Kapitola 1

Na oblohe sa rozprestiera rúcho tmy a šedých mrakov, ktoré na tej najmenšej časti presvecovala neúplná a ľahostajná luna žiariaca chladnosťou. Hviezdy nie je vidieť ale to mňa vlastne netrápi. V skutočnosti ma netrápi z oblohy nič, lebo ju nielenže nevidím, ale ani momentálne na to nemám šancu, ba pomyslenie.

Bež, bež, bež! Jediná vec, ktorú mám teraz v hlave. Srdce mi bije niekde až v krku, každý nádych bolí ako tisíc ihiel a čakám, kedy sa mi každú chvíľu podlomia nohy. Nebyť adrenalínu, ktorý sa mi rozlieva telom, pravdepodobne ležím niekde v bezvedomí.  Ale zo si teraz nesmiem dovoliť. Rozhodne nechcem skončiť teraz mŕtva.

Začujem smiech. Hovorí za všetko a mne vyhŕknu do kútikov oči slzy. Hrá sa so mnou ako mačka s myšou. Nie som pre neho súper. Možno malý nepotrebný, pomalý hlodavec, ktorý je tak sprostý, že verí i tej najmenšej nádeji. Utekám úplne zbytočne.

Určite vedeli jeho rozsah síl. Že by ma poslali do jeho pazúrov naschvál? Tá myšlienka vo mne vyvolá vlnu absolútneho zúfalstva. Nový tým mi prišiel prívetiví. Alebo len plnia rozkazy…

Nečakane sa mi pred nohami zapichne kunai a len odskočím od neho a obzriem sa. Roztrasenou rukou v ruke stisnem vlastný kunai a očakávam nepriateľa. Som vyšťavená, absolútne vyšťavená. Necítim v sebe ani kúsok chakry. Potrebujem povoliť. Potrebujem proste sa pustiť tu na mieste na zem a spať do východu slnka, ktorý je tak nedohľadne.

„Tak neuveriteľne roztomilá návnada,“ začujem ho. Chcem plakať, lenže tvár mám strnulú strachom. Vide spoza kríkov a len odhalí anbu masku mlžnej. I cez ňu vidím ten jeho nechutný pretiahnutý úsmev. V mojej mysli je jeho tvár skrivená nechutným odpudzujúcim výrazom, ktorým si ma vychutnáva po milimetroch.

Musím jednať! Musím jednať! Rýchla nie som, chakry moc nemám. Možno tak na jedno jutsu. A ja poznám len tak jedno poriadne, ktoré je schopné mi v tejto situácií pomôcť. Hodím po ňom čo najrýchlejšie tri kunaie, pri čom na stredom bol výbušný lístok. On sa samozrejme smeje, bezproblémovo uhne a výbuch sa ho ani nedotkne. Lenže rozvíri okolo prach, popadané lístie a vetvičky, čo bol môj úmysel. A to je ten moment, kedy to jediné jutsu použijem a nečakane zmiznem pod zemou a čo v najkratšom čase sa objavím meter za ním a švihnem kunaiom po jeho chrbte.

Bolo to márne. Jeho smiech síce ustane, ale malému nožíku len uhne a mňa odkopne čo najďalej. Na chvíľu len lapám po dychu, lebo mi ho náraz jeho nohy a potom stromu na môj chrbát vyrazí. Spamätám sa, až keď si uvedomím že sa nado mnou nakláňa. Som v pasci.

Podchytí mi bradu, nadvihne a pozorne prezrie cez otvory na maskách. Prezerá si svoju trofej. Asi prvý krát za celý čas si priznávam jedno – umieram. Sú to moje posledné minúty, možno sekundy. Dýcham pomalšie ale hlbšie. Snažím si vychutnať posledné vône lesa a mojej prehry. Myslím práve len na jednu osobou – matku. Nechám ju samú. Chorú. Môžem už len dúfať, že si dokáže teraz pomôcť bezo mňa.

Chcem práve zatvoriť oči pred vlastným koncom, keď postrehnem, ako ho niečo vyruší a otočí hlavu do strany. Že by prišli? Určite! Vystopovali ma a zachránia mi život. Tá vlna novej nádeje mi zaplní vnútro a vyčaruje chabý úsmev.

Je to len sekunda, keď okolo prebleskne niečo čo vyzerá ako… ruka? Áno ruka! Zmätene sa obzriem a uvidím Anbu prirazeného na strom s rukou okolo krku, ktorá tam drží len vďaka dlhým čiernym špagátikom, ktoré splývajú s tmou lesa. Chcem sa pozrieť po zdroju ruky ale uvidím len tmavý závoj čierňavy.

Anbu sa snaží dostať zo zovretia, ale nejde mu to. Rýchlo natiahne ruky k sebe a začne skladať pečate, lenže skôr ako to stisne dokončiť sa ruka i s jeho telom začne sťahovať preč. Tam, kde moje oči neuvidia.

Lapám po dychu. Snažím sa spracovať momentálne dianie, ale nejde mi to. Anbu zrazu preletí pred mojím nosom ako kus handry a skončí s nepríjemným nárazom o strom ako ja, až na to, že jeho strom sa prelomí a s hlukom dopadne na zem. Mimovoľne híknem a pritlačím sa viac ku kôre za mnou.

Z tieňa pomaly vystúpi osoba čiernom plášti s červenými oblakmi. Na tvári ma viditeľne jediné mŕtvolne zelené oči, ktoré ma prebodnú na pár sekúnd na skrz. Zabudnem sa nadýchnuť, uhnúť pohľadom, čokoľvek. Strniem absolútnym strachom z obyčajného zamračeného pohľadu. Nie je to ako strach o život, ktorý som mala do teraz. Tento je z neho. Strach, rešpekt, mráz. To všetko.

Potom svoju pozornosť uprie na svoju obeť, akoby som sa stala úplne nepodstatnou, prehliadnuteľnou. Anbu sa pokúsi postaviť ale osoba v plášti mu dupne na hrudník až sa pod ním vytvorí prasklina. Muž zajačí, prehne sa v kŕči a on mu chytí vlasy. Druhou rukou mu dá dole masku a odhalí tvár celkom mladého muža. Ako keby sa uistil, že je to ten, koho hľadá. Následne sa len lepšie zaprie do zeme a spoza rukáva mu vylezú čierne nite a ladným pohybom oddelia hlavu od tela.

Mŕtvu hlavu hodí do vreca, prehodí cez rameno a bez žiadnych okolkov zmizne tam, odkiaľ sa objavil. A ja? Len zdesene sedím na mieste, sledujem krvavé miesto u stromu, kde teraz len leží bezhlavé telo muža, ktorý mal ukončiť môj život.

Ak to bol ktokoľvek, zachránil mi existenciu. Pri tej myšlienke pustím svoje slabé telo úplne na zem. Už sa nezmôžem ani na jediný, bezvýznamný pohyb. Chcem spať. Už len spať. Ráno nájdem určite tábor týmu. To sú moje posledné myšlienky predtým, ako upadnem to bezsenného spánku.