Kapitola 1

Nepozerám sa, kde bežím. Jednoducho len bežím. Nezaujíma ma čo sa stane, teraz už nie. Bolelo to. Strašne to bolelo, no nikto sa ma nezastal. Nikto mi nepodal pomocnú ruku keď som to potreboval. Nikoho som nezaujímal. Nevšimli si, ako som sa zmenil.

Alebo si to všimli, no bolo im to jedno? Nemali dôvod sa tým zaoberať, veď prečo by aj? Som predsa Naruto, stále usmievajúci sa idiot. Prečo by chceli vedieť, čo mi je? Pre všetkých som bol vždy len príťažou. Nikdy ma nepotrebovali.

Nemám dôvod tam ostať a už vôbec nie sa tam vrátiť. Zahadzujem všetky svoje sny. Viem o tom, ale je mi to jedno. Nemám už nič čomu by som veril. Žiaden sen a tí, ktorí si hovorili moji priatelia? Prečo by som mal veriť práve im? Zradiť dokáže každý.

Teraz nedokážem veriť ani sám sebe. Zradil som sám seba a necítim nič, len nekonečnú prázdnotu. Už nikdy nebudem ako predtým, už nechcem byť len ten, kto pre každého urobí prvé posledné a stále je tým najhorším.

Odchádzam bez vysvetlenia. Nie je dôvod aby som odchod vysvetľoval. Nemám vysvetlenie toho, čo robím. Ako sa dá vysvetliť, že moje srdce zmrzlo a nie je schopné sa viac smiať? Vždy som chcel všetkým len pomôcť, no o mňa nikto nestál. Preto som zradil.

Zradil som tých na ktorých mi záležalo najviac, no hlavne som zradil sám seba. Ninja pásku som nechal v Konohe, pretože od teraz si už nemôžem hovoriť ninja. Teraz som nikto.

Neostalo mi nič len spomienky, ktoré navždy ostanú len spomienkami. Až teraz som si skutočne uvedomil, ako veľmi ma zasiahlo dianie jedného dňa.

Takmer pred týždňom:

Sedel som u rámen baru a dojedal svoju druhú misku. U mňa bolo niečo také neobvyklé. Ale moje myšlienky som nedokázal obrátiť na nič iné a stále som si v hlave musel opakovať rozhovor s Tsunade.

Neverím, že to čo mi povedala je pravda. Určite sa niekto pomýlil. Ako by mohol byť môj najlepší priateľ členom organizácie, ktorá chce zničiť Konohu a chytiť mňa?  Viem, že už skôr sa nechal zlákať túžbou po moci, ale to chcel zabiť svojho brata. No namiesto toho Itachi stále žije a Sasuke sa stal jeho partnerom. Nedokážem pochopiť, prečo sa vzdal svojej pomsty a namiesto toho sa pridal k niekomu ako sú oni. Zabijaci, ktorí v sebe nemajú ani kvapku citu.

Dokázal som pochopiť jeho túžbu po pomste, no toto jeho rozhodnutie asi nikdy nepochopím. Vari sa vzdal svojej pomsty? Ak je to tak, tak prečo sa nevrátil späť? Prečo zabúda na svojich priateľov?

Prešla ma chuť na ramen. Tak som len zaplatil a pomaly sa dovliekol domov. Stále som premýšľal ako to bude teraz. Ak je pravda, že sa Sasuke pridal k Akatsuki tak po mne pôjde. No ja s ním bojovať nechcem. Nechcem mu ublížiť. Nedokážem to. Nemôžem stať tvárou v tvár proti svojmu najlepšiemu priateľovi.

Vošiel som do bytu a namieril som si to priamo do svojej izby. Zhodil som zo seba všetko oblečenie a vošiel som pod sprchu. Vždy ma to dokázalo uvoľniť a priviesť na iné myšlienky. Tento krát to však nepomohlo. Aj po sprche som sa cítil unavene a nedokázal som už ani rozmýšľať. Hodil som sa do postele a do niekoľkých minút som spal. Nevšimol som si dve osoby, ktoré ma už chvíľu pozorovali.

V noci ma zobudil zvláštny pocit, že sa v izbe nenachádzam sám. Všade bola tma a nevedel som prísť na to čo je inak ako má byť. Chcem sa postaviť no nemôžem sa ani pohnúť. Ruky aj nohy mám priviazané k posteli.

Začal som zo sebou mykať a hádzať. Prečo som priviazaný? Kto ma priviazal a prečo dofrasa. Úplne som začal panikáriť. „No tak, no tak. Nebuď tak netrpezlivý.“ Ozval sa niekde blízko hlas ktorý som už určite počul no nevedel som ho presne zaradiť. „Kto… kto si?“ hlas sa mi triasom. Ani neviem či strachom alebo niečím iným. Možno tým, že som si až priveľmi uvedomoval komu môže hlas patriť.

 „Ale, ale, vari nespoznávaš svojho najlepšieho priateľa?“ ďalší hlas. Tak strašne podobný tomu prvému a predsa iný. Teraz ma chytila skutočná panika. Ako sa sem dostali a prečo práve oni dvaja. Čo so mnou chcú robiť? „Čo… čo chcete?“ „Pokoj Naruto, upokoj sa. Veď sa nič nedeje.“ „Nemusíš sa báť, prišli sme si len trochu užiť.“

Vôbec sa mi nepáčilo čo vyšlo zo Sasukeho a Itachiho úst. Nevedel som čo sa deje. Vedel som len, že sa mi to nebude páčiť. A mal som pravdu.

„Kde to som?“ „Predsa vo svojej izbe.“ Pošepkal mi Sasuke do ucha do ktorého potom jemne fúkol. „Na svojej posteli.“ Dodal Itachi ktorý spravil to isté čo Sasuke ale bol na druhej strane. Striaslo ma. Cítil som ako mi Sasuke prešiel rukou po tele. Od krku cez hrudník po brušku až k prirodzeniu, ktoré obišiel a jeho ruka putovala nižšie po stehne kde sa zastavila. Ani som sa nestihol spamätať a ležal na mne celý. Úplne som zabudol dýchať.

Prebralo ma až niečo, čo ma začalo tlačiť do podbruška. Až teraz som si uvedomil že som úplne nahý a Sasuke ktorý na mne ležal tiež. Cítil som Sasukeho vzrušenie a nekontrolovateľne som sa začal triasť. Konečne som pochopil čo mysleli tými prvými vetami. Ostalo mi len jedno. Buď sa nejako dostať s pút alebo dúfať že sa mýlim. Pri predstave čo by sa mohlo stať som nekontrolovateľne sčervenal.

„Niekoho tu vzrušuje telo môjho bračeka?“ „Vzrušuje? To asi ťažko. Pustite ma. Nechcem mať s vami nič spoločné.“ „Na to je už neskoro Naru-chan, od teraz si len náš a nikto iný sa ťa ani nedotkne. O to sa už postaráme.“ Chcel som na to niečo povedať. No len čo som otvoril ústa mal som Sasukeho jazyk v ústach a cudzie ruky na tele. Nedokázal som určiť ktorá ruka patri komu. Pokúšali sa ma zapojiť. Chceli aby som spolupracoval. No mne sa to hnusilo. Chcú ma len využiť a odhodiť. To im predsa nemôžem dovoliť.

Sasukemu sa nepáčilo že nespolupracujem. Niekto zobral môj úd do rúk a silno stisol. Od bolesti som vykríkol. Sasuke na to nebral ohľad a opäť mal jazyk v mojich ústach. Teraz som  to nenechal len tak a uhryzol som ho do jazyka. Schytal som facku. No nič som si z toho nerobil.

Predsa nenechám, aby si so mnou robili čo sa im zachce. „Ešte raz sa pokúsiš brániť a zaručujem ti, že na bolesť ktorú ti spôsobím nezabudneš do konca života.“ Sasukeho hlas znel výhražne až mi nabehla husia koža. Nemám rád bolesť. V živote som si zažil dosť bolesti, no nemôžem ho nechať, aby si so mnou robil čo chce.

Do oči sa mi zahľadel Itachi, ktorý sa začal usmievať. Prečo sa dofrasa musí smiať? Nepáči sa mi to. No moje telo ma zradilo v okamihu, keď Itachiho šikovný jazyk začal láskať moje bradavky. Z rozkoše, ktorá prešla mojim telom mi nevedomky unikol ston, ktorý vyčaril na Sasukeho tvári úsmev.

Vlastne sa to nedalo nazvať úsmevom. Bol to skôr posmešný úškľabok. Stále som sa však nemohol poddať. Nechcel som. Nebudem im predsa robiť kurvu. Opäť som zo sebou začal hádzať. Tento krát mi však na tvári namiesto facky pristala päsť.

V ústach som zacítil krv. „Ak to nechceš po dobrom tak to pôjde po zlom.“ Stihol som si všimnúť ako vytiahol kunaj a zreničky sa mi zúžili strachom. Čakal som, že mi niečo urobí.

Namiesto toho prerezal povrazy ktorými som mal pripútané ruky. Vykoľajilo ma to na toľko, že som nebol schopný niečo robiť. A to bola chyba.

Itachi mi schmatol ruky a zviazal mi ich za chrbtom. Sasuke si zatiaľ sadol medzi moje nohy. Itachi ma nadvihol a Sasuke ma prinútil pokrčiť nohy, ktoré som mal ešte stále pripútané k posteli.

Bez toho aby ma pripravili ma Itachi nasmeroval na Sasukeho vzrušený úd. Bránil som sa ako som mohol, no nezmohol som nič. Cítil som len bolesť, keď ma Itachi nútil dosadnúť na Sasukeho. Bolelo to. Strašne to bolelo. No nevydal som ani hlásku. Nechcel som im ukázať, ako veľmi ma to boli.

Podarilo sa mi zadržať slzy ktoré sa mi drali do oči. Nedokázal som ich však udržať v momente, keď do mňa zozadu prirazil aj Itachi. Takúto bolesť som v živote nezažil. Nedokázal som robiť nič. Nebol som schopný sa čo i len pohnúť. Jediné čo svedčilo o tom že som ešte pri vedomí boli slzy.

Od bolesti som nevládal ani kričať. Jeden výkrik ktorý  priam trhal uši mi unikol v okamihu, keď sa vo mne začali obaja pohybovať. Snažil som sa prestať vnímať bolesť, ale nedarilo sa mi to. Nedovolil mi to Sasuke, ktorý sa mi začal opäť jazykom dobývať do úst a tak mu pripomínal čo práve teraz robí.

Neuľahčovali mi to ani Itachiho ruky, ktoré som cítil na celom tele. Po nekonečne dlhej dobe sa konečne obidvaja prestali pohybovať a skoro v tom istom momente sa prehli pod návalom slasti. Po chvíli zo mňa vyšli a na mňa nebrali žiadne ohľady. Cítil som, ako mi niečo steká po stehnách dole. Nechcem ani vedieť, čo to bolo.

„Bolo to úžasné Naruto. Budeme si to musieť zopakovať ešte pred tým, než ťa zabijeme.“ Chcel som mu na to niečo povedať, no než som to stihol, obaja sa vyparili. Možno je to tak aj lepšie, nechcem vedieť čo by mi bol schopný Saasuke spraviť.

Bolelo ma celé telo a nedokázal som sa pohnúť, no stále to nebolo nič oproti ranám na srdci, ktorých som nazbieral už toľko. Rany na tele sa časom vyliečia, no nikdy nezabudnem. Možno sa mi časom podarí potlačiť spomienky, ale stále tam bude niečo, čo mi to bude pripomínať. Bál som sa toho. Bál som sa že už nebudem schopný veriť ľuďom okolo seba. Bál som sa že sa už nikdy nedokážem tak bezstarostne usmievať.

Aj keď to nikto netušil, dalo by sa povedať že som bravúrny herec. Nikto si nikdy nevšimol, ako celé tie roky trpím samotou. Namiesto toho videli len stále usmievajúceho sa chlapca plného optimizmu, hoci som nim nikdy nebol. Nechcem to meniť. Zvykol som si a nechcem aby mali ostatní ešte viac starosti.

Už len preto, aby som dokázal že som schopný stať sa hokagem. No začal som pochybovať. Pochyboval som sám o sebe, neveril som, že by som bol schopný na niečo také zabudnúť. Nevedel som, čo chcem robiť ďalej. Teraz som však chcel len zabudnúť, zaspať a dúfať že toto všetko bola len nočná mora. Po nekonečne dlhej dobe sa mi to podarilo.

Teraz bežím lesom s tým, že už nikdy nebude všetko tak ako predtým.  Bol som tak zabraný do svojich myšlienok, že jedna vetva sa mi stala osudnou. Pošmykol som sa a padal.