Kapitola 1

„Takže, dospelo to až takto ďaleko. Nikdy som neveril, že budem stáť zoči voči nemu.“ Čiernovlasý ninja kráčal po schodoch do arény, kde bol počuť jasot ľudí.  Nohami sa dotkol trávnatej až piesočnatej zeme a so zdvihnutou hlavou išiel stále vpred. Vrieskajúcich divákov si nevšímal. Práve teraz ho zaujímalo, čo má spraviť.
„Budem proti nemu bojovať. Na život a na smrť.  Prečo museli zmeniť pravidlá? Veď je to môj kamarát. Ninjovia nezabíjajú svojich ľudí z Konohy. Za tým musí byť niečo viac“ Pri poslednej vete sa zamyslel. Zbadal, že oproti nemu kráča bľondavý chlapec a na tvári spozoroval nevýslovnú radosť. V obláčiku dymu sa zjavil ich sensei, Kakashi.

„Vsádzam na Uchihu. Hovoril som odzačiatku, že sa dostane tak ďaleko.“
„Jo jo. Ale ani ten Uzumaki nie je zlý. Nemyslel som si, že do finále vôbec postúpi.“
Páni z iných ziem začali stávkovať.
„Toto bude zaujímavý boj.“ Pomyslel si Sandaime.

Obaja chlapci sa postavili oproti sebe a jeden z nich sa poriadne zasmial. Druhý, Uchiha, jemne zdvihol kútik úst a s chladným tónom sa ho spýtal.
„Čo je tu smiešné úbožiaku?“
„Nič. Ale keď si pomyslím na to, že ťa konečne porazím, musím sa smiať.“ Teraz sa zas zasmial druhý chlapec.
„Robíš si zo mňa srandu? Neporazil by si ani samého seba. Si slabý! Sem si sa dostal iba so šťastím.“ V tom sa výraz blondiaka zmenil a vrhol sa na Sasukeho.
„To by stačilo vy dvaja. Nestrápňujte sa pred všetkými. Počuli ste, Naruto, Sasuke?“
„Áno. Ale nech ma neuráža.“
„Ja ťa neurážam. Ty sa nechávaš vytáčať.“ Povedal svojím chladným postojom k veci.
„To by stačilo. Máte ešte čas, kým sa boj začne. Radšej by ste ho mali využiť na strávenie posledných chvíľ rozmýšlania, kým nebude neskoro.“
„Kakashi-san, prečo šepkáte? Nie je to snáď prísne tajné ako v FBI.“ Ozval sa Naruto a Sasukeho táto otázka tiež zaujala.
„Mlč Naruto. Nemôžem o tom hovoriť. Len vás prosím, aby ste dobre porozmýšľali.“
„Ehm… porozmýšľali nad čím?“
„Tu moja práca končí. Vrátim sa neskôr, keď bude čas na súboj.“ A zmizol v ďalšom obláčiku. Obidvaja chlapci sa pozreli na seba a ich pohľady sa hneď od seba odvrátili. Sasuke sa zdvihol a zaliezol do najbližšieho tieňa. Naruto ho nasledoval, ale on sa oprel o strom chrbtom ku divákom.
S: „Naruto. Nedokážem s ním bojovať. Nedokážem mu ublížiť. Nedokázal by som zniesť pohľad naň ho…“
N: „Sasuke. Prečo mi to robíš? Spravil som ti niečo, keď sa ku mne chováš tak zle? Veľa pre mňa znamenáš, ale očividne ja pre teba nemám žiadnu cenu…“
S: „… ani si neuvedomuješ, aký si pre mňa dôležitý. Ale čo mám spraviť? Keď chcem pomstiť môj klan, musím túto skúšku vyhrať. Musím byť silnejší…“
N: „… mojím snom je stať sa Hokagem, preto tento súboj musím vyhrať. Prisahal som, že preto spravím všetko. Ale nerátal som s cenou, že ťa stratím. Chcel som, aby si zdielal moju radosť…“
S: „… sakra. Ten pocit ma mučí už nejakú dobu. Kebyže ti môžem povedať ako…“
N: „Kebyže ti môžem povedať ako…“
Obidvaja chlapci potichu rozmýšľali a potom pozreli na seba a v mysli sa im odohrali jednoduché slová.
„… AKO ŤA MILUJEM.“ To bolo to, čo ich obidvoch dlhší čas trápi. Nedokážu sa s tým ani jeden priznať, pretože sa boja poníženia.
„Naruto… Môžeš ísť prosím sem?“ Naruto sa pozrel na Sasukeho a neveriacky sa zachvel. Ešte nikdy ho o nič nepoprosil.
„Čo chceš? Musím vymyslieť, ako ťa zabijem.“
„Tak poď sem a zabi ma hneď teraz. Bude to rýchlejšie a jendoduchšie. Ale to ty nedokážeš že?“
Naruto sa zdvihol a stredne rýchlym tempom podišiel k Sasukemu. Ten sa opieral o vysoký múr a niečo písal na papier, ktorý vytiahol z vrecka.
„Tak čo…“ Naruto nestihol dopovedať a Sasuke si ho pritiahol bližšie ku seba. Naruto sa zľakol a stratil rovnováhu. Spadol na Sasukeho a ten mu začal do ucha šepkať:
„Prečítaj si to a prosím, ver mi. Musíš spravť presne to, čo tam je napísané, inak ťa budem musieť zabiť. A to ty nechceš, že? Potom to roztrhaj na malé kúsky. Teraz choď!“ Spadnúty chlapec sa zdvihol a odkráčal preč. Otvoril papierik. Prečítal si, čo tam bolo napísané a obzrel sa na Sasukeho. Ten mu pohybom úst naznačil: „Prosím, ver mi!“ Narutovy to nešlo do hlavy. Prečo to od neho chce?
„Že by…? Nie! Toto ma ako napadlo? Niečo také nemôže byť pravda!“ Naruto zmohol pocit strachu a zároveň upokojenia. Navonok mal silácke reči, ale vnútri svojej duše vedel, že Sasuke by ho zabil pri sebamenšom zaváhaniu. Sasukemu naznačil kývnutím hlavy „Dobre.“

O nedlho došiel Kakashi a privolal si ich ku sebe. Obidvaja sa zdvihli zo zeme a prišli až ku nemu.
„Takže pravidlá viete aké sú. Ja do tohto súboja nemôžem nijako vkročiť. Všetko je to na vás. Boj sa končí jednoznačnou smrťou jedného z vás.“ Kakashiho hlas sa zmenil.
„Mal by som povedať, že vám želám veľa šťastia. No to ja nemôžem. Sme spolu v Týme 7 a smrť hocikoho ma zraní. Úprimne nechcem, aby ste spol bojovali, ale hentý tam hore si to nemyslia. Pamätajte, že ak sa stane čokoľvek…“
„Ale Kakashi-san prestaňte! Veď viete, že to bude sranda. Nakoniec sa všetko vyrieší.“
„Tu nie Naruto. Iná možnosť nie je.“
„Máte pravdu. Nie je. Ale čo ak sa stane toto?“ Naruto sa priblížil k Sasukemu a chytil ho za ruku. Zdvihli ju do nad seba a celá aréna stýchla. Potom sa zborovo ozvalo jedno hlasné slovo:
„ODSTUPUJEME!“

Všetky pohľady smerovali iba na nich. O chvíľu sa ozvali niektorý z diváckích sedadiel.
„Ako si to predstavujete?“
„Vzdávate sa? Chcem boj!“
„Musíte bojovať!“
„Boj!“
„Ste chudáci!“
Prekrikovali sa jeden cez druhého. Ale jeden hlas prehlušil všetky ostatné. Bol to ten starý, no stále mocný hlas Hokageho.
„Naruto Uzumaki. Sasuke Uchiha. Vy sa opovažujete nebojovať a tým porušiť nariadenie? Ako si to predstavujete?“
„Jednoducho Hokage-sama.“ Začal hovoriť Sasuke.
„Nemôžme spolu bojovať. Prečo by sme mali? Odkedy začala toto Konoha robiť? Vraždiť sa…“ Potom si prevzal slovo Naruto.
„Toto nie je Konoha, akú poznáme. Toto nie je to miesto, kde som sa narodil a vyrastal v ňom. Zmenila sa. Nespoznávam ani vás ľudia. Čo sa to s vami stalo? Odkedy podporujete násilie? Odkedy…“
„To stačí! Nemáte mať na to, žiadny názor. Ste iba deti, nepochopíte to. Riešili sme problémy, ktoré zakorenili už dávno. A nemôžme dovoliť, aby ste nám ich pokazili. Nemôžme to tolerovať.“
Arénou sa ozvalo hlasné burácanie.
„Naruto, Sasuke. Musíte utiecť! Nedajú vám pokoj, kým jeden z vás nezomrie. Utečte z Konohy a chodťe do Kusa no Kuni (Země trávy). Možno tam nájdete odpovede. V strede lesa je chatka, kde sa na čas môžete ukryť. Pošlem vám nejakého ďalšieho člena. Choďte! Nemôžete čakať!“
pozn. Země trávy – po česky mi to pripadá krajšie. A taktiež budem niekedy používať názvy po česky XD

Rozbehli sa a začali utekať čo im nohy stačili. Do cesty sa im stavali ninjovia z ich vlastnej vesnice. Naruto použil klony, aby ich trochu zmiatol. Medzitým sa Sasuke postaral o zbytok. V taijutsu bol na vysokej úrovni a vedel ho používať tak, aby nebol nikto zranený. O chvíľu videli východnú bránu, ktorá sa zatvárala. Keď boli tesne pri nej, začala sa znova otvárať. Bol to Jiraya a Kakashi.
„Bežte! Zdržíme tak dlho, ako to pôjde.“
„Ďakujem Ero-senin.“
„Nie som Ero-senin! Zapametaj si to ty blbec! A čo tu postávaš? Padaj!“ Kopol ho a Naruta vystrelilo vpred.
„Hmmm… Už nemôžem čakať, musím mu to povedať.“ Zamyslel sa Sasuke a bežal za ním.


„Sasuke. Myslím, že hento je tá chatka o ktorej hovoril Kakashi-san.“ Ukázal na drevenú stavbu.
„Ok. Počkaj tu, pôjdem to skontrolovať, pretože tvojim krikom by si vystrašil aj sám seba.“ Naruto si poznámky nevšímal a skryl sa v kríkoch. Sasuke sa zastavil pred dverami. Pomaly ich otvoril a nakukol dnu. Zdalo sa, že je tu bezpečno. Obzrel si všetky izby a nikde nikto nebol.
„Naruto. Už sa môžeš prestať schovávať.“ Vyliezol ako na povel a vošiel do chatky.
„No pekne. Tu mám bývať? A ešte horšie, tu mám spať?“ Naruto sa hneval. Sasukeho to prekvapilo, pretože si myslel, že Narutovi je jedno, kde bude.
„Čo sa ti zas nepáči?“
„Dobre. Poobzeraj sa. Je tu kuchyňa, kúpeľná, WC, obývačka asi s nefungujúcou telkou a jedna izba. Čo je v tej jednej izbe? Jedna posteľ. A ja sa nerád delím o posteľ.“
„Ty kokos. Takéto detaily ťa trápia. Ak sa ti to nepáči, tak ja budem spávať na sedačke alebo na zemi.“ Naruto si odfrkol a išiel sa pozrieť do chladničky.
„Ani tu nie je žiadne jedlo. Ešte že som si zobral nejaké peniaze. Zajtra pôjdem na nákup. A ešte skúsim niečo.“ Naruto odišiel do obývačky a stlačil gombík na televízií.
„Hurá. Aspoň tá debňa funguje.“
„Ako málo stačí ku šťastiu“ Pomyslel si Sasuke a sadol si na sedačku.

Toho večera
S: „Poviem mu to teraz. Nemôžem už dlhšie čakať“
N: „Poviem mu to teraz. Už nemôžem čakať, kým sa zbláznim“
„Sasuke!“
„Naruto!“
Zvolali na seba naraz. Prišli ku sebe.
„Musím ti niečo povedať a neviem, ako zareaguješ tak si prosím sadni.“
„Čo chce ten se… ehm… nič“ Naruto sa pri svojich myšlienkových pochodoch zastavil a sadol si na sedačku.
„Vlastne, aj ja ti musím niečo povedať.“
„Začnem ja. Sasuke, už dlhší čas sa ti chystám povedať niečo dôležité, ale zatiaľ som nemal príležitosť ani odvahu. Čakal som, že je to iba moja hlúposť, ale potom som dostal ten zvláštny pocit okolo brucha. Vtedy som si uvedomil, že je to niečo viac.“ Na chvíľku sa umlčal a znova ho naštartoval Sasuke.
„Pokračuj Naruto.“
„Neviem, ako to mám povedať, ale myslím, že bude lepšie, keď ti to ukážem. Len chcem, aby si mi veril, tak ako ja tebe v tej aréne.“
„Dobre. Verím ti.“
„Tak. Zavri oči a nepozeraj. Nech budeš mať akékoľvek nutkanie, oči neotváraj!“ Sasuke zatvoril oči a netrpezlivo čakal. V podstate bol nervózny. Naruto sa pomaly naklonil ku Sasukemu. Bol stále bližšie a bližšie, kým sa nezastavil pred jeho perami. Potom sa to stalo. Ozval sa hlasné búchanie na dvere a Naruto spanikáril.  Rýchlo sa odsunul a išiel otvoriť dvere. Pred nimi sa týčila osoba.