Kapitola 1

  Bola jeseň a bol to začiatok nového školského roku. Pred hlavným vchodom  strednej školy stáli spolu so mnou desiatky žiakov. Po strastiplných dňoch učenia sa, som spravila prijímacie skúšky ako jedna z najlepších. Neísť na túto školu by bola moja životná chyba. I keď som sem šla s nemalými obavami a kŕčmi v bruchu, vyplývajúcimi zo strachu.

Som sirota, a bývam u svojej tety a uja. Rodičia mi zomreli, keď som mala šesť rokov. A aj keď mám strýka a tetu rada, privítala som odchod z ich honosného domu v Tokiu. O päť rokov mladšia sesternica mi totiž rada kazila náladu a liezla na nervy. Musela som ich dlho prehovárať, aby ma pustili študovať do Anglicka, no nakoniec ma pustili, s najspoľahlivejším bodyguardom akého majú.

Väčšine ľudí neverím, no Sasori, to je proste výnimka. Je to mladý tridsaťročný muž s duchom samuraja úplne odovzdaný svojej práci a svojmu pánovi. Dával na mňa pozor od prvého dňa, keď som vošla do domu mojich nových rodičov. Videl vyrásť malé, uplakané dievčatko, čiže mňa a teraz som ho brala úplne ako brata, aj keď bol odo mňa o dosť starší.

Stál tam za bránou školy, opierajúc sa o čierne terénne auto. Stále ma pozoroval, s rukami hlboko vo vreckách. Bola to jeho práca, ochrániť ma v prípade núdze. Nebol tam však sám. Niekde v tom dave stál ešte jeden človek, mladý kadet, Sasoriho žiak. Bol odomňa takmer o dva roky starší, no mali sme chodiť do tej istej triedy a bývať v tom istom dome. Aj napriek tomu, že som o ňom ešte nič nevedela a nikdy pred tým ho nevidela.

 Po dvoch hodinách strávených v triede s novými spolužiakmi a triednou učiteľkou, nás pustili domou. Keď som si prezerala spolužiakov, ani na jedného z nich by som nepovedala, že by mohol byť mojim telesným strážcom. Už z diaľky som videla, že pri aute spolu so Sasorim niekto stojí.

     „Ahoj Yuki, ako bolo? Toto je Zack, tvoj druhý bodyguard,“  predstavil nás Sasori, len čo som došla ku autu. Neverila som ani očiam, ani ušiam. Bol to práve Zack, kto mi bol v triede najmenej sympatický. Bol odo mňa skoro o hlavu vyšší, na hrubých predlaktiach kde mal vyhrnutý rukáv mu vystupovali žili ako žrebcovi cvičiacemu drezúru a jeho pohľad na kamennej tvári bol tak chladný a prenikavý. Mal dlhšie čierne vlasy a ofinu zostrihnutú nabok, ktorá mu stáke padala do očí. Mráz sa mi prechádzal po chrbte, keď som sa pozrela do jeho čiernych očí. S nemým úžasom a zároveň strachom som si dávala dokopy, že práve s týmto človekom budem musieť prežiť päť rokov. Každý deň ho budem stretávať, ako v škole tak aj po nej. Pri raňajkách, obede aj večeri. Jedinou útechou mi bolo, že budem mať vlastnú izbu. Z nepochopiteľných príčin som mala z tohto človeka strach. Mal ma chrániť, no ja som mala pocit, že by ma niekto mal ochrániť práve pred ním, pred jeho ľadovým pohľadom. Akosi som mu neverila.

—

Ako  sme vošli do domu, privítala nás vôňa novoty. Síce malý, no útulne zariadený dvojpodlažný domček sa mal stať mojim ďalším domovom. Do vône nábytku a kobercov sa však primiešala aj lahodná vôňa obedu. Na stole už bolo prestreté a spoza hrncov sa na nás usmievala mladá čiperná žienka. Dlhé ryšavé vlasy mala zapletené do vrkoča a okolo pásu mala obviazanú starú no stále peknú kuchársku zásteru. Bola to naša kuchárka, Mary Ann. Rýchlo sme si sadli za stôl, povedali „itadakimas“ a lačne sme sa pustili do jedla. Keďže som ráno nič nejedla, bola som už hladná ako vlk a nič iné okrem jedla som si nevšímala. Dokonca ani Zacka.

— 

Na druhý deň ráno som sa s ťažkosťami vyhrabala z postele. A keďže som pol hodinu ignorovala budík, potom som mala veľké behy. Keď som videla, koľko je hodín vyletela som z postele ako riadená strela smerujúca najprv k šatníku, potom do kúpeľne a končiaca v kuchyni. Ani jednému z pánov ani len nenapadlo zobudiť ma. Zackovi to bolo jedno a odkedy som sa prestala hrať s bábikami pre Sasoriho bola moja izba zakázanou zónou. Mohol mi však aspoň zaklopať na dvere! Nestihla som sa poriadne ani najesť a Zack už vyberal bicykel z garáže. Tak som nechala napoly zjedený koláč na tanieri, zabudla si peračník, a s neumytými zubami som sa za ním snažila stíhať. Proti športovcovi som však nemala ani najmenšiu šancu.

     „Zack…. spomaľ prosím ťa,“ vravím mu dychčiac s polo vyschnutým hrdlom a mokrou tvárou. Obzrel sa a počkal, kým ho dobehnem. Bola som mu za to veľmi vďačná i keď zbytok cesty prebehol už bez slova a tak som sa cítila dosť divne.

Ten deň bol najhorším v histórii mojej školskej dochádzky. Všetci v triede sa poznali, Zack medzi nich rýchlo zapadol a ja som celý deň presedela sama v lavici. Nikto o mňa nemal záujem a ja som sa nevedela odhodlať prísť k niekomu a len tak sa s ním začať rozprávať. Väčšina dievčat mi absolútne nevyhovovala. Cez prestávky postávali na chodbe a, neviem ako by som to nazvala inak, balili chlapcov, vrátane Zacka. V triede sme mali len päť spolužiakov, všetko ostatné boli dievčatá, no aj tak žiadne z nich sa mi akosi nepozdávalo.

Tak prešiel štvrtok a po ňom aj piatok. V sobotu som spala do obeda, pretože ma večer unavil síce tichý no dlhý, srdcervúci plač. Nikto nevedel o tom, že som plakala, a ani som nechcela aby  o tom niekto vedel. Pre mňa bolo hlavné, že sa mi celkom uľavilo. To bol však iný šok, keď sa ráno ozval vedľa mojej postele viac či menej známi hlas. Keď som otvorila oči, vedľa mňa stál Zack a pozeral sa na mňa skutočne nezvyčajným pohľadom. Vyzeral tak trochu prosebne a bezradne, mne však v tej chvíli všetko bolo jedno. Prekročil prah mojej izby a to sa neodpúšťa. S bojovým pokrikom a vankúšom som ho vyhnala von.

     „Ale.,“ stihol ešte povedať prekvapený mojou reakciou, no zabuchla som za ním dvere, neakceptujúc žiadne ale. Keď som sa prezliekla a vyšla von z izby našla som ho pred dverami sedieť na zemi.

     „Čo tu ešte robíš?“ spýtala som sa ho „To nemáš nič lepšie na práci?“

     „Nemáme jedlo. Ann varí len cez týždeň a Sasori nie je doma,“ oznámil mi, akoby nič a pomaly sa postavil. Ako tak predo mnou stál, v celej svojej výške, a ja som si uvedomila, že som ho vyhnala z izby jediným vankúšom, dodalo mi to odvahy.

     „Takže Sasori nie je doma a ty si nevieš nachystať raňajky? Čo si to za chlapa? A čo za telesného strážcu, že si sa nechal zbiť a vyhnať dievčaťom. A pokiaľ ide o to, pamätaj, že MOJA izba je pre TEBA zakázané mesto. Rozumel si?“ bol očividne zaskočený, no rýchlo sa spamätal a zasadil mi tvrdý protiútok.

     „Tak to by som bol veľmi zvedavý čo by si uvarila, keď je prázdna chladnička. Navyše je moja práca zistiť, či si v poriadku, keď spíš do dvanástej a neozývaš sa, keď ti klopem na dvere,“ povedal chladno a začal schádzať dole po schodoch. Bola som zahnaná do kúta. Chcela som sa niečím ohradiť, no nevedela som, čo povedať. Výborne, tento deň sa začal vskutku excelentne. Prvý krát som komunikovala so Zackom no o priateľskej výmene názorov to nebolo. Začať hádkou, to sa nedá označiť ako dobrý začiatok. Odzrkadlilo sa to aj na celom zvyšku dňa. Keď som za ním zišla dole do kuchyne a prehľadávala chladničku a skrine vo vzduchu bola napätá atmosféra. Každú chvíľu mohol jeden z nás opäť vybuchnúť. Preto som sa rozhodla ísť ku susedom aby Zack videl, že viem niečo aj podniknúť. Vrátila som sa s piatimi vajíčkami a chlebom, spravila som praženicu a zavolala som do kuchyne nič netušiaceho Zacka.

     „No konečne,“ povedal bez štipky vďaky. „Aj si susedom pomohla rozbiť vajcia, alebo si sa len pozerala,“ povedal ironicky krátko po tom, čo sa pustil do jedla. Bola som hrdá na to, že som nám obstarala jedlo a táto poznámka zabránila aj poslednej štipke sebaovládania zadržať hnev ktorý svoju ničivú silu dral na povrch.

     „Prepáč,“ vybuchla som, plná zlosti „ robila som to sama a mohol by si byť teda aspoň trochu vďačný,“ povedala som a zlostne som zapichla vidličku do praženice. „Len nech ti do nosa nenaprší, že si sa odhodlala použiť svoje rozmaznané pršteky na prácu,“ zaryl Zack zase do otvorenej rany, keď vstával od stola. A ja som zase bola v slepej uličke. Šlo ma rozhodiť od hnevu, cítila som sa ako sopka tesne pred výbuchom, no nevedela som čo ešte povedať. Do očí sa mi zase tisli slzy. Nechápala som, prečo sa ku mne tak správa, prečo si neváži moju prácu. Po tomto skromnom obede sme sa zašili každý do svojej izby.

—

Bolo už skoro päť hodín podvečer, keď sa Sasori vrátil domov. Zháňal ešte po obchodoch najzákladnejšie veci a jedla doniesol aj na mesiac. Keď sme dovečerali a chystali sa umyť riad Sasori mi doniesol veľkú hrubú obálku s mnohými pečiatkami, razítkami a známkami.

     „Toto ti dnes prišlo,“ povedal mi a zobral si utierku. Dopis prišiel z Japonska a keď som videla nápis na jeho prednej strane: Najvyšší súd. Tušila som, o čom asi bude. Bez slova som s myšlienkami v úplne inom svete, odišla z kuchyne.

     „A čo riad?!“ zakričal za mnou Zack.

     „Nechaj ju a staraj sa o seba,“ počula som ešte v podvedomí ako ho napomína Sasori. V izbe som si ešte raz prezrela celú obálku a až potom som ju otvorila. Bolo tam zopár listov zo súdu ohľadom smrti mojich rodičov. List ktorý ma však zaujal najviac bol kópiou otcovho závetu. Ako som ho čítala, úžasom sa mi otvárali ústa. Môj vlastný otec totiž na mňa odkazoval obrovské pozemky, veľkú zbierku vzácnych starožitností, jeden malý samurajský zámok, rodinnú firmu a milióny yenov. V tej chvíli som pochopila, prečo ma môj strýko vyzbrojil dvoma bodybuardami. Niekto úmyselne zabil mojich rodičov, aby sa dostal k ich peniazom a majetku. Zabudol však na mňa, jedinú dcéru a teda dedičku tohto všetkého. Pochopila som, prečo ma strýko vždy tak schovával pred verejnosťou, nepúšťal ma na večierky a oslavy kamarátov. Nechcel aby dotyčný zistil, kde som. Všetko to bolo tak neuveriteľné, uvedomiť si, aká som dôležitá a koľko mám na účte. Malo to však jeden háčik. Som žena, a ženy v Japonsku nemajú skoro žiadne práva. A preto toto všetko získam, až vtedy, keď sa vydám, dovtedy sa o to musí starať môj strýko. V tom som si uvedomila ďalšiu závažnú vec. Ten človek na mňa nezabudol. Určite ma už dlho hľadá a pokúša sa ku mne dostať. Môj majetok chce získať svadbou. Izba sa mi zakrútila pred očami keď som pomyslela na to, že by som mala byť v sedemnástich už vydatá. Rýchlo som vstala a zišla dole schodmi do obývačky, kde Zack a Sasori pozerali večerné správy. Sadla som si vedľa Sasoriho a podala som mu závet.

     „Wow!“ povedal len, keď dočítal. „Nechceš sa stať mojou ženou?“ zavtipkoval aby ma trochu rozveselil. Ten list so mnou poriadne otriasol a myslím, že som v tej chvíli vyzerala dosť zle. Celá tá záležitosť s rodičmi ma už roky vyčerpávala a ubíjala. Málokomu som verila, a skoro vôbec som sa neusmievala. Vždy som žila vo vlastnom vnútornom svete, keďže som nemohla poriadne byť ani s kamarátmi. Bol to Sasori, s kým som sa hrávala a kto sa stal mojím najlepším kamarátom. Vždy ma vedel rozveseliť, tento raz to však akosi nefungovalo. Keď videl že mám stále pochmúrnu tvár, pochopil, že nemám chuť na žarty a tak prestal. Hodnú chvíľu bol ticho a potom povedal:

     „Daj si ten list na nejaké bezpečné miesto a nikomu o tom nehovor. Nikdy si nemôžme byť istý, či ti ten človek nie je na stope a nie je tu,“ prikývla som a vzala si od neho list späť.

V nedeľu sme sa hneď po raňajkách vybrali so Sasorim do mesta. Zack chcel ostať doma, čo som s radosťou uvítala. Naše kroky viedli do miestneho psieho útulku, kde som si chcela vybrať nejakého psíka. Bolo ich tam tak veľa a všetci na mňa pozerali svojimi čiernymi očkami tak prosebne, že bolo naozaj ťažké vybrať si. Mojím konečným rozhodnutím bol však mesačný, slabohnedý krátkosrstý bradáč, Beny. Bol to malý šibal, nezbedný a veselý.

Len čo sme sa vrátili domov, ukázala som Benymu dom a v obývačke sme sa začali hrať. A len čo tam prišiel Zack, zas do mňa začal vyrývať.

     „To čo je za psa?!“ povedal svojim obľúbeným tónom.

     „Krátkosrstý bradáč,“ povedala som kľudne, aj keď to vo mne opäť začínalo vrieť.

     „Bradáč,“ povedal pohŕdavo a zasmial sa „Ten ťa ťažko ochráni. Mala si si kúpiť rotvajlera, alebo dogu, nie bradáča. A ešte k tomu šteňa,“ pokračoval, zatiaľ čo vo mne sa zvyšoval tlak. Aj napriek tomu som sa snažila rozprávať kľudne a nevybuchnúť.

     „Nechápem, čo sa ti na ňom nepáči. Šteniatka sú najkrajšie a vytvoria si k tebe silné puto. Navyše nekúpila som si ho kvôli ochrane. Na to mám predsa teba,“ odpovedala som a ďalej som sa venovala Benymu. Zack sa však nevzdal

     „A načo taký pes? Keď už je, nech aj robí niečo užitočné. Najlepšie by bolo kúpiť si dospelého, už vycvičeného psa. Som fakt zvedavý, ako ho naučíš, aby nerobil mláčky v strede koberca,“ len čo dopovedal, Beny sa učupil a presne do stredu drahého orientálneho koberca vyprázdnil obsah svojho mechúra. A bolo to tu zas. Vybuchla som.

     „Prečo sa do mňa musíš stále starať. Nemôžem za to, že sa ti nepáči čo robím. Robí ti to  radosť, keď do mňa stále vyrývaš?“ začala som na neho kričať.

     „Zakazuješ mi snáď vyjadriť svoj názor? Ak to nevieš, sme v slobodnej krajine,“ zvýšil hlas už aj on.

     „Nič ti nezakazujem, len vravím, že by si si občas svoj názor mohol nechať pre seba,“ odvrkla som a pokračovala by som aj ďalej, no vošiel dnu Sasori a začal nás tíšiť.

     „No tak, mládež, prestaňte sa hádať. Nemám chuť počúvať vás.“ Nahnevane som Zackovi poslala nenávistný pohľad a odišla som z izby.  Nechápala som, prečo je náš vzťah so Zackom taký problémový. Prečo každý, z našich dialógov musí skončiť hádkou. A prečo sa ku mne stále chová tak povýšenecky a dráždi ma. Ten večer som zaspávala dosť ťažko. Zackove správanie mi nedalo spať dlho do noci.

— 

Sú tri veci, ktoré vyslovene nemusím. Plávanie v hlbokej vode, šport a Pondelky. Našlo by sa toho určite aj viac, no tieto tri, sú najhoršie zo všetkých. Zvlášť vtedy, keď chodíte do novej školy, kde sa s vami nikto nerozpráva a nemáte tam žiadnych priateľov. V Pondelok sme mali telesnú, hádam najhoršiu v mojom živote. Musela som hrať basketbal a dvanásť minút sme celá trieda behali do kruhu po telocvični. Na konci telesnej som bola mokrá ako myš a vysilená ako kôň. Inak celý deň prebiehal rovnako, ako tie predchádzajúce. V utorok ma spolužiačky pozvali na pláž. Vraj tam je super a nemusím sa kúpať, keď sa toho bojím. Tak som im sľúbila, že s nimi v sobotu pôjdem, aspoň sa trochu zoznámime. Streda už bola o niečo lepšia, čo sa týka vzťahov. V dievčatách, s ktorými som sa mala ísť kúpať, som našla celkom dobré kamarátky. Veľa sme sa rozprávali cez prestávky a stále sa ma na dačo pýtali.

Len doma bola atmosféra ešte trochu napätá. Zack a Sasori trénovali každý deň po škole no z môjho pohľadu to bola skôr bitka. V skutočnosti však Sasori učil Zacka rôznim technikám obrany a útoku a to sa inou formou, ako „bitkou“ nedá učiť.

Tréning mali v záhrade na trávniku a tak som ich počula, keď som sa učila a ak mám pravdu povedať, tie ich bojové výkriky ma rušili, i keď som sa niekedy, musím priznať, na tom aj zasmiala. A tak som v stredu zobrala gitaru, šla som do záhrady, oprela som sa o strom blízko tých dvoch a začala som hrať. Všetko čo som vedela som rad radom hrala, aj nejaké tie známe Japonské pesničky z rádia a popri tom som si spievala. Po zhruba pol hodine si dali prestávku a Zackove prvé kroky viedli ku mne. Zadýchaný a spotený z boja na slnku si ku mne čupol a vraví mi:

     „Môžem si to na chvíľu požičať?“ prekvapene som sa na neho pozrela s obavami, že mi gitaru otrieska o strom.

     „Ty vieš hrať na gitare?“ znela moja pochybovačná otázka.

     „Nie, ale chcel by som,“ povedal a tak som mu ju podala a nechala ho, brnkať po strunách. Šla som do kuchyne, zobrala som dva poháre, naliala do nich minerálku a vrátila späť k Zackovi bojujúcemu s neposlušnými prstami a strunami. Bol prekvapený, keď videl, že som mu doniesla pitie. Prestal hrať a, čuduj sa svete,  poďakoval sa mi. Prvý krát som sa pri ňom necítila nepríjemne. Naučila som ho zopár akordov a pomohla zahrať jednu detskú pesničku. Brušká na končekoch prstov ľavej ruky mal červené a pomaly sa mu robili mozole, no on hral ďalej a veľa sme sa nasmiali. Bolo to skutočne prvý krát, čo sme sa nehádali ale normálne komunikovali.

Keď som si však myslela, že ten starý Zack je nadobro preč, priskoro som sa tešila. Po večeri sme zas po sebe začali kričať a to len kvôli jednému zle umytému tanieru. Dokázali sme sa pohádať naozaj aj kvôli maličkosti a mala som pocit, že to poobedie bol len dobrý sen, ktorý sa nikdy nesplní. Opäť mi táto záležitosť vírila hlavou a tak som sa na Zacka spýtala Sasoriho. Bol jeho žiakom už dlhú dobu a určite ho musel dobre poznať.

     „So Zackom je to ťažké,“ začal rozprávať, „Rád provokuje, háda sa a podceňuje druhých. Bol vycvičený ako normálny vojak, čiže je pripravený ísť kedykoľvek do boja. Aj keď má len devätnásť.  Túto misiu vníma ako ponižujúcu, pretože v podstate nič nerobí, len ťa stále sleduje a dohromady sa vôbec nič nedeje. Je znudený a podráždený. Možno by ste spolu mohli niekam chodiť na turistiku alebo by ste mohli jazdiť na koňoch. Určite ho to poteší. V armáde ho učili jazdiť a môže to naučiť kľudne aj teba.“ Turistika, kone, ďalšie dve veci ktoré veľmi nemusím. Vláčiť sa po kopcoch, to sa mi nechce a koní sa bojím.