšej to prehodím ako prvý bod. Potom si jedlo viac vychutnám, ale zas budem musieť umývať riady.
3. Dobre … tak toto mi nevyšlo. Skúsim to ešte raz:
4. upratať = okrem umývania riadu
5. najesť sa = energia na celý deň
6. umyť riady = žiadna práca
7. smer kúpelňa = upravené vlasy, umyté čisté zuby, krásna vôňa -> čistý
8. prezliecť = hneď, keď pôjdem ku lekárovi
9. počítač = Vanda mi chce niečo povedať
10. ísť k lekárovi = zobrať peniaze, pozn. autobus ide o 10:15
11. užiť si deň = neviem čomu sa to rovná 😀

Ok. Myslím, že toto stačí. Odložil som pero naspäť na jeho čestné miesto a papier zložil na menšie časti. Takže ide sa na prvý bod. Upratovanie. Najskôr som sa pozrel na postel a uvedomil si, že aj tá sa musí upratať. Prevrátil som oči a podišiel k nej. Plachtu som pozastrkoval tak, aby bola rovná ako právitko. Začal som natriasať perinu, pretože paplón v nej úplne dokřvený. Potom som ju preložil na polovicu a položil späť na postel. Zabralo to iba chvíľku a snažil som sa, aby bola úhľadne upravená.
Teraz je na rade vysávanie. To už bude menší problém, pretože sa mi vôbec nechce vyťahovať ho, vysávať a znova ho skladať (viem, že som lenivý). Prišiel som ku skriny a vytiahol som modrý, neveliký prístroj na „čistenie miestností od prachu.“ Šnúru som strčíl do elektriny. „Au …“ Kopla ma elektrina. Nebolo to také hrozné, iba som sa zľakol. Hneď som ju strčil zas do zástrčky. Zapol som vysávač a rýchlo som s ním prešiel izby,(rýchly proces že?) pretože moja práca bude aspoň čiastočne vykonaná. Teraz si môžem odfajknúť prvý bod na zozname. A teraz príjemna činnosť.
Prešiel som cez dvere svojej izby do obývačky a následne do kuchyne, kde som otovril chladničku a v nej ma čakalo prekvapenie. Bolo tam veľa zeleniny, mäsa, lekvár, nutela, maslo a všetko možné od výmysľu sveta. „Áno, konečne sa najem.“ Skríkol som od nadšenia a veselo si poskočil. Z chladničky som vytiahol všetko, čo sa v nej dalo nájsť. Zo sáčka, ktorý bol položený veďla chladničky na mikrovlnke, som vytiahol čerstvé štyri rohlíky. Všetky som rozrezal po ich dĺžke na polovicu a jednu z nich natrel maslom. Poukladol som do nich za sebou šunku, údený syr, salámu, papriku a pažítku. Všetky štyri rohlíky som naukladal na tanier a zároveň na druhý podnos som naukladal redkvičky, uhorky, paradajky, mladú cibuľku a pážitku. Usadil som sa na balkóne za drevený stôl. Vonku bolo celkom teplo na to, že prešiel september. Teraz som zostal asi dva týždne doma, pretoža ma po dlhom čase chytila chrípka. Vraj máme nového spolužiaka, takže sa musím dostať do školy, čo najskôr. Dúfam, že lekár ma už vyženie do školy a nepredpíše mi nejaké ďaľsie antibiotiká. A navyše mi chýbali kamaráti. Za kamarátov počítam moju najlepšiu priateľku Vandu, ktorá sedávala v škole za mnou. Sedela by aj so mnou, ale jej spolusediacu, Niku, by to pri najmenšom urazilo (aj Nika je kamarátka.) Ďalšia a posledná osoba, s ktorou sa ako tak bávim je Kika. Máme sa celkom radi, ale často sa urazí aj kvôli tomu, že sa jej čo i len dotknem a to je celkom nepríjemné. Dokonca raz som sa jej to snažil vysvetliť, že sa nemusí urážať, ale ona to pochopil ako urážku. Ale mám ju rád takú, aká je.
Po najedení nasledovalo umytie riadov. Všetky som poukladal do drezu a napustil som horúcu vodu a pridal do nej prostriedok na umývanie. Nechám to chvíľu odmočiť a medzitým sa pôjdem umyť. Zo skrine z izby som si zobral rifle, pásikavé bielo-čierne tričko spolu s očnými linkami a make-upom. Vošiel som do kúpeľne. Nahmatal som vypínač a v miestnosti sa rozplynulo svetlo. Veci som položil na práčku a následne pustil vodu. Z pohárika som vybral kefku a vytlačil na ňu modrú pastu (ževraj sú z toho belšie zuby, ale žiadny výsledok som ešte nespozoroval) a začal si umývať zuby. Voda poslúžila ako na vyčistenie zubov od pasty, tak aj na umytie tváre, ktorú som si utrel do žltého uteráka blízko umývadla. Do ruky som zobral čiernu linku a pomaly ju začal nanášať na oči. Trvalo to zhruba desať minú, kým boli obidve oči rovnomerne namalované. Potom som si nanesol make-up. To bolo hotové behom chvíľky. Následne som sa vyzliekal z pyžama a behom chvíľke bolo moje telo úplne obnažené. Navliekol som si priliehavé čierno-modré boxerky a na ne čierne džíny. Zapol som si opasok s lebkou a natiahol na seba tričko bez potlače. Ako posledné išli čierne ponožky (toto je trápne ako sa obliekam.) Ako posledný krok som si očesal vlasy tak, aby mi čierna ofina prechádzala cez ľavé oko.
Zhasol som svetlo a na rade boli teraz riady, ktoré ležali v horúcej vode. Pustil som vodu a na špongiu dal „Jar“ na umývanie a začal drhnúť. Mastnú panvicu som si nechal ako poslednú. Včera sme mali vyprážaný syr s hranolkami, moje obľúbené jedlo.
„Ty kokos, prečo to ide tak ťažko dole?“ Aspoň viem, že mama musí podať heroický výkon aby sa toto znova lesklo. Tak brilantne to vyčistiť nedokážem. Preto som to iba rýchlo prešiel hubkou a nechal odtiecť. Na svoj zoznam som mohol pridať ďalšiu fajka, ktorá označovala – vykonané.
Našťastie pre mňa, pretože toto by som dlhšie robiť nezniesol, ma čakala moja najobľúbenejšia činnosť. Je pol deviatej, takže Vanda by už mala byť na Skype. Prešiel som znova do svojej izby, odsunul som stoličku a zapol počítač. Chvíľku som počkal, kým sa zapne a potom naťukal svoje heslo na môj účet (aj keď celkovo chodím na pc iba ja) a obrazovka sa rozblikla. Hneď som spustil skype a s očakávaním čakal, že Vanda už nebude chrápať v posteli a zdvihne ten svoj zadok. Ale márne! Ona ako vždy pokojne odfukovala v teplej postieľke, zatiaľ čo ja som drhol celý byt. No, nevadí, v pondelok ju v škole uškrtím alebo neobjímem (viem, som veľmi zlý.) Budem ju čakať do pol desiatej, potom pôjdem na autobus. Aby som sa nejako zabavil, zapol som Facebook, kde som si pozrel nejaké príspevky, následne pokec a potom youtube, kde bol nový komentár k videu, ktoré som preklada z japončiny.

Máš iba 15 a ty už robíš takéto preklady? 🙂

Dobre, na toto teraz nebudem odpisovať. Moju pozonosť zaujalo niečo iné. Na pokeci bola správa o ďalšom znásilnenom chlapcovi. Otvoril som ju a v stručnosti sa tam písalo zhruba toto:

Včera večer, v neskorých hodinách došlo k ďalšiemu incindentu znásilneného chlapca. 15 ročný teenager pravdepodobne z diskotéky, kde ho zhruba 100 metrov pred domom prepadol muž a následne …

Viac som to už nemohol čítať. Bolo to odporné. Nemám rád niečo také, ako je je zná … znásilňovanie chalanov. Hneď som zavrel stránku a potešilo ma, keď v pravom dolnom rohu obrazovky bliklo „Myerel je online.“ Hneď som je napísal.
„Aho Vandi 🙂 pekne si si pochrapkala? :D“
„Ahoj 🙂 a o spánku mi ani nehovor. Nemohla som zaspať po tom, čo sa včera stalo v škole O_o“ spozornel som.
„No vrav, nech spadnem zo stoličky a nabijem si ten svoj kostnatý zadok xD“
„Dobre teda … vieš čo je ten nový spolužiak … včera si cez prestávku len tak púšťal hudbu, keď ku nemu prišiel Prno a začal mu nadávať a kričať naň ho. On si to nevšímal a iba odpovedal „Nechajte ma na pokoji!“ To Prna očividne nasralo a začal ho mlátiť…“
O toto sa pokúšal aj u mňa, ale ja mu viem odpovedať tak, že proste odíde.
„Preboha! Čo sa s ním stalo? Dúfam, že nič vážne T_T ..“ Naozaj som sa bál, že niekto tak primitívny s inteligenciou pod bodom mrazu ako je Prno, znova niekomu ublížil bez pádneho dôvodu.
„No … a to je na tom to najhoršie … on proste neprestal … stále ho mlátil. Ten žiak sa o to nestaral, pravdepodobne bol na to zvyknutý, ale ja som sa nedokázala na to pozerať, nie to ešte počúvať, tak som radšej vyšla z triedy.“
„Dobre si urobila 🙂 … ale … nevieš čo sa potom stalo?“
„Nika išla po učiteľku na dozore a tá hneď pribehla. Vošla do triedy, ale Prna už nič nerobil. Proste si len tak sedel a smial sa s ostatnými. Alex, tuším tak sa volá, sedel na zemi a iba párkrát sa mykol. Učiteľka sa spýtala, čo sa stalo, ale oni odpovedali, že sa pošmykol a narazil na kraj lavice, príčinou toho bola tá krvavá hlava. Ale ja som si všimla niečo viac …“ Bolo mi z toho strašne smutno. Nevedel som … nechápal som, prečo sa to muselo stať akurát tomu novému spolužiakovi, ktorého som ani nevidel?
„Čo si si všimla? T_T … už z tohto by som najradšej Prna hodil pod vlakom a jeho polovice potom rozsekal na márne kúsky žralokovi …“
„Tak budeš mať možnosť … všimla som si, že hneď ako sa učiteľka spýtala, čo sa stalo, Prno všetkým ukázal, aby boli ticho … a jeho verný dvor ho poslúchol.“
„To sú kokoti! Sprostý … to nemohli povedať pravdu? Aspoň raz ho nepočúvať? … čo urobila učiteľka?“
„Nič! Proste ho zobrala do riaditeľne a potom asi ku doktorovi, pretože sa už neukázal.“
„Toto už nie … akurát teraz musím byť chorý … zákon schválnosti. Ja sa s Prnom porozprávam a bude pokoj. Aspoň sa pokúsim -.-„
„Maťko .. ten chlapec … je pekný. Ja som nikoho krajšieho nevidela, čo sa týka „krátkovlasých“ chalanov ^w^“
„Nebodaj si sa zamilovala :D“
„Nieee! XD … tak hrozne na tom nie som 😀 … ale .. myslím, že sa bude páčiť tebe 🙂 … a ak mám povedať pravdu … bojím sa toho.“
„Prečo? Prečo sa bojíš, že sa mi môže niekto páčiť? T_T“
„Tu nejde o to, že sa ti bude páčiť … tým som si istá a budem z toho šťastná, pretože budeš sršať šťastím 🙂 … ja sa bojím toho, že sa na neho namotáš a potom zabudneš „Kto som“ … T_T“
„Vandi 🙂 … Veľakrát som ti povedal, že toho sa už báť nemusíš 🙂 … veci sa zmenili a ja som si ich uvedomil. Vždy budem pri tebe, nech mi do života príde ktokoľvek … a ver, že ja o teba nechcem prísť ani v sne, pretože si pre mňa človek, ktorý mi pomáha iba tým, že žije *_*“
Chvíľku bolo ticho a potom sa ozvalo pípnutie.
„Ďakujem ti ^^ veľmi mi pomáha, že si pri mne, keď sa so mnou Robin rozišiel … mám pocit, že teraz si jediná osoba, okrem mamy, na ktorú sa môžem spoľahnúť. Verím ti :*“
„Vieš veľmi dobre, že by som pri tebe stál aj vtedy, keby si sa s Robinom nerozišla 🙂 ja viem, že sa to zdá ako najväčšia chyba v živote, ale práve naopak 🙂 Tu sa iba všetko začína 🙂 A ja ti prisahám, že nájdeš oveľa lepšieho, krajšieho chalana, ktorý býva bližšie pri tebe 🙂 Ja ti prisahám (>*)>„
Hovoril som čistú pravdu. Vanda pre mňa naozaj veľa znamenala, pretože osoba, akou je ona, sa hľadá veľmi ťažko. U nej mám pocit, že mi rozumie.
„Ach Maťko … ty ani netušíš, aká som šťastná za to, že som sa s ním rozišla 🙂 … cítim sa byť teraz taká silná, sebavedomá a preto ti verím, že existuje niekto, kto ocení moje kvality :D:D *prejavuje svoje ego*
„Vandi 😀 … ty si jednoducho výnimočná 😀 … človek si tu vylieva srdce a ty sa začneš smiat XD .. mám ťa rád :)“
„Aj ja teba Maťko :*“
Pozrel som na hodinky a vystrašil som sa, pretože už bolo skoro pol desiatej a ja tu sedím na stoličke.
„Dobre Vandi, ja musím ísť k „úchylnemu“ doktorovi na kontrolu xD … Dojdem asi za štyri hodinky 🙂 papa zatiaľ :)“
„Jasné, budem tu 🙂 … a nie že ho tam pretiahneš xD … keď ťa v pondelok nepustí do školy, znásilnim ho ja :D“
Ach to trdlo. Vždy zadre niečo smiešne. Preto ju mám tak rád. Aj na smutné veci sa pozerá s úsmevom tak, ako ja.
Vypol som skype a odhlásil sa z Facebooku aj pokecu. Počítač som nechal zapnutý. Stoličku som vrátil na svoje miesto a zobral si peniaze zo stola, ktoré mi nechala mama. Vložil som si ich do vreciek tak, ako aj kľúče a mobil. Ešte som na seba nastriekal voňavku a vybral som sa do haly. Tam som sa obul, dal si bundu a „arafatku.“ Dvere za mnou silno buchli a následne som ich zamkol na dva krát. Ďalšia činnosť na mojom zozname je hotová. Teraz prichádza tá otravná a dlhá. Lekár čaká.

Po ceste na autobus si kúpim niečo na pitie. Úplne bude stačiť čistá minerálka. Vydal som sa napravo od môjho osem poschodového, oranžovo-žltého paneláku a išiel som stále rovno. Vonku bolo celkom teplo, ale určite bude  pršať, pretože predo mnou sa zoskupujú oblaky čierne ako tma. Prešiel som okolo zdravotného strediska a pokračoval v ceste  po menšom „kopčeku“, kde som sa bez problémov vyšplhal. Začalo kvapkať, tak som trošku pridal do tempa, aby ma nezastihla plná sila dažďa. Po ceste som narazil na malý stánok.
„Dobrý deň, poprosím nejakú lacnú, jemne perlivú minerálku.“
„Môže byť bonaqua? Stojí 90 centov.“
„Áno. To bude stačiť. Nech sa páči.“ Podal som jej peniaze a poďakoval.
Zastávka už nebola ďaleko. Navyše bolo málo hodín, takže sa nemusím ponáhľať. Cestu mi skrížila kamarátka zo školy.
„Ahoj Maťo.“
„Ahoj Kika. Skôr ako sa spýtaš, idem k lekárovi, aby ma konečne pustili do školy. Predpokladám, že nákupnu tašku máš do obchodu. Či?“ Do trenčianske slovo „či“ som najskôr neznášal, ale postupne som si ho obľúbil. Presťahovali sme sa zhruba pred rokom, ale teraz by som toto mesto nevymenil za nič na svete (Okrem Tokya, samozrejme.)
„Áno, idem do Billy v Južanke, mama potrebuje niečo na obed. A mal by si už dojsť do školy, nemá ma kto rozosmievať. A tak isto sa stalo veľa vecí. Napríklad …“
„Ja viem. Vanda mi už povedala o tom novom spolužiakovi a čo sa mu stalo.“
„Bolo to dosť drastické, navyše keď nikto nezostal potrestaný. Ale hneď prvý deň, ako prišiel, sa mu všetci začali smiať. Však vieš, Rono, Brázda, Ivo, Pavliško a tuším ešte Mates.“ Prihoretý kŕdeľ sa ozval (toto slovné spojenie som si „požičal“ z mojej obľúbenej knihy, Škola Noci.)
„A keby si videl, aký je neuveriteľne zlatý a … a … a strašne sexi.“ Použila to slovo? No do riti! Keď sa niekto Kike páči, tak sa chová ako najnamyslenejšia baba na svete a bez urážky, moc si namýšľa. Nebránim jej v láske, ale mala by sa poobzerať na okolo a niečo kvôli nej robiť. Toto znie, ako keby som bola najväčšia drbna. Sakra, radšej stačí.
„To som pochopil, že keď aj Vanda mala o ňom dobrú mienku, tak budú mať aj všetky ostatné baby. O chalanoch nehovorím, pretože dobre vieš, že všetci sú ešte pred vývojom. Dúfam, že ON taký nebude.“ Áno, naozaj v to verím, pretože som chcel mať aspoň nejakého kamaráta chalana. Teda, aspoň kamaráta.
Kika mlčala, pravdepodobne snívala.
„Dobre Kika. Ja musím ísť, inak zmeškám autobus. Maj sa, v pondelok v škole.“
„Jasné. Čau.“
Otvoril som fľašu s pitím a nalial do seba toľko, koľko sa zmestilo. Čiže polovičku fľaše.

Na zastávke som bol behom chvíle. Sadol som si na lavičku a čakal, kým nedojde autobus. Zas som si obpil z fľaše a následne ju hodil do koša. Akurát, keď som sa chcel vrátiť na lavičku, začala ma bolieť hruď. Strašne ma škriabalo v hrdle a cítil som, ako keby ma hrudné kosti pichali po celom trupe. Padol som na zem a začal vykašliavať krv. Nebolo jej veľa, iba trochu kvapiek. No tá bolesť bola neznesiteľná. Čakal som, že každú chvíľu niekto príde a spýta sa, čo sa deje. Ale všetci len nečinne pozerali. Odhadol som to z toho, že som nepočul žiadne splašené kroky. Z ničoho nič tá bolesť odišla sama. Už ma nič nebolelo, iba mierne pálilo v ústach. Zodvihol som sa a sadol si späť na lavičku. Čakal som, že sa niekto na mňa pozrie, ale všetci čumeli do blba. „Takýto sú ľudia“ pomyslel som si. Krv a vykašliavanie som bral už ako samozrejmosť. Zatiaľ som o tom nikomu nehovoril, pretože to nedávam do pozornosti a nezniesol by som, keby ma všetci utešovali. Pravdepodobne som mal niečo s pľúcami, ale nechcel som to riešiť. Nezdalo sa mi to dôležité (alebo ma nezaujímalo, čo sa so mnou stane.)
O chvíľu prišiel autobus a ja som nastúpil prednými dverami, pretože som si potreboval kúpiť lístok.
„Celý poprosím.“ povedal som vodičovi a z malého prístroja vytlačil štvorcový lístok. Sadol som si úplne dozadu a hlavu oprel o sklo. Pozeral som cez neho celú cestu. Hlavou mi občas blysla myšlienka, že si budem musieť dopísať poznámky zo všetkých predmetov. Ale hneď som si povedal, že aspoň budem mať výhovorku. Cesta bola strašne zdĺhavá. Vodič išiel ako v Safari, pomaly a autobus skákal hore-dole, ako keby bol opitý. A to pri tom sa dnes autá v meste premávali rýchlejšie, ako obvykle. Niekedy som mal dokonca pocit, že všetky do seba narazia.
Hneď, ako som vystúpil z preplneného autobusu, pred sebou som mal nevelikú budovu. Som rád, že nemusím veľmi chodiť, pretože budova bola zároveň miestom môjho lekára. Zvonku vyzerala ako starodávna budova z 18-storočia, ale zvnútra bola moderne zariadená. Plastové okná, na okraji kovové schody a v strede s hrubým sklom. Síce steny zdobila typická biela farba, ale plus bolo, že na nich vyseli obrazy rôznych krajiniek a prírodných úkazov. Lavičky boli príjemne kožené, hnedej farby, vedľa ktorých boli kvetináče s fikusmi a stoly. Na niektorých boli dokonca drahé bonsaje. Dvere boli zvukovo zatesnené, takže keby chcelo nejaké dieťa kričať, keď ho pichajú, má smolu.
V čakárni bolo veľa ľudí, ale mojím šťastím bolo, že som bol objednaný na jedenástu, takže som mohol hneď vojsť dovnútra. Prišiel som až ku dverám, keď sa ozvala jedna paní.
„Prepáčte, ale mohli by ste sa prosím vás zaradiť tak, ako my ostatný?“ Všetci sa na mňa pozreli a čakali, čo asi odpoviem.
„Viete, mohol by som, ale nechcem zmeškať dohodnutý termín objednania. Takže sa hlboko ospravedlňujem, že vašu výzvu, musím odmietnuť.“ Niektoré baby, dokonca aj chalani, čo tam čakali sa mierne usmiali. Nevnímal som to a vošiel priamo do miestností, kde ma už čakal doktor.
„Ahoj Matej. Došiel si sám?“
„Dobrý deň, pán doktor. Áno, moja mama musela ísť do Bratislavy, takže som prišiel sám.“
„Dobre teda, poď sem a zdvihni si tričko.“ urobil som, ako povedal. Najskôr som si vyzliekol bundu a následne rozopol košelu. On si medzitým nasadil do uší zariadenie na počúvanie tlkotu srdca a priechodnosť pľúc.
„Dýchaj poriadne.“ To mi povie vždy. Zrýchlil som dych a on prešiel chladnou, kruhovou plochou (tuším sa to volá stetoskop) nižšie po hrudi. Potom mi prikázal, aby som sa otočil chrbtom a tak som spravil. Najskôr blúdil na pravej strane lopatky a potom sa presunul na ľavú a do stredu
„Dobre, teraz otvor ústa.“ Nepríjemná činnosť. Vždy, keď mi strčí do úst drevenú paličku, strasiem sa od zimy (nabehnú mi zimomriavky.)
„Ok, to by sme mali. Je to v poriadku. Chrípka je preč. Ale i tak mi na tebe niečo nesedí. Keď som počul tlkot srdca, boli tam nepravidelnosti. Síce tvoje krvné testy ukázali, že má byť všetko v poriadku ale … no … neviem čo mám na to povedať. Keby s tebou niečo bolo v testoch by to bolo vidno. Ale ten divný zvuk ma hnevá. Takto … nevykašliavaš v poslednom čase krv, nepáli ťa v ústach alebo nemáš pocit, že ťa niečo pichá do hrude?“ Sakra. Chcel som povedať „Do riti áno, presne to“ ale moje ústa sa usmiali a odpovedali:
„Pán doktor, nič také som ešte nezažil. A pravdepodobne by som pri niečom takom odpadol, alebo sa povracal.“ Klamal som. Nikdy by som neodpadol a ani by som sa z toho nepovracal. Mne práveže krv nejako zvláštne chutila. No doktor len pokrútil hlavou.
„Tak by to malo byť v poriadku. Ale, keby si mal pocit, že s tebou nie je niečo v poriadku, zastav sa u mňa, aebo rovno v nemocnici.“
„Dobre. Môžem ísť už domov?“ Už sa mi tu nechcelo trčať. Lekárov celkovo nenávidím, takže je zázrak, že som to tu vydržal.
„Ja v tom nevidím problém. A mám pre teba dobrú správu. V pondelok môžeš kľudne nastúpiť do školy. Tu som ti už napísal ospravedlnenku za tie dva týždne.“
„Ďakujem. Ja by som na to aj zabudol. Dovidenia a ešte raz ďakujem.“ Chytil som kľučku od dverí.
„Môžeš zavolať ďalšieho.“ Zakričal som to na povel celou čakacou miestnosťou a zdvihla sa tá paní, ktorá ma vtedy zbuzerovala. Radšej som si nechal poznámky pre seba a pomalým krokom vyšiel z kliniky. Na zastávku som musel ísť inam, pretože z tejto strany nešiel na miesto, kde som potreboval. Vonku už poriadne pršalo, tak som si dal kapucňu a svojim „normálnym“ tempom (čiže utekanie) som išiel čakať na autobus (doprava je naozaj hrozná.) 
Onedlho som prišiel na tú vytúženú zastávku a sadal si na lavičku tak, aby na mňa nepršalo. Z vrecka som si vytiahol slúchadlá a pustil si hudbu. Autobus pôjde najskôr za pol hodinu, takže môžem chvíľu odpočívať. Zavrel som oči a začal rozmýšlať nad jednou vecou, ktorá mi poriadne vŕtala v hlave. Čo je to za chalana? Prečo sa presťahovla z tak úžasného štátu, keď tu má horšie podmienky? A prečo do Trenčína a nie do Bratislavy? Je namyslený, keď má asi bohatých rodičov? A posledná vec … ako asi vyzerá, keď o ňom všetci hovoria, aký je sexi? To sú otázky, na ktoré som si nevedel odpovedať, pretože som ho vôbec nevidel a ešte ho ani trochu nepoznám, iba z počutia. Ale jedno viem určite. Budem sa snažiť byť jeho kamarátom, pretože viem, aké je zapadnúť do úplne novej spoločnosti. Sám som si to zažil pred rokom. Moje šťastie bolo, že ma všetci rýchlo privítali a mali predo mnou rešpekt. Kto vie prečo? Žeby preto, lebo som bol z Bratislavy? To je vlastne nepodstatné. Hlavné je, že to je za mnou, a že som našiel niekoho takého, ako je Vanda. Skutočne som bol rád, že som spoznal niekoho, ako je ona. U nej som mal pocit, ako keby ma chápala a bola jedinou takou osobou. Po tomto rozmýšľaní doľahla na mňa únava, tak som si povedal, že nebude vadiť, keď si zdriemnem. Stlmil som hudbu a poddal sa ľahkému spánku, ktorý netrval dlho, pretože na následujúci okamih, nezabudnem asi nikdy v živote.

Zrazu sa mi otvorili oči a poobzeral som sa okolo seba. Na ceste sa premávali rýchlo idúce autá. Moju reťaz myšlienok prerušil hlasné zabrzdenie autobusu. Zdvihol som zrak a uvidel som ho. Koho? Ani ja sám neviem. Nikdy pred tým som nestretol krajšiu osobu. Zrastom menšia postava odo mňa, chudý, vlasy mu zakrívali tvár a tie následne kapucňa z koženej bundy. Vystúpil z dopravného prostriedku, lepšie povedané zo starej haraburdy, ktorá sa každú chvíľu rozpadne a otočil sa ku mne. Rýchlo som uhol pohľadom a mykol hlavou tak, aby mi ofina padla do úst. Začal som ju žužlať s cieľom „Je mi jedno, kto si“, ale všimol som si, že zrak odo mňa neodvrátil. Cez hlasné žblnkotanie vody som započul jeho mierny povzdych (úsmevu?) a zvuk krokov, ktorými sa odoberal preč. Znovu sa môj pohľad dostal na neho. Zdvihol som svoje kosti z drevenej lavičky a vykročil pomalým tempom za ním. Nechcel som, aby vedel, že ho sledujem. Moje kroky boli synchronizované s jeho tempom. Zastal pri prechode, pretože naskočil červený panáčik, ktorý priakzoval „Stop!“ Postavil som sa vedľa neho a robil sa, že mám dôležitý telefonát s priateľkou, no medzi tým som si ucítil jeho krásnu vôňu. Nedal som najavo žiadnu reakciu. Skrčil som sa, pretože sa mi rozviazala šnúrka na mojích čierno-bielych topánkach. Hneď, ako som tak spravil, naskočila zelená. Vykročil na cestu a ja som sa ponáhľal, pretože som ho nechcel stratiť. V tom sa ozvalo zatrúbenie, ale on pokračoval v ceste (očividne mal v ušiach slúchadla). Kašlal som na svoje šnúrky a rozbehol sa za ním. Cez hluk trúbiacich áut som zakričal: „STOJ!“ ale to som už bol pri ňom, vrazil doň a zvalil ho na zem. Auto, ktoré na neho mierilo sa dostalo do šmyku, ale našťastie stihlo zastaviť tak, aby nespôsobil nejakú nehodu. Pozrel som sa na ležiaceho chalana (očividne teenager) a spýtal som sa ho:
„Si v poriadku? Hej? Stalo sa ti niečo?“ neodpovedal. Otočil som ho a všimol som si, že ma privreté oči. Autá stále trúbili, tak som ho odniesol preč z cesty a posadil som ho na najbližšiu lavičku. Bol neuveriteľne ľahký. Ako keby som niesol dieťa.
„Hej! Preber sa, prosím!“ naliehal som na neho. Napadlo ma, že dažďove kvapky by ho mohli prebrať. Zvliekol som si bundu a položil ju poď neho pred tým, ako som ho dal do ležiacej polohy. Dal som mu slabú facku (bolo to skôr pohladkanie) a odhrnul mu vlasy. Kvapka mu padla priamo do oka a vtedy začal hýbať očnými viečkami. Potešilo ma to. Pomaly ich otvoril a mne sa naskytol neuveriteľný pohľad. Tie oči … tie … O Č I. Musel som to vyhláskovať, pretože niečo takéto neuveriteľné som ešte v živote nevidel. Krásne slabulinko modré oči. Vyzerali skoro ako biele, až na to, že tam boli mierne čiastočky červenej. Myslel som si, že takéto oči existujú iba v rozprávkach a v anime „Naruto“, ale očividne som sa mýlil.
„Uf. Vďaka Bohu, že si sa prebral. Začínal som mať strach.“ Zdvihol sa a pozrel na mňa.
„Kde som to? Je … je … je toto nebo?“
„Nie, bohužiaľ, ešte si v tomto svete.“ Mierne som sa uškrnul, ale s ním to nič nespravilo.
„Čo sa stalo?“
„No … v skratke. Ty, cesta, autá, trúbenie, zvalenie na zem a skoro smrť. Čo si preboha robil, keď si zastal uprostred cesty? Veď si mohol zomrieť!“ Vyčítal som mu to, ale on si zachoval ten ľadový pohľad.
„Mal si ma nechať tak. Pravdou je, že som zomrieť chcel. Nedlžím ti poďakovanie a ani ospravedlnenie. Vôbec ťa nepoznám a ani neviem, prečo si to spravil. Ak som ja hlúpy, tak prečo si ma zhodil na zem?“
„Povedzme to takto. Asi má pre mňa život druhých väčšiu cenu, ako ten môj. A k tomu druhému. Ja som Maťo, mám 15 rokov, bývam tu v Trenčíne. Tak, teraz nemôžeš tvrdiť, že ma už nepoznáš.“ Zdá sa, že som ho prekvapil, pretože mlčal ako hrob.
„Dobre. Myslím, že by sme mali ísť domov. Nechceš snáď prechladnúť na tomto daždi. Poď, hop na nohy, odnesiem ťa domov.“
„Nie. Nechcem aby si ma odprevadil.“
„Ok. Nemôžem ťa nútiť. Ale si si istý, že dojdeš domov sám?“
„Áno. Keby niečo, zavolám rodičov a poviem im nech pre mňa príjdu.“ Celý čas mal na sebe kapucňu. Zdvihol sa z lavičky a zrejme bol na odchode.
„Tak teda dobre. Rád som ťa spoznal. A, ako sa voláš prosím ťa?“ očividne ho to urazilo.
„To je nepodstatné. Zabudni prosím, že si ma niekedy videl. Nebudem tu tak dlho, aby sme sa spoznali. Musí potom odcestovať späť domov. Toto je iba dočasné riešenie.“
„Jaj a kde bý …“ Skončil som, pretože bolo trápne sa pýtať dvakrát na to isté.
„Radšej nič. Rád som ťa spoznal, pán neznámy. Dúfam, že sa už nebudeme musieť stretnúť, za takýchto okolností. Ahoj.“ Neodzdravil. Iba sa otočil a odišiel. Až teraz, keď som na neho pozrel lepšie, som si uvedomil, že kríva na pravú nohu. „Čo sa mu asi stalo?“

Keď som došiel domov, okamžite som musel ísť na skype. Bolo zhruba pol jednej. Vanda bola online a hneď mi napísala.
„No, čo, ako bolo u gynekológa? :D“ Samozrejme.
„Ale dobre :)) Bol veľmi milý a dokonca mi už dovolil ísť v pondelok do školy ^^“
„Super, bolo na čase, že ťa tá prdel prestala bolieť xD“
„Veď samozrejme xD a potom ti musím v pondelok niečo povedať :)“
„Ty už nie si panic? :DDDD“
„Vandi! 😀 … stačí! 😀 … zas si sa dostala k čokoláde?“ Keď ju dostane, správa sa úchylne.
„Jááá? O_o ale kdeže ^w^ *nahadzuje psie oči*“ Potom nastalo ticho, ktoré som ako vždy, prerušil.
„No, niekoho som stretol. Je to dosť zdĺhavý príbeh a nehodí sa, kebyže ti ho píšem cez niečo také, ako je skype :D“
„Dobre zlato 🙂 počkám si, ako mi opíšeš toho krásavca xDDD“ Skoro som zabudol na odškrtnutie ďalšieho bodu. Už si mám len užívať prázdny byt. Dobre, ako si želáš, milý zoznam.

Vtedy som sa rozlúčil s Vandou, potom hral hry, počúval hudbu, pripravil si obed a išiel do sprchy sa umyť. Mama došla tak, ako povedala. Bol som unavený, takže som išiel do postele skôr a sestra tak isto. Zaľahol som a začal premýšlať, nad tým krásnymi cudzincom.
Tie neuveriteľné oči. Tie vlasy a tá krásna vôňa. Stále nemôžem uveriť, že som stretol niekoho, ako je on. Aj keď ho možno už nikdy neuvidím, ale tento zážitok sa zaryje do mojej pamäte veľmi hlboko. Len by ma zaujímalo, prečo bol taký odrovnaný. Pochybujem, že je aj v „normálnom“ živote taký. Veď niekto ako on, musí mať to najkrajšie dievča na svete a byť šťastný. Už začínam uvažovať, ako malé dieťa. Láska nemusí byť iba šťastná. Možno práve to zapríčinilo, že sa chystal spraviť to, čo by sa stalo bez mojej menšej pomoci. Dúfam, že sa dostal v poriadku domov. Možno už aj on teraz leží v posteli a sladko spí. Možno ho ešte niekedy stretnem.
Ale chcel by som vedieť, na čo asi myslí.
 
Neznáme miesto
„Dobrú noc mami.“
„Dobrú synak. Vyspi sa!“
Chlapec zaľahol do postele a prikryl sa bielou, tenkou perinou. V hlave mu ťukali dve myšlienky.
„Kto bol ten chalan? A ešte dôležitejšie. Prečo mám taký divný pocit?“