Kapitola 1

Miestnosť bola tmavá a preplnená pachom čerstvej krvi. Nebola veľká, ale slúžila ako bezpečné miesto. Spoza hrubých stien sa ozývalo škrípanie niečoho, čo by nikto nevedel identifikovať. No momentálne sa bytosti zamierili na niečo iné ako prahnutie po mäse.

V miestnosti sa nachádzala aj jediná osoba, ktorá dlhý čas blúdi po nekonečnom labyrinte tohto mesta budúcnosti. Aspoň na chvíľu môže zložiť svoju prázdnu zbraň. Nie … on ju musí zložiť. Dochádzajú mu sily ďalej bojovať proti neporaziteľnému.

Odloží si helmu (skôr pancier hlavy), ktorá bola celá od krvi, aby si mohol nadýchnuť možno posledného kúska kyslíka. Prehľadal celú miestnosť. Hľadal jednu vec, ktorá by mu mohla nejako pomôcť, ale nachádzal samé zbytočnosti. Rodinné fotky, účty, šperky, niekoľko dlho nevyprané oblečenie a tak ďalej. No na zemi si všimol malú čiernu vec. Sklonil sa, aby ju mohol vziať do svojich slabých rúk. Pritiahol si drevenú stoličku a sadol si za tak isto drevený stôl. Zapol lampu, ktorá na počudovanie fungovala a začal skúmať malú kameru. V tom ho niečo napadlo. Baterka bola plne nabitá. Nevedel, aký je deň, nevedel, koľko je hodín, ale vedel, kde sa nachádza a akú poslednú vec musí spraviť.

Kameru nastavil do polohy tak, aby ho bolo vidieť a mal spätnú väzbu. Položil ju na stôl a nadýchol sa:

„Ehm .. neviem, kde by som mal začať. Snáď bude najlepšie úplne od začiatku. Moje meno je Michael Gordon a som seržantom jednotky, ktorá slúži na zemi pod názvom „Jednotka pre špeciálne nasadenia“ v skratke JPŠN. Nachádzam sa vo vesmírnom meste „EARTH“ na planéte Mars. Som tu už dlho, ale mal by byť zhruba rok 2125.“ Odmlčal sa a nadýchol sa. Utrel si pot zo svojej tváre, aby mohol ďalej ako tak plynule rozprávať udalosti za posledné roky.

„Ak toto sledujete, pravdepodobne už nie som medzi živými. Chcem, aby ste vedeli, že ich nezastavíte. Verte mi! Jediným riešením je zničiť celú planétu! Moment, niečo som započul“ pozastavil kameru, postavil sa zo stoličky zo stola zobral zbraň. V podstate mu bola na nič, pretože v nej nemal jediný náboj. Ale po tak dlhom čase si na ňu zvykol a nikam bez nej nechodil.

Otvoril dvere, aby sa uistil, že ho klame jeho podvedomie. Nič tam nebolo. Iba ticho a temnota, v ktorej čakala smrť. Znovu vliezol späť do miestnosti a dvere zabarikádoval. Sadol si za stôl, a znova zapol kameru.

„Musel som skontrolovať, či sa niečo nepokúša dostať sa dnu. Takže, aby ste pochopili, prečo vám hovorím niečo tak šialeného, ako je zničiť planétu, tak si vypočujte môj príbeh. Neviem, koľko mám času, tak všetko skrátim. Všetko sa začalo pred sto rokmi, presnejšie v roku 2014.

V tomto roku NASA vymyslela nový vesmírny program „ARES“, ktorý mal byť revolučnou technológiou obývaním vesmíru. Pracovalo to na základe daných súradníc. Ľudia sa dostali na Mesiac a naspäť a nemuseli pohnúť ani prstom. Prvý test dopadol veľmi dobre, takže NASA sa v tomto programe rozhodla pokračovať a zdokonaliť ju tak, aby mohli úspešne uskutočniť púť na Mars. Do roku 2040 sa uskutočnilo veľa pokusov o túto cestu, ale ani jeden nebol úspešný. Loď pristála na Marse, ale hneď bola zničená. Až v roku 2040 sa úspešne podarilo priletieť na Mars, odobrať pár vzoriek a dopraviť ich na Zem. Táto udalosť bola prelomom v skúmaní vesmíru. Zistilo sa totiž, že Mars obsahuje veľké množstvo surovín, ktoré dokážu nahradiť používanie ropy, zemného plynu a uhlia. O niečo neskôr prišli vedci aj na fakt, že znižujú škodlivé látky, ktoré ničia ozón a dokonca pri správnom spracovaní sa dá umelo vytvoriť kyslík. Toto bola nádej, s ktorým by naša „zelená“ planéta mohla dostať ďalšiu možnosť sa obnoviť. Pretože na Zemi pomaly hynulo celé rastlinstvo a tým aj kyslík. Vedci a aj NASA si uvedomili, že Mars by naše problémy mohol vyriešiť a preto v roku 2045 vznikol program s názvom „Save“ Hneď po tomto, sa začala stavať Gigantická vesmírna loď, na ktorú sa zmestí päťsto miliónov obyvateľov. Nikto netušil, prečo chcú tak veľké množstvo ľudí poslať na tak nebezpečnú cestu, pretože samotná loď s názvom „E-2A-0R1-T-4H“ mala slúžiť výhradne na dovoz potrebných surovín. Ale stále to bolo malé množstvo z celkových pätnásť miliárd ľudí. Celý proces stavby kontrolovali najlepší konštruktéri a dizajnéri na celom svete. „E-2A-0R1-T-4H“ bola dostavaná v roku 2060. Let na Mars trval do roku 2061 a vtedy sa aj zistilo, prečo vypravili do vesmíru toľko ľudí. Nechceli len ťažiť suroviny, oni chceli Mars kolonizovať. Teraz viem iba to, čo som sa dozvedel z povier budovania tohto veľkolepého mesta budúcnosti. Najskôr sa postavil mohutný ochranný štít, ktorý mal chrániť mesto pred nevyhovujúcim prostredím Marsu. Až potom sa začalo so stavbou budov, do ktorých boli zahrnuté školy, obchody, obydlia, reštaurácie, mrakodrapy, metro a dokonca aj farmy. Chceli sa pokúsiť, niečo vypestovať. Chceli Mars prispôsobiť podmienkam na Zemi. Po dobudovaní mesta, sa to aj podarilo. Stavba mesta „EARTH“ trvala dlhých 40 rokov. Najskôr ho zásobovali kyslíkom, ale neskôr sa uchytilo aj pestovanie rastlinstva. Kyslík sa začal vytvárať sám tak isto, ako to fungovalo na Zemi. Všetky informácie, ktoré prebiehali sa Zem dozvedela z 24 hodín udržiavaného kontaktu s Marsom. Postupne začali pribúdať nové budovy a množstvo nových obyvateľov, až sa z počtu päťsto miliónov stal dvojnásobok. Zdalo sa, že problém so Zemou sa vyriešil, pretože sa našla planéta, ktorá je schopná udržať našu rasu ešte niekoľko tisíc rokov v tomto vesmíre. Ale všetko sa zmenilo v roku 2125. Zem zrazu stratila kontakt so Zemou. Bol som pri tom, keď sme dostali to núdzové volanie z Marsu. Stále premýšľam, prečo som na takú nebezpečnú misiu išiel, keď som vedel, čo je v cene. Ale späť k tomu núdzovému volaniu.“ Pozrel sa na batériu a zistil, že jedna palička z kamery zmizla. Znovu sa nadýchol a pokračoval.

„V tej nahrávke boli odvysielané presne tieto slová. Dobre som si ich zapamätal, pretože som nikdy nič také nepočul:

„Ak ste dostali toto núdzové volanie, prosím, okamžite pošlite všetko so Zeme sem na Mars do mesta „EARTH“ Je tu niečo, o čom sme nepočítali. Je to, je to .. je to nejaký druh civilizácie. Prosím rýchlo! Z ničoho nič začali ľudia umierať. Je tu veľa mŕtvych. Zničte Mars! Mars musí byť zničený. Rýchlo, kým …“

„A na konci bol iba krik, hrozný krik. Bolo to utrpenie pre všetkých, ktorí tam boli. Nakoniec sa štáty dohodli, že tam pošlú 200 mužov a žien z jednotky JPŠN. Vtedy sme nechápali, prečo posielajú tak malú skupinu. Ale neskôr sme sa dozvedeli, že nechceli nič riskovať. Preto poslali iba prieskumnú skupinu, ktorá mala zistiť, čo sa vlastne na Marse stalo a podľa informácií, by sa zaviedlo potrebné riešenie.“ Dve paličky boli preč a lampa pomaly zhasínala.

„Keď sme doleteli až k lodi „E-2A-0R1-T-4H“, vyzerala byť nepoškodená. Pripojili sme sa k nej a celú ju preskúmali. Nič sa nenašlo, tak sme to oznámili Zemi. Ale potom nám nariadili preskúmať planétu. Dostali sme sa až k Veľkému Tunelu, ktorý spájal loď s mestom „EARTH.“ Všetci sme sa dostali až do hlavnej budovy. Spravili sme si tam základňu a pomaly skúmali všetky sektory mesta. Ale netrvalo dlho a niektorý z nás sa z ničoho nič stratili. Vznikla panika a všetko sa ponorilo do tmy. A … videl som ich. Videl som, Čo sa stalo s mojimi priateľmi. Lepšie povedané, čo z nich ostalo. Nedá sa to opísať. Iba viem, že Mars musí byť zničený! Ak sa tak nestane, celé ľudstvo čaká skaza. Pokúsim sa …“ Baterka na kamere sa vybila a všetko sa ponorilo do tmy.