Kapitola 1

   Budiť sa s myšlienkou, že sú prázdniny bolo zvláštne ale za to príjemné. Žiadne náhlenie, mamine postrkovanie aby vyšla z postele a ranné stresy pred písomkou. Nikam som sa neponáhľala. Len otvorila oči, sledovala strop a sem tam pohľadom uhla smerom k oknu a pozrela do vychádzajúceho slnko. Kto vie, koľko je hodín. Musím si v budúcnosti kúpiť hodinky na stenu sem do izby.

   Ráno mi spríjemnil môj čierny kocúr s menom Lucifer. Vyskočil na moje červené periny, ladným krokom podišiel k mojej ruke a začal o ňu obtierať svoje temeno hlavy. Bez toho aby som niečo povedala, som ho teda začala hladiť vo zvuku jeho vrnenia.

Nakoniec sa mi podarilo  posadiť s odskákaním môjho domáceho zvieraťa. Nasunula som si papuče a monotónne dotiahla do kuchyne v tichej domácnosti. Zvykla som si na to. Žijem sama len s matkou, ktorá si zobrala na krk dve práce, takže domov príde až niekedy neskoro v noci. Vážim si soboty a nedeli, kedy s ňou aspoň na tu chvíľu môžem byť. 

Moje raňajky tvoril len obrovský pohár teplého kakaa a banán. Viac by som pravdepodobne ani nezvládla, dala niečo nažrať i štvornohému členovi rodiny a urobila doma ako taký poriadok. Potom nastala chvíľa nudy. Čo robiť?

Pohľadom som mykla smerom na môj tmavý mobil. Ležal na sklenenom stolíku, okrášlený o vázu s umelými kvetmi. V ten moment začal vyzváňať pesničkou od speváka, Serj Tankiana, s názvom Left Of Center. Podišla som teda bližšie, aby som pozornejšie prečítala názov na displeji. Nika.

Neváhala som to a zdvihla.

„Áno?“ hodila som sa pri tom celou váhou na pohovku a chrbát poriadne oprela o operadlo.

„Je, Vanda,“ nadšene ma oslovila kamarátka, „ako existuješ prvý deň prázdnin?“

„Ale áno, len sa začínam nudiť…,“ nestihla som to dopovedať a skočila mi prudko do reči: „Naozaj? To je super, chcela som ťa pozvať von, do mesta na tie oslavy čo tam. I kolotoče spravili!“ doslovne jasala. Vedela som, ako miluje tieto oslavy. Za to ja som ich nenávidela kvôli jedinej veci – množstvo ľudí. Veľa očí na mojom chrbte ma dokázalo dokonalo rozladiť a roztriasť mi kolena.

„Vanda?“ znova ma oslovila, keď som mlčala.

„Ah áno, dobre o koľkej?“

„Za dve hodiny som u teba, OK?“

„Dobre.,“ súhlasila som a prikývla hlavou, i keď ma nevidela.

I to tak splnila. Potom ako som si obliekla čiernu sukňu a nejaké to tričko na ramienka s rovnakou farbou a obrysmi mačky, učesala svoje tmavohnedé vlasy ostrihané na helmu a našla svoje okuliare aby som tými čokoládovými očami i niečo videla, zazvonila u mňa na rodinnom dome.

Vzrušene prenášala váhu z jednej nohy na druhú, modrými očami sa obzerala okolo. Plavé vlasy mala zopnuté v gumičke, pri čom na sebe mala jednoduchú dievčenskú košeľu a trojštvrťové rifle. Na nohách lacné plátenky. Usmiala sa na mňa: „No poď!“

So súhlasom si len zobrala mobilný telefón a kľúče do vačku spolu s peňaženkou, do ktorej som si nachystala peniaze. Rozlúčila s Luciferom, zamkla a vydali popri rade rodinných, upravovaných domov smerom na oslavy.

Cesta to dlhá nebola, bývala som hneď po ľavej strane mesta. Najväčšiu časť sme prešli popri ceste pre auta. Mohli sme ísť na autobus, ale radšej sme sa prešli peši, aspoň ma ukrátila o tlačenie sa na cudzie osoby. By ma to znervóznilo skôr ako by sme skončili v cieli.

Výzdoba v centre diania bola naozaj úchvatná. Samá kvetina a farebný balón. Vyzeralo to ako z rozprávky. Každý sa smial, okolím plávala pozitívna energia. Veselosť, zábava, šťastie. Každému to tu muselo zdvihnúť latku nálady. S mojím tmavým oblečením som poväčšine zapadala do úzadia, tu budem asi stredom pozornosti.

I na mňa to tak najprv zapôsobilo až pohľady ostatných ostali na mne prilepené. Sklopila som ostýchavo pohľad smerom k zemi a musela ma Nika chytiť za zápästie a ťahať: „Pôjdeme najprv na loď, dobre? Pokojne ti cestu i zaplatím!“

Mám pocit, že sme prešli každý kolotoč. Našťastie som na raňajky nič ťažké nemala a ako šla Nika urobiť druhé kolo som si radšej sadla k poháru minerálky, aby sa môj žalúdok ako tak upokojil na blížiaci sa obed. Ten by som si neodpustila, lebo jedlo robené vonku mam rada.

Nakoniec sme s Nikou ostali stáť v rade k stánku s názvom srdiečko, ktoré predávali poväčšine rôzne mäso v žemle. Obzrela som sa po       ľuďoch pred sebou. Každý mi prišiel všedný, s úsmevom na perách až na jedeného, ktorý bol približne v strede. Vynikal hlavne tmavým tričkom a čiernymi rifľami na nohách spolu s vysokými kanadami a havraními vlasmi, ktoré kontrastovali nielen s jeho bledšou pokožkou, ale i množstvom farieb v okolí. Snažila som sa mu pozrieť nejak do tváre ale nešlo mi to.

„Čo pozeráš?“ oslovila ma kamarátka.

„Ale nič,“ zaklamala som.

Rad sa krátil až prišlo na rad neznámeho tmavého muža. Natiahol ruku k ústam a sklopil ju dole s cigaretou medzi prstami, takže fajčil. Naklonil sa k obchodníkovi za horúcim pultom, kde sa práve robilo pár kuracích plátov a niečo mu zašepkal. Zavalitý obchodník prikývol, zohol sa a s úsmevom, ktorý podľa mňa bol vynútený, mu podal obálku.

„Kto vie čo v nej je,“ šepla mi po boku Nika.

Neodpovedala som len sledovala, ako obálku prevzal, vrátil cigaretu do úst a šiel preč. Vtedy som chvíľkovo zbadala jeho strnulý pohľad zvláštnych šedých očí bez známky nejakého prejavu citu.

„Naháňa mi hrôzu,“ zahuhňala.

Povedala som niečo, až keď sme došli na radu a poprosila mäsitého pracovníka o žemľu s cibuľou a kuracím mäsom. Tá jeho falošná radosť doslova z neho bola cítiť a len ma odpudzoval. Bola som rada, keď som konečne zaplatila a pozrela na svoje jedlo. Nejak mi ho znechutil.

„Čo sa deje?“ spýtala sa ma, keď sme hľadali stánok s hranolkami. Nika nič iné nezje.

„Ťažko sa mi zje jedlo od takého človeka,“ priznala som sa.

„Od takého? Veď je celkom milý, očividne ho jeho práca baví,“ riekla a svižne si vykračovala.

„Veď bol…,“ prekvapene som na ňu pozrela, ale nedopovedala: „Ale nič.“ Povzdychla som a nakoniec do svojho obedu zahryzla, aby som nemyslela na to od koho to je.

Deň sa ťahal nakoniec i v príjemnom mene. Prešli sme stánky, u jedného sa pokúšala mať šťastie a trafiť sa vzduchovkou do terča. Raz trafila, tak si mohla vybrať plyšové zvieratko z poslednej poličky. Vybrala si zajaca, ktorého na to darovala mne. V niektorých okamžikoch sme museli vyzerať ako zamilovaný pár na ktorých sa hlavne Nika zabávala. Aspoň som sa nenudila a bola v prítomnosti osoby, ktorú mam naozaj rada.

Keď slnko zapadalo, sedeli sme na lavičkách u obrovského stánku s nápojmi a jednoduchými jedlami na štýl klobása, guláš a podobne. Pozerala som do môjho odrazu na hladine kofoly a úplne zabudla na naše spoločné hranolčeky. Už som to mala jedno, ako poznám Niku, už neexistujú.

„Pôjdeme sem i zajtra?“ spýtala sa ma.

„To ešte bude?“ prekvapene som odtrhla pohľad od nápoje a pozrela na ňu.

„Áno až do konca týždňa!“ spokojne riekla.

„Možno,“ povedala som neurčito a odpila si.

Zrazu z rohu, kde bol pult a provizórna kuchyňa sa ozval krik: „Padaj! Padaj preč!“ To krášlilo tupé nárazy hrncov a pár rozbití riadu. Jeho slová však nezastali: „Vypadni ti hnilobný pes! Urobím z teba otravu pre krysy ako si ty!“ Po tomto sa tým smerom nepozerali len tí čo tu sedeli ale tí okolo. Z rohu vybehol on. Ten čo stál vtedy i v rade. Len s jednou zmenou. Po vlasoch sa mu ťahali varené cestoviny ktoré pravdepodobne s nemilým hmkaním spomedzi pier a cigarety, vyťahoval spoza prameňov. Keď vyšiel preč, do istej vzdialenosti od stolov, hodil cigaretu o zem, patov naštvane zadusil, strčil ruku do vlasov a ignorujúc ostatok špagiet šiel svižným tempom do neznáma.

„Ja som cítila že na ňom niečo nehrá,“ vyhŕkla samozrejme Nika.

Typicky som mlčala, neskôr ma nejak rozhovorila, keď reč prišla na nejakého umelca, ktorý kreslil portréty u obchodu s balónikmi neďaleko. Tiež som sa venovala ako tak umeniu, milovala som maľbu a kreslenie a i som dochodila prvý rok vlastne na umeleckej škole, odbor počítačovej grafiky. Postupom času som začala i cez to uprednostňovať len papier, ceruzku a samozrejme mňa s múzou. Poväčšine som kreslila zvieratá a bytosti, ktoré podľa ľudí neexistujú. Moja matka nie je kresťanka ale vychovávala ma v duchu, že existovať môže všetko. Hlavne anjeli. O tých mi rozprávala najviac. Preto asi mám i ich kresieb najviac. Udržala som si tu myšlienku, že niekde okolo nás poletujú.

Tma nastúpila rýchlo a dala nám vedieť, aby sme vybrali domov. Nika bola najprv proti, ale po vymenovaní nebezpečiach čo sa môže stať, neochotne tomu podstúpila.

„Tak zajtra sa ti ozvem o istom čase a povieš mi teda či so mnou ideš alebo nie,“ riekla.

Súhlasne som len prikývla.

Tam kde išlo mesto ku koncu sme zastavili. Skončili sme u prechodu, u ktorého sa musíme rozdeliť.

„Tak ahoj, daj si na seba pozor,“ usmiala sa na mňa, zakývala a šla pomaly preč. Len som jej dokývala, ako tak zdvihla kútiky do jemného úsmevu a prešla cez prechod. Ako som dopadla nohami na chodník po ceste sa veľkou rýchlosťou prebehlo čierne auto, ktoré rovnako nečakane i zmizlo. Zažmurkala som a trocha nervózne obzrela. Nika nikde.

Pocítila som mierny strach z neznámeho. Bola tma uličky boli spletité, ľahko odniekadiaľ mohol na mňa niekto alebo niečo vybehnúť. Snažila som sa tu predstavu vyhnať, a ťahať sa pod svetlom lámp, ktoré vrhali ako jediný ako také svetlo.

Srdce sa mi z ničoho nič rozbúchalo, bez toho aby som pocítila nával strachu alebo ma niečo vystrašilo. Musela som zastať a obzrieť sa. Predo mnou bola len úzka ulička s pár odbočkami, udržiavanými rodinnými domami a jeden market. Sem tam stál strom. To všetko pod súknom temnoty vyzeralo naozaj strašidelne. A ešte niečo. Cítila som voľačo. Nebolo to nič dobré. Ta intenzita cítenia  bola tak silná, že mi skoro vbehli slzy do očí.

Chcela som sa rozutekať keď zrazu… PRASK.

Celým mojím telom prešli zimomriavky. Stuhli mi údy, pustila som plyšového zajaca od Niky k zemi, zastavil dych a nemo pozerala pred seba. Ten zvuk som poznala. Určite bola streľba. Pozrela som smerom odkiaľ to išlo – slepá ulička hneď pár metrov od miesta kde stojím. Preglgla som nasucho a odvážila urobiť s roztrasenými nohami podísť k nemu a nakloniť sa.

Obraz ktorý sa mi naskytol ma položil doslovne na kolená a otvorila nemo ústa vďaka kriku, ktorý sa mi sekol v hrdle.