Kapitola 1

   Je deväť hodín ráno a môj budík sa ma už piaty krát snaží zobudiť. No mne sa nechce vstávať, však veď načo, sú predsa prázdniny, nie? Z postele ma nakoniec vyženie babka, ktorá na mňa volá z dola schodov. Pomaly sa vyšuchocem z postele a v pološere miestnosti si postielam plachtu a obliekam sa do sukne a krátkeho trička. V rýchlosti ešte otvorím žalúzie a dnu preniknú ranné lúče slnka. Môžem ísť raňajkovať. Alebo nie? Jejda, skoro som sa zabudla učesať. Ešte dobre, že som si spomenula, pretože to babka nemá rada, keď raňajkujem strapatá. Po pár ťahoch kefou snažiac sa vyrovnať neposlušne sa vlniace dlhé hnedé vlasy zamierim von z izby, schádzam po schodoch a mierim do kuchyne.

   Ako vždy ma už na kuchynskom drese čaká produkt obchodnej siete CBA, tvarohový koláč, a babkine kakao. Všetko si to zoberem, cestou sa zastavím v chladničke po ice ice penguin, teda kinder penguin a konečne zamierim do jedálne. Všetko si to položím na veľký okrúhly stôl bielej farby s vyrezanými ozdobami zvýraznenými zlatou farbou. Patrí k setu jedálenského nábytku v štýle obdobia kedy vládol kráľ Slnko, teda Ľudovít IVX. Sadám si na stoličku a zapínam televízor. Mám už síce pätnásť, no nikdy nepohrdnem rozprávkami.

   Po raňajkách mierim opäť na druhé poschodie. Idem sa umyť, prezliecť a žehličkou prinútim vlnité vlasy, aby sa narovnali. Opäť počujem babku, volať na mňa, aby som si pohla. Musím ísť po obed do družstva a musím to stihnúť do jedenástej, inak zostaneme dnes naobed hladný. Babka mi ešte balí biely obedár so zelenými vrchnákmi do tašky a vraví mi, nech si dávam na ceste pozor.

   Zájedem trochu za roh domu, kde ma už čaká bicykel. Dozadu do nosiča položím obedár, bicykel odtlačím ku žltej bráne a výchádzam na ulicu. Zavrem za sebou ešte a vysadám na bicikel.

   Pomaly šlapem do pedálov, nikam sa neponáhlam a s úsmevom na tvári pozorujem okolie. Začína byť úpek, slnko nemylosrdne praží a pečie na šťave všetko čo sa objaví pod jeho žiarivou tvárou, vrátene mňa. Mne to však nevadí, vyžívam sa v tom ako mi páli kožu a teším sa, aká budem na konci prázdnin snedá.

   Od domu starých rodičov pokračujem po chodníku popri rodinných domoch, nechce sa mi ísť po ceste. Občas sa musím zohnúť, aby som sa vyhla konárom ihličnatých stromov a snažím sa nezľaknúť, keď na mňa spoza brány vyštekne nejaký hafan. Ani sa im nečudujem, že po mne štekajú. Zvonček na bicykli je už dosť starý a keď chcete, aby zazvnil, tak nezvoní. Keď však idem po chodníku plnom výmoľov, asfaltu nadvyhnutého koreňmi stromov a akýchsi záhadných bublín, ktoré nechápem ako vznikli, ten potvorský zvonček zvoní ako divý.

   Konečne sa dostávam z ulice plnej psov a ničomného chodníka. Pred sebou vidím malú autobusovú stanicu, no moja cesta vedie vľavo. Obzrem sa ešte, či nejde auto a vyrážam kupredu. Pokračujem ďalej po normálnej ceste. Užívam si jazdu, tak ako vždy. Vietor mi rozvieva vlasy a robí horúčavu o niečo znesiteľnejšiu. Popri ceste sú vysadené stormy, krásne pokosená tráva a kvety všemožných druhov a farieb. Milujem toto malé mestečko. Má len päťtisíc obyvateľov a je trochu ťažké určiť, či je ešte dedinou, alebo už mestom. Ja si myslím, že sa môže kľudne nazvať mestom. Okrem rodinných domov má aj sídlisko s množstvom panelákov, námestie, fontánu, Tesco,…

   Po chvílke zabáčam v pravo, potom idem dĺho dĺho rovno za nosom, kým sa nedostanem na križovatu. Odbočím doľava na cestičku z betónových štvorcov, zídem z nej na vyšlapaný chodníček krížom cez trávnik a len čo som opäť na asfaltovej ceste, som v cieli, v areály družstva. Bicykel si oprem o stenu pri dverách, vyberem z nosiča obedár a vchádzam dnu.

     „Jó napot,“ pozravím sa ľuďom, čo prišli na obed, položím svoj obedár na poličku a hľadám druhý, hnedý obedár. Len čo ho nájedem, poviem: „Viszontlátásra.“ vychádzam von, položím si obedár do nosiča a opatrne šlapem domov.

   Zastavujem pri žltej bráne, ktorá sa so škripotom otvára. Vedla chodníčka sa na na mňa usmievajú červené muškáty a popínavé černice zamotané do bieleho hrozna. Obedár položím na schody pred vchodové dvere a popod černice a hrozno prechádzam ďalej do záhrady. Pri sebe tlačím bicykel po krásnej pokosenej tráve, popri stole a stoličkách, popred garáž až ku bývalému chlievu. Oprem bicykel o stenu a púšťam sa do čistenia chlieva. Kedysi tam starí rodičia chovali prasiatka na zabíjačku, dnes tam býva moj koník Chilla – v maďarčine hviezda.

   Len čo je v chlieve vymenená podstielka, idem ďalej do záhrady. Po úzkom chodníčku prechádzam popri malej fólii a neskôr aj veľkej (a to nekecám, fakt je ozrutná, na dĺžku má dvadsať metrov, vysoká je tri metre a široká sedem). V tej malej dedko na jar sadí rastlikny do plastových kastlíkov a nechá ich vyrásť do určitej výšky. Potom ich presádza do zeme vo veľkej fólii. Kedysi tak pestoval uhorky a predával ich veľkoodberateľom, teraz pestuje červenú papriku na mletie, ktorú na konci leta zosuší, celá rodina potom papričku po papričke čistí od nečistoty handrami a potom sa už len zomelie.

   Za malou fóliou je väčší kus zeme, kde si zas pestuje zelinku babka. Má tam všetko, čo vás napadne, aj mrkvu, za ktorou práve idem. Aby som nezabudla, pri fólii ešte stojí slivka a pod slivkou sud, do ktorého putuje každá zo sliviek, čo padne na zem. S obľubou sa tam chodia opíjať osy, vedia, že z toho raz bude dobrá slivovička (teda aspoň podla dedka, ocina a susedov). Vytrhnem zo zeme jednu väčšiu mrkvu, umyjem ju a ostrúham v letnej kuchyni (kuchyňa v záhrade, bola postavené hlavne kôli zabíjačkám, aby mali kuchári a mäsiari po ruke všetko potrebné, teda veľký stôl, umývadlo, nože, šporák na varenie a keďže sa zabíjačka vždy pretiahla do noci aj svetlo).

   S takto spracovanou mrkvou potom mierim k ohrade pre Chillu a ponúkam jej lahôdku. Veselo mi funí do ruky, keď sa po mrkve dychtivo naťahuje. Pohladím jej zamatové biele nozdry a za ohlávku ju odvádzam do chlieva. Nechcem, aby bola v tom úpeku na slnku, navyše už potrebuje očistiť a umyť. Rýchlimi ťahmi vyčesávam jej bielu srsť s veľkými hnedými flakmi.

   Len čo som s Chillou hotová, volá babka mňa a dedka na obed. Zasadáme spoločne za kuchynský stôl a začíname konzumovať obed z družstva. A dedkovi sa, ako inak, zas akosi nepozdáva. Všetkým nám je horúco, sme vďačný za každý závan otáčajúceho sa ventilátora. Po obede babke pomáham utreť riady a konečne idem dole do pivnice po nanuky.

   Otváram dvere, predomnou je strmé schodisko smerujúce nadol a nízky strop ovešaný tými husnými dlhonohými pavúkmi. Strasiem sa a s nevôľou a gučou v hrdle zletím dole po schodoch, nech mám tých pavúkou čo najskôr zasebou. V pivnici je strašne veľa vecí. Regále plné kompótov a lekvárov, kamenný sud na kyslú kapustu, kotol a boiler – jediné dve moderné veci, staré zaprášené topánky, hory kníh, batohov, obrovských kufrov, krabičiek s dedkovými medailami, vybíjaná sekerka (taká tupá, že by ste ňou nič nerozsekli) a samozrejme mrazák, kde sa nachádza okrem nanukov aj dreň z jahôd, mäso, mrazená zelenina a kto vie čo ešte.

   Vyberám tri nanuky a trielim späť po schodoch. Strasiem sa, rýchlo skontrolujem, či na mne nepristál niektorý z pavúkov a odovzdávam nanuky babke a dedkovy. Dedko nanuk zhltne rýchlo aby už mohol spať vyvalený na gauči v obývačke, babka sedí v kresle vedla neho, pomaly si vychutnáva dezert a číta časopisy. Ja sa uvelebím v hojdacom kresle v jedáli pred telkou a čakám, kým sa začne Prison break a po ňom CSI. Len čo ma žačína telka nudiť, zoberiem si deku a idem si pospať na dvor, nech ma vôbec to slnko aj opáli.

   Je päť hodín, slnko už tak strašne nepečie a ja vyťahujem z bývalého kurínu sedlo. Osedlám si nedočkavú Chillu a spoločne sa vydávame na prechácku. Dnes naša cesta vedie na hrádzu. Najprv prechádzame ulicami, no nakoniec zamierime k mŕtvemu ramenu váhu a po strmom kopci vyjdeme na hrádzu. Po pravej strane máme rodinné domy, po ľavej rieku. Nie je tam normálna cesta, len betónové kocky, ktoré z vás takmer dušu vytrasú, ak tadiaľ idete na bicykli alebo autom.

   Obe s Chillou si užívame večernú vychádzku. Podkovy ticho klopkajú, hlava a krk sa dvíhajú hore a zas nadol, raz sa dvíha jedna opatka, potom druhá. Chilline uši sa zvedavo otáčajú do všetkých strán, cítim každý pohyb jej tela. Najračej by sa už rozbehla, no ešte nie je čas a nebolo by to tu bezpečné, tak ju len ukľudňujem a hladím jej jemnú srsť na krku.

   Je nádherný deň, navyše svet z konského chrbtu vizerá ešte čarovnejšie. Na pokojnej hladine váhu si plávajú kačky a labute, rybári ticho sedia na brehu a čakajú na svoj úlovok, vŕby, brezy a topole svietia v lúčoch zapadajúceho slnka. Okolo mňa lietajú vážky, malé mušky a komáre, ktoré celkom ignorujem a jemný vánok mi rozvieva vlasy.

   Prechádzame aj okolo môjho obľúbeného domu. Je to prízemný dom so slamenou strechou, malou fontánkou v strede kruhovej cesty pre vchodom, jazierkom s hejnom rýb, bazénom a malou jachtou na vozíku, ktorá je prikrytá plachtou. Chcela by som mať taký dom.

  S Chillou prejdeme takmer na koniec hrázde, tam prechádzame cez most ponad vodu a vraciame sa späť tým istým smerom, len po druhom brehu váhu. Naším cieľom je vodný mlyn, ktorý je prerobený na múzeum, je tam bufet, stoly na posedenie, preliezky pre deti, pódium a malé gazdovstvo s teliatkom, somárom, prasiatkami, capom, kozami, kozliatkami a ovcami. To je však od nás ešte dosť ďaleko a tak poháňam Chillu do cvalu.

   Je to úžasný pocit, cloveku sa zdá, akoby lietal. Príroda sa okolo vás len mihá ako bežiaci film, vietor sa vám zapiera do tváre a pod sebou počujete dupať dva páry silných nôh v pravydelnom rytme. Prestávate vnímať okolie a vzlietate k oblakom. Ste tu len vy a váš kôň. Nám s Cillou sa do toho však niekto vplietol. Ignorujúc okolie sme si nevšimli dupot ichých kopýt.

   Odrazu z krýkov vyletel mladý muž na tmavohnedom arabovy. Chilla sa splašila a ja prekvapene letím do trávy. Nič vážne sa mi našťastie nestalo. Otvorím oči a nad sebou vidím mladého, asi dvadsaťročného chalana.

     „Jól vagy?“ (Si v poriadku?) pýtal sa ma maďarsky. Prikyvujem, mám len trochu odretú ruku. Chalan mi pomáha postaviť sa a pozýva ma na kofolu do bufetu v mlyne. Všimla som si, že jazdí bez sedla, za čo hneď zýskal môj obdiv. Veľa sa však nerozprávame, vďaka mojej biednej maďarčine a jeho skomolenej slovenčine. Je je to ľahké, no dohodli sme sa, ak ho správne rozumiem, že spolu budeme chodievať jazdiť.

   Domou prichádzam o pol siedmej. Znova umývam Chillu, z kopýt jej vyšťáram zem, do válova nasypem ovos a do vera nalejem vlažnú vodu. Babka už polieva trávu silným prúdom z hadice, dedko je pravdepodobne zalezený vo fólii a ja musím ešte pozbierať jablká, čo padli z jablone stojacej pri garáži. Potom polejem kvety a o siedmej sa celá rodinka schádza pri televíznych správach a večeri. Po správach pozerám ďalší diel CSI, po ňom nasleduje Pýcha a predsudok a pri V ako Vendeta sedím do pol jednej.